Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 6.

Počet zobrazení: 8137
Šiesta, posledná časť ukážok z knihy ruského autora, ktorej slovenský preklad vyjde koncom tohto roku vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, obálka vpravo.

starikov.jpgNikolaj Starikovstarikov_slov_ob.jpg
Geopolitika. Ako sa to robí
Moskva – Sankt-Peterburg,
Izdateľstvo Piter 2014













Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 1.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 2.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 3.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 4.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 5.
 

V geopolitike sa nikdy nedeje nič nové. Stále rovnaké strategicky dôležité miesta svetovej šachovnice pútajú pozornosť tých istých hráčov. No nevyskytnú sa predsa aj zmeny? Isteže áno, no veľmi zriedka. A preto, ak ovládate základné princípy geopolitiky a dejinné udalosti posledných storočí, v priebehu ktorých začali geopolitiku v praxi uplatňovať ťažiskové súperiace sily, ste schopní pomerne ľahko zorientovať sa v súčasnom dianí.

Akcie Adolfa Hitlera v priebehu druhej svetovej vojny nám zreteľne ukazujú, ako si počínať netreba. Navyše, Führerove chybné rozhodnutia sa počas svetového konfliktu neraz opakovali. O jeho útoku na mocnosť Pevniny ZSSR, ktorý podnikol namiesto pokračovania boja proti Moru – Veľkej Británii, počas Stalinovej neutrality, umožňujúcej mu od a prostredníctvom Sovietskeho zväzu nakupovať strategické suroviny, sa teraz iba letmo zmienime. Hitler 22. júna 1941 zdvojnásobil počet svojich nepriateľov. Nič nezískal, prišiel o mnoho. Pes je však zakopaný v tom, že ani víťazstvo nad ZSSR (ktoré bolo absolútne nemožné!) by Führera neposunulo ani o krok k premoženiu Angličanov. Britská flotila by tak či onak ovládala Svetový oceán.

Nebude na škodu veci všimnúť si, že aj v druhý rok vojny proti v podstate celému svetu sa Adolf Hitler snažil chytať dva zajace naraz a porušoval všetky princípy geopolitiky. Na jar 1941 Nemci uskutočnili na africkom pobreží výsadok armádneho zboru pod velením poľného maršala Erwina Rommela. Podľa oficiálnej verzie vojsko tiahlo na pomoc talianskym spojencom. V skutočnosti Hitler kráčal presne v Napoleonových stopách nielen čo sa týka hrôz mrazu, do ktorých uvrhol na chlad neprichystanú armádu, ale aj v súvislosti so skoršími počinmi Korzičana. Prečo? Nuž preto, že Hitler a Napoleon bojovali proti tomu istému protivníkovi – Anglicku. Pretože Bonaparte nebol schopný súperiť s Angličanmi na Mori, podnikol výsadok v Egypte a začal sa násilne prebíjať vpred. Cieľom bolo najzraniteľnejšie miesto Británie – India. Napoleon nebol úspešný. Dostal sa iba do Sýrie. Avšak o niekoľko rokov, už ako vodca na čele Francúzska, sa opäť, tentoraz spoločne s ruským cárom Pavlom I., rozhodne realizovať „indický gambit“ a spôsobiť Anglicku ujmu porovnateľnú, ba dokonca väčšiu než osamostatnenie kolónií v Severnej Amerike.

Lokalita je tá istá, nepriateľ tiež – teda aj konanie Nemecka v rámci modelu 1941 kopíruje konanie Francúzska podľa modelu 1798. Armádny zbor hitlerovcov sa vylodil na africkom brehu preto, aby začal raziť cestu do Indie. So zdrojmi, ktoré mal Rommel k dispozícii, by sa tam dostať nemohol. Potreboval podporu a posily odinakiaľ. Zásoby i vojakov do Afriky. Aby akcia prebehla úspešne. Rommelov zbor spolu s Talianmi napredoval, až uviazol v Egypte. Prečo? Lebo Hitlerove plány sa prudko zmenili. Vodca sa rozhodol, že zaútočí na ZSSR. Rommel teda napokon potrebné posily nedostal. Nuž uviazol. Čože? Azda nechcem tvrdiť, že Führer na jar roku 1941 ešte nebol definitívne rozhodnutý, či zaútočí na Sovietsky zväz, pretože sa vtedy chystal prebojovať do Indie? Presne tak. A ešte viac.

Avšak skôr než sa do problému poriadne ponoríme, vyjasnime si niekoľko zásadných otázok. Prečo sa Napoleonova armáda nebola schopná dostať Indie? Lebo anglická flotila v bitke pri Abukíre zničila flotilu francúzsku a podmanila si všetky námorné trasy. Francúzi prestali dostávať posily, potraviny i výstroj. Hitlerovskej armáde sa prihodilo to isté. Vari si vodca Nemecka neuvedomil, že nemecký africký zbor a talianske oddiely pod Rommelovým velením budú potrebovať zásoby? Uvedomoval. A preto 20. mája 1941 obsadil Krétu, ktorá tiež patrí k strategicky dôležitým „skalkám“ Stredomoria. Kto sa má v úmysle „preskočiť“ z Európy do Afriky bez toho, aby si „namočil nohy“, musí predtým dostať pod kontrolu kľúčové body. V ktorejkoľvek publikácii o druhej svetovej vojne sa dočítate, že Hitler prehral boj o Afriku, lebo neobsadil... Maltu. Napoleon chcel dostať ostrov pod kontrolu až po neúspechu výpravy do Egypta z tých istých, strategických príčin. Nedostal. Pretože Hitler bral chyby predchodcov do úvahy, rozpútal boj o Maltu skôr, pred samotnou akciou – v januári 1941 v rámci predbežnej prípravy koridoru pre nemeckú armádu do Indie. Bombardovanie ostrova ani letecké nálety na anglické loďstvo však nesplnili účel, takže výsadok prebehol na Kréte, nie na Malte. Následne Nemecko sústredilo pozornosť na chystaný útok proti ZSSR, takže „maltská otázka“ bola odsunutá úplne do úzadia.

Prečo Führer „z ničoho nič“ zmenil stratégiu? Pretože dúfal, že po dobytí Moskvy uzavrie so Západom mier a položí Rusko „očistené od barbarov“ k nohám civilizovaného sveta. Udatnosť nášho ľudu a múdrosť hlavného veliteľa Stalina spôsobili zlyhanie týchto plánov, takže v Rusku rozpútaná vojna pohltila takmer všetky zdroje Nemcov. Napriek tomu Hitler dokonca ešte roku 1942 pomýšľal na rozvinutie útoku v Afrike s cieľom zasiahnuť „citlivé miesto“ Angličanov. Nemci v januári 1942 vyrazia do tzv. druhého  útoku na Maltu. Pritom Hitlera sotva čo odrazili od Moskvy, nemecká armáda sa ocitla na krok od katastrofy – a vodca podnikne ďalší útok na ostrov v Stredomorí! Prečo? Lebo si uvedomuje zásadný význam Malty nielen pre útok na Indiu, ale aj na Irak a Irán, ktoré by mu poskytli znamenité tromfy v obchode s Angličanmi.

Útoky na Maltu pokračujú do polovice mája 1942. Vtedy sa Hitler opäť „z ničoho nič“ zriekol zámeru obsadiť ostrov a rozhodol sa sústrediť na útok proti ZSSR v smere Stalingrad a Kaukaz. Dopustil sa teda presne tej istej chyby ako v júni 1941, keď plánoval výpravu do Indie, no napokon zaútočil na ZSSR. Uplynul rok a Führer zasa robí to isté. Buď teda budeme nútení konštatovať, že na čele Nemecka stál hlupák – čo však vonkoncom nie je pravda – alebo jestvovala ešte nejaká hybná sila, nejaký údaj, ktorý dvakrát za sebou ovplyvnil rozhodnutie nemeckého vodcu. Malta teda predsa ostala v područí Anglicka. Dôsledkom tejto skutočnosti bola porážka Nemcov a Talianov v Afrike a následná intervencia Spojencov najprv na africké pobrežie, potom na Sicíliu. Angličania s Američanmi pokračovali výsadkom v pevninskom Taliansku, ktoré bolo ako celok vyradené z hry. Mussoliniho uväznili. Teda porážka Tretej ríše v Afrike a následne v Taliansku bola podmienená Maltou...

Človeka, ktorý sleduje najnovšie správy a zároveň sa orientuje v dejinách a geopolitike, to vonkoncom neprekvapí. Položme si preto teraz otázku: kto patrí v súčasnosti na našej planéte medzi geopolitických hráčov? Odpoveď znie: štyri mocenské celky. USA plus Veľká Británia (Anglosasi), Európa na čele s Nemeckom a Francúzskom, Čína a Rusko. Západná  superveľmoc si v podstate podmanila celú Európu. Suverenita tamojších štátov je nanajvýš obmedzená. Hoci naša armáda z Nemecka dávno odišla, americké vojenské základne stoja ako prikované. Pred kým teraz USA bránia Nemcov? Pred Poľskom, ktoré je členom NATO? Alebo azda pred ďalším členom NATO, Francúzskom?

Odpoveď je jasná: Armáda USA v Nemecku bráni záujmy USA, ktoré spočívajú v udržaní kontroly nad Nemeckom a potláčaní jeho snáh o nadobudnutie suverenity. Európa sa totiž občas pokúša rozohrať svoju hru. Priorita anglosaskej politiky voči kontinentu teda spočíva v dohliadaní a pravidelnom umravňovaní Európanov. Európa teda v súčasnosti nie je konkurentom USA. A kto áno? Kto je dnes najvýznamnejším konkurentom západnej superveľmoci? Pokúša sa nám riecť, že Rusko, no nie je to tak. Oslabení pustošením, ktoré vo vlastnom štáte dopustili Gorbačov a Jeľcin, zatiaľ zbierame sily a kontrujeme Anglosasom iba v najzásadnejších geopolitických problémoch. Aktuálne mám na mysli Sýriu a vyvíjanie protitlaku voči pokusom šíriť chaos v rôznych kútoch planéty. A, samozrejme, koordinácia Ruska s Čínou... Pretože najvýznamnejším konkurentom USA je dnes práve táto krajina. Je pochopiteľné, že úsilie Východného Turkestanu o osamostatnenie od Číny získava podporu v USA, Veľkej Británii a ďalších západných štátoch. Američania a Briti predsa v regióne mútia vodu vyše jeden a pol storočia.

Pochopením podstaty odvekého konfliktu protikladov, ktorý prebieha v celosvetovom meradle a rozdeľuje planétu na prívržencov Pevniny a Mora, prenikneme aj pod pokrievku „zvláštnych“ počinov USA, v súčasnosti najdôležitejšieho a najaktívnejšieho hráča svetovej šachovnice. Superveľmoc uvažuje, ako spôsobiť ujmu Číne a zároveň Rusku spôsobom, ktorý by počas konania operácie primal Európu čušať ako pena a prestať s pokusmi o vlastnú hru.

Recept je veľmi jednoduchý – vyrobíme problém a potom „predávame“ metódu jeho riešenia. Takže geopolitické výhody zožneme dvakrát: najprv za vyrobenie problému konkurentom, potom za jeho riešenie spojencom. Anglosasi podobný postup praktikovali v dejinách už neraz. Pomôžete k moci revolucionárom vo Francúzsku alebo Rusku – a konkurenta zvnútra rozloží zmätok. Takže potom možno mocnieť aj zotrvávaním v rovnakej výkonnostnej kategórii. Veď ostatní súperi slabnú. Revolučné Rusko a Francúzsko sa stanú strašiakmi pre svojich susedov, ktorí v obave, aby sa gilotína a Čeka nedostali aj k nim, ochotne vykonajú čokoľvek. A tak im možno vnútiť nadvládu, odňať kolónie, získať právo na ťažbu potrebných nerastných surovín.

Tak ako bola absurdná idea spojenectva Napoleona s Pavlom, bol nemožný i mier medzi Stalinom a Hitlerom. Napriek tomu bol v auguste 1939 uzavretý a celá konštrukcia Anglosasov sa zrútila. A len anglofília spolu so zjavnou Hitlerovou geopolitickou neschopnosťou uchránili v júni 1941 Anglicko od istej porážky. Plány koncipujú naši geopolitickí protivníci skvele, no s realizáciou majú veľké problémy. Veľmi radi bojujú cudzími rukami a tak sa neprestajne snažia nejaké takéto „ruky“ utvoriť. Nie však z materiálu, ktorý býva naporúdzi v blahobyte. Veruže prenáramné hráčske „schopnosti“ museli preukázať USA a ich spojenci roku 1991, aby roku 1991 dostali celú planétu na tanieri. Nik sa im nemohol postaviť na odpor, nik ani len náznakom rovnocenne mocný nebol a ani sa nečrtal. A takýto kapitál, takéto výhody, takýto náskok boli schopní prehajdákať za sotva dve desaťročia? Pričom – a to je pre nás podstatné – prišli o morálnu autoritu, vieru ľudí v USA a dolár. Dnes už Washingtonu neverí nik. Jeho moc slabne a z autority ostali iba trosky.

Anglosasom sa svet zasa raz vymyká spod kontroly. Práve preto koncipujú nový činiteľ, úloha ktorého spočíva v narušení existujúcej krehkej rovnováhy a súčasnom oslabení všetkých hráčov planéty. Začiatkom 20. storočia sa takýmto činiteľom stal v Londýne odchovaný marxizmus, v prvej polovici dvadsiateho storočia nacizmus a fašizmus. Začiatkom 21. storočia Washington a Londýn do pozície takéhoto činiteľa posúvajú islamský fundamentalizmus.

Proces, svedkami ktorého sme na Blízkom východe, je v svojím spôsobom paralelou udalostí zo Španielska a Číny polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Nový faktor skúša svaly, zatiaľ čo jeho páni sa buď otvorene pridajú na stranu „mierových demonštrantov“, alebo zaujmú pozíciu „nezasahovania“. Anglosasi majú v úmysle úplne zmeniť politickú mapu Blízkeho východu tak, aby sa procesy podnietené pohromami mnohých štátov šírili ďalej ako tsunami, ničiac cestou ďalšie krajiny, infraštruktúru, prevracajúc naruby pokojný život stámiliónov ľudí. Konečným cieľom je vytvorenie nového činiteľa v podobe islamských fundamentalistov, ktorí majú zaútočiť na ZSSR a Čínu. Zmätok a revolty, nestabilita a zníženie životnej úrovne „zmajstrované“ na Blízkom východe sa cez Pakistan a Afganistan (odkiaľ sa Američania onedlho stiahnu) presunú do Uzbekistanu, Tadžikistanu, Kirgizska a k čínskym hraniciam. Extrémisti nevedno odkiaľ, tentokrát zaštítení revolučnými heslami, majú podnietiť revolúcie v bývalých ázijských republikách Sovietskeho zväzu a vyprovokovať čo najprudkejšie otrasy v zraniteľných zónach Číny. A k nim rozhodne patria Ujgurská autonómna oblasť Sin-tiang i Tibet. Rozvrat stredoázijských republík spolu s príchodom radikálneho islamu do oblasti automaticky vyostria situáciu v Dagestane a ďalších regiónoch Ruska s moslimským obyvateľstvom.

Takýto je teda v kocke plán našich geopolitických „partnerov“. Tí chcú dosiahnuť naraz celú paletu cieľov: oslabenie Číny a Ruska, hrozbu moslimskými migrantmi obývanej Európy, v ktorej kedykoľvek môžu byť vytvorené problémy. Tieto poskytnú dôvod na vyvinutie tlaku voči Európanom a ich opätovné povolanie do šíkov „jednotného Západu“. Vedľajším efektom bude pôsobivé zdôvodnenie príčin poklesu životnej úrovne, ktorá už vo všetkých „vyspelých krajinách“ nie je schopná udržať umelo úvermi navýšené pozície, voličom. Zníženie kvality života je neodvratné, jeho príznaky sa prejavujú vo všetkých oblastiach ekonomiky. Postačí, ak v krátkosti spomenieme pokles hodnoty dolára v priebehu uplynulých desiatich rokoch a neúprosne sa nahor posúvajúcu vekovú hranicu odchodu do penzie v údajne vyspelých štátoch. Teraz teda treba tasiť dôvod a povedať: hľa, tu tkvie príčina zhoršenia životných podmienok a zmeny nekonečného rastu, v ktorý fanaticky veria liberálni ekonómovia, na totálny úpadok. Kdežeby, život na úver a tvorba nekonečného bohatstva zo vzduchu, ktorou sa, úprimne povedané, zaoberajú Federálny rezervný systém, Anglická banka, Európska centrálna banka a Japonská banka, s tým nemajú vôbec nič spoločné. „Zvláštna“ politika USA a Veľkej Británie, neposkytujúcich na Blízkom východe podporu proamerickým režimom, ale al-Kaide a jej spojencom, proti ktorým akože bojujú v Afganistane, je totiž práve dôsledkom snahy rozvrátiť celé štáty a dostať k moci extrémistov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984