Nové boje v Líbyi
utorok 30. apríl 2019Líbya sa po beštiálnom zabití M. Kaddáfího povstalcami stala zlyhávajúcim štátom. Hlavný mediálno-politický prúd o tom nerád hovorí, lebo po A by musel povedať aj B – že to je dôsledok bezprecedentného porušenia medzinárodného práva.
Ani sedem a pol roka po páde režimu M. Kaddáfího v Líbyi nie je pokoj ani poriadok. Krajina sa nachádza v občianskej vojne. Po voľbách v júni 2014 sa v zložitých a miestami neprehľadných pomeroch postupne vytvorilo vyhrotené dvojvládie. Na východe, v Tobruku, sa nachádza zvolený parlament – Poslanecká snemovňa s predsedom A. Salehom a podporou Líbyjskej národnej armády (ďalej len LNA), ktorej velí Chalíf Haftar (*1943). Na západe, v hlavnom meste Tripolise, od apríla 2016 sídli vláda národnej jednoty na čele s F. Sarradžom (*1960), ktorý je aj predsedom Prezidentskej rady (od marca 2016). Vláda má podporu OSN a EÚ a je aj medzinárodne uznávaná. Okrem toho v Líbyi pôsobia aj radikálne islamistické sily, ale ich aktivity upadajú.
Chalíf Haftar v roku 2011 / Foto: Flickr
Prekvapením pre zahraničie sa stalo nové ťaženie poľného maršala Ch. Haftara (hodnosť mu udelil v septembri 2016 parlament v Tobruku), ktorý doteraz „čistil“ len východ a čiastočne aj juh krajiny. Dňa 4. apríla dostala LNA príkaz zaútočiť na Tripolis s tým, že ho treba oslobodiť od bojovníkov a teroru. Pri operácii sa má zaistiť bezpečnosť cudzincov a nestrieľať na civilistov. Obyvatelia Tripolisu, boli vyzvaní, aby nebojovali.
Načasovanie akcie nebolo náhodné, lebo 14. apríla sa mala pod egidou OSN začať celonárodná konferencia na hľadanie politického východiska z krízy v Líbyi. Po začiatku operácie predstaviteľ LNA 9. apríla obvinil vládu Sarradža zo spolupráce s teroristickými skupinami.
V súvislosti s novými bojmi v Líbyi zasadala 5. apríla aj BR OSN. Po rokovaní vyzvala Ch. Haftara, aby zastavil všetky vojenské kroky. Podobne aj medzinárodné spoločenstvo požaduje, aby sa problémy v krajine riešili politickou cestou. Moskva však dodáva, že netreba hneď jednostranne označovať vinníkov vzniknutej situácie a Líbyjčania by sami mali rozhodovať o svojom osude.
Život a kariéra Chalífu Haftara (*1943) sú dramatické i protirečivé a jeho dva obraty od revolucionára k liberálnej demokracii a od nej k ceste vojenského riešenia situácie v Líbyi, symbolizujú zložitosť pomerov v krajine. V mladosti sa hlásil k sekularizmu, bol stúpencom egyptského prezidenta G. A. Násira a zúčastnil sa na prevrate v septembri 1969. Stal sa blízkym spolupracovníkom M. Kaddáfího a zastával vysoké funkcie v armáde (ovláda ruský jazyk a absolvoval aj školenie – kurz na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho v Moskve). Bojoval v arabsko-izraelskej vojne v roku 1973. Vo vojne Líbye s Čadom, keď sa rozišiel s M. Kaddáfím, sa v roku 1988 pokúsil vtrhnúť do Líbye a po krachu akcie ho údajne zachraňovala CIA, s ktorou potom spolupracoval (v roku 1990 získal štátne občianstvo USA). Pokračoval neúspešným pokusom vyvolať povstanie proti M. Kaddáfímu na juhu Líbye v roku 1996. Ďalšou kapitolou sa stali jeho aktivity po marci 2011, kedy sa vrátil do Líbye, ale ešte raz na čas odišiel, keď nezískal taký vysoký post, ako si predstavoval. Nakoniec znovu prišiel domov, aby zasiahol do bojov o moc. Doplníme, že médiá v posledných mesiacoch viackrát uviedli, že má vážne zdravotné problémy.
V boji o moc dal o sebe Ch. Haftar vedieť vo februári 2014, keď uskutočnil pokus o vojenský prevrat. V televíznom vystúpení vyhlásil rozpustenie parlamentu a vytvorenie prezidentského výboru a kabinetu, ktoré mali v krajine vládnuť do volieb, ale nebolo jasné, ako tieto kroky urobí.
Zakrátko sa však Ch. Haftar ozval znovu a v máji 2014 oznámil začiatok útoku ním vedených síl na radikálne islamské skupiny v Benghází. Haftarove kroky privítali mnohí Líbyjčania, ktorí boli nespokojní s chaosom vzniknutým v štáte po zabití M. Kaddáfího.
Poľný maršal od júna 2016 viackrát navštívil Moskvu. Stretol sa s ministrom obrany S. Šojguom, tajomníkom Rady bezpečnosti N. Patruševom a ministrom zahraničných vecí S. Lavrovom. V jednom zo svojich vystúpení zdôraznil, že Moskva ako jediná drží svoje slovo.
OSN, Liga arabských štátov i Západ sa v roku 2018 snažili o to, aby sa uskutočnili parlamentné i prezidentské voľby. Ich možné termíny sa posúvali a nakoniec k nim nedošlo a mali (mohli) by byť v tomto roku. Jedným z kandidátov so šancou zvíťaziť v prezidentských voľbách, bol syn M. Kaddáfího Sajf al-Islam (*1972), ktorý sa ešte za otcovho života považoval za jeho nástupcu. Poukazovalo sa aj na možnosť jeho koalície s Ch. Haftarom.
Začiatkom júla 2019 Ch. Haftar oznámil, že Benghází a jeho okolie je po dvoch rokoch bojov úplne vyčistené od teroristov. Doplnil, že vojna s terorizmom v Líbyi sa však skončí až po jeho úplnom vykorenení na celom území. A to je zrejme aj hlavný dôvod jeho ťaženia na západe krajiny.
Za vyše 40 rokov vlády M. Kaddáfího sa Líbya stala symbolom, ktorý sa po jej páde úplne nestratil. Stále je aj významným geopolitickým hráčom regiónu, ku ktorému majú rôzne vzťahy nielen štáty v ňom, ale aj svetové veľmoci. V neposlednom rade je to aj „ropná“ krajina, o ktorú je tiež záujem.
Riešenie vzniknutej situácie zatiaľ nie je v dohľade. Môžu vzniknúť aj dva problémy medzinárodného charakteru. Dlhotrvajúce boje môžu vyvolať vznik utečeneckej vlny a znovu aj do EÚ. Zatiaľ sa uvádza, že v dôsledku bojov je 18 000 utečencov. A je tu aj strach Západu, tentokrát z toho, že Ch. Haftar môže oživiť odkaz M. Kaddáfího. Potenciálne preto nie je vylúčený ani zásah Západu, o ktorom sa však zatiaľ neuvažuje.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 15 – 16/2019)
