Reklama
Reklama

Neotravujte s odlukou, cirkev potrebuje peniaze, peníze, peneži

Počet zobrazení: 1763

Nekonečný príbeh „odluky“ cirkví od štátu dospel do súčasného štádia, keď Ministerstvo kultúry SR predložilo na medzirezortné pripomienkovanie návrh zákona o financovaní cirkví, z ktorého sa dozvedáme, že štát ide cirkvám, predovšetkým rímskokatolíckej (RKC), prilepšiť, lebo veď boli za socializmu utláčané a v období po roku 1989 sa tiež cítia ukrivdené a financované nedostatočne. Preto si v komisii, ktorá mala riešiť ich financovanie pretláčali a vybojovali novú, lepšiu perspektívu.

Napísať niečo o tom, že Slovensko je, ako to vyplýva z Ústavy SR, náboženský neutrálny štát a nemal by cirkvi financovať je u nás tabu. Považuje sa to za nehorázny útok na cirkvi a veriacich. Prečo je to tak?

Za socializmu si vládnuca strana presadila do ústavy 4. článok o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a štáte v presvedčení, že ho nebude ľahké zmeniť. Ale november 89 ukázal, že sa to dá. RKC však má oveľa dlhšiu históriu, ako mala komunistická strana a teda aj oveľa viac historických skúsenosti, aby si uhájila svoje miesto v spoločnosti. Poučená históriou si zabezpečila svoje vedúce miesto v spoločnosti a štáte Vatikánskou zmluvou, ktorá sa nedá zmeniť tak ľahko ako ústava, ba mnohí „odborníci“ na právo tvrdia, že je nevypovedateľná.

human-2829510_1280.jpg
Ilustračné foto: pixabay.com

Stalo sa, že v etape reštaurácie kapitalizmu sa na Slovensku RKC dostala na výslnie (ostatné cirkvi, vrátane ECAV sa popri nej na štáte s potešením priživujú). Komunisti odišli, prázdne miesto zaplnila RKC (a ďalšie cirkvi). Ostal však neblahý relikt, financovanie cirkví štátom, platenie miezd duchovným, ktoré sa odchodom komunistickej strany zo scény neskončilo, ale úspešne pokračuje ďalej. Cirkvi to však „cítia“ ako pokračovanie útlaku, peňazí sa nevzdávajú, ale chcú ich používať slobodne, podľa vlastných predstáv, čo im má zabezpečiť nový zákon.

Z úst niektorých politikov počúvame, že odluka sa už udiala, treba len doriešiť financovanie cirkví. Tí šibali asi myslia na nahradenie politrukov v armáde a polícii duchovnými, ktorí vykonávajú teraz duchovnú službu v ozbrojených silách, policajnom zbore, ako aj v ústavoch na výkon väzby a v nápravnovýchovných ústavoch. Druhým silným dôkazom „odluky“ je povinne voliteľné vyučovanie náboženstva na školách. Cirkev je teda „potrebná a užitočná“ a nielen tam.

S návratom kapitalizmu sa nám vrátili aj bezdomovci a chudobní ľudia, ktorí potrebujú pomoc a tak sa stala cirkev opäť „dôležitá“. Nebudeme tu riešiť fakt, že v tom nepodarenom socialistickom Československu napriek všetkým nedostatkom, bezdomovci a chudobní neboli a cirkev sa na tomto poli nemohla realizovať. Starala sa teda len o duše veriacich, v čom je jej význam a skutočná úloha. Tu sme sa dostali k bodu, keď môžeme povedať, že cirkvi na Slovensku potrebujú kapitalizmus a slovenský kapitalizmus potrebuje cirkvi.

Keď už je cirkev „užitočná a dôležitá“, treba jej dať peniaze, veď supluje neschopný štát. Alebo neschopných politikov? Preto bol potrebný nový zákon o financovaní cirkví. Štát je pri ňom zdanlivo „prezieravý“. Počet veriacich sa časom mení, preto dáva do neho klauzulu, že ak ich počet poklesne, môže financovanie cirkvi znížiť. Je tu však paradox. Zníženie musí presiahnuť v dvoch sčítaniach za sebou priemer 10 %. Teda, aby sme si to vedeli predstaviť, keď za 20 rokov poklesne počet veriacich v priemere o 10 %, tak cirkev môže prísť o časť peňazí. Neuveríte, ale RKC s tým súhlasí. Nuž, súhlasí, lebo vie, že takýto pokles by mohol nastať iba vtedy, ak by veľké množstvo veriacich neočakávane, nejakým záhadným spôsobom odišlo na druhý svet, kde údajne pokračuje ich večný život.

Pravda, v zákone je na „vybalansovanie“ aj klauzula o zvýšení financovania v prípade nárastu veriacich o rovnaké percentá ako v prípade poklesu. Cirkev však vie, že taký nárast nenastane, lebo cirkev vie, že zázraky sa nedejú. Cirkvi stačí, že zákon garantuje každoročné zvyšovanie financií o infláciu a valorizáciu platov. Cirkev je „skromná“.

Najtrápnejším a povedzme priamo demagogickým argumentom, prečo majú byť cirkvi financované zo štátu, je poukazovanie, že štát predsa financuje aj kultúru a šport. Tým sa zdôrazňuje, že súkromná viera v nadprirodzené sily, jej šírenie a udržiavanie je pre štát rovnako dôležité ako to, či jeho občania budú kultúrne rozhľadení a fyzicky zdatní a zdraví, v porovnaní s okolitým svetom na úrovni doby. Pritom vieme, že udržiavanie náboženských predsudkov je v priamom rozpore so snahou a potrebou štátu, aby jeho občania mali pohľad na svet, ktorý zodpovedá vedeckým a racionálnym poznatkom, čo je v ostrom protiklade s predstavami a pohľadom na svet, ktorý udržiavajú a šíria cirkvi.

Existuje ešte jeden „nepriestrelný“ argument, prečo treba financovať cirkvi. V minulosti ich štát obral o majetok. Cielene sa zabúda, že sa uskutočnili reštitúcie a cirkvi „svoj historický“ majetok podľa platných zákonov mohli, aj žiadali vrátiť a bol im vrátený. Okrem zákonov, ktoré to riešili, je o tom „skvelý“ dokument, ktorý presadil v NR SR poslanec za KDH František Mikloško. Na základe jeho návrhu prijala NR SR pri prerokovávaní zákona 161/2005 Z. z. (ktorý bol schválený ústavnou väčšinou 90 hlasov) o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam uznesenie, ktoré vtedy (5. marca 2005) Mikloško navrhol v znení:

„Národná rada Slovenskej republiky vyhlasuje, že nadobudnutím účinnosti zákona o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (tlač 1011) považuje proces z reštitúcií majetku cirkvi a náboženských spoločností za uzavretý." V hlasovaní zo 126 prítomných bolo 85 za návrh, 6 proti, 31 sa zdržalo, 4 nehlasovali.

Aký záver vyplýva z uvedeného? Jednoduchý. Cirkvi, predovšetkým RKC potrebuje peniaze, peníze, peneži a nedôveruje veriacim, lebo veľmi dobre vie, ako veľmi sú „ochotní“ financovať si jej existenciu sami. Náboženský hegemón, najväčšia cirkev na Slovensku – RKC sa bojí veriacich ako čert kríža a v tom je jadro veci. Najvernejšia časť veriacich, tí čo vzorne absolvujú pravidelnú návštevu kostola, stojí väčšinou pevne za svojimi biskupmi, dekanmi, farármi, kaplánmi a diakonmi, ale tvorí menšinu. Druhá, väčšia, ale menej poslušná a menej disciplinovaná časť, je však pre RKC nevyspytateľná, a preto nebezpečná. To je dôvod, prečo cirkev nevloží svoj osud do rúk veriacich, aby ju financovali napríklad formou asignovanej dane.

V spoločnosti však stále viac silnejú hlasy (aj hlasy veriacich) proti financovaniu cirkví zo štátnej pokladnice. Naporúdzi sú tu však politici pripravení financovať cirkev naďalej. Potrebujú sa udržať pri moci, a preto hrajú náboženskou kartou. Jedna časť politikov je s cirkvou spojená „pupočnou šnúrou“, druhá časť sa cirkvi bojí – lebo voliči. V tejto krásnej symbióze – cirkev potrebuje štát, štát riadia politici a politici potrebujú cirkev je aj odpoveď na to, prečo „musí“ byť cirkev na Slovensku financovaná štátom na večné časy a nikdy inak. Tu jednoducho príklad demokratických štátov Európy, ako sú Rakúsko či Nemecko „nemôže“ byť použitý, lebo tam nebol socializmus. Ba dokonca, z neznámych dôvodov, ani príklad katolíckeho Poľska „nemôže“ byť inšpirujúci, hoci tam socializmus bol. Od 1. januára 2014 totiž veriaci v Poľsku svoju cirkev financujú sami. Poľská vláda premiéra Tuska dokázala to, čo je na Slovensku stále považované za utópiu – odstrihnúť cirkev od štátneho rozpočtu zavedením asignačnej cirkevnej dane.

Budeme sa teda na Slovensku naďalej držať zásady: Neotravujte s odlukou, cirkev je dôležitá, potrebná a nenahraditeľná, potrebuje peniaze, peníze, peneži a stále viac peňazí, preto musí byť financovaná štátom?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama