Reklama
Reklama

Nikola Tesla - slovenské i československé súvislosti, a nielen tie

Počet zobrazení: 3597

n._tesla_rtvs.jpgV architektonicky nadčasovej budove Slovenského rozhlasu verejnoprávnej RTVS v Bratislave (obrátenej pyramíde) odhalili podvečer v stredu 22. januára 2020 bustu geniálneho srbského vynálezcu a vedca Nikolu Teslu. Bol som pri tom. Je to súčasť projektu, ktorého cieľom je umiestniť Teslovu bustu v priestoroch rozhlasových staníc všetkých miest, kde fyzik žil a pracoval. Prvá busta bola inštalovaná v roku 1999 v rádiu v Novom Sade v Srbsku, v roku 2002 v maďarskom rozhlase v Budapešti. Tretia pribudla 11. 7. 2003 v Českom rozhlase v Prahe. Medzičasom Nikola Tesla dohliada na rozhlas aj v Belehrade. Jeho bustu odhalili v Galérii Slovenského rozhlasu v Bratislave na podujatí, ktoré zorganizoval Spolok Srbov na Slovensku v spolupráci so Srbským kultúrno-informačným centrom pod záštitou ministerky kultúry SR Ľubice Laššákovej a srbského veľvyslanectva na Slovensku.

Bustu vytvoril srbský sochár Djordje Lazič Čapša zo Sriemských Karloviec, medzi ktorého diela patrí aj busta srbského básnika Jovana Jovanoviča Zmaja či Samuela Zocha v Modre. Tie som videl na vlastné oči. Bustu Nikolu Teslu vo veľkosti 73 centimetrov odliali v zlievarni Stanišič.

Podujatie uvádzal Stane Ribič, predseda Spolku Srbov na Slovensku, ktorý o Teslovi tiež povedal: „Jeden z najväčších vynálezcov, ktorý, bohužiaľ, bol najmenej uznaný, a pritom bol vlastníkom viac ako 700 objavov. … Nobelovu cenu za vynález rádia dostal Marconi, ale už menej známe je, že najvyšší súd USA v roku 1943, bezprostredne po Teslovej smrti, rozhodol, že rádio vynašiel Tesla a Marconi len využil Teslove patenty a technológiu.“

Prítomným sa prihovoril generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník. Na odhalení busty sa zúčastnil veľvyslanec Srbskej republiky v SR Momčilo Babič. Povedal, že Tesla je podľa presvedčenia väčšiny srbských občanov najvýznamnejším Srbom v dejinách. (U nás je najvýznamnejším Slovákom – podľa presvedčenia mobilmi mobilizovaných divákov RTVS – M. R. Štefánik).

Nikola Tesla navštívil jediný ray Belehrad v dňoch 1. – 3. júna 1892. Vtedy napísal básnik Jovan Jovanovič Zmaj (áno, to je ten, čo chodil do školy v Modre a má tam už spomínanú bustu) báseň „Tesla“, ktorá taktiež odznela v Galérii rozhlasu. Originál i preklad básnika Miroslava Demáka, obe v jeho podaní. V sprievodnom programe vystúpila srbská hudobná skupina z Viedne, ktorá okrem iného zahrala aj jednu zo skladieb, ktoré zneli na Teslovom pohrebe: „Tam ďaleko“.

Keď Teslova matka umierala, Nikola docestoval z USA a vtedy citovo zničený a vo veľkom bôli napísal báseň, ktorú venoval svojej matke. Prial si, aby táto báseň nikdy nebola uverejnená, ale zhodou okolností sa zachovala. Píše v nej:

Bez Teba matka milá
môj život  nemá krídla

iba jedny topánky si nosila
ale mňa si vychovala.
(Preklad S. Jovankovič)

Túto báseň (pieseň) zaspieval Miodrag Miša Blizanac, vokálny sólista Srbskej pravoslávnej cirkvi a TV Vojvodiny (Nový Sad) a čestný profesor Ruskej akadémie vied.

Stredajší podvečer v budove rozhlasu sa jednoznačne niesol v znamení slovensko-srbského porozumenia. Znamenal dôstojnú slovenskú bodku v poznávaní doterajšieho srbského zástoja v krážoch svetového vývoja a našej vzájomnej spolupatričnosti prostredníctvom Nikolu Teslu.

tesla_scena.jpg

Poznávanie sa nikdy nekončí. Pre mňa tento podvečer predznamenáva hľadanie ďalších súvislostí v prekrývaní života a diela Nikolu Teslu so slovenskými (československými) reáliami.

Prvá súvislosť: Nikola Tesla sa narodil v Smiljane 10. júla 1856, neďaleko mesta Gospič, kde sa jeho rodičia neskôr presťahovali. A tu sa začína prvá „slovanská zápletka“ – komu Tesla patrí?, ktorá prežíva do dnešných dní. V čase Teslovho príchodu na svet toto územie patrilo Rakúskemu cisárstvu a administratívne sa nazývalo Vojenskou hranicou. Išlo o hranicu s Osmanskou ríšou, ktorá od začiatku 18. storočia ustupovala zo svojich mocenských stredoeurópskych pozícii. Žiť v jej susedstve nebolo bezpečné, preto viedenská moc hranicu priamo spravovala a osídľovala tzv. hraničiarmi. Od východu v Sedmohradsku až na západ k Velebitu v dnešnom Chorvátsku. Do západnej časti Vojenskej hranice popri iných kolonistoch prichádzalo „prevažne pravoslávne obyvateľstvo“. Zaujímavá je formulácia v českej Wikipédii: „To (obyvateľstvo) sa v dobách juhoslovanských obrodeneckých a národno-formujúcich procesoch identifikovalo ako srbské (!)“[1]. Prichádzajúci obyvatelia dostávali viaceré výhody, predovšetkým prídel pôdy. Za to museli brániť krajinu pred Turkami.

Mimochodom, aj niektorí naši Slováci boli hraničiari, napríklad tí z dnešného Srbska. Však, Staropazovčania, ktorí idete oslavovať 250 rokov tamojšieho bydla? Dodnes predstavujú južnú hranici slovenskej kultúry.

Chorváti dlhodobo žiadali pripojenie územia Vojenskej hranice (ale aj Dalmácie a Istrie) k Chorvátsku, vtedy súčasti Uhorska. V roku 1881 bola jej časť južne od Sávy a západne od Bosny pripojená k Chorvatsku. „To tiež znamenalo, že chorvátska spoločnosť sa národnostne rozrôznila, lebo sa jej súčasťou stal nemalý počet Srbov“ (podľa spomínanej Wikipédie). Mnohonárodnostné a najmä srbské obyvateľstvo v záujmovej chorvátskej územnej sfére sa stalo v neskorších dobách „juhoslovanských a južnoslovanských obrodeneckých a národno-formujúcich procesoch“ a najmä po nich až politickou príťažou. Tragicky to dokumentuje prístup vládnuceho ustašovského režimu počas druhej svetovej vojny. Po vzniku Titovej Juhoslávie bolo v ústave chorvátskej zväzovej republiky ustanovené, že konštitučnými národmi tejto republiky sú Chorváti a Srbi. Preto Srbi v Chorvátsku nedostali štatút autonómnej oblasti ako iné národy a národnosti v Srbsku. Spoločný štát južných Slovanov sa začiatkom deväťdesiatych rokov otriasal v slovanských základoch. Vzájomnú nedôveru dvoch bratských národov vybičovali udalosti pri rozpade Juhoslávie v rokoch 1991. Operácia Búrka (Oluja) v roku 1995, počas ktorej srbské obyvateľstvo bolo z väčšiny Srbskej Krajiny (územie Chorvátska v tom čase väčšinovo obývané Srbmi) chorvátskou armádou vyhnané alebo samé zo strachu utieklo, určite nebola tým najsprávnejším riešením. Krajina aj tá s malým „k“ zostala spustošená, medziľudské i bilaterálne vzťahy tiež.

Nikola Tesla nemal problémy s identifikáciou, narodil sa v rodine srbského pravoslávneho kňaza. Ani my ostatní, pokiaľ Chorváti a Srbi boli v spoločných štátnych celkoch. Tesla bol pre svet rakúsky vynálezca, možno uhorský, veď Smiljan a Gospič po zániku Vojenskej hranice sa ocitli v Uhorsku (Lika-krbavská stolica) a tak by sme mohli považovať Nikolu Teslu dokonca za nášho uhorsko-slovenského spolurodáka. Po roku 1918 bol juhoslovanský a z celosvetového pohľadu americký vedec. Zaujímavá charakteristika jeho pôvodu odznela pri prezentácii Teslovej busty v Prahe v roku 2003. Vtedajší generálny riaditeľ Českého rozhlasu Václav Kasík odhalil bustu „amerického fyzika srbochorvátskeho pôvodu Nikolu Teslu“. Nuž to je osud géniov, ktorých si každý rád privlastní…

tesla_radio_praha.jpg
Vitráž s logom československého podniku Tesla Radio v Pasáži Světozor, Vodičkova ulica, Praha.
Foto: Ludek /
Wikimedia.org / CC03

Pridávam druhý súbor slovenských súvislostí, presnejšie československých. V Bratislave máme Teslovu ulicu. Nachádza sa v Ružinove a vychádza z Bajkalskej ulice idúc paralelne s Trnavskou v miestach neďaleko športovej haly na Pasienkoch. Ako nová ulica dostala v roku 1936 pomenovanie Dr. Ing. Nikolu Teslu, ktoré v roku 1945 zmenili na Teslova ulica. Možno výber pomenovania súvisel so skutočnosťou, že Nikola Tesla sa zdržiaval v rokoch 1936 až 1937 v Československu. Prezident Edvard Beneš mu udelil Rad bieleho leva 1. triedy a získal aj čestný doktorát vied na Českom vysokom učení technickom. 

Absolútna väčšina našich občanov štyridsať- a viacročných veľmi dobre pozná slovo Tesla. Bola to značka elektrotechnických výrobkov vyrábaných po celom Československu. Napríklad televízory Tesla Orava bol pojem. Nebola to náhodná súvislosť. Podnik TESLA bol založený 10. augusta 1946 v továrni Mikrofona v Prahe-Strašniciach za účasti juhoslovanského ministra Zlatariča Branka, ministra priemyslu Macedónska Vasiljeva Georgija, ministra priemyslu Bohumila Laušmana, zástupcov vlády, inštitúcií a vysokých škôl. Podnik vznikol zoštátnením a spojením 16 pôvodne samostatných firiem – išlo buď o česko-slovenské podniky alebo častejšie o pobočky zahraničných koncernov.[2] V čase najväčšej slávy fungovalo v Československu 26 Tesiel, z toho 5 v Prahe a dve v Bratislave. Nie vždy bolo vhodné z hľadiska obchodných vzťahov priznávať sa k svetoznámemu vynálezcovi. Preto niekedy v roku 1960 obežník riaditeľa n. p. Tesla oznamoval zamestnancom, že názov podniku odteraz znamená skratku slovného spojenia „TEchnika SLAboprúdová“, bez ďalšieho vysvetlenia. Pravdepodobne za to mohol problém s menom už nežijúceho človeka v názve firmy používaný bez jeho súhlasu pri exporte výrobkov do západného sveta[3]. Nebolo za tým žiadne politikum – ako sa často traduje -–veď od rezolúcie Informbyra v júni 1948, ktorá dočasne pokazila náš vzťah k Titovej Juhoslávii, sa vzájomné kontakty v roku 1960 dostali do normálnych koľají.

A ešte jedna naša pozoruhodnosť, aspoň z môjho pohľadu. V čase Slovenského národného povstania bol spolupredsedom Slovenskej národnej rady a po roku 1948 predsedom Karol Šmidke. Jeho otec odišiel v roku 1899 s dvojročným synom Karolom pracovať do Bosny do okolia Tuzly. Karol tam absolvoval školskú dochádzku, vyučil sa i vojenčil. Celá rodina sa vrátila do Československa až v roku 1919. Prečo to spomínam? Tato časť Bosny nie je ďaleko od Teslovho rodiska. Ten v tom čase pracoval už v Amerike, ale Šmidke mal možnosť poznať takpovediac génia loci tamojšieho kraja. A ich cesty sa „skrížili“ ešte raz. Šmidke ako slovenský buržoázny nacionalista (Čech s nemeckým priezviskom socializovaný v multinárodnom a multináboženskom kotlíku Bosny) stiahnutý na začiatku päťdesiatych rokov z politiky sa na posledné dva roky svojho života (až do predčasnej smrti v decembri 1952) stáva podnikovým riaditeľom Tesly Bratislava. V čase politického odmäku mu odhalili v roku 1967 v Bratislave pamätnú tabuľu na dnes asanovanej budove závodu Tesla na Račianskej ulici, kde riaditeľoval. Nepátral som, kde sa tabuľa dnes nachádza. Dúfam, že uvedený artefakt srbsko-slovenského pamäťového sveta je zachovaný. Určite patrí k nášmu všeslovanskému historickému povedomiu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama