Nezmyselná rusofóbia od hysterického vyvolávania po možné neželané následky – I
Najnovšia aféra okolo „Vrbětického incidentu“ na hony páchne po brodení sa v bahne anglo-americkej rusofóbie. Nepatríme medzi stúpencov D. Trumpa, ale v tom, že treba vysušiť „močiar“ vo Washingtone, mal pravdu. Aféra nadobudla nafúknutú podobu, ktorá sa nezadržateľne rozpína. Zdá sa však, že po viac ako dvoch týždňoch jej pomaly začína dochádzať dych a jej strojcovia podnikajú zúfalé pokusy udržať ju pri živote.
Cieľom i zmyslom podobných dezinformačných akcií je totiž zmiasť (vystrašenú) verejnosť vykonštruovanými, ťažko overiteľnými faktmi, ktoré sa nejaký čas dajú dopĺňať ďalšími zmätočnými informáciami. V západnom mediálno-politickom priestore im pomáhajú fanatickí politici, žurnalisti, experti, aktivisti mimovládnych organizácií, kaviareň a i. Oduševnene šíria horlivé reči o údajných nespochybniteľných odhaleniach pôsobenia zákerného nepriateľa bezpečnostnými orgánmi „liberálno-demokratického“ štátu. Všetko to vyúsťuje do masírovania verejnej mienky proti „nebezpečným silám“, ktoré však v skutočnosti ohrozujú národné a nadnárodné kapitalistické elity a ich moc.
Západná mediálno-politická mašinéria ako živná pôda pre šírenie dezinformácií
Mnoho ľudí si myslí, že „liberálno-demokratické“ štáty, ich vlády a spravodajské služby nie sú také nezodpovedné a iracionálne, aby do jedného celku spojili toľko vymyslených (a často aj hlúpych) dôvodov bez primeraných dôkazov. Po tom, čo predviedli USA pred útokom na Irak v roku 2003 (pre ľudí, ktorí majú dnes 35 a menej rokov to je minulosť, ktorú vôbec nepoznali alebo patrí do čias, keď sa o politiku nezaujímali) a odôvodnili to spravodajskými informáciami, každý, kto nie je amerikanofil k takýmto informáciám musí (zdôraznené autorom) pristupovať opatrne a kriticky. Považujeme preto za potrebné zapojiť sa do diskusie o incidente, hoci pred nami to urobilo možno už aj tristotridsaťtri iných autorov.
Foto: Policie ČR
Excelentným zhrnutím aféry je materiál agentúry Exanpro Muniční sklad ve Vrběticích cílem operace ruské GRU? Když se vytváří zpravodajská fabulace, musí se to umět, ale BIS se tohle nikdy nenaučí aneb Proč se vláda tak trestuhodně podřizuje a proč je BIS umožněno trvale klamat a poškozovat národní bezpečnost? Souhrnná analýza (12097) (pozri https://www.exanpro.cz/pusobeni-zpravodajskych-sluzeb/674-municni-sklad-ve-vrbeticich-cilem-operace-ruske-gru-kdyz-se-vytvari-zpravodajska-fabulace-musi-se-to-umet-ale-bis-se-tohle-nikdy-nenauci-aneb-proc-se-vlada-tak-trestuhodne-podrizuje-a-proc-je-bis-umozneno-trvale-klamat-a-poskozovat-narodni-bezpecnost). Odvtedy boli zverejnené aj časti ďalších analýz agentúry na túto tému.
Doplníme, že Exanpro sa na svojej webovej stránke charakterizuje ako samostatný analytický prvok, ktorý nie je závislý od žiadnej štátnej ani súkromnej inštitúcie, ani od prezentovanej mienky a názorov, nech už ide o názor väčšiny či menšiny. Agentúra jednoducho a hodnoverne objasňuje záležitosti spravodajskej práce a prepája spravodajskú náuku (doktrínu) so spravodajskou praxou a naopak. Usiluje sa o sprístupnenie spravodajskej tematiky čo najširšej verejnosti, ale aj o vysoko odbornú činnosť zameranú na profesionálnu spravodajskú komunitu. Za svoj hlavný cieľ považuje poskytovanie spravodajského vedenia (intelligence), spravodajského vzdelávania a odborného poradenstva. Výstupy agentúry sú spoplatnené a len málo z nich sa objavuje voľne na sieti, a to aj spravidla len ich časti.
Čo sa v afére „vypustilo“ ako nejasné, by sa časom malo nejako „dodatočne“ potvrdiť. Vyzerá to však tak, že jej tvorcovia boli skutočne takí hlúpi, že si nič nenechali v zálohe, či neschovali, aby to po čase vytiahli aspoň ako „malý“ dôkaz. Celú verziu aféry nepoznáme. Nie je ani možné, lebo vraj ide o utajovanú záležitosť spravodajských služieb. Podpredseda vlády a minister vnútra J. Hamáček (v čase prvej informácie o afére dočasne poverený aj vedením ministerstva zahraničných vecí ČR) priam detinsky „zahlásil“, že pri odtajnení správy BIS o Vrběticiach nemožno odkryť Rusom všetko, čo vieme. Pripomína to bradatý vtip, že najvyšší stupeň utajenia materiálov vo vojsku a bezpečnostných zložkách predstavuje označenie „pred prečítaním zničiť“.
Vrbětice po 6 a pol roku ako prejav hoaxu a dezinformačnej kampane v hybridnej vojne Západu proti Rusku
Pripomenieme, že Vrbětice sú súčasťou obce Vlachovice a katastrálnym územím na ploche asi 6 km2. Nachádzajú sa v Zlínskom kraji na východe strednej Moravy len o niečo viac ako 10 km vzdušnou čiarou od Slovenska. Najbližšie k nim je obec Vršatské Podhradie. Po ceste sa do Vrbětic najkratšie dostaneme cez pohraničný prechod 57 Horné Srnie – Brumov-Bylnice.
V českom a z pochopiteľných dôvodov aj v slovenskom mediálno-politickom priestore aféra, ktorú označíme pracovne za „Vrbětice po 6 a pol roku“, vyvolala neobyčajne čulú aktivitu. Poniektorí z tých, ktorých najviac vzrušila, ju označili za najväčšiu udalosť vo vzťahoch Prahy a Moskvy po odsune sovietskych vojsk. Ďalší ju spájali so strašidelnými hrozbami a hrôzami, ktoré dnes vraj predstavuje Rusko.
V ČR sa však vzápätí zdvihla vlna odporu časti politických a odborných (najmä bezpečnostných) kruhov i bežných občanov proti tomu, čo zmätene začali objasňovať 17. apríla predseda vlády A. Babiš a už spomínaný J. Hamáček. P. Kužvart veľmi kriticky uviedol, že „se ve vrbětickém průšvihu a jeho souvislostech může v básnické zkratce odzrcadlit veškerá naše aktuální mnohostranná a mnohovrstevná česká ubohost (pozri O čem také vypráví zpackaná aféra z Vrbětic? http://casopisargument.cz/?p=35591).
Aféra začala žiť vlastným mediálno-politickým životom, v ktorom je však mnoho potokov oficiálnych informácií až priveľmi kalných. S. Recman poukazuje na to, že sa pritom pohybuje na pôde „možných podezření, náznaků, spekulací, dohadů, výmyslů, polopravd, dezinformací, položených a nezodpovězených otázek, fake news, mediálních konstrukcí atd.“ (pozri Vrbětice http://www.halonoviny.cz/articles/view/55305029).
A do tretice, medzi veľkých kritikov aféry patrí aj bývalý český prezident V. Klaus. Ako uviedol v texte zverejnenom 19. apríla na webovej stránke Institutu Václava Klause, „současná kauza Vrbětice slouží vládě i „s ní spjaté pseudoopozici“ jen ke strašení lidí, když už nezabírá strach z nemoci covid-19.“ (pozri Prohlášení Václava Klause ke kauze Vrbětice https://www.institutvk.cz/clanky/1733.html).
Vinník výbuchu je pre českú vládu jasný – ide o stopu ruskej GRU (vojenskej rozviedky – Glavnoje razvedyvateľnoje upravlenije – Hlavná spravodajská správa, ktorá je súčasťou Generálneho štábu Ozbrojených síl RF) a jej príslušníkov A. Čepigu (alias R. Boširova) a A. Miškina (alias A. Petrova, ktorý je podľa niektorých zdrojov vraj vojenský lekár), ktorých česká polícia „už“ začala hľadať. Na smiech je, že podľa zverejnených fotografií ide o tých istých mužov, ktorých Veľká Británia obvinila z údajného pokusu o vraždu zbehnutého ruského agenta S. Skripaľa a jeho dcéry nervovoparalytickou látkou novičok na začiatku marca 2018. V podmienkach pôsobenia mediálno-politického cirkusu hlavného prúdu neoliberálnej globalizácie je možné čokoľvek. Títo dvaja ruskí „superagenti“ (ktorým ani jedno z podozrení nebolo preukázané) by takýmto „dvojčíslom“ prekonali aj bravúrne kúsky najväčšieho hrdinu západnej špionážnej literatúry a filmu po vzniku studenej vojny J. Bonda.
Niektorým „expertom“ z českých vládnych kruhov a ich mediálnym spojencom nestačili len dvaja superagenti. Sú zdroje, ktoré špekulovali o tom, že sklad vyhodila do vzduchu tajomná najmenej štvorčlenná elitná skupina GRU 29155 vedená generálom A. Averjanovom, ktorá sa podľa článku v New York Times z októbra 2019, snaží už roky destabilizovať Európu (pozri https://www.nytimes.com/2019/10/08/world/europe/unit-29155-russia-gru.html). Informuje o nej aj pofidérna britská investigatívno-novinárska webová stránka Bellingcat. Na útvar sa odkazuje aj na ruský web, kde má však len značne všeobecný názov bez bližšej špecifikácie (Федеральное казенное учреждение „Войсковая часть 29155“ – Federálne štátne zariadenie „Vojenský útvar 29155“), čo vyvoláva pochybnosti.
V prípade takejto aféry, ktorá vybičuje verejnú mienku do extrémizmu tak, že nesúhlas s oficiálnou vládnou propagandou sa považuje za posledný krok pred vlastizradou, je ťažké uvažovať o zdravom rozume. Na plné otáčky sa rozbehol fanatizmus. Príkladom je snaha niektorých kruhov v ČR obviniť prezidenta M. Zemana po vystúpení o afére z vlastizrady.
Vzhľadom na to, že všetkých občanov ČR nemožno hádzať do veľkého anglo-amerického (a rusofóbneho) mecha, treba zachovať nad aférou nadhľad a nespájať ju s českou povahou. Existuje veľa textov od nezávislých bezpečnostných expertov, ktorí v minulosti pôsobili vo vojenskej, spravodajskej či diplomatickej praxi (ospravedlňujeme sa, že neuvádzame ich menoslov, lebo by bol pomerne dlhý). Vyjadrujú sa v nich pochybnosti o vládnej verzii incidentu najmenej v štyroch oblastiach. Prvou je, či vláda vlastne vie, čo robí, druhou komu to prospieva, treťou, či sú Rusi natoľko hlúpi, aby to robili takýmto spôsobom a štvrtou, prečo je aféra načasovaná na obdobie, keď sa prehnane útočí proti Rusku.
No a v Európe, nehovoriac už o iných častiach sveta, kde je táto aféra len zrnkom v piesku chaosu šíreného Washingtonom a jeho lokajmi, jej až takú pozornosť nevenujú. Realisti ju berú ako jeden z aktuálnych škandálov v čase vybičovanej rusofóbie, ktorého bublina po čase spľasne, najmä keď šípia odkiaľ vietor fúka. Odkážeme na maďarské príslovie, ktoré sa dá voľne preložiť, že „z bláznivého kúta len bláznivý vietor fúka“.
Máločo z toho, čo sa tvrdí v polooficiálnej vládnej verzii, bolo hodnoverne podložené dôkazmi či argumentmi. Oficiálna vládna verzia v skutočnosti neexistuje, lebo materiál Bezpečnostnej informačnej služby ČR (ďalej len BIS), ako sme už uviedli, musí byť (zdôraznené autorom) utajovaný a známe sú len nejaké útržky z neho. Problematické je už to, ako ich v chvate začali interpretovať vládni predstavitelia. Potom menili svoje názory a dostávali sa do protirečení, ľudovo povedané, zamotávali sa do vlastnej pavučiny dohadov, výmyslov i klamstiev.
Zradnosť západných spravodajských hier (Exanpro používa pojem spravodajské fabulácie) je v tom, že v množstve informácií, ktoré sú k dispozícii, sa vlastne nemožno dopracovať k jednoznačnému dôveryhodnému záveru. Toto úsilie paradoxne končí aj tým, že niektorí „hľadači pravdy“ podľahnú dojmu, že niečo na tom, čo sa podsúva, je a spravodajskej hre nakoniec uveria nielen tí, čo sú stúpenci Západu, ale aj tí, ktorí chcú byť príliš objektívni.
Pseudosolidarita slovenskej vládnej štvorkoalície vedenej psychopatickým Matovičom
Nedá sa vyhnúť tomu, aby sme do aféry tejto hamletovsky „doby vymknutej z kĺbov“ nezaradili aj konanie slovenskej štvorkoalície, ktorá vytvorila nemocnú a zákernú vládu na čele s Matovičom, ktorý má problémy s vnímaním spoločenskej reality. 1. apríla ho síce nahradil Heger, ktorý si však myslí, že Matovič ako predseda najsilnejšieho zoskupenia v koalícií má právo vláde čokoľvek povedať. V iracionalite súčasnej svetovej politiky sa toto odporné mocenské monštrum nachádza len na jej okraji, ale občania, žiaľ, čoraz tragickejšie pociťujú na vlastnej koži pôsobenie vlády, ktorá vytvorila na Slovensku najhoršie pomery od konca druhej svetovej vojny a dennodenne čoraz viac rozvracia štát i spoločnosť.
Zatiaľ posledné veľké cirkusové číslo matovičovcov, ktorí s koaličnými partnermi zaobchádzajú ako s handrami na vytieranie podlahy (pričom vrchol absurdného divadla pri ponižovaní sa predvádza predseda koaličnej strany SaS Sulík), bolo salto mortale s „reorganizáciou“ vlády. O stupidite, ale aj arogantnosti predstaviteľov vládnej koalície svedčí to, že každá z jej strán sa po kríze považuje za takú, ktorá v nej obstála a ukázala svoju „vládyschopnosť“. Iba Matovič sa čoraz viac ľutuje a bolestínsky sa považuje za najväčšiu obeť kritiky brutality vlády. Zrejme cíti, že „Amerika“ ho už nepotrebuje a bude asi predhodený ako ďalšia potrava pre „vyhladované“ tupé slovenské médiá hlavného prúdu.
V „reorganizovanej“ vláde sa objavila 1 (slovom jedna) nová osoba(!) a dve osoby si navzájom vymenili posty. Všetci ministri, ktorí s veľkým humbugom podávali demisie, sa do novej vlády vrátili bez štipky hanby a sebareflexie. „Progresívnoslovenská“ amerikanofilka v prezidentskom kresle Čaputová s týmto absurdným divadlom súhlasila a znovu dokázala svoju protislovenskú politiku a ešte viac si podpílila konár, na ktorom sedí.
V procese dezorganizovanej „reorganizácie“ vlády takmer zanikol fakt, že 11. marca (druhý týždeň po vypuknutí koalično-vládnej krízy) zatkla Národná kriminálna agentúra (NAKA) riaditeľa SIS ako keby išlo o darebáka z podsvetia. Vláde oddaní prokurátori a sudcovia ho vzápätí posadili do kolúznej väzby. Vtedajší premiér, ktorému šéf jednej z dvoch spravodajských služieb na Slovensku podlieha, temer mlčky prešiel zákrok aj keď inokedy má pri všelijakých banalitách o mafii, korupcii a pod. rečí, ľudovo povedané, ako koza bobkov.
Dezorganizovane zreorganizovanej staronovej stále zákernej a nemocnej vláde prišla vrbětická aféra vhod, keď v súvislosti s viacerými medzinárodnými faux pas spôsobenými zjavne vyšinutým Matovičom, mohla urobiť bezmála komediálny výstup pre Západ. Ani v tomto prípade nepotrebovala fakty, stačilo len osvietenie zvrchu (z nebies?), aby urobila pseudosolidárny krok – vypovedala troch ruských diplomatov. Samozrejme, využila na to tlačovokonferenčný humbug. Opatrenie ohlásili Heger (predseda vlády), Korčok (minister zahraničia) a Naď (minister obrany) – hlavní uctievači USA vo vláde.
Slovenská informačná služba, ktorej v priebehu tri a pol mesiaca zatkli a posadili do kolúznej väzby riaditeľa i jeho zástupcu, však sebavedome vyhlásila, že situáciu v tejto oblasti má pod kontrolou a prijíma potrebné opatrenia. „Matovičomoc“ asi opäť dosiahla svetový unikát. Ktovie koho ešte slovenské „božie mlyny“ nevídaného vzájomného odporného udavačstva zomelú. Nakoniec zožerú aj deti „revolúcie“, ktorá zúri v Matovičovej postihnutej mysli. Zaujímavé bude, aké budú mať následky personálne zmeny vo vedení NAKA.
Možné nitky rozmotávania zauzleného klbka politicky retardovaného konania v afére
Aféra „Vrbětice po 6 a pol roku“ má viaceré znaky, ktoré českú vládu a jej spravodajskú službu (BIS) nectia a vyvolávajú posmešné otázky. Obrazne ju možno označiť za prípad politicky retardovaného konania, keď akosi oneskorene a zamotane prídu predstavitelia vlády ovplyvnení nápadom tajnej služby s pochybnou povesťou a množstvom afér naraz k radikálne novým poznatkom a záverom o hroznom nepriateľovi. Pokiaľ by situácia vo svete a v Európe nebola taká napätá, zasmiali by sme sa na tom a povedali si, že asi záhadne ožil duch detektíva Bretschneidra z rakúskej tajnej polície z románu o dobrom vojakovi Švejkovi a sliedi nielen v Prahe, ale v celých Čechách a na Morave.
O afére sa píše toľko, z takých rozdielnych pohľadov a v takých súvislostiach, že je ťažké rozhodnúť sa, z ktorého konca jej zauzlené klbko začať rozmotávať. Načrtneme preto len stručný prehľad toho, čo považujeme za jej „jadro“ (komplexná, systematická analýza nie je v silách jednotlivca), pričom sa zameriame na tri oblasti:
- Vybrané nezrovnalosti vo vládnej interpretácii udalosti uvádzanej v českom hlavnom mediálno-politickom prúde.
- Sled rusofóbnych akcií ČR, ktorý vyústil po 6 a pol roku do vykonštruovaného incidentu vo Vrběticiach.
- Vybrané medzinárodnopolitické aspekty a súvislosti aféry.
(Pokračovanie)
