Nielen o smerovaní a čudesnom osude Pavla Ruska

Reakcia na článok Gustáva Murína
Počet zobrazení: 5936

Línia komentára kolegu Gusta Murína o smerovaní a o čudesnom osude Pavla Ruska (Pavol Rusko ako neholucionár?!!) je správna, no predsa len by som rád upozornil na niektoré nepresnosti v texte, keďže postupnosť diania i účinkovanie niektorých protagonistov boli odlišné. Snažil som sa tie „revolučné“ udalosti v zákulisí politického spravodajstva vo vysielaní federálnych Televíznych novín v Prahe aj v slovenskej Hlavnej redakcie Televíznych novín na Námestí SNP v Bratislave autenticky a faktograficky opísať  v mojej knihe „Televízne črepiny v zamate“, ktorú sme spolu s českým kolegom Miroslavom Fořtom vydali na prelome rokov 2014/2015.  

televizne_crepiny.jpgLen pre spresnenie: Spomínaná beseda v úplne prvom „Štúdiu DIALÓG“ sa uskutočnila bez akéhokoľvek pričinenia Pavla Ruska alebo  televíznej VPN.  Ten povestný televízny „kľúč od zmeny“  v tých historických dňoch držal v rukách ústredný riaditeľ  ČST Bratislava Ing. Jaroslav Hlinický. On s vedením redakcie Televíznych novín rozhodli. Bolo to už  v stredu 22.novembra 1989 a reláciou, v ktorej vtedy diskutovali spomínaní zástupcovia VPN: Milan Kňažko, Ján Budaj..., no aj Peter Weiss a niekoľkí „kapitáni“ priemyslu (napr. Štefan Chudoba), veru poriadne vystrašil súdruhov v „Bielom dome“ na Hlbokej ulici.  A čelných predstaviteľov VPN potom zaskočil a prekvapil riaditeľ Hlinický aj o dva dni neskôr, 24.novembra 1989, keď Kňažko, Budaj a Eugen Gindl prišli požadovať širšie vysielanie šotov o zhromaždeniach na Námestí SNP vo večerných Aktualitách návrhom, že ak chcú viac, môže byť viac. „Chcete priamy prenos?... Budete mať priamy prenos!“

Pavol Rusko (do KSČ prijatý ešte na vysokej škole) sa na spoločenských a politických zmenách začal výrazne a účelovo priživovať, až keď už bolo všetko jasné – od polovice januára 1990. Vtedy rozbehol svoje čistky v našej spravodajskej redakcii (Zoznam 32 nežiaducich zo 16.januára 1990), ktoré vyvrcholili protestom spravodajcov HRTN pred Úradom vlády SSR dňa 18.januára 1990. Vláda SSR vtedy rozhodnutie Pavla Ruska a tzv. Organizačného výboru v televízii uznesením zrušila, čo spomínaného šéfa Celozávodného výboru SZM Pavla Ruska „rozplakalo“ aj rozzúrilo tak, že vyliezol na lešenie postavené na budove spravodajskej redakcie na Námestí SNP a cez mikrofón vylieval na svojich bývalých kolegov pomyje a snažil sa chrliť oheň a síru, pričom niečo obdobné v tom istom čase koordinovane spolu s ním vo vysielaní Slovenského rozhlasu robila Monika Kozelová s Erikou Vincourekovou.

A popravil by som aj nepresnosť  v súvislosti s tým, ako a vďaka komu sa protekčne dostal Paľo Rusko do televízie – Tibor Donoval nebol riaditeľ, bol šéfredaktor Hlavnej redakcie športu a motorizmu ČST Bratislava. Aj táto redakcia, spolu s redakciou politického spravodajstva, sídlila v budove bývalej Tatra banky na Námestí SNP v Bratislave.

O tom, akej satisfakcie sa dostalo bývalému „najlepšiemu riaditeľovi“ STV Jaroslavovi Hlinickému píšem v práve pripravovanej knihe „Čudo medzi ZOO a cintorínom“, čo je príbehová história slovenskej televízie. Chcem ju vydať v novembri tohto roku.


ku_knihe_niznansky.jpgKapitola Ako sme sa stali nežiaducimi
z knihy Televízne črepiny v zamate v Slove:

Štefan Nižňanský: Ako sme sa stali nežiaducimi... I.

Štefan Nižňanský: Ako sme sa stali nežiaducimi... II.




Napokon kapitola z pripravovanej knihy
Čudo medzi ZOO a cintorínom
podobe rukopisu bez jazykovej korektúry:

 

Najlepší riaditeľ

 

Ten prívlastok má dnes už 80-ročný chlapík zavalitej postavy, no stále so živými vnímavými očami a s úsmevom na tvári, sediaci oproti. Pripomeniem mu satisfakciu, ktorej sa mu dostalo počas gala programu k 60. výročiu STV na pódiu SND. V priamom televíznom prenose zaznel rovnaký kompliment ako v titulku.

– Každá strana má dve mince – odvetí chlapík ošľahaný skúsenosťami.

Keď príde na spomienky, začne príhodou z 50-tych rokov, keď dostal štátny byt. Predtým, ako doň doviedol svoju manželku a syna, išiel si ho prezrieť.

– „V jednoizbovom „kvartíre“ po Ivanovi Litvajovi* som našiel sedieť troch chlapíkov. Fajčili a hrali karty. Hneď som pochopil, o čo ide. Byt dovtedy zrejme používala ŠTB. A týmto trom snehuliakom nikto neoznámil, že obydlie dali k dispozícii mestu. Keď ma zbadali, potešili sa a mysleli, že získali ďalšieho kumpána do pauzovaného mariáša. Ohradil som sa dosť razantne, ukázal im výmer a vykázal ich. Odvtedy som však mal s XII. správou ŠTB akoby stále nejaký otvorený účet. Opakovane som sa presviedčal, že ma tam svojským spôsobom dobre „strážili“...

V roku 1983 sme na Kolibe nakrútili v koprodukcii s Nemcami a Rakúšanmi výpravný film, ságu murárskeho rodu Pichandovcov Tisícročná včela. Veľkolepú zahraničnú prezentáciu nám koprodukční partneri pripravili vo Viedni. Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša je divácky najúspešnejšou v histórii domácej tvorby. Cestovali sme v jednom aute spolu s režisérom Jurajom Jakubiskom, hlavnými hereckými protagonistami Jozefom Krónerom a Štefanom Kvietikom. V duchu som si zaspomínal na všetky prekážky a úskalia, ktoré predchádzali tomu, aby Tisícročnú včelu mohol režírovať práve Jakubisko. Keď sa o tom rozhodovalo, stále bolo jeho meno na „indexe“ a nakrúcal len dokumentárnu tvorbu. Minister kultúry Miroslav Válek s obsadením režiséra Jakubiska nemal problém, no odkázal ma na získanie súhlasu od ideologického tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára. A tak som na „súdruha“ začal číhať ako poľovník na diviaka, podarilo sa mi to jeden deň až tesne pred jeho odchodom z kancelárie domov. O Jakubiskovi nechcel ani počuť, no keď videl, že ani ja nemienim ustúpiť, nieto ešte pochopiť a akceptovať jeho „tiež argumenty“, mávol nahnevane i rezignovane rukou :

– Tak si ho majte, ale ty osobne mi za neho ručíš!

Po premietnutí filmu bola tlačová konferencia, na ktorej sa okrem množstva novinárov, profesionálov z filmovej i televíznej brandže a osobností verejného i kultúrneho života objavili aj československí emigranti – spisovateľ Pavel Kohout a herec Pavel Landovský. Kohout stál  pri zrode Charty 77, za čo ho ŠTB otvorene šikanovala. V roku 1978 mu povolili aj s manželkou výjazd na pracovný pobyt do Rakúska, kde získal ročnú zmluvu s Burgtheatrom. Návrat im už však znemožnili a Kohouta s Landovským zbavili čs. občianstva.

Usadili sa v Rakúsku, kde v roku 1980 dostali občianstvo a žili vo Viedni. „Lanďák“ mal podobný osud. Po podpise Charty 77 ho opakovane vypočúvali na ŠTB a v rámci akcie Asanácia vyhnali v roku 1978 do rakúskeho exilu. Tam sa stal hercom prestížneho viedenského Burgtheatra. Všetci sme sa poznali, po skončení  tlačovky sme sa preto prirodzene priateľsky zvítali a pozhovárali. Podvečer, keď sme už s  Jurajom Jakubiskom sedeli v hotelovej kaviarni, pribehol Štefan Kvietik zvestujúci, že nás všetkých pozývajú večer do Grinzingu a že oni s Krónerom sa už prisľúbili. Pozreli sme s Jurajom na seba:

– Tak čo, ideme aj my?

– Jasné!

Rozhodli sme sa rýchlo, nebudeme predsa trhať partiu. ..

Grinzing je malebná vinohradnícka časť Viedne pod kopčekmi s vinohradmi – až nápadne pripomínajúca Raču. Večer sme si to náležite užili. Pri dobrom jedle, vínečku aj so živou muzikou sme s našimi hostiteľmi popreberali, čo len bolo možné. Veď s krajanmi vždy bolo, aj je o čom.

Po návrate bežná rutina – vyúčtovanie  služobnej cesty, pridelených valút, napísanie povinnej Správy zo služobnej zahraničnej cesty. Uviedol som v nej samozrejme, že po tlačovej besede vo Viedni sme sa stretli a zhovárali s oboma emigrantmi, ktorí nás tam vyhľadali. Zamlčať sa to nedalo, no o Grinzingu som ani len neškrtol...

O pár dní mi volajú zo sekretariátu  prvého tajomníka ÚV KSS Jozefa Lenárta, aby som sa popoludní dostavil na Hlbokú. Už pri vstupe na jeho sekretariát na moju otázku o účele náhleho predvolania, sekretárka len pokrčí ramenami a varovne pošepne:

– Je tam s ním plukovník Štefan Homola.

Súvislosti mi boli hneď jasné – Grinzing! Keď som vzápätí vstupoval do otvorených dverí k najsilnejším či najvplyvnejším mužom slovenskej časti federálnej republiky, cítil som sa nesvoj, no kolieska v hlave sa mi rozkrútili na najvyššie obrátky. Rýchlo, rýchlo nejakú uveriteľnú, no dôstojnú výhovorku! Aj na prvom tajomníkovi bolo badať, že mu je problém nastolený šéfom kontrarozviedky nepríjemný. Mali sme však dobré a otvorené vzťahy. Ako bývalý baťovec, vždy keď mohol, pomohol a riešil s nami finančné aj iné dôležité problémy televízie. Išiel priamo na vec a dal slovo plukovníkovi v civile. Jasné, že ten ma „natrel“ tvrdou výčitkou, že som v správe zo služobnej cesty neuviedol istú dôležitú skutočnosť...

– A čo si myslíte súdruhovia, že som taký nezodpovedný živel? Uviedol som predsa to stretnutie s Kohoutom a Landovským, nie? Uviedol!. A len som sa chcel presvedčiť, či tie správy, čo všetci musíme po návrate zo zahraničných ciest spisovať, aj niekto číta a či sú súdruhovia  na dvanástej správe bdelí a pozorní...

Na Lenártovi som videl uvoľnenie, pokýval hlavou a usmial sa. Jeho spoločník sa naopak zachmúril, narýchlo sa ospravedlnil pre neodkladné povinnosti a keď prvý tajomník súhlasne prikývol, odišiel. O ďalšom čiernom bode som si nerobil žiadne ilúzie.“

Paradoxom však ostane, že človeku, ktorý postavil na nohy Slovenskú filmovú tvorbu na Kolibe, aj Slovenskú televíziu, keď sa do nej v roku 1984 vrátil – už vo funkcii ústredného riaditeľa – to napokon nezrátala obávaná ŠTB, no „nežní revolucionári“ v Slovenskej televízii.

„Pri nástupe do funkcie ústredného riaditeľa v januári 1990,“ pokračuje vo svojom rozprávaní Jaroslav Hlinický, mi Roman Kaliský ako svojmu predchodcovi ponúkol miesto poradcu. Jasne som si uvedomoval zložitosť porevolučnej situácie a vedel som, že čokoľvek by sa v tej konštelácii v televízii nepodarilo, zo všetkého by vinili práve mňa. Poďakoval som sa a z Mlynskej doliny som odišiel. Pár dní potom som už dostal vynikajúcu ponuku zastupovať Kirch-Gruppe. Slušný plat, k tomu auto a telefón. Úspech sa na Slovensku neodpúšťa závisť nepozná hraníc. U filmového producenta slovenského pôvodu Jána Mojta v Mníchove som ešte len začínal pracovať a už prišla pohroma. Pavol Rusko, pred Nežnou revolúciou predseda celozávodného výboru SZM v televízii a neúspešný redaktor, poslal v mene revolučného Organizačného výboru STV na prokuratúru žiadosť o prešetrenie, s podnetom na moje trestné stíhanie. Bola to jeho osobná iniciatíva, ktorú (ako mi neskôr potvrdil jeden z jeho blízkych spolupracovníkov) nepredložil ani na schválenie Organizačnému výboru v televízii. A tak som bol v roku 1990 – ako bývalý ústredný riaditeľ ČST na Slovensku – obvinený prokurátorom Minárom zo zneužitia právomoci. Vraj za to, že v 39 prípadoch som údajne zapožičal bezplatne popredným straníckym a štátnym kádrom televízne prijímače, videorekordéry a kazety za viac než pol milióna korún. Dva mesiace som bol vo väzbe, potom ma vyšetrovali na slobode. Na súd ako svedkov postupne predvolali Lenárta, Colotku, Biľaka aj Šľapku. Prišiel dokonca i bývalý prezident ČSSR Gustáv Husák. Zaujímavá bola odpoveď bývalého dlhoročného ústredného riaditeľa ČST v Prahe Jana Zelenku na otázku, či praktiky so zapožičiavaním televízorov na služobné účely hodnotenia programu boli bežné aj tam?

– Jo, u nás v Praze jsme takle zapůjčili na dvěstě barevních televizorů...

Súd pokračoval sedem rokov, až kým moje meno v roku 1997 definitívne očistili.“

_____________
*Ivan Litvaj (26. 8.1926 – 29.5.1990) bol slovenský a československý komunistický politik, pofebruárový poslanec Národného zhromaždenia  ČSR a  Národného zhromaždenia ČSSR.

 

Ako autorovi knihy mi nedá na záver tohto smutného príbehu zaradiť aj dve dôležité poznámky.   

Málo sa hovorí – a možno aj zámerne nedoceňuje – význam ústredného riaditeľa ČST Bratislava Jaroslava Hlinického počas novembrového prevratu v roku 1989. On mal totiž vo vrecku ten povestný „kľúč k zmenám“  a v pravý čas ho aj vytiahol a nezištne poskytol v prospech spoločenského a politického vývoja. Veď už v prvých revolučných dňoch v novembri 1989 vystrašil najvyšších funkcionárov KSČ a prekvapil aj tribúnov „Nežnej revolúcie“. Tí vtedy ešte skromne, s obavami a opatrne prišli vyjednávať o možnosti odvysielať v televíznom spravodajstve viac šotov z aktuálneho diania na školách i pracoviskách a aspoň záznam z mítingu VPN. A on najskôr 24. novembra 1989 poskytol priestor v spravodajskom štúdiu HRTN na Námestí SNP v Bratislave pre živé vysielanie Štúdia Dialóg. Ako prvý na Slovensku – krátko po federálnom vysielaní niekoľkých živých vstupov z Václavského námestia v Prahe dňa 22. novembra – zobral na seba zodpovednosť! Sprístupnil priame televízne vysielanie naživo a tým vlastne odštartoval zmeny! Pre presnosť, 25. novembra 1989 zaskočil Milana Kňažka, Eugena Gindla a Jána Budaja otázkou: „Chcete priamy prenos? Dobre, bude priamy prenos!“ Dodatočne aj samotní protagonisti spoločenských a politických zmien uznali, že revolúcia sa na Slovensku naozaj začala až potom, keď sa objavila na obrazovke televízie.

 

„Spätne je pre mňa satisfakciou, že napríklad taký Miloš Jakeš hodnotí naše preniknutie za zlom, za začiatok konca komunistického režimu v Československu. Jeho tvrdenie je oprávnené, lebo režim stál na dvoch nohách, na obuškoch a propagande. Vďaka Štúdiu Dialóg sa podlomila aj táto noha. Komunisti stratili monopol na informácie. Dodnes nie je vyjasnené, aké sily vo vnútri strany spôsobili, že televízia otvorila dvere odporcom režimu,“ povedal 24. novembra 2009 pre Aktuálne.sk Ján Budaj.

           

Uväznenie bývalého ústredného riaditeľa  Jaroslava Hlinického a súd za 39 zapožičaných televízorov som nazval krutým paradoxom doby zámerne a považujem to dodnes za nehoráznu absurditu ponovembrového vývoja. Žiaľ, tá doba umožňovala i takým zlomyseľníkom, slabochom a pomstychtivcom – akým bol Pavol Rusko – vybavovať si osobné či politické účty s kým sa im len zachcelo... Veď ak sa obzrieme na dianie v STV a jej hospodárenie za 20 rokov od Novembra ´89 a vieme z overených zdrojov o nechcených, no tiež zámerných poškodeniach záujmov verejnoprávneho vysielateľa, o vedomom rozkrádaní majetku a televízneho archívu (najmä a práve v období tesne po Novembri ´89!!!), o dlhodobom miliónovom tunelovaní externými agentúrami aj vlastnými zamestnancami, o stámiliónových dlhoch spôsobených zlými rozhodnutiami ústredných riaditeľov... ťažko pochopiť, že nik ďalší neskončil za mrežami. 

Hádam všetci však poznáme úslovie o tých povestných „Božích mlynoch“... Mleli síce „pomaly, no isto“ aj v prípade, ktorý doslova ako tsunami zaplavil 25. októbra 2017 titulné stránky a obsah všetkých rozhlasových aj televíznych správ:

 

topky.sk, 25.október 2017
ŠOKUJÚCE
Bývalí ministri Dzurindovej vlády o Ruskovi: 
Hajzel, vyrástol v časoch mafie
BRATISLAVA – Obvinenie, že si niekdajší minister Pavol Rusko, objednával vraždu, šokovalo slovenských politikov. Tí, ktorí ho poznali, na neho nespomínajú v dobrom. A to je ešte veľmi jemne povedané. Topky sa pýtali ministrov Ivana Mikloša, Ľudovíta Kaníka Martina Fronca, Zsolta Simona či ďalších blízkych spolupracovníkov, ako si ho pamätajú. V rokoch 2003 až 2004 bol Pavol Rusko (54) minister hospodárstva a podpredseda vlády. V roku 2004 ho odvolal z vlády vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda kvôli kauze Zmenky. Potom do roku 2006 pôsobil ako poslanec parlamentu za jeho stranu ANO. Jeho strana sa v ďalších voľbách do parlamentu už nedostala a z politiky odišiel. 

 

Ako na neho spomínajú vtedajší politici v ministerských kreslách a bývalí spolupracovníci?

 

Svojský hajzel„Bol to hajzel. Aj vďaka nemu sa tu po Bratislave roky potulovali rusky hovoriaci vagabundi bez dokladov a so samopalmi," povedal o ňom jeho jeden z najbližších spolupracovníkov, ktorý si neželal byť menovaný s tým, že jeho aktivity neboli vždy v súlade s morálkou.     Obvineniu z objednania vraždy sa veľmi prekvapil niekdajší minister poľnohospodárstva Zsolt Simon za SMK a dnes nezaradený poslanec parlamentu. „Obvinenie ma prekvapilo. Samozrejme, keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak si spomínam na neho ako na ministerského kolegu, ktorý si sám prestrelil nohu. Bol svojský,“ zakončil veľmi diplomaticky niekdajší minister poľnohospodárstva Zsolt Simon.

 

SME.sk/25. okt. 2017, Erik Balázs
Pavol Rusko skončil v nemocnici, v cele sa sťažoval na problémy

BRATISLAVA. Exmajiteľ televízie Markíza a exminister hospodárstva Pavol Rusko prišiel v stredu v sprievode policajtov na urgentý príjem bratislavských Kramárov.

Informoval o tom Denník N. Rusko sa v cele priebežného zaistenia sťažoval na zdravotné problémy. Doktori na Kramároch usúdili, že nie je v ohrození života. Poslali ho na vyšetrenia do nemocnice v bratislavskom Starom Meste na Mickiewiczovej ulici, kde bol ešte o desiatej večer. Ruskov advokát Július Ševčík poznamenal, že Rusko zatknutie neznáša dobre a dotklo sa ho hlavne formou, akou ho polícia vykonala. Podľa Ševčíka síce nebolo nezákonné, no jeho prevedenie bolo neprimerané Ruskovmu postaveniu. NAKA v pondelok obvinila Ruska, že si v roku 1997 u bossa vtedajšieho podsvetia Mikuláša Černáka objednal vraždu svojej niekdajšej spoločníčky Silvii Volzovej. Zatkli ho v bratislavskom nákupnom centre Eurovea.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984