Nepodarení hrdinovia našich čias

Už tridsať rokov chodíme rok čo rok, či presnejšie, máj čo máj, na Malý Slavín. Spočiatku sa tento pekný kút v lesoch nad bratislavskou Račou s pomníčkom dvom Červenoarmejcom, ktorí tam 4. apríla 1945 padli v boji proti Nemcom, ani tak nevolal. Najprv sme tam chodili s Milanom Ftáčnikom pod hlavičkou SDĽ, potom Klubu Nového slova a v poslednom desaťročí aj SZPB. Vlastne až pod vplyvom našich každoročných pietnych aktov začali ľudia túto lokalitu spontánne nazývať Malý Slavín, až sa to oficiálne objavilo aj na turistickej mape.

Zažili sme tam všeličo, vietor, dážď, raz aj sneh, ale najčastejšie slnečné dni a vždy úsmevy na tvárach všetkých vekových kategórií účastníkov. Spočiatku nás tam chodilo niekoľko desiatok, ku koncu, pred Covidom, vyše dvoch stovák. Na rozdiel od „Veľkého“ Slavína tam bolo menej formalizmu, iste, nechýbali ani slávnostné príhovory, no bez kravát a oblekov, ale s priateľskými stiskami rúk, aj s objatiami či s gulášom a pečením špekáčikov. So stretávaním sa priateľov po dlhom roku, so spomienkami i s plánmi do budúcnosti.

Pamätáme si aj 90. roky, keď pomníček dajakí vandali zničili. Vtedy možno rusofóbi s ľudáckymi koreňmi. Na etapy sa opravoval. Teraz ho zase ktosi zneuctil, vari ideologicky spriaznený s tými spred dvadsiatich rokov. Prečo? Načo? Čo tu chcel dokázať napínaním svalov v tichu a šere bukového lesa? A zaujíma ho vôbec, že podľa mena jeden z tých dvoch červenoarmejcov mohol byť Ukrajinec? A keby aj nebol, čo majú tí dvaja mladí muži spoločné s neospravedlniteľnou inváziou prezidenta Putina?

Malý Slavín 14. marca 2022.
Snímka: Michal Feik

Kopnúť si do mŕtvol, či presnejšie do ich hrobu? Mená tých dvoch hrdinov z Malých Karpát spred 77 rokov sú známe. Ti terajší zostanú zrejme navždy v anonymite. Zanechali po sebe iba zápach z dvoch olejových farieb. Belasej a žltej. Nič viac, trocha málo na jeden chvíľkový vstup do dejín.

(Autor je predsedom OblV SZPB Bratislava.)