Reklama
Reklama

Niet pokoja na akademickom fronte

(K novele zákona o vysokých školách, 2021)
Počet zobrazení: 1399

Na úvod jeden dôležitý fakt: k novele zákona sa táto vláda zaviazala v Pláne obnovy (schválila ho 28. 4. 2021, EÚ ho odobrila v júni 2021 a vláda schválila dohodu s EÚ k tomu 29. 9. 2021), a to v tomto znení (s. 318):

9.4. Reforma 4: Reforma riadenia vysokých škôl

Míľnik 4: Schválená novela zákona č. 131/2002 o vysokých školách, ktorá zreformuje systém riadenia vysokých škôl, napr.:

  •             Posilní kompetencie rektora a Správnej rady, ktorej zloženie sa zreformuje,
  •             zmení sa spôsob voľby rektora,
  •             otvorí sa mechanizmus funkčných miest a
  •             zjednodušia sa požiadavky na vnútorné usporiadanie akademickej samosprávy,
  •             pričom bude zabezpečená autonómia škôl a sloboda vedeckého bádania.

Termín prijatia novely v dokumente je 4. kvartál 2021.

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu teda nerobí nič iné, len plní túto úlohu v rámci Komponentu 8 Plánu obnovy (PO), nazvanom „Zvýšenie výkonnosti slovenských vysokých škôl“, ktorý spolu obsahuje 5 reforiem. Do aktuálnej novely zákona o VŠ sa okrem reformy 4 dostala aj reforma 1: Zmena financovania vysokých škôl vrátane zavedenia výkonnostných zmlúv. Pre úplnosť uveďme aj ďalšie plánované reformy: Reforma 2: Zavedenie systému periodického hodnotenia vedeckého výkonu (k tomu sa pripravuje legislatívna zmena v rámci novely zákona č. 172/2005 o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja); Reforma 3: Nový prístup k akreditácii vysokoškolského vzdelávania (tento proces už beží podľa zákona č. 269/2018 o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania) a Reforma 5: Koncentrácia excelentných vzdelávacích a výskumných kapacít (v rámci toho sa počíta so spájaním vybraných vysokých škôl do roku 2026). Na celý proces je vyčlenených z európskej podpory PO 213 miliónov euro.

Ponechajme teraz bokom zdôvodnenia a motivácie týchto reforiem, o ktorých na tlačovej konferencii 22. 10. 2021 hovorili minister a jeho štátny tajomník (a ktorými sú najmä umiestnenie našich vysokých škôl vo svetových „ligových tabuľkách“ a odchod študentov do zahraničia), pretože to si zasluhuje samostatnú kritiku, a pozrime sa na to, čo konkrétne obsahuje paragrafové znenie novely zákona, daného na medzirezortné pripomienkové konanie.

Popri drobných formulačných úpravách, ktoré je možné robiť v takmer 20 rokov starom (a podľa môjho názoru zlom, čím sa netajím už roky) zákone vždy, pozornosť akademickej obce upúta najmä toto

Po 1, v § 7 sa okrem samosprávnych orgánov VŠ majú ustanoviť aj „ďalšie orgány“, expressis verbis sú to kvestor a správna rada či fakultatívny orgán na riadenie kvality (taký však už na školách existuje aj teraz). Takže kvestor ako výkonný orgán zodpovedný „za hospodársky a administratívny chod verejnej vysokej školy“ má získať samostatný status „vedúceho zamestnanca“, ktorý za svoju činnosť principiálne zodpovedá rektorovi okrem oblasti rozpočtu a rozpisu štátnej dotácie, v ktorých sa zodpovedá správnej rade. Už na tomto mieste musíme položiť otázku o funkčnosti s racionalite takejto schizoidnej pozície kvestora: rektorovi sa fakticky zodpovedá len za „administratívny chod“ a za všetky ekonomické a finančné otázky správnej rade, čím minimálne stojí na úrovni rektora, ak nie nad ním (takže aké posilnenie výkonnej moci rektora?). A tiež otázku, ako v praxi bude takéto rozdvojenie kvestora fungovať? No najmä otázka, kde tu je „väčšia integrácia vnútorných štruktúr vysokej školy“, ako sa píše v cieľoch PO?

Po 2., § 8 návrh novely redundantne dodáva horný limit na počet členov senátu (maximálne 64) a takisto formálne, ale úplne samozrejmé ustanovenia o tom, kto môže byť členom senátu. Tieto nadbytočné doplnky tohto paragrafu rozmnožujú podobné doplnky z minulosti, kvôli ktorým tento zákon narastal a narastá iba na kvantite, nie na kvalite ustanovení, čo je len ďalším príkladom úplne chybnej právnej filozofie našich legislatívcov, ktorí si nebodaj myslia, že čím detailnejší zákon, tým lepší zákon. Práve naopak.

Po 3., § 9 sa týka pôsobnosti základného článku akademickej samosprávy – akademického senátu, teda „akademického parlamentu“, ktorého poslaním je „zákonodarná činnosť“ na vysokej škole, teda schvaľovanie jej zásadných vnútorných noriem, podľa ktorých škola funguje a vykonáva svoje funkcie. Okrem toho plní kontrolné funkcie (ako každý parlament) voči exekutívnej akademickej moci, t. j. rektorovi a jeho aparátu. Tento model akademickej demokracie je modelom zastupiteľskej demokracie, aký tradične a osvedčene funguje vo vyspelom akademickom svete, samozrejme, s niektorými špecifikami podľa jednotlivých krajín. Problém teda nie je v modeli, ale v jeho realizácii, ktorá závisí najmä od dvoch faktorov: 1. kvality akademických „senátorov“ (v čom máme u nás dosť nedostatkov), a 2. kompetencií senátu, vymedzených v štatúte vysokej školy. Pokiaľ ide o taxatívne vymenovanie kompetencií a funkcií senátu v predloženej novele, sú v nej obsiahnuté tak základné zákonodarné, ako aj kontrolné ustanovenia, ktoré sú a majú byť všeobecne platné pre všetky akademické senáty, ako je schvaľovanie základných vnútorných predpisov, nota bene štatútu vysokej školy, a periodické správy o činnosti orgánov školy vrátane samotného senátu. Pochybné a nepríslušné sú však ustanovenia o akomsi „vykonávaní počas nevyhnutnej doby pôsobnosti orgánov fakulty“ (písmeno k)) a naň nadväzujúce články (3) a (4), pretože senátu žiadne výkonné funkcie neprislúchajú. Senát jednoducho nie je výkonný (exekutívny), ale zákonodarný a kontrolný orgán. Kontroverznými sú tiež ustanovenia o vzťahu k správnej rade (písmená c), e), f), h), n)), pretože správna rada je úplne iný a samostatný orgán. K absolútnej abecede akejkoľvek demokratickej konštitúcie od čias Johna Locka a baróna Montesquieu platí, že každý druh moci (zákonodarná výkonná, súdna) je od tých druhých nezávislý a koná samostatne. To, samozrejme, nebráni ich kooperácii, ale musí to brániť miešaniu ich funkcií a kompetencií.

Po 4., § 10 sa týka rektora ako hlavného inštitútu výkonnej akademickej moci na vysokej škole. Podľa stratégie PO aj ministerstva ide o posilnenie funkcií a kompetencií rektora v rámci podpory ich manažérskej profesionalizácie. Takáto požiadavka zaznieva už dlhšie (a zaznela aj v Učiacom sa Slovensku, 2017) a je plne oprávnená. Rektori musia byť špičkovými manažérmi, aj pokiaľ ide o ich prípravu a vzdelanie, ba dokonca ich manažérske kompetencie sú dôležitejšie, než ich akademické tituly a renomé. To znamená, že teoreticky aj prakticky, rektorom nemusí byť ani špičkový akademik, pokiaľ má špičkové manažérske kompetencie, avšak s jednou zásadnou podmienkou: takýto manažér musí mať zásadné pochopenie pre akademickú prácu, ktorú má riadiť. Nemôže to byť manažér, ktorý včera riadil banku a predvčerom futbalový klub atď. Takýto manažér, hoci aj špičkový, nemusí mať nevyhnutné predpoklady rozumieť akademickej inštitúcii, ktorú má riadiť. Preto najlepším riešením je, aby rektorom bol akademik, ktorý zároveň má predpoklady byť aj špičkovým manažérom, pravdaže, na úkor svojej akademickej kariéry. A preto špičkoví akademici (vedci a pedagógovia) sa vôbec nemusia hodiť na akademický manažment, ktorý (zvlášť v súčasných podmienkach) od nich vyžaduje enormnú obeť, pokiaľ ide o ich akademickú prácu, a teda plné sústredenie sa na plnenie svojich manažérskych funkcií. V modernom svete túto „dilemu“ už dávno pochopili a rozriešili. Jeden príklad za všetky: Charles William Eliot (1834 – 1926) bol profesorom chémie, ale do dejín sa zapísal ako ten, kto položil základy modernej Harvardovej univerzity, keď v rokoch 1869 – 1909 bol jej prezidentom. A určite na to nemal a ani nepotreboval štátnu legislatívu. Podstatné preňho bolo vedieť, čo je to dobrá univerzita a čo treba robiť na jej vybudovanie. Dovtedy Harvard ďaleko zaostával za tradičnými európskymi univerzitami, ale odvtedy je svetovou univerzitou č. 1 už vyše 100 rokov.

Predložená novela zákona v danom paragrafe ustanovuje, že na konštituovanie rektora je potrebný “spoločný návrh akademického senátu a správnej rady”, ktorý na “spoločnom zasadnutí senátu a správnej rady” schvália tieto dva orgány, jeden samosprávny a druhý “iný”, a potom ho “spoločne” predložia ministrovi a ten prezidentovi republiky na vymenovanie. To isté sa týka aj “kooperácie” týchto dvoch orgánov v prípade odvolania rektora. Už na prvý pohľad je táto konštrukcia, nech pochádza odkiaľkoľvek, typickým “mačko-psom” a vychádza z akejsi kvázi-idylickej predstavy o kooperácii týchto orgánov. Čo ak sa nedohodnú? Čo ak sa dostanú do rozporu a žiaden z nich nebude chcieť ustúpiť? Riešenie, pravdaže, existuje. Pôjde o to, kto koho prehlasuje, takže pri maximálnom počte členov senátu 64 k maximálnemu počtu členov správnej rady 16, bude výsledok jasný, hoci zákon nijako nestanovuje váhu hlasov ani spôsob hlasovania, čo zrejme stanoví iba štatút vysokej školy. Avšak už nariadenie takéhoto spôsobu spoločnej voľby rektora týmito orgánmi zo zákona musí vyvolávať v každom zdravom rozume zásadné rozpaky a pochybnosti. Vzhľadom na pomer hlasov to v praxi bude znamenať prevažne “blamáž” správnej rady, ktorej ani inak neprislúcha “miešať sa” do rokovania senátu (a naopak), takže napokon v absolútnej väčšine prípadov sa nič nezmení: rektora si zvolí senát a bude to tak ako doteraz.

Predložená novela v danom paragrafe v článku (3) tiež stanovuje, kto môže byť kandidátom na rektora, teda musí pôsobiť „vo vedúcej funkcii najmenej 5 rokov“ na plný úväzok na vysokej škole doma či v zahraničí. Aká je „logika“ takéhoto obmedzenia? Že do funkcie rektora sa nedostane „zelenáč“? A čo je to „vedúca funkcia“? Vedúci katedry nie? Podľa § 21 možno. Prodekan a prorektor však nie. A iný manažér z praxe mimo vysokej školy tiež nie. Takže aká zmena? Aká otvorenosť vysokej školy? Okrem toho v článkoch (4) a (5) novela stanovuje procedúry, ktoré obvykle patria do volebného poriadku v kompetencii senátu vysokej školy. Tieto články sú v rozpore s deklarovanou intenciou novely, ktorá chce údajne posilňovať samosprávu škôl.

Ešte jeden článok (5) v tomto paragrafe imituje čosi ako “verejnú súťaž” na funkciu rektora, keď hovorí o “verejnom vypočutí” kandidáta na onom „spoločnom zasadnutí senátu a správnej rady“, ba dokonca, že toto verejné vypočutie „sa môže konať aj pred konaním“ tohto spoločného zasadnutia. K tomu možno dodať kriticky už len to, že toto je naozaj „pseudo-novela“, keďže aj doteraz zasadnutia senátu, kde sa prezentovali kandidáti, boli verejné (okrem hlasovania), no a ten dodatok o možnosti vypočutia pre spoločným zasadnutím priam zaváňa „konšpiráciou“.

Inováciou chce byť § 10a o pôsobnosti rektora. Žiaľ, žiadne nové manažérske kompetencie rektora, ktorý má byť hlavným výkonným orgánom vysokej školy, sa tu nedeklarujú. Podľa článkov tohto paragrafu rektor predkladá senátu (zrejme na schválenie, bez toho sám nemôže nič konať) návrhy na reštrukturalizáciu školy a na strategické dokumenty ako dlhodobý zámer či systém kvality. Správnej rade zasa predkladá (takisto na schválenie) ekonomické aj právne dokumenty. Ďalej s vedeckou radou rovnako ako doteraz „ošetruje“ tituly docentov a profesorov. Takže aké „posilnenie kompetencií rektora“, ako sa deklaruje v Reforme č. 4? Jednoducho žiadne!

Je tu však predsa len § 22, ktorý hovorí o fakulte ako o tradičnej súčasti vysokej školy (historicky od vzniku prvých univerzít tieto stáli len na fakultách, najprv boli fakulty ako univerzity a až potom univerzity ako súbor viacerých fakúlt). Tu sa dáva rektorovi plná moc zriaďovať, meniť aj rušiť štruktúru „svojej“  školy zo zákona, čo, povedzme, že je posilnenie jeho právomocí. Napr. v tom, že dekana už nebude voliť senát fakulty (ktorý sa k 1. 9. 2023 má zo zákona zrušiť rovnako ako vedecká rada fakulty), ale bude ho vymenúvať na základe výberového konania, ktoré zorganizuje rektor sám. Takže celé paragrafy 23 až 33 doteraz platného zákona tento návrh novely jednoducho škrtá. V praxi môžeme len očakávať tú turbulenciu, ktorá by týmto vznikla, hoci zámer predkladateľov môže byť „progresívny“.

Okrem toho je tu ešte ďalší orgán akademickej samosprávy – vedecká rada (§ 12). Jej zloženie aj zmeny v nej schvaľuje senát (§ 9, písmeno c)). V praxi terajšieho systému je to poradný orgán rektora, resp. prorektora pre vedecký výskum v otázkach vedeckého výskumu vysokej školy, o čom hovorí už aj samotný názov tohto orgánu (nad tým, že neexistuje analogický orgán „pedagogická rada“, sa môžeme len počudovať), a takých otázok je dostatok. Vedecká rada teda v logike inštitucionálnej konštrukcie nie je nič iné ako poradný (pomocný) orgán výkonnej moci rektora, akých by si mohol zriadiť aj viac (predovšetkým v pedagogickej oblasti). V dôsledku vysokoškolskej tradície, v ktorej má veda privilegované postavenie, sa však traduje aj to, že každá škola musí mať „vedeckú radu“. Nie je to však orgán, ktorý by mal mať zákonodarné a kontrolné funkcie (ako senát), ani exekutívne funkcie (ako rektor). Preto, keď sa chce rektor uistiť v otázkach vedeckého profilu a rozvoja školy, môže a má sa radiť so svojou vedeckou radou, čo môže zvýšiť úroveň jeho pôsobenia na škole. Avšak to, ako sú formulované kompetencie a úlohy vedeckej rady doteraz – a aj v tomto návrhu novely – nesvedčí o žiadnom pokroku, ba dokonca to svedčí o pokračujúcej konfúznosti, keď sa v článku d) hovorí o „schvaľovaní odborníkov, ktorí majú právo skúšať na štátnych skúškach”“, čo by patrilo skôr do kompetencie „pedagogickej rad, ak by taká existovala. Vedecká rada (alebo aj každá iná) má posilňovať autoritu a výkonnosť rektora, ale nie je potrebné, aby bola orgánom akademickej samosprávy.

Paragraf 12 tiež operuje (rovnako ako celá novela ďalej, napr. v §§ 75-77) termínom „funkčné miesta“ (docentov a profesorov). Každý odborník z personálneho manažmentu však nad tým musí poriadne krútiť hlavou. Aké „funkčné miesta“ a čo to má byť? Isteže, je to pokus o alternatívu k „titulovaným“ (habilitovaným a inaugurovaným) docentom a profesorom, čo je ďalšia samostatná kapitola, ktorú novela nerieši. Avšak každý personalista v každej spoločnosti a inštitúcii pracuje s „pracovnými miestami“ a „pracovnými pozíciami“, kým iba na vysokých školách máme zo zákona zavedenú túto anomáliu „funkčných miest“. Je to a má byť úplne jasné: aj na vysokých školách máme pracovné miesta a pracovné pozície pre všetkých vrátane docentov a profesorov. O funkciách môžeme hovoriť len v prípade akademických funkcionárov, ako sú vedúci katedry, dekan, prodekan, rektor, prorektor. A toto sú v štandardnej a svetovej akademickej „nomenklatúre“ výkonné manažérske a administratívne funkcie. Iným typom administratívnych funkcií sú vedúci oddelení (napr. ekonomického, študijného, PR atď.), tajomníci fakúlt či kvestori.  

Po 5., centrálnym bodom a „kameňom úrazu“ celej reformy je však druhý orgán mimo akademickej samosprávy – správna rada. Tento orgán bol introdukovaný a etablovaný do štruktúry verejných vysokých škôl (iný je prípad súkromných vysokých škôl, kde je ich organickou zložkou ako správny orgán – „Board of Directors“ – podnikateľského subjektu) v rámci paradigmy „akademického kapitalizmu“, t. j. neoliberálnej paradigmy, ktorá poníma vysoké školy ako korporácie a usiluje sa ich prispôsobiť podnikateľskému modelu a trhovému správaniu (v rámci ktorého sa napr. študenti chápu ako „klienti“ či „konzumenti služieb“ vysokej školy). V súlade s tým neoliberálna politika a neoliberálny štát môže legitímne používať „správnu radu“ ako „trójskeho koňa“ na presadzovaniu svojich záujmov, a to aj na úkor vnútorných pomerov vysokých škôl, i keď to nevylučuje pozitívne pôsobenie správnej rady v prospech vysokej školy, čo je žiadúce. Správna rada je teda orgán mimo akademickej samosprávy, ktorý ju môže narúšať alebo až eliminovať v mene svojej funkcie, a tou je „reprezentácia verejného záujmu“ – akoby verejná vysoká škola tu nebola kvôli verejnému záujmu a verejnej službe a akoby tu hrozila nejaká „privatizácia“ verejných vysokých škôl v prospech niekoho, napr. samotných akademikov, ktorí ju majú ovládať. Iným neoliberálnym konceptom tohto kvázi-verejného tlaku na vysoké školy (kvázi-verejného preto, že za ním sa často skrývajú rozličné dominantné súkromno-podnikateľské subjekty v danej spoločnosti) je koncept „akontability“, teda „vyúčtovania výkonu“, samozrejme, v prvom rade v „tvrdej mene“ financií v prospech klientov a konzumentov nejakých produktov akýmkoľvek producentom. Je to jasný prejav neoliberálnej „spoločnosti dozoru a dohľadu“ nad každým subjektom v nej, preto sa hneď v článku (1) § 40 novely zákona píše, že správna rada plní svoje funkcie „najmä v súvislosti so zvyšovaním kvality…, využívaním majetku… a finančných prostriedkov“. Je to prosto nonsens, ktorý predpokladá, že verejná vysoká škola by bez tohto orgánu a jeho dohľadu svoje verejné funkcie neplnila!

Napriek tomu a napriek všetkému, ideu správnej rady verejnej vysokej školy možno akceptovať a ona už aj akceptovaná bola v doteraz platnom zákone. Idea dodatočnej reprezentácie verejných záujmov sa dá akceptovať tiež, hoci oveľa prehľadnejším motívom je to, že „správna rada“ je akousi analógiou „dozornej rady“ (Board of Trustees) z podnikateľských subjektov, ktorej úlohou je dozor nad hospodárením firmy. Napokon, ukazuje sa, že toto tiež je a má byť hlavná funkcia správnych rád verejných vysokých škôl.

Avšak to, čo vyvolalo – z hľadiska demokratických princípov úplne oprávnene – búrku nevôle v akademických reprezentáciách aj obciach, je norma, artikulovaná v článku (2) príslušného paragrafu: „Druhú polovicu členov správnej rady verejnej vysokej školy vymenúva a odvoláva minister školstva.“ A to aj napriek tomu, že v doteraz platnom zákone už roky stojí: „Šesť členov správnej rady vyberie minister po vyjadrení rektora.“ Minister je predsa „osoba vo výkone verejnej funkcie“, takže on sám nemôže byť členom správnej rady – ako prikazuje hneď článok (4) toho istého paragrafu. Minister je však aj politická osoba, ktorá má síce reprezentovať verejné záujmy, ale v straníckom systéme politiky je to stále a vždy stranícka osoba. A táto osoba môže podľa ďalšieho článku (8) tohto paragrafu „odvolať člena správnej rady verejnej vysokej školy, ktorého do funkcie vymenováva, aj bez uvedenia dôvodu“. To si už naozaj niekto myslí, že všetci akademici sú buď naivní, alebo absolútne servilní? Alebo že toto je tá „progresívna reforma?“

Ak treba zo zákona kreovať správnu radu, riešenie existuje. Stačí si pozrieť, ako to rieši zákon o vysokých školách v susednom Česku. Rektor predloží ex offo návrhy ministrovi (spolu so štatútom správnej rady, ktorý podľa zákona predtým schválil akademický senát) a výsledok je výsledkom procesu ich negociácie. V tomto procese minister môže aj vetovať niektoré návrhy a rektor ich musí revidovať, inak nezostaví správnu radu svojej školy. Minister dokonca môže rektorovi niektorých členov správnej rady aj sám navrhnúť, a ak ich rektor akceptuje, dohoda bude na svete. Podstatné je, aby sa obaja riadili princípmi kreovania správnej rady. Tie sú celkom korektne formulované v článku (3) príslušného paragrafu: „Členmi správnej rady verejnej vysokej školy sú najmä významné vedecké osobnosti alebo umelecké osobnosti, predstavitelia verejného života na celoštátnej úrovni alebo na regionálnej úrovni a významní predstavitelia podnikateľskej oblasti v súlade s poslaním verejnej vysokej školy. Za člena správnej rady verejnej vysokej školy možno zvoliť alebo vymenovať len osobu, ktorá má najmenej vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.“

V § 41 o pôsobnosti správnej rady je hneď v článku (1) duplicita, ak nie triplicita, pretože rektor jej má – rovnako ako senátu a vedeckej rade – predkladať všetky svoje návrhy na reštrukturalizáciu školy, ďalej všetky právne úkony, týkajúce sa majetku, fondov, úverov a rozpočtu školy (aká teda suverenita výkonnej moci rektora?). Okrem toho, aj na schválenie uznesenia o kandidátovi na rektora sa stanovuje nadpolovičná väčšina všetkých členov správnej rady (článok (7)), takže v praxi to môže znamenať blokovanie voľby rektora na nariadenom „spoločnom zasadnutí akademického senátu a správnej rady“, keďže v dôsledku nedohody na kandidátovi v správnej rade sa jej členovia jednoducho nezúčastnia tohto „spoločného zasadnutia“, ktoré sa tak bez nich zrejme nebude môcť ani konať so všetkými dôsledkami. Ďalšie články príslušného paragrafu dávajú správnej rade možnosti zaoberať sa čímkoľvek, čo sa deje na vysokej škole, nielen oblasťou ekonomiky, financií, práva a verejnými záujmami, takže jej ingerencia do vnútorného akademického života a jej kompetencie sú prakticky neobmedzené. Na konflikty medzi akademickou samosprávou a orgánmi mimo nej na vysokej škole je priam „zarobené.

Motívy ministerstva pohnúť niekam náš akademický svet sa dajú pochopiť. Je však veľmi otázne, či táto novela zákona je tým správnym nástrojom, najmä keď nenachádza oporu u tých, ktorým je určená – u samotných vysokých škôl. Náš akademický svet by potreboval jasnú, dlhodobú a stabilnú perspektívu, ktorá jej ostatné desaťročia zúfalo chýba. Namiesto toho tu máme len neustále spochybňovanie, nedôveru všetkých voči všetkým a žiadny konsenzus o tom, kde sme a kam sa chceme dostať. Každý, kto sa dostane k moci alebo do médií, si hlása svoju „víziu“, kým médiá unisono hlásajú diskurz o totálnej nekvalite našich vysokých škôl, ktorej hlavným dôsledkom je vraj exodus študentov do zahraničia či „prepadanie sa“ vo svetových „ligových rebríčkoch“. Sú to všetko veľmi zjednodušené a pokrivené interpretácie, veď napríklad motívy odchodu mladých ľudí do zahraničia nesúvisia len so štúdiom, ale so životom a jeho podmienkami vôbec, ako aj s tým, že jednoducho majú možnosti ísť do sveta, ktorý je stále, aj napriek korone, otvorený. A tie rebríčky sú veľmi trápne a zástupné kritérium. Hlavné problémy nášho akademického sveta aj vysokoškolskej politiky sú niekde inde. Táto novela je pokusom o reformu „ad hoc“ a výrazom spoločenskej atmosféry, aká tu vládne okolo vysokých škôl už dlho. Obávam sa, že ak nezmeníme túto atmosféru a myslenie o našom akademickom svete, nikam sa nedostaneme.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama