Nesmerujme na smetisko nádejí ani v súčasnej pandémii

Prikláňam sa k názoru, že dôležitým liekom na pandémiu môže byť aj nádej.  

Nádej je okno do srdca, liek na dušu, hojivý balzam na telo. Nádej, ktorú niektorí politici neponúkajú, aby upokojovala situáciu. Upokojení ľudia by ľahšie znášali obmedzenia. Informovaní ľudia by sa dokázali stotožniť hoci aj s obmedzujúcimi rozhodnutiami. Často čítam, že žijeme v takej veľkej devalvácii slova, že úplne stratilo hodnotu a akýkoľvek „silný výrok“ môže byť veľmi úspešne prepočutý a ignorovaný. Zastávam názor, že ak čo i len jediné slovo pomôže JEDINÉMU človeku, celé uvažovanie či písanie malo zmysel. Je to nielen nádej, ale aj potreba vnímať zmysluplnosť toho, čo sa deje – v zmysle opatrení, politických rozhodnutí. Často mi chýba systematickosť, neustále sme v procese zmeny – ešte sa jej nestačíme prispôsobiť, už je tu ďalšia, nečakáme na efekt jednej zmeny, už sa deje iná. Navyše žijeme v neustálom napätí, ktoré vytvárajú niektoré  politické špičky; žijeme v atmosfére ich hádok, koho by to nevyčerpávalo, komu by to pridalo na pokoji? Kde máme čerpať nádej, ktorá by nás upokojila?

Nádej môžu ponúknuť len silné osobnosti a lídri – tí sa objavujú v ťažkých časoch. Politici by si získali autoritu, keby vedeli ponúkať nádej do budúcnosti a aj pozitívne hodnoty, čo by redukovalo nenávisť. Nádej je kombinácia viery, presvedčenia a cieľov (snov) a dobrej komunikácie. Je dôležité si uvedomiť, že nádej môže vyrásť, splodiť presvedčenie – racionálne argumentované hodnoty. Potom už len záleží na tom, aby človek mal silnú odolnosť, aby mu niekto presvedčenie alebo vieru neukradol, nezničil, nedehonestoval. Inak berú nádej veriaci ľudia, ktorí to spájajú samozrejme, so svojou vierou pri dosahovaní cieľov, a inak ateisti, ktorí berú výzvy ako príležitosť sa posunúť vyššie, optimisti pozerajú vždy radšej na tú pozitívnu stranu mince...

Nádejať sa v dnešnej situácii znamená teda aj stotožniť sa s prirodzenou autoritou alebo prirodzeným vodcom, ktorý intuitívne kráča ku „východu z bludiska“ a svojou charizmou strháva na svoju stranu všetkých za ním kráčajúcich. Poznáme takého? Preto je veľmi dôležité, aby sme sa nedali vyrušovať nejakými kópiami, ktoré odrážajú nerozum a necnosti. Nesmerujme k patológii verejného života a na smetisko nádejí. Samotná nádej samozrejme nestačí, treba konať. Na druhej strane už aj samotné uvažovanie je konaním. Na dosiahnutie terapeutického efektu existujú podľa môjho názoru 4 riešenia:

1) Pretestovanie celej populácie, identifikovanie infikovaných ľudí a izolovanie všetkých podozrivých do karantény až do vyzdravenia. Keďže sú kvalitné testy náročné a drahé, odporúčajú sa opakované AG testy. Ak sa to robí dôsledne, výsledky sú dobré (Čína, Japonsko, Južná  Kórea, Singapur).

2) Zaočkovanie celej populácie spoľahlivou vakcínou, zrejme ide o opakované očkovanie a v prípade mutácií víru aj o niekoľkonásobné očkovanie.

3) Objavenie účinného lieku pre infikovaných ľudí (málo pravdepodobný variant).

4) Premorenie celej populácie a získanie prirodzenej imunity. To by ale bolo spojené s početnými smrteľnými prípadmi zo skupiny rizikových ľudí. Každá krajina si môže zvoliť iné riešenie, no v prípade veľmi nedisciplinovanej populácie (ako napríklad v Českej republike) je výsledok spojený vždy s problémami.

Suma sumárum. My, bežní ľudia, vieme toho o súčasnej situácii úplne dosť na to, aby sme sa vedeli ochrániť pred COVIDOM 19, rozdiel je zjavne v každodenných možnostiach každého z nás. Pretože aj napriek tomu, že sa niekto snaží modelovať nás ako masu ľudí, ktorá je na jednej lodi, každý z nás má vlastnú životnú dráhu a vlastné možnosti, ktoré musí brat do úvahy. Nie som si istý, kto napísal túto krásnu myšlienku: „Cestu sme síce mali spoločnú, ale nohy ma bolia vlastné.“