Niekoľko poznámok k trhu práce na Slovensku

Slovenský trh práce je segmentovaný a má veľa dimenzií. V odbornej literatúre je veľmi často používané  rozlišovanie trhu práce na primárny a sekundárny. Na primárnom trhu práce sa sústreďujú lepšie a výhodnejšie pracovné príležitosti s vyššou prestížou, s dobrými možnosťami profesionálneho rastu, stabilitou zamestnania a relatívne dobre platenou prácou. Sekundárny trh práce je charakteristický pracovnými miestami s nižšou prestížou, nižšou mzdovou úrovňou, ide o trh menej stabilných pracovných príležitostí a pracovná kariéra je tu periodicky prerušovaná obdobiami nezamestnanosti. Pracovníci pohybujúci sa v sekundárnom trhu práce sa častejšie stávajú nezamestnanými, s nižšími šancami pre profesionálny rast. Prechod do primárneho trhu práce je u týchto osôb relatívne obmedzený.

Vychádzame z verifikovaného predpokladu, že na Slovensku sa prevažná časť evidovaných nezamestnaných pohybuje v tomto sekundárnom trhu práce. To okrem iného dokumentuje i skutočnosť zvýšeného výskytu cyklického zamestnávania pracovníkov na dobu určitú. Tento fenomén v niektorých odvetviach nevyplýva z objektívneho predpokladu nerovnomernej potreby práce v určitých časových obdobiach roka (s výnimkou poľnohospodárstva, lesníctva, stavebníctva, niektorých segmentov spracovateľského priemyslu a služieb), ale skôr z ekonomických problémov podnikateľských subjektov, ktoré si týmto spôsobom riešia svoje odbytové problémy, znižujú náklady a extenzívnym spôsobom zvyšujú produktivitu práce. Riešia ho prostredníctvom fragmentarizácie zamestnaneckej kariéry a kombináciou pracovných a sociálnych príjmov.
V súčasnej dobe môžeme identifikovať 3 hlavné prítokové prúdy do evidencie v nezamestnanosti:

• Permanentný (resp. sezónne sa opakujúci) prítok osôb s nízkym vzdelanostným a kvalifikačným potenciálom, resp. sociálne hendikepovaných osôb.
• Absolventi škôl, ktorí sa každoročne cyklicky opakujú.
• Prítok stále viac relatívne nepružnej, dlhodobo zamestnanej pracovnej sily. 

Začínajú sa evidentne zvyšovať štrukturálne deformácie evidovaných nezamestnaných, ktorí nereagujú na dopyt po určitej štruktúre pracovnej sily. To vedie celkom logicky k zvýšeniu snáh nahradiť legálne pracovné príjmy určitými aktivitami spojenými s neformálnym trhom práce, zaradenými do tzv. tieňových aktivít. Prístup k platenej práci je pre nezanedbateľnú časť populácie uzatvorený a to u nich subjektívne racionalizuje a legitimizuje i iné príjmy. Trend nelegálneho zamestnávania sa zvyšuje i u niektorých zamestnávateľov, preto je potrebné stále akcentovať tlak na prísnu kontrolnú činnosť a vytvárať na to i prislúchajúce legislatívne podmienky.

Nezamestnanosť sa spája s príliš veľkou sociálnou polarizáciou a rastom chudoby, čo sa stáva destabilizujúcim faktorom ekonomiky i spoločnosti. Spojenie chudoby a nezamestnanosti sa stáva najrizikovejším faktorom ďalšieho vývoja. Determinanty chudoby sa v súčasnosti začínajú postupne presúvať (respektíve rozširovať) z oblasti rodinnej štruktúry (ide väčšinou o prechodné etapy na životnej dráhe – a to na začiatku rodinného cyklu a v nepriaznivej konštelácii na jej konci) do oblasti postavenia na trhu práce.

Pred rokom 1989 sme boli svedkami malých sociálnych nerovností, ale väčšinou nelegitímnych. V súčasnosti sa vytvárajú  veľké sociálne nerovnosti quasi legitímne, ktoré však majoritná spoločnosť odmieta a subjektívne je presvedčená o nelegitímnosti týchto procesov. Zvyšujú sa protipodnikateľské postoje občanov. Táto klíma nie je priaznivá pre zvyšovanie prestíže a sociálneho statusu podnikateľskej vrstvy a svojím spôsobom i pre samotné podnikanie. V majoritnej spoločnosti vznikajú silné pocity nespravodlivosti voči neoprávnenému obohacovaniu, stále viac sa odmieta názor, že nerovnosť je predpokladom rastu a tým aj konečného vzostupu príjmov všetkých. Nové pravidlá akumulácie majetku, ktoré budú zákonite sociálne polarizovať populáciu, staví pred súčasnú spoločnosť dôležitú výzvu – problém sociálnej solidarity.

Do evidencie nezamestnaných sa v poslednej dobe čoraz viac dostáva vysoký podiel relatívne nepružnej, dlhodobo zamestnanej pracovnej sily. V spojení s určitými osobnými a sociálnymi hendikepmi (napr. vysoký vek, vzdelanostno-kvalifikačné hendikepy, nediverzifikovaná alokácia podnikateľských subjektov v mieste ich bydliska, atď.), výrazne zvyšujú regionálne disparity na trhu práce. 

Súčasná spoločnosť si pomaly začína zvykať na poznanie, že niektorí ľudia už nikdy nebudú pracovať. Istá časť nezamestnanej populácie sa subjektívne zbavila diskreditujúcej stigmy nezamestnanosti a zvykla si na to, že status evidovaného nezamestnaného je pre nich relatívne vyhovujúci. Východisko z tejto situácie je zložité a neexistuje jednoduchý návod na riešenie. V žiadnom prípade nemôžeme ich situáciu konzervovať alebo vytvárať akúsi sociálnu starostlivosť, ktorá týchto ľudí uzatvára do pohodlnej pasivity, nečinnosti a závislosti. Skôr bude nutné vytvárať ekonomickú klímu, stimuly a motívy, ktoré by ich priviedli k návratu do trhu práce.  

Klasický európsky spôsob aktívnej politiky zamestnanosti orientujúci sa na dotácie na tvorbu nových pracovných miest je drahý a niekedy ide i o málo efektívne riešenie nezamestnanosti. V USA sa dotácie na tvorbu nových pracovných miest príliš nepoužívajú. Idú tu skôr cez nízke dane zamestnancov i zamestnávateľov. Vedľajším efektom nižšej daňovej záťaže je rýchlejší hospodársky rast. Európsky spôsob spočívajúci v preferovaní dotácií a administratívnom obmedzovaní nadčasov zvyšujú cenu pracovnej sily. Americký model sa len ťažko dá plošne aplikovať na európske prostredie, zastávame názor, že kombinácia oboch prístupov (čo sa nakoniec i v slovenských podmienkach realizuje) môže priniesť určité pozitívne efekty.

Autor je sociológ