Nejde len o maršala Koneva

Ide o pravdivý obraz o 2. svetovej vojne
Počet zobrazení: 2873

V ostatných dňoch sa u našich susedov v Českej republike opäť rozhoreli spory o osobnosti a o udalostiach, ktoré sa stali takmer pred 75. rokmi. „Niekto“ si spomenul, že pamätník maršala Sovietskeho zväzu Koneva nemá čo robiť v Prahe 6 a že ho treba odstrániť. Dôvody boli jasne protiruské, protisovietske a, samozrejme, protikomunistické.

Pravicové masovokomunikačné prostriedky (a to sú takmer všetky, ktoré v Čechách pôsobia), urobili zo záležitosti, ktorú „vypichol“ primátor a jeho ľudia v Prahe 6, veľkú „bublinu“. Bez problémov vymysleli  a „opísali“ ix dôvodov o Konevovi, ktoré majú z vojaka, bojovníka, hrdinu a schopného veliteľa urobiť zločinca. Jedným šmahom sa zároveň snažia urobiť zo sovietskej armády tlupu naničhodných zbojníkov, ktorá Prahu nie oslobodila, ale akoby ju prišla rabovať. Toto všetko pospájali s augustom 1968, ale aj s udalosťami kontrarevolúcie v Maďarsku v roku 1956. 

konev_monument_in_bubenec_20190901_0946.jpg
Zahalený pomník maršala Koneva 1. septembra 2019. Foto: Gampe / Wikipedia.org

Niektoré médiá na Slovensku vybrané informácie preberali a zverejňovali, aby využili tému s rovnakým cieľom. „Zarýpať si“ do Ruska, do socializmu a do komunistov. Denník SME umiestnil na svojej internetovej stránke príspevok českého redaktora Jindřicha Šidla zo Seznam.cz pod „veľavravným“ titulkom: „Konev Prahu neoslobodil, a predsa sa mesto nevie zbaviť jeho sochy.“ Aj podtitulok článku „Červená armáda prišla po kapitulácii“ jasne naznačuje orientáciu článku i autora.

Pretože „boj so sochami a pamätnými tabuľami“ z obdobia socializmu vzplanul a „úspešne prebehol“ krátko po novembri 1989, teraz už nie je aktuálny. Potrebná a užitočná pre rusofóbov, antikomunistov a zástancov terajšieho systému je však každá príležitosť, kedy môžu popudiť ľudí proti Rusku, proti komunistom a ich politike v minulosti i dnes, proti možnému inému ekonomickému a politickému systému, ako je dnes. I proti inému mysleniu a názoru. Tiež sa usilujú neustále a nepretržite pokračovať v deformácii histórie a vnášať do povedomia ľudí prekrútené a lživé informácie a manipulovať s ich myslením i postojmi.

Niektoré informácie a ich podanie, týkajúce sa maršala Koneva a konca vojny, zverejňované v českých médiách, sú skôr výtvorom „chorých mozgov“ niektorých historikov, ktorí sú z nejakého dôvodu opantaní nenávisťou voči všetkému ruskému. Tak, ako priebeh vojny, ani koniec vojny nebol taký jednoduchý, ako ho popisujú a „predkladajú“ verejnosti dnešní historici a redaktori médií. A mnohé udalosti, ktoré sa vtedy diali, boli videné a hodnotené inak ako s odstupom 75 rokov.

Bez toho, aby bolo potrebné opakovať zásluhy Koneva vo Veľkej vlasteneckej vojne ZSSR a 2.svetovej vojne, je treba pripomenúť ešte jeden argument, prečo mala taký veľký význam takzvaná pražská operácia na území vtedajšieho Československa.

Po podpísaní kapitulácie fašistickým Nemeckom (dokonca dvakrát…), nebola nemecká fašistická armáda ešte zneškodnená. Na území Nemecka, okupovanom vojskami Veľkej Británie, ostala vo Flensburgu vláda veľkoadmirála Dönitza a v okolí zvyšok nemeckej armády. Vojenské jednotky neboli ani rozformované, vojská v počte asi milión vojakov a dôstojníkov neboli prevedené na štatút vojnových zajatcov. Niektorí dokonca uskutočňovali vojenské cvičenia. Dva zbory si zachovali aj svoj štáb. Nemci chodili vo svojich uniformách, nosili vyznamenania, zdravili sa nacistickým pozdravom zdvihnutím ruky. Keď 17.mája prišla do tejto zóny skupina dôstojníkov pod vedením maršala Žukova, ktorá mala tvoriť za Sovietsky zväz pracovnú skupinu v Kontrolnej rade pre správu Nemecka, boli ešte na uliciach fašistické ukazovatele so svastikou v kruhu, nemeckí vojaci v uniformách pozemnej armády, v námorníckych aj v SS uniformách. Všetci mali hodnosti, vyznamenania. Dopravu riadili policajti v starých uniformách, ktoré nosili už za Hitlera. V prístave bolo plno ozbrojených vojnových lodí s hitlerovskými prápormi. Vo Flensburgu normálne pracovalo vrchné velenie nemeckej armády (OKW) v čele s generálplukovníkom Jodlom.

Politickému vedeniu Sovietskeho zväzu a veleniu armády neboli neznáme ani niektoré úvahy a zámery spojencov, ktoré boli iné, ako tie „na papieri“, teda v podpísaných zmluvách. Churchill dal už predtým pokyn svojim vojenským predstaviteľom, aby sa preorientovali na zbližovanie s Nemcami. Neskrýval svoju nenávisť k boľševikom a mal zámer po vojne sa s nimi vyrovnať. Tiež sa obával víťaznej silnej Červenej armády, o ktorej si myslel, že môže bez osobitnej námahy prepochodovať zvyšok Európy a doraziť k oceánu. Dokonca tým strašil aj Trumana. Verejne je známy jeho pokyn Mongomerymu: „Starostlivo zhromažďovať nemecké zbrane a uskladniť ich, aby ich bolo možné ľahko rozdať nemeckým vojakom, s ktorými by sme mohli spolupracovať, keby ruský útok pokračoval.“

Mongomery vo svojich pamätiach uviedol: „Nemeckí vojenskí predstavitelia, ktorí sa zachránili pred Rusmi, boli väčšinou ochotní stať sa priateľmi Britov a plniť čokoľvek by sme chceli. Ako protihodnotu za túto spoluprácu očakávali, že sa s nimi bude jednať ako so spojencami Angličanov proti Rusom.“

Začiatkom mája 1945 bolo v Československu a v severnom Rakúsku zapojených do boja so Sovietskou armádou viac ako 900 tisíc vojakov, 10 tisíc diel a samohybných húfnic, 2 200 tankov a asi tisíc lietadiel. Na zlikvidovaní a zneškodnení týchto síl sa podieľal maršal Konev na čele svojich podriadených.

Vojenské rozhodnutia a vojenské operácie, ale i politické riešenia boli zložité a ťažké v neustále sa meniacej situácii bojov i politického vývoja pred koncom vojny.

Vie si niekto predstaviť, čo by sa dialo, ak by sa objavilo nové vedenie v Nemecku, ktoré by malo k dispozícii mohutné zoskupenia armád (takmer 2 milióny vojakov a dôstojníkov) a v prípade konfliktu by nezostali stranou ani vtedajšie „ na papieri“ spojenecké britské a americké vojská?

Bolo by možné ďalej rozvíjať úvahy o tom, komu „nesedí“ objektívna pravda o 2. svetovej vojne a o jej výsledkoch, na ktorých sa budovali a mali rozvíjať ďalšie vzťahy medzi štátmi a národmi. Bolo by možné uviesť aj ďalšie príklady spochybňovania významných politických i vojenských osobností, ktoré sa na víťazstve nad fašizmom zaslúžili. Terajšie rozvírenie problému okolo pamätníka maršalovi Ivanovi Stepanovičovi Konevovi je len vytváranie ďalšej príležitosti na rozdúchanie protiruských nálad.

Je preto neprípustné, aby politici, redaktori médií a tým viac historici predostierali verejnosti čiernobiele videnie a hodnotenie udalostí a konanie osobností, spojených s týmito udalosťami. A je priamo trestuhodné, aby úmyselne deformovali historické skutočnosti a ešte viac odvádzali verejnosť, hlavne mladú generáciu, od poznania čo najobjektívnejšej pravdy. Tí, čo to dnes robia, robia to zrejme zámerne a cielene. Buď to na objednávku určitých síl, ktoré majú záujem na skreslení histórie s cieľom ovplyvniť prítomnosť i budúcnosť. Alebo to robia z dôvodu vlastnej zaslepenosti a nenávisti k objektívnej pravde. Ak to nie je ani jeden z uvedených dôvodov, potom to už môže byť len z dôvodu ich vlastnej hlúposti, ktorú ani nedokážu skryť pred ostatnými.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984