Nikdy neprestávaj tlieskať ako prvý

Počet zobrazení: 3801

Priznám sa, že ani doteraz som ešte neprečítal celé literárne dielo Alexandra Solženicyna Súostrovie Gulag. Je to obrovská kniha, ktorú nie je možné prečítať jedným dychom, nemám takú pamäť, aby som dokázal vstrebať do nej všetky tie príbehy o osudoch ľudí a ich strašnom utrpení, ktoré zozbieral tento bradatý ruský spisovateľ. A potom, rodia sa už aj ďalšie tragické príbehy, pod ktoré sa podpísala už modernejšia, vraj aj humánnejšia civilizácia. Afrika, bývala Juhoslávia, Ukrajina, Sýria... sú toho príkladom. Čoraz častejšie si však kladiem otázku, či je všetko to, čo napísal Alexander Solženicyn skutočne aj pravdou. Nechce sa mi veriť, že sovietska propaganda dokázala až tak zmanipulovať myslenie ľudí, že to hraničí s výmyslom, aký sa môže zrodiť iba vo fantázii autorov utopistických románov. Uvediem príklad, nad ktorým musí človek zapochybovať o jeho pravdivosti. V šialenej dobe sa síce dejú aj šialené veci, no aby sa niekedy zatváralo do gulagu iba kvôli potlesku, to sa mi  zdá predsa len trocha pritiahnuté za vlasy. Verte alebo neverte však Solženicynovi.

Hneď na začiatku knihy nás autor pozval na zasadnutie akéhosi okresného výboru strany, v Moskovskej oblasti. Režíroval ho nový predseda, jeho predchodcu krátko predtým zatkli. Ako vždy po skončení rokovania, všetci účastníci schválili vyhlásenie o svojej oddanosti súdruhovi Stalinovi. Všetci sa vtedy postavili a v sále zahrmel obrovský potlesk, ktorý prehlušovali iba ovácie na počesť veľkého vodcu. Tri minúty, štyri minúty, päť minút... dlane už boleli, no ľudia stále tlieskali. Starší už lapali po dychu. Začalo to byť neznesiteľné a hlúpe, aj pre tých, čo Stalina skutočne zbožňovali, no stále sa tlieskalo - enkavédisti totiž pozorovali, kto prvý prestane. Tlieskalo sa ďalších 6, 7, 8 minút, no ľudia pokračovali, aj keby im srdce malo puknúť. Menej zúrivo a silno tlieskali iba tí v zadných radoch, kde neboli nikomu na očiach. Deviata minúta, desiata, každý už dúfal, že ako prvý prestane tlieskať predseda a všetci si budú môcť zasa sadnúť. No on sa bál, všetkých sa zmocnilo hromadné šialenstvo. Každý pokukoval po druhom, so slabou nádejou, že niekto prestane. Nestalo sa tak, nadšenie z tvári neupadalo a všetci boli rozhodnutí tlieskať až do omdlenia. Stal sa však zázrak a ako prvý prestal tlieskať riaditeľ papierne. Sadol si na svoje miesto v predsedníctve a v jedenástej minuté sa každému uľavilo. Solženicyn tam asi bol, keď tak presne vedel, ako dlho tento potlesk trval. Nie je však dôležité, či tam bol alebo nebol, no pravdou vraj je, že ešte v noci riaditeľa papierne zatkli a naparili mu desať rokov. Nevedno za čo všetko, no vyšetrovateľ po podpísaní protokolu vraj povedal: „Nikdy neprestávajte tlieskať ako prvý." Verte alebo neverte Solženicynovi, no takto píše vo svojom Súostroví.

Nikdy som sa nezaujímal o to, ako má dlho trvať potlesk a kto by ho mal ako prvý ukončiť. Pokiaľ viem, ľudia svojím potleskom prejavujú svoje emócie, úctu a radosť po divadelných, hudobných a iných vystúpeniach umelcov. Po prečítaní tohto  príbehu si však zrazu začínam uvedomovať, že aj mňa mohol niekto niekedy okukávať, čí som dostatočne silno tlieskal na oslavách 1. mája, či som mal neskôr dostatok nadšenia v tvári, keď prehovoril na námestiach Václav Havel alebo Fedor Gál, či aj ja už nie som na zozname učiteľa Smatanu za svoje postoje k sankciám proti Rusku, ukrajinskej kríze... Niektorí ľudia sa už ani netaja tým, že pozorujú iných, ako sa tvária pri vyslovení mena Robert Fico a pod. Peter Schutz, známe žurnalistické eso z denníka Sme, sa k tomu otvorene priznal, že takýchto ľudí aj vyhľadával. Vo svojom článku Utečencov zo Smeru nikdy nie je dosť (19. 2.) píše, že nech sa pohybuje kdekoľvek, nemôže nájsť ani v tých najnižších cenových kategóriách človeka, ktorý by sa otvorene priznal, zo svojich sympatií k Robertovi Ficovi a jeho strane. Hanba vraj fackuje smerákov zľava aj sprava. No čo už, pána Schutza by bolo asi zbytočné presviedčať o tom, že voličstvo Smeru nie je spoločnosť kacírov, ktorá už iba potajomky vyznáva svoju vieru. On vie svoje.

Na Solženicynovom príbehu je však predsa len  najzaujímavejšia zmienka o tom, ako každý pokukoval po tom druhom, kedy prestane tlieskať. Každý každého kontroloval , ako sa zachová. Trocha mi to pripomína naše pravicové opozičné strany, ktoré sa v tomto období  tiež takto kontrolujú a pokukujú po sebe, či sa už všetci zriekli povolebnej spolupráce s Robertom Ficom, či majú  dostatok  nadšenia pre nové poriadky v tejto krajine. Pre každého je to dôležité vedieť, pretože iba spoločným postupom majú akú takú šancu povaliť súčasnú vládu. Potom je už iba na nás, aby sme posúdili, ako dlho trvali ovácie víťazstva v ich volebných centrálach. Aj balóniky budú možno lietať. Uvidíme však až neskôr, kto bude prvým hriešnikom, čo prestane tlieskať, napriek tomu, že podpísal vyhlásenie o svojej oddanosti  „Veľkému Zlepencu“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa PeterPeter
#1
Peter Krumpál
06. marec 2016, 07:27

Solženicin vo svojej bezbrehej nenávisti voči Sovietskému zväzu napísal aj klamstvá. To tvrdím i keď som s obdivom a uznaním prečítal jeho vynikajúce diela (Jeden deň.., Prípad na stanici..., atď). V článku uverejnená situácia je možná, ale je podľa mňa nespravodlivé a nesprávne, považovať ju za tipický jav v spoločnosti. Inak Solženicin v Kanade rýchle vytriezvel.

Obrázok používateľa PeterPeter
#2
Peter Krumpál
06. marec 2016, 07:28

pardon. "typický"

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984