Reklama
Reklama

Nepriatelia demokracie z Európskeho parlamentu?

Počet zobrazení: 2243

Každý, kto sleduje vývoj udalostí v politike posledných rokov, vidí, že boj proti „ruskej propagande“ sa stal skutočnou hystériou. V januári schválil Európsky parlament (EP) ďalšiu výzvu na posilnenie boja proti „ruskej propagande“. Zahanbiť sa pritom nenechali ani slovenskí poslanci Európskeho parlamentu a piati z nich (P. Csáky, E. Kukan, M. Mikolášik, J. Nagy, I. Štefanec) dokonca vydali vlastné vyhlásenie proti „ruskej propagande a dezinformáciám“.
 

Bojovníci proti propagande?
 

Vyhlásenie uvedených poslancov EP proti „ ruskej propagande“ však vyvoláva veľké pochybnosti, pretože práve tieto osoby v minulosti vystupovali ako hlásatelia propagandy. Stačí si spomenúť, ako sa správali v roku 2003, keď sa v SR rozhodovalo o účasti v tzv. koalícii dobrovoľníkov pri agresii v Iraku. E. Kukan bol vtedy ministrom zahraničia a P. Csáky dokonca podpredsedom vlády, ktorá šírila konšpiračné teórie o zbraniach hromadného ničenia. V dôsledku týchto teórií sa nakoniec uskutočnila vojenská intervencia, ktorá sa stala základom destabilizácie celého Blízkeho východu v 21. storočí. Práve rok 2003 ukázal, že bez dostatočnej rozmanitosti informácií v médiách sa objavuje snaha vydávať i tie najhlúpejšie dezinformácie za pravdu. Preto začalo mnoho ľudí v 21. storočí aktívne vyhľadávať informácie odlišné od oficiálnych.

Žiaľ, reakciou na rozmanitosť informácií v médiách sa v posledných rokoch stala snaha o štátmi koordinovaný „boj proti propagande“. Práve to však svedčí o úpadku samotnej EÚ. Poslanci EP sa slobody prejavu v minulosti veľmi nebáli a, naopak, kritizovali tie štáty, ktoré sa obmedzovaním plurality informácií bránili proti „západnej propagande“. Hoci bolo možné mať výhrady voči spôsobu, akým Západ šíril svoje videnie sveta v cudzine, aj agresívne presadzovanie základných práv ako sloboda prejavu či právo na informácie boli v súlade s deklarovanými demokratickými hodnotami EÚ. Kvôli súčasným útokom na slobodu prejavu však vzniká dojem, ako keby táto hodnota mala pre poslancov EP zmysel nie kvôli jej ľudsko-právnemu významu, ale len preto, že im prináša výhody. Pokiaľ nevedie k zamýšľaným cieľom, tak sa ju snažia obmedzovať.  

Nepatričná je aj snaha piatich europoslancov podsúvať predstavu, že „Rusko stojí za financovaním mnohých extrémistických hnutí a radikálnych politických strán“. Nebudem spomínať, koho všetkého už médiá a ich experti za „extrémistov“ označili, od J. Čarnogurského až po Ľ. Blahu, avšak nepodložené sú aj konšpiračné teórie ako napr. tvrdenie, že Rusko financuje M. Kotlebu. Paradoxne, obvinenia o ruskej podpore extrémistov zaznievajú od politikov, ktorí počas udalostí v Kyjeve v roku 2014 podporovali troch lídrov Majdanu a medzi tých patril aj fašista O. Ťahnybok. Nemožno nespomenúť, že s ním sa stretli i najvyšší európski politici, ktorí Majdan v rokoch 2013 – 2014 navštívili, napr. C. Ashtonová, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku alebo G. Westerwelle, nemecký minister zahraničia.
 

Rezolúcia EP o slobode prejavu na Internete
 

Poslancom bojovníkom proti ruským „dezinformáciám“ treba pripomenúť, ako sa k slobode prejavu postavil EP v minulosti, najmä v rezolúcii o slobode prejavu na Internete z roku 2006. Porovnanie dnešnej reštriktívnej politiky proti „dezinformáciám“ s rezolúciou z roku 2006 ukazuje, akú zmenu smerom k neslobode vykonali orgány EÚ. Stačí uviesť len niekoľko bodov z vtedajšej rezolúcie.

V bode E. sa taxatívne uvádzajú výlučné dôvody, pre ktoré možno obmedzovať slobodu prejavu: „… obmedzenia na Internete by mali existovať len v prípadoch protiprávnych konaní, ako výziev na nenávisť, násilie, rasizmus, totalitnú propagandu a prístupu detí k pornografii či ich sexuálnemu vykorisťovaniu;“. Medzi legitímne dôvody obmedzení slobody prejavu rezolúcia EP nezaradila ani „fake news“ ani „dezinformácie“. Súčasné výzvy na obmedzovanie „dezinformácií“ prostredníctvom diskriminačných praktík štátnych orgánov alebo majiteľov sociálnych sietí sú tak v rozpore so zmyslom a podstatou slobody prejavu, ako ho definoval samotný EP.

Poslanci EP by si tiež mali uvedomiť, že rezolúcia zdôraznila právo prijímať informácie cez akékoľvek médiá a bez ohľadu na hranice štátov (bod A.): „… toto právo zahŕňa možnosť vyjadrovať názor bez zasahovania a vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie a idey cez akékoľvek médiá bez ohľadu na hranice.“ Ani ruské hranice nemajú byť teda prekážkou pre realizáciu slobody prejavu či práva prijímať a šíriť informácie. Formulácia o šírení informácií a ideí cez „akékoľvek médiá“ pritom cielene zahŕňa aj tie médiá, ktoré sa dnes označujú hanlivým pojmom „konšpiračné“.

V bode C. rezolúcia zasa zdôrazňuje boj demokratických aktivistov a nezávislých novinárov za slobodu prejavu vo svete: „… boj za slobodu prejavu sa z väčšej časti presunul on-line, keď sa Internet stal prostriedkom vyjadrovania názoru alebo voľby zo strany politických disidentov, demokratických aktivistov a ochrancov ľudských práv a nezávislých novinárov na celom svete.“ Demokratickí aktivisti či nezávislí novinári boli vo svete často obviňovaní zo šírenia zahraničnej propagandy, v súvislosti s bojom proti „ruskej propagande“ sa však ocitli aj pod silným tlakom zo strany nepriateľov slobody prejavu v Európe.
 

Spoločná deklarácia o rozmanitosti vo vysielaní
 

Bolo by možné uviesť mnoho ďalších dokumenty, ktoré potvrdzujú význam slobody prejavu pre demokraciu. Spomenúť treba najmä Spoločnú deklaráciu o diverzite vo vysielaní, ktorá je významná preto, lebo má globálny rozmer. Zhodli sa na nej nielen európski politici, ale aj regionálne africké, arabské či americké organizácie pre ochranu ľudských práv. Ani v tejto deklarácií sa nikde nehovorí o hrozbe zo strany „fake news“ či „dezinformácií“, avšak signatári súhlasia, že ústrednou hrozbou pre slobodu a demokraciu je nedostatok rozmanitosti v médiách. Opäť stačí zacitovať niekoľko ustanovení:

„Zdôrazňujúc zásadný význam rozmanitosti v médiách pre slobodný tok informácií a myšlienok v spoločnosti, pokiaľ ide o vyjadrenie a uspokojovanie informačných potrieb a iných záujmov všetkých, ako sú chránené medzinárodnými zárukami práva na slobodu prejavu;

Uvedomujúc si najmä význam rozmanitosti pre demokraciu, sociálnu súdržnosť a širokú účasť na rozhodovaní;

Zdôrazňujúc zložitú povahu rozmanitosti, ktorá zahŕňa rozmanitosť odbytu (typy médií) a zdroj (vlastníctvo médií), ako aj rôznorodosť obsahu (mediálna produkcia);“

„Rôzne typy vysielateľov – komerčné, verejné a komunitné – by mali byť schopné pracovať a mať spravodlivý prístup k všetkým dostupným distribučným platformám. Špecifické opatrenia na podporu rozmanitosti môžu zahŕňať rezervovanie primeraných frekvencií pre rôzne typy vysielateľov...

Signatári deklarácie sa teda v dokumente zhodli nielen na potrebe rozmanitosti v médiách, ale priamo vyzvali štáty, aby túto rozmanitosť podporovali. Vzhľadom na to, že uvedenú rozmanitosť v našom prostredí najlepšie zabezpečujú  tzv. alternatívne médiá, EP by mal uvažovať nie o tom, ako s nimi chce bojovať, ale ako ich podporí proti dominantnému mainstreamu. Poučiť by sa naši europoslanci mohli dokonca aj zo skúsenosti „zlého“ Ruska, ktoré sa dlho usilovalo o to, aby odnaučilo vlastných občanov od sledovania „západnej propagandy“. Ruský mainstream je jednostranný, ale práve kvôli rozmanitosti informácií Rusi sledujú aj opozičné médiá, napr. TV Dožď, Rádio Echo Moskvy, denník Novaja Gazeta, atď.  Mnohí sledujú i stránku inosmi.ru, kde štátna tlačová agentúra RIA Novosti každý deň zverejňuje množstvo prekladov kritických článkov zo západných médií
 

RTVS a propaganda mainstreamu
 

Z uvedených faktov vyplýva, že hlavnou hrozbou pre demokraciu nie je odlišný pohľad na svet, ale jednostrannosť informácií. Paradoxne, práve v mainstreamových médiách v SR cítiť hrozbu jednostrannej propagandy najintenzívnejšie vtedy, keď sa médiá rozhodnú „brániť demokraciu“. Typickým príkladom je neslávne známa propagandistická diskusná relácia Večera s Havranom v RTVS. Napr. 9. januára sa tam odvysielala diskusia „Pochovávame demokraciu predčasne?“, ktorá sa pri jednostrannom zložení hostí zmenila na vzorový príklad propagandy. M. Haraszti z Maďarska tam bez protinázoru viedol svoju „súkromnú vojnu“ proti V. Orbánovi, zatiaľ čo A. Neistat z Ruska podobne „bojovala“ proti V. Putinovi. V jej prípade moderátor nespomenul ani jej protiputinovskú minulosť v Sorosovom OSF či v ruských opozičných médiách (Echo Moskvy). Keďže však ani tretí hosť nepatril do odlišného názorového spektra, všetky propagandistické útoky z danej diskusie zostali nevyvážené.

Naopak, v diskusii zaznelo alarmujúce množstvo propagandy, o ktorej sa vôbec neviedla polemika. Spomeniem iba niektoré z výrokov: „Farebná revolúcia nie je ničím iným ako protestom nevyhnutne existujúcej občianskej spoločnosti a slobodných médií proti ukradnutej neliberálnej demokracii.“ Takáto jednostranná definícia farebných revolúcií je určite propagandistická a fakt, že na ňu nikto nereagoval, ukázal skutočnú mieru plurality v diskusii. Ďalší výrok: „... Kultúrne, hospodárske a sociálne práva sú v podstate vynálezom Sovietskeho zväzu, pretlačili ich aj do dokumentov.“ Netreba spomínať, že o týchto právach sa diskutovalo dávno pred vznikom ZSSR, ale pre pochopenie závažnosti tohto výroku stačí uviesť možnú analógiu s právami LGBT: „Práva LGBT sú v podstate vynálezom Európskej únie, pretlačili ich aj do dokumentov.“ Predpokladám, že podobný výrok by bol ihneď označený za „ruskú propagandu“...

Podľa očakávania, i v tejto diskusii padlo množstvo obvinení proti „ruskej propagande“ a šíriteľom „falošných správ“. Moderátor M. Havran sa sugestívne pýtal: „Anna, ako si vysvetľuješ, že toľko ľudí dnes verí falošným správam a myslia si, aj u nás, že demokracia ako najpopulárnejšia forma vládnutia, v ktorom má každý šancu, nie je skutočná a našu krajinu ovládajú zvláštne hospodárske a politické elity, ktoré nepredstavujú autentický spôsob vyjadrenia politického presvedčenia, pretože sú manipulované?“ Len ťažko si možno predstaviť hrubšiu propagandu než toto: žiadny súdny človek dnes nemôže ignorovať vplyv oligarchov na rozhodovacie procesy v SR – to sa nedá prekryť ani frázou o „falošných správach“.

Propaganda RTVS za M. Havrana je pritom ešte horšia, než bola v minulosti, napr. za Š. Hríba. Zatiaľ čo Hríb robil diskusie pre okruh svojich prevažne slovenských kamarátov, M. Havran sa snaží selektívne uvádzať takých zahraničných hostí, ktorí opakujú to isté, čo aj naši propagandisti, len nie sú takí „opozeraní“. Okrem toho, vďaka štedrosti „CK RTVS“ si so svojím štábom cestuje za verejné prostriedky po európskych mestách a nakrúca tam svoje propagandistické pseudodiskusie. Takáto diskusia sa dá pritom s malými nákladmi urobiť aj v SR so slovenskými hosťami a oveľa pluralitnejšie...
 

Pohŕdanie demokratickou väčšinou
 

Zo správania „bojovníkov proti propagande“ možno odvodiť jeden zásadný záver: hoci sa sami odvolávajú na demokraciu, nedôverujú demokratickému rozhodovaniu a ani svojim spoluobčanom. Zväčša tiež trpia akousi „aristokratickou predstavou“, že oni sú tí jediní, ktorí dokážu pochopiť, čo je pravda a čo propaganda a musia verejnosti zvestovať jediný objektívny pohľad na svet. Táto predstava však nie je zväčša založená na lepšej orientácii, ale len na neprimeranom sebavedomí. Samozrejme, že väčšina sa môže pomýliť, ale pomýliť sa môžu i „aristokrati z kaviarne“. Existuje mnoho príkladov z minulosti, kde sa práve oni pomýlili a „hlúpa väčšina“ mala pravdu, napr. v otázke zahraničných intervencií na Blízkom východe. 

Demokracia by mala byť založená na diskusii, v ktorej dostanú slovo aj zástancovia „nesprávnych názorov“ a verejnosť bude mať možnosť posúdiť, ktorý pohľad je presvedčivejší – či pohľad BBC alebo RT, či pohľad Reutersu alebo Sputnika. Okrem toho si treba uvedomiť, že k najhorším omylom dospela spoločnosť práve vtedy, keď jej niekto bránil sledovať „zahraničnú propagandu“. Veľmi dobrým príkladom je práve situácia z 30-tych rokov 20. storočia, keď A. Hitler a spol. neustále varovali Nemcov pred „propagandou, riadenou z Moskvy“ a vďaka tomu sa im podarilo Nemecko „zglajchšaltovať“. Téme som sa venoval v samostatnom článku.

Základným problémom „boja proti propagande“, ktorí vedú súčasní politici, je to, že menia demokratickú diskusiu na inkvizičný boj s nepohodlnými osobami. Keď sa názor oponentov označí za „propagandu“, netreba sa s nimi argumentačne vyrovnávať. Obvinenie z „propagandy“ slúži často práve ako nástroj útokov voči tým, ktorí majú presvedčivé protiargumenty. Je pohodlnejšie zdiskreditovať určité osoby v médiách, než s nimi viesť polemiku s otvoreným koncom. Keď sa však všetky odlišné názory označia za propagandu, dezinformácie či konšpiračné teórie, je celá demokratická diskusia zbytočná a jediná „super demokratická“ pravda a láska potom môže vládnuť nad „nedemokratickou“ lžou a dezinformáciou...

Priemer: 4.6 (30 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama