Nerobte z nás mimozemšťanov

Zavše zapochybujem, či je to pravda, že som každú nedeľu vykračoval s rodičmi na deviatu (podľa hodiny začiatku bohoslužby) a na kostolnom dvore stretával súdružku triednu učiteľku na druhom stupni, keď odchádzala z ôsmej. Aj o tom, že nás, ešte ako druháčikov, súdruh riaditeľ vyzval školským rozhlasom, aby sme sa zhromaždili na basketbalovom ihrisku a pod vedením súdružiek učiteliek odpochodovali na prvú spoveď pred prvým svätým prijímaním. Isteže, nezabudol nám pripomenúť, aby sme sa cestou i v kostole správali tak, ako sa patrí na žiakov školy, na ktorej pôsobí Pionierska skupina Zoje Kosmodemjanskej. A naozaj sa hodiny náboženstva konali legálne a v triedach pod meniacimi sa portrétmi robotníckych prezidentov namiesto obrazov svätcov? Je možné, že stráž pri Božom hrobe v predveľkonočnom čase držali mestskí hasiči? Alebo to, že koledy na polnočnej omši spievali chovanci ústavu pre telesne hendikepovanú mládež a že ich dirigent sa stal riaditeľom vznikajúcej hudobnej školy? Miništrovali s nami v nemocničnej kaplnke dvaja židovskí spolužiaci, ktorých otec bol primárom detského oddelenia, alebo neminištrovali? Mohlo sa to udiať v päťdesiatych rokoch a v mestečku, kde každý každého poznal? Nestrávil som detstvo na inej planéte?

Najnovšie som sa ako mimozemšťan cítil nad rozhovorom, ktorý Denníku N (29. 5. 2019) poskytla europoslankyňa „na čakačke“ Miriam Lexmann (KDH). V nijakom prípade nemienim spochybňovať brutalitu, s akou komunistický režim v päťdesiatych rokoch zúčtoval s jej prastrýkom Mikulášom Jozefom Lexmannom, jedným z najvýznamnejších dominikánov na Slovensku. Ďalším trestancom za vieru bol „muž maminej sesternice. Strávil deväť rokov v Jáchymove za to, že ukrýval niekoľkých kňazov na úteku.“ (Tamtiež) Hĺbka, celistvosť a presvedčivosť sa strácajú po otázke, ako to poznačilo život jej rodiny.

„Moji rodičia mali problém dostať sa na vysokú školu. Strýka Juraja Lexmanna neprijali ani po niekoľkých pokusoch, dokonca opustil strednú školu s tým, že nedostal odporúčanie, aby bol prijatý na vysokú školu. Dnes je z neho uznávaný profesor.“ Podľa Wikipédie J. Lexmann od roku 1964 pracoval v Spravodajskom filme Bratislava ako strihač s povinnosťou hudobného ozvučovania filmov. V 70. rokoch absolvoval internú ašpirantúru v Slovenskej akadémii vied a od roku 1976 prednášal na Vysokej škole múzických umení hudobnú a zvukovú dramaturgiu filmovej a televíznej tvorby. „Otca Eugena pustili aspoň na fyziku, keďže na prírodné odbory ešte deti z takýchto rodín púšťali.“ Vo Wikipédii sa uvádza, že „Eugen Lexmann je známy meteorológ, ktorý nastúpil do Slovenského hydrometeorologického ústavu hneď po skončení vysokej školy a absolvovaní vojenskej služby v roku 1969.“ Mnohí si ho pamätáme z rozhlasových predpovedí počasia. „Mamu Martu zas nezobrali na gymnázium. Neskôr sa jej však podarilo vyštudovať a nechali ju učiť na škole slovenský jazyk a telesnú výchovu.“ Ako si to máme vysvetliť? Keďže išlo len o slovenčinu a telocvik, komunisti prižmúrili oko? Alebo pani europoslankyňa nepočúvala s porozumením, čo jej v svätom hneve na bývalý režim vychádzalo z úst?

Netvrdím, že nad niektorými farnosťami nezhrmelo a že niektorí veriaci neboli poťahovaní, napríklad, za pašovanie alebo rozmnožovanie náboženskej literatúry, veď aj v našej rodine sme mali babku-pašeráčku, no líčenie minulosti iba čiernymi farbami sa môže vrátiť ako bumerang. Stalo sa to aj Miriam Lexmann; keď sa jej minuli osobné krivdy, husákovskú normalizáciu, ktorá mnohým ľuďom rozvrátila život i kariéru, jednoducho pretrela na ružovo. „Vyrastala som v Bratislave koncom sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď už nedochádzalo k tým najtvrdším represiám. (Pani europoslankyňa, kedy zabasli Jána Čarnogurského? – pozn. autora.) Musela som si len dávať pozor, aby som v škole nerozprávala, že chodíme do kostola.“ A pri tejto jedinej škvrnke na ružovom pozadí akoby opäť nabrala guráž. „Boli sme totiž celkom početná rodina – rodičia, ja a moje tri sestry. Keby sme v nedeľu doobeda vyšli na ulicu všetci spolu pekne ustrojení, ostatným by bolo hneď jasné, kam ideme.“ Preto som sa potešil, keď som nedávno naďabil na mimozemšťana z veľkomesta. „Pamätám si katolícku Bratislavu s plnými kostolmi za komunistov...“ Aj takto si na svoje detstvo zaspomínal známy politológ Ján Baránek. (Hlavný denník, 29. 5. 2019)

Mimozemšťanov, ktorí iné zažili a iné počúvajú z médií, pred oslavami 30. výročia Víťazného novembra akosi pribúda. Že by vinou historikov, ktorí prepustili priestor insitným a o to horlivejším dejepiscom s mikrofónmi? Jedna z nich nás v Správach RTVS (26. 5. 2019) poučila, že Jozef Gabčík sa dočkal uznania až po Nežnej revolúcii, lebo nebol napojený na moskovský protifašistický odboj, ale londýnsky. Ešteže mimozemšťania majú na výber: alebo sa budú držať vlastnej pamäti – a potom nech sa nesťažujú na pocity občianskej bezmocnosti! –, alebo sa dajú preliečiť v Ústave pamäti národa. Ale na odporúčací lístok europoslankyne, ktorá by mala zastupovať a chrániť všetkých?