Nie, škrabancom na náhrobných kameňoch!

Počet zobrazení: 2912

Napriek tomu, že editori či recenzenti opakovane tvrdia, že autorovi nešlo o problém menšinového bytia, zhodujú sa však na tom, že „spoločný menšinový osud (Slovákov a Židov) na Dolnej zemi v nich vytvoril fenomén vzájomnej tolerancie, spoločnú ,obyčaj, typickú pre dolnozemskú slovenskú osadu“.

tora2_843a.jpgNa svete (jazykovo slovenskom i maďarskom) je druhé slovenské vydanie knihy poviedok Istvána Gábora Benedeka „Komlóšska Tóra“. Knihu editovali: Kruh priateľov Slovenského Komlóša a Čabianska organizácia Slovákov. Urobili dobre. Prečo? Pokúsim sa vyjadriť moje dojmy, vysvetlenia, poznámky a potešenie z čítania najmä slovami samotného autora.

I. G. Benedek (29. október 1937) je označovaný predovšetkým ako novinár. Po prečítaní jeho Komlóšskej Tóry tvrdím, že je výborný maďarský spisovateľ. V tom najlepšom slova zmysle. Pridajte k tomu, že Benedek sa narodil a vyrastal v Tótkomlósi (tak znie oficiálny maďarský názov dolnozemského mestečka Slovenský Komlóš), ktoré bolo do konca druhej svetovej vojny predovšetkým slovenské. A slovenskosť, dolnozemská slovenskosť je nielen prítomná v jeho poviedkach, priam z nich vyžaruje. Doplňte k tomu autorovo komlóšske menšinové židovstvo v menšinovej slovenskej komunite v potrianonskom Maďarsku a je z toho nezameniteľný príbeh životov v konkrétnych osudoch plný ľudskosti v neľudských kulisách dvadsiateho storočia.

Ján Pilárik a Pavol Bada zostavili v decembri 2016 súbor 51 publikácií o Slovákoch v čabianskej oblasti pod názvom História Slovákov z Maďarska v beletrii. O publikácii Slovenská tóra píšu: „Autorovi – István Gábor BENEDEK – nejde o problémy menšinového bytia, tento moment zdôrazňuje iba z hľadiska faktu, že v obci sa snúbili životy Židov a Slovákov tu usadených. Vo svojom diele prezentuje svet TÓRY a TALMUDU, dedinskej židovskej komunity, nechýba v ňom ani láska či dobrodružstvá, väčšina komlóšskych židov zahynula v táboroch smrti.“ Nie celkom s nimi súhlasím.

Podľa mňa ide o problémy menšinového bytia v Maďarsku. A tie sú aktuálne aj dnes. Ako podporný argument uvádzam autorove slová z úvodnej poviedky Židovský príbeh: „… prečo sa názov Slovenského Komlóša v srdciach mnohých Židov trblietal ako diamant. Táto obec, ktorú založila Mária Terézia a obývali evanjelickí Slováci, sa totiž stala svojráznym ostrovom Židov. Príčinu treba hľadať v nej samej: Slováci žili v menšinovom postavení, takže v domácom kruhu ani len nepomysleli na to, že by pohŕdali Židmi a nevýhodne ich rozlišovali. A ak sa aj našiel Slovák, čo sa naparoval, za chotárom obce sa mu to zaraz mohlo vrátiť. Jeho slovenské priezvisko nevedeli vysloviť už ani v blízkej Orošháze. A nieže v Segedíne. Smiali sa jeho maďarčine, robili si posmech z jeho oblečenia… Tak sa stalo, že v dvanásťtisícovom Slovenskom Komlóši Slováci, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva, a židovskí prisťahovalci žili v bratskom porozumení ako v rozprávke. Napríklad, čoho som sám bol svedkom, teda: roku 1944 sa v Slovenskom Komlóši vyskytoval iba jediný člen Strany šípových krížov, pijanský holič, ktorý sa potom v čase výmeny obyvateľstva s hanbou presťahoval do Košíc…“

Samozrejme, autorovi ide predovšetkým o to vzdať hold svojim predkom, predovšetkým starému otcovi a otcovi. Na ich životoch ilustruje uhorsko-maďarské a po roku 1918 maďarské dejiny. Alebo naopak? Dejiny ako determinovaná príležitosť konkrétneho bytia človeka? Tak či onak, v takejto podobe sa to mohlo odohrať len a iba v Slovenskom Komlóši. Akási výnimočnosť všeobecnosti.

Slovenský Komlóš je pojem aj pre časť Slovákov v materskej krajine. Aj pre mňa. Azda mediálne najfrekventovanejšie a relatívne najznámejšie dolnozemské slovenské lokality z dnešného Maďarska sú Békešská Čaba, Sarvaš, Pitvaroš a – Slovenský Komlóš. Hodne Komlóšanov sa navrátilo do Hornej (Slovenskej) zeme počas výmeny obyvateľstva v rokoch 1947 až 1949. Novým (druhým) Slovenským Komlóšom je Galanta a okolie. Vzájomné väzby pretrvávajú, hlad a smäd po poznaní komlóšskej minulosti drží aj tretiu generáciu. Svedčí o tom aj projekt Komlóšske matriky galantského Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov. Výsledok uzrel svetlo sveta v podobe publikácie s názvom „Matrika Slovenského Komlóša – Pohľady na minulosť Slovenského Komlóša a Komlóšanov“[1].

Vráťme sa k fenoménu slovensko-židovského Komlóša. Ištván Benedek opisuje vstup Židov do Komlóša na príbehu vlastného starého otca. Ten pochádzajúci z uhorského Podkarpatska, dnes Zakarpatská Ukrajina (nezabúdajme na tamojšiu pestrú jazykovú, náboženskú a etnickú paletu obyvateľov) doputoval do stredu Uhorska miernou obchádzkou – cez Kaliforniu. Skúsenosť o dobrote Komlóšanov získal prostredníctvom vysťahovaleckej komlóšskej osady na západe USA. Nebol jediný, ktorý prišiel do takmer zasľúbenej komlóšskej zeme. Dajme opäť slovo autorovi: „A prečo sa (na začiatku 20. storočia) aškenázski a sefárdski Židia stretli práve v Slovenskom Komlóši? Jaj, čo je to za otázku? V tejto dedine vtedy žili viac-menej len Slováci, s ktorými sa obchodníci s metrovým tovarom, krajčíri, obuvníci, krčmári či kotlári zvyknutí na ruštinu, poľštinu … okamžite porozumeli. Len človek, ktorého osud hoci len raz prinútil k úteku, vie precítiť, čo znamená v cudzom svete a v tiesni znalosť jazyka, rovnajúca sa pochopeniu nádeji a bezpečnosti. Dosť však bolo mudrovania. Pre nás je teraz dôležité, že slovenská obec, vynímajúca sa ako ostrov z mora maďarského slova, poskytla útočisko pre prichádzajúcich…“ Tak sa Slovenský Komlóš, na Dolnej zemi, na samom juhu dnešného Maďarska neďaleko rumunských hraníc stal jedinečným priestorom ľudského spolužitia. Vieme dobre, že spolužitie má kratší tvar súžitie. Možno ho odvodiť nielen od spolu-žiť ale aj od slová súžiť. Jedno i druhé je správne. Oba varianty boli prítomné.

Pri čítaní poviedok sa dozviete, ako prebiehali medziľudské, spoločenské procesy v komlóšskych reáliách. S dôrazom na židovských obyvateľov, ale v úzkom prelínaní sa so slovenskou percepciou života v tejto časti Maďarska. Nezanedbateľnú slovenskú príchuť a súvislosti (pozitívne) predstavuje návšteva spisovateľa Šándora Brodyho z poviedky Hosť, či konanie slovenskej dievčiny Aničky Onicovej v poviedke Cidákli, ktorá „od detstva žila v blízkosti židovstva, cítila a poznala všetky jeho duchovné a duševné záchvevy“ a podriadila tomu svoju lásku. Vzdala sa jej a „rozhodla sa konať, hoci aj proti vlastnému záujmu“.

Príbeh z poviedky Saracén Pišti je hoden antickej drámy. Príbeh dieťaťa, ktoré prišlo na svet ako plod lásky Slovenky a černocha. Pokračujme s autorom: „Pre slovenskú slúžku zo Slovenského Komlóša už aj Segedín znamenal takmer koniec sveta. Nuž, a aké je Taliansko a vôbec cudzina, v skutočnosti ani nevedela pochopiť. (…) Dolníčka sa zoznámila s jedným černochom. (…) Teraz však definitívne nastala chvíľa, keď spomedzi nespočetných vonkajších možností musím vybrať tú najvhodnejšiu na zoznámenie sa so Saracénom.“ (Len na okraj musím poznamenať, že komlóšski Slováci nikdy nepoužívali na označenie ľudí čiernej pleti slovo černoch. Jazyk Slovákov, ktorí sa v 18. storočí presídlili do Békešskej Čaby z dolín pod Nízkymi Tatrami, sa izoloval a ustrnul a týka sa to aj tých slov a pojmov, ktoré v čase presídľovania prevzali od Maďarov. Z toho vyplýva, že v Komlóši vravia Saracénovi aj dnes „serečeň“, celkom presne seröčeň podľa zmyslu so slovenskými pádovými a slovotvornými príponami.) Dieťa sa narodilo a malo sa k svetu. Keby … keby vo svojom krátkom 12 a pol ročnom živote nemalo bez vlastného pričinenia blízko k židovskej komunite. Koncom apríla 1944 sa dostalo do transportu smrti.  „… dieťa, ktoré je horšie ako židovské, veď kým Žid potajme, on farbou svojej pleti otvorene stvárňuje čerta...“ Napokon sa nedostalo jeho meno ani na pamätník židovských martýrov na židovskom cintoríne v Komlóši. Niekto sa ho pokúsil neumelo vyškriabať do kameňa. „Ištván Opauský, to s teba zostalo. Škrabanec na náhrobnom kameni.“ Dúfam, že meno Ištván Opauský je zachytené vo výstupe komlóšského matričného projektu…

Návrat ku „komlóšskej rozprávke“ dvadsiatych a tridsiatych rokov sa v roku 1945 nekonal. Komlóšska rozprávka nepokračovala. Nebolo aktérov, z tamojšej židovskej komunity prežila ani nie desatina. Povojnová maďarská spoločnosť pripravovala aj naďalej dostatok matérie pre životné radosti a strasti zostávajúcich Komlóšanov. I. Benedek ich uchopil so skutočným literárnym majstrovstvom. Napríklad v poviedke Grammos opisuje organizovanie dobrovoľníkov na pomoc gréckym súdruhom v občianskej vojne, ktorou poverili autorovho otca. Ten, „počas hrozných rokov na nútených prácach musel zniesť nekonečný rad ponížení a skľučujúce mesiace deportácie prežíval v bezmocnom strachu zo smrti. (…) A teraz nastala veľká príležitosť, aby všetko robil inak, aby bol odvážny, aby bol sám sebou … aby pred ľudstvom definitívne skoncoval aj s obrazom, predstavujúcim židovský národ ako zbabelý, kloniaci hlavu.“ Autor nesúdi, nedáva recepty na život, on prežíva prežité, povedané dnešným jazykom, s porozumením. Aj keď mnohé sa nedá pochopiť. Určitým vyvrcholením knihy je putovanie židovského kantora spojené s pochovaním a obstaraním novej komlóšskej Tóry v rovnomennej poviedke ako názov celej knihy. Mnohorozmernosť cesty za vierou, minulosťou a budúcnosťou (a nielen židovskou) dodáva tomuto dobrodružnému putovaniu samotný dejinný čas. Prebieha totiž v čase myšlienkového a ozbrojeného kvasu v maďarskej spoločnosti v októbri 1956.

Kniha (z jednej strany maďarská, z druhej slovenská) má 220 strán (slovenský text). Obsahuje deväť poviedok a dva predslovy. Jeden k druhému vydaniu od Alžbety Hollerovej Račkovej, predsedníčky Kruhu priateľov Slovenského Komlóša (a ja dodávam, že aj predsedníčky Celoštátnej samosprávy Slovákov v Maďarsku). Druhý sa viaže k prvému vydaniu z roku 2003 a je od Alexandra Szokolaya, Komlóšana, vedca, ktorý sa presťahoval na Slovensko a stal sa zakladateľom Výskumného ústavu potravinárskeho. Pripojená je aj príloha z dobových fotografií, vysvetlivky a Krátke dejiny komlóšskej židovskej komunity s použitou literatúrou od Dr. Istvána Balogha. Pútavosť čítania má v dobrom slova zmysle na svedomí prekladateľka Ľubomíra Fallerová, poviedku Židovský príbeh preložil Karol Wlachovský.

Napriek tomu, že editori či recenzenti opakovane tvrdia, že autorovi nešlo o problém menšinového bytia, zhodujú sa však na tom, že „spoločný menšinový osud (Slovákov a Židov) na Dolnej zemi v nich vytvoril fenomén vzájomnej tolerancie, spoločnú ,obyčaj‘, typickú pre dolnozemskú slovenskú osadu“. Keď sa k tomu pridá Benedekovo spracovanie komlóšskeho „spolunažívania cez lúč Mojžišových kníh, Tóry, ktorá symbolizuje humanizmus a spolupatričnosť ľudí“, vznikne literárne dielo, ktoré má čo povedať aj dnes. Židom, Slovákom, Maďarom. Každému a všetkým.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984