Nepoučiteľní?

Božechráň miešať sa do cudzích záležitostí... No takmer som sa vydesil, keď som v ktorýchsi večerných správach RTVS započul vyjadrenie poľského premiéra Mateusza Morawieckeho na septembrovom samite iniciatívy Trojmoria v Rumunsku: „Poľsko chce, aby Spojené štáty americké mali kľúčovú rolu vo východnej Európe.“ Isto nie som jediný, koho takéto vrúcne pozvanie šokovalo! Nie je nijakým tajomstvom, že náš severný sused už dlhodobo túži dokonca po stálej americkej prítomnosti v krajine. Podľa dostupných informácií je Poľsko pripravené na to investovať 1,5 až 2 miliardy dolárov. Stála základňa americkej tankovej divízie by im vraj garantovala bezpečnosť a dostatočné „odstrašenie Ruska“. Z histórie by sme sa mali poučiť. Henry Ford k tomu poznamenal: „Keď chcete poznať pravdivú históriu, poznajte to, čo píšu porazení.“ Viac sa mi však páči myšlienka karikaturistu Vlada Javorského, že: „História nás učí, kde sme robili chyby. Bolo by oveľa múdrejšie, keby nás učila, aké chyby nemáme robiť v budúcnosti.“

Nie je to tak dávno, čo všetky médiá u nás (a mnohé aj vo svete) omieľali spomienky a historické súvislosti výročia augustovej invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Opäť pritom nezabudli odsúdiť a ostrakizovať autorov tzv. pozývacieho listu Brežnevovi s podpismi Drahomíra Koldera, Oldřicha Švestku, Aloisa Indru a Vasila Biľaka. Niekoľko pozývacích listov aj mená signatárov boli pritom desaťročia utajené a zamknuté v archívoch ZSSR. Šéf poľskej vlády dnes koná transparentne, verejne a nahlas už ustiela americkým kovbojom na lôžkach blonďavých a prítulných kobjet... V duchu hesla: Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu.“ Neraz sme sa presvedčili, že ak dvaja robia to isté, nie je to to isté. A ktovie, či až raz budú Amíci po dvoch dekádach opúšťať krajinu chránenú krídlami bieleho orla so zlatou korunou, nestane sa ten dátum novým štátnym sviatkom Poľskej republiky?

Účelová „spravodlivosť“
 

Spomeňme si na politicky motivované popravy a súdne procesy v totalitných režimoch. O vtedajších politických a ideologických tlakoch sa všeobecne vie. Známe sú dôsledky tlakov na rozsudky i hrôzostrašné osudy obetí tej doby. Najčastejšie sa spomína prípad Milady Horákovej, no netreba zabúdať ani na fašistami popraveného novinára Júlia Fučíka. A myslíte, že je to iné v prípadoch kriminálnych trestných činov? Najmä ak sa podivuhodne prepletajú s verejným pôsobením či priamo s politickou scénou. Tam sa všetky súvislosti odhaľujú, objasňujú a dokazujú veľmi ťažko.

Ak by sme siahli do štatistiky, pripomenieme si, že objasnenie vraždy prominentného právnika Ernesta Valka trvalo sedem rokov. No dozvieme sa tiež, že v susednom Česku je nevyriešených vrážd - takzvaných Pomníčkov – dosť veľa. Policajné prezídium eviduje 563 takých prípadov. Napríklad Městský soud v Prahe začal posudzovať prípad vyše 21 rokov starej vraždy. Jeden zo štvorice údajných páchateľov rozostrieľal podľa obžaloby samopalom 32-ročného muža v zaparkovanom aute v Prahe ešte v roku 1993. Ruskí kriminalisti dosiaľ neúspešne lúštia okolo 3-tisíc záhadných násilných úmrtí. A ako je to pod Sochou slobody? V USA je percento neobjasnených vrážd vysoké. Časopis Economist uvádza, že sa ich počet od roku 1980 znižuje. No k dlhodobo evidovaným 211-tisícom pribúda každoročne až päťtisíc nových neobjasnených vrážd. V poslednej štatistike sa objasnenosť vrážd v USA pohybovala na čísle 61,5 %.

V prípadoch odstránenia nepohodlných či pre niekoho nebezpečných novinárov sa v celom svete ustálilo konštatovanie, že vraždy novinárov ostávajú dlhodobo prikryté záhadou a zväčša nevyriešené.
 

Slovač je onakvejšia
 

Od zavraždenia mladého analytika Kuciaka z redakcie webového portálu a jeho snúbenice Kušnírovej uplynulo 8 mesiacov a polícia teraz zatkla i obvinila štyroch podozrivých. Dokonca prokuratúra informovala verejnosť o tom, kto a koľko zaplatil, kto bol sprostredkovateľom, spolupáchateľom. Aj to, kto z nich strieľal.

Napriek tomu to niekomu nestačí a musí pod politický kotol prikladať naďalej.

A nemyslím teraz iba na slušného organizátora najslušnejších protivládnych protestov Šeligu s jeho dievčenským príveskom. Skôr si všímam vyjadrenia, kroky a tlaky z redakcií, ktorých agenti vedia všetko, o všetkom i o každom z nás. Nestačí im prostý a jeden objednávateľ, hoci by sa spomínaná tlmočníčka hneď aj verejne priznala. Nebudú spokojní, ani keby prstom ukázala a usvedčila nejakého talianskeho mafiána...

„Naši čistí a spravodliví demokrati“ sa rozhodli, že ten hrozný čin musia „našiť“ na Fica, Kaliňáka či na Gašpara. Lebo tak akosi to vyfabrikovali narýchlo ešte v zimných nociach začiatku roka 2018, keď sa rozhodli urobiť na Slovensku puč. A ak im to nijako, napriek pádu Ficovej vlády (ani cez Troškovú alebo Jasaňa) nevychádza, hodil by sa im do šablóny hocikto iný. Ktokoľvek, u koho by sa dala vyšpárať špina, no najmä akékoľvek prepojenie na súčasnú „verchušku“.
Je hrozné niekoho podozrievať, nieto ešte bez dôkazov obviniť z takého hrozného činu. Aj vtedy, ak by sme o ňom nemali nejakú veľkú mienku. Nerozhoduje, či by také niečo bol schopný zosnovať, či to urobil alebo nie. Vyhovuje ich profilu. Má dosť prachov? Má! Dovolil si otvorene kritizovať Kuciaka? Áno! Tiež ostrieľaných špinavcov v médiách? Dovolil! Dostalo sa jeho meno do mafiánskeho zoznamu? Dostalo! Je teraz podozrivý aj obvinený zo závažného trestného činu? Je! No tak ho verejne a mediálne zlynčujme, pošliapme, ponížme, exemplárne potrestajme. Najlepšie rýchlo a bez súdu... Aby si ešte pred voľbami mohli pripisovať zásluhy na kreovaní štátu, spravodlivosti a vecí verejných. Aby sa rýchlo zabudlo na všetky krivé obvinenia, na verejné osočovanie, na škandalizovanie a by sa nikto nemusel nikomu a za nič ospravedlniť.

 

Vševediaci  veľký „brat“?
 

Mení sa svet a my sa meníme s ním. Kresťanské Slovensko považovalo odnepamäti až donedávna za najvyššiu morálnu autoritu jediného Boha. Spravodlivého pána všemohúceho a vševidiaceho, ktorý bude pred nebeskou bránou posudzovať náš život i naše viny. Nebodaj, aby sa verejnosť začala zaujímať teraz o podrobnosti súvisiace s informáciou, ktorá len ako iskra z krbu preletela médiami. Český portál respekt.cz (s odvolaním sa na vlastné zdroje!) utrúsil, že pri zadržaní podozrivých z vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej pomohli aj satelitné snímky z družice. Vyhotovila ich americká družica, pohybujúca sa v čase vraždy (21. februára 2018) nad miestom pri Veľkej Mači, kde bol mladý pár popravený. Podozrivých mala následne aj za pomoci FBI odhaliť analýza pohybu osôb i áut. Samozrejme, že aj ja si želám nielen odhalenie, no hlavne spravodlivé potrestanie zločincov. Padni komu padni.

No až sa usadí prach po tomto absurdnom tanci na hrobe mladej zavraždenej dvojice, poteší ma verejný záujem o mieru našej osobnej slobody, o absolútnu stratu súkromia, voľnosti pohybu, demokracie, o rozsah štátnej nezávislosti. A tiež budem očakávať analýzu politológov, sociológov a nezávislých inštitúcií, do akej miery bol „osudový osmičkový rok“ 2018 na Slovensku ovplyvnený už novou diagnózou: „digitálnou demenciou“?