Reklama
Reklama

Neopusťme sa, máme vlasť!

Počet zobrazení: 1563

Ten júlový deň bol horúci už od rána. Rozmýšľala som, čo si obliecť. Do parlamentu sa chodilo aj v šľapkách a krátkych gatiach, ešte vládla taká uvoľnenosť, protokolisti sa chytali za hlavu, ale nič im to nebolo platné.

Obliekla som si modro-biele bodkované šaty, bol to slávnostný deň, večer mi volal spisovateľ Ivan Hudec. „Sedíme tu s Petrom Jarošom, Drahošom Machalom a ďalšími nad textom Deklarácie o zvrchovanosti, príď!“

Mojou vlasťou bolo Česko-Slovensko, dlho som premýšľala, čo prinesie toto vyhlásenie. Rozpad štátu som si nepripúšťala, ale vyrovnanie vzťahov som si želala. Hlasovať sa malo až po zasadnutí klubov. V klube poslancov za SDĽ sme mali prezieravých ľudí, ktorí upozorňovali na politický dopad deklarácie. Bolo tesne po voľbách a v oboch republikách vyhrali strany, ktoré sa javili byť nezlučiteľné. Tak to podávali médiá. Líder ODS Václav Klaus považoval aj zákaz majorizácie vo Federálnom zhromaždení za zbytočne zdržujúci krok – slovenskí poslanci v Snemovni národov mohli zablokovať každý návrh, ktorý by vyhodnotili ako príliš bezohľadný k požiadavkám Slovenska. Znamenalo by to vlastne zrušiť podstatu zákona o československej federácii (aj ten Václav Klaus považoval za „takový nesmysl“). Zákaz majorizácie však znamenal, že väčší nemôžu prehlasovať menších, Snemovňa národov to istila. (Treba to pripomínať aj dnes, pretože v EÚ sa práve nad čímsi špekuluje.)

K Deklarácii o zvrchovanosti aj v našom klube viedla hrboľatá cesta. Vedelo sa, že za návrh nebudú hlasovať poslanci za KDH. Napriek tomu, že k onej zvrchovanosti prvú iskru vyslal Ján Čarnogurský svojou „vlastnou stoličkou a vlastnou hviezdičkou“ v európskom dome. V rozhodujúcej chvíli však kádeháci cúvli. Nehlasovať sa chystali aj maďarskí poslanci slovenského parlamentu.

A tak sa už od rána pred budovou Slovenskej národnej rady na Župnom námestí začali zhromažďovať ľudia. Pristavila som sa pri nich pri príchode, boli plní emócií, slávnostní, no niektorí aj nasršení. Veľmi som si neželala, aby sa prilieval olej do ohňa, a tak som sa prihlásila do rozpravy. Peter Weiss na mňa trochu prekvapene pozrel, ale mali sme veľkú slobodu – aj Janko Ľupták vždy upozornil: Ja viem, že sa vám to nebude páčiť, ale hovorím za seba. Že z grafov sa nenajeme, aj že treba vziať metlu…

Mala som veľkú trému, no veľmi mi bolo ľúto, že si chcú poslanci svoju slávnostnú chvíľu pokaziť. Poslanec Miškovský totiž navrhol, aby sa hlasovalo po menách. Nech celý národ vidí tých zradcov, ktorí nezdvihnú ruku. Dala som protinávrh. Videla som v tom uličku hanby aj istý nátlak. Pred kamerami ťažko utečieš. Takto hanebne sa hlasovalo vo Federálnom zhromaždení pri prvej ponovembrovej voľbe prezidenta. Spomínam si na sympatického ministra hospodárstva za SNS Ľudovíta Černáka, ktorý mojej obave oponoval: Každý sa pekne obliekol, každý sa chce svojim voličom ukázať! A potom, s rukou na srdci, hlasovať.

Môj návrh neprešiel. Horšie je, že tie uličky hanby sa nám usalašili kdesi v zadnom mozgu.

(Text vyšiel na Pravda.sk 12. 7. 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama