Reklama
Reklama

Neetický článok Golianovej a Kazharského v RUSI Journal

Počet zobrazení: 1978

Keď sa v spoločnosti objavia názorové rozpory, je potrebné o nich diskutovať. Žiaľ, v poslednom čase sa objavuje tendencia nediskutovať s názorovými oponentmi, ale o nich. Presne to robia niektorí „akademici“: namiesto toho, aby diskutovali so svojimi názorovými oponentmi, tak predstierajú akademickú neutralitu a svojich oponentov hodnotia cez „prokremeľské naratívy“. V skutočnosti sú však aj oni len jednou zo strán názorových sporov vo verejnej diskusii. Ako príklad uvedeného postupu možno uviesť článok Veroniky Golianovej a Aliakseia Kazharského „Nesolídni. Pro-kremeľské naratívy v slovenských kultúrnych a vzdelávacích inštitúciách“, publikovaný v anglickom jazyku v RUSI Journal. Články týchto autorov na Slovensku nemajú veľkú váhu, pretože verejnosť pozná kritizované „naratívy“ a dokáže reálne zhodnotiť oprávnenosť obvinení, v prípade čitateľov v angličtine to však neplatí. Tí majú len obmedzenú možnosť overovať si informácie zo slovenských zdrojov, a preto ľahšie podľahnú dezinformáciám v článku Golianovej a Kazharského.
 

Čo je to „prokremeľský naratív“?

Samotný pojem „prokremeľský naratív“ je veľmi nebezpečný, pretože sa dá použiť vždy, keď sa nejaký názor zhoduje s názorom Kremľa. Golianová a Kazharski ako „prokremeľský naratív“ opakovane označili čestnú kritiku vecí, ktoré si kritiku zaslúžia bez ohľadu na Kremeľ: od vojenských akcií USA na Blízkom východe až po obmedzovanie základných práv slovenských občanov. Mali by byť opatrní, lebo s pojmom „prokremeľské naratívy“ sa nedávno pomýlili. V roku 2019 A. Kazharski písal o „naratívoch kremlinofilov“: „Rovnako silná je tendencia postaviť k sebe bok po boku ,duchovne slabý‘ pokrytecký západ a silné Rusko, ktorého (údajné) náboženské znovuzrodenie a návrat k ,tradičným hodnotám‘ žiari ako príklad pre zvyšok slovanského sveta.“ V tomto roku tvrdenie o „návrate k tradičným hodnotám“ ako o „naratíve kremlinofilov“ dostalo vážny úder. Ukázalo sa, že v parlamentných voľbách 2020 v SR s naratívom o tradičných hodnotách suverénne zvíťazila konzervatívna strana OĽANO, ktorá je však všetko iné, len nie „prokremeľská“. Naopak, v SR máme zrejme najkonzervatívnejšiu vládu v 21. storočí, ktorá je súčasne aj tou najmenej proruskou.

Tendenčné používanie pojmu „naratív“ by sa pritom dalo použiť i v opačnom garde: kritiku ruskej anexie Krymu, porušovania ľudských práv v RF či kritiku prezidenta Asada možno ľahko označiť za „naratív pentagonofilov“. Určite by nebol problém označiť Golianovú a Kazharského pojmom „pentagonofili“, lenže označovanie názorových odporcov nálepkou „kremlinofil“ alebo „pentagonofil“ degraduje akúkoľvek diskusiu.

Autori veľmi neseriózne pristupovali už k výberu kultúrnych inštitúcií, ktoré chceli analyzovať. Analyzované inštitúcie si vybrali po konzultáciách s „expertmi“. Autori si vybrali veľmi jednostranných „expertov“ – R. Bránika a J. Smatanu, ktorých hodnotenia sú príliš zaťažené ich predsudkami. R. Bránik je známy svojimi proukrajinskými postojmi, pôsobil ako bezpečnostný poradca Majdanu v Kyjeve a dokonca v RTVS priznal spoluprácu s ľuďmi z ukrajinského ministerstva vnútra (13:10). J. Smatana si zasa ako slovenský politik vybudoval politickú kariéru na rusofóbnej nenávisti, existujúcej medzi určitými skupinami obyvateľstva. Rozvíjal mnohé konšpiračné teórie, napr. tvrdenie, že ruská FSB pod Putinovým vedením sama organizovala teroristické útoky na svojom území (19:18). Smatanove postoje najlepšie vyjadruje jeho výrok vo verejnej diskusii, že sa chce radšej mýliť s EÚ a USA než mať pravdu s Ruskom (1:02:22) …

V prípade štúdie zaráža, že autori zamlčali politické funkcie J. Smatanu. Prečo ho predstavili ako „internetového aktivistu“, hoci je už dlhé roky regionálnym politikom a v tomto roku sa stal dokonca štátnym tajomníkom v Matovičovej vláde? Pri publikácii v slovenčine by to nebolo až také zásadné, pretože verejnosť J. Smatanu pozná, avšak anglická verejnosť o ňom nič nevie a tak zamlčovanie faktov umožnilo autorom vyhnúť sa kritickým otázkam o ich vzťahu k politike. Pri štúdiách o politických témach je celkovo neetické zatajovať politikov, ktorí môžu mať z publikácie štúdie politický prospech. Podozrenia pritom môžu ľahko vzniknúť, keďže práve Matovičova vláda vytvára tlak proti niektorým inštitúciám spomínaným v článku, napr. proti Matici Slovenskej.
 

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov

Autori vo svojej štúdii analyzovali niektoré kultúrne a vzdelávacie inštitúcie, postupovali však veľmi účelovo. V kapitole s názvom „Slovenský zväz protifašistických bojovníkov“ preberali informácie výlučne z pochybných článkov R. Cuprika v denníku Sme. Opierajúc sa o Cuprikove články tvrdili, že v marci 2014 Bojovník zmenil svoju redakčný tím i politiku.  V skutočnosti to však nie je pravda a Bojovník napriek istej personálnej obmene v marci 2014 svoju redakčnú politiku nezmenil, čo sa dá dohľadať i v archíve Bojovníka. Keďže autori čerpali väčšinu informácií o novinách Bojovník z článkov R. Cuprika v Sme, najmä z jeho „rozhovoru“ so šéfredaktorom V. Mikundom, mali spomenúť aj Mikundovu reakciu. Ten sa vyjadril takto: „Denník SME uvádzal, že išlo o rozhovor, v skutočnosti však išlo o fabuláciu redaktora, ktorá s uskutočneným telefonickým rozhovorom nemala veľa dočinenia. Moje odpovede boli skrátené, nedopovedané a aj redaktorom SME doplnené podľa jeho chuti. Dokonca sa tam objavili aj súvislosti, ktoré sú v príkrom rozpore s mojím osobným postojom…“ Kritický otvorený list k dezinformáciám v Sme poslalo aj vedenie SZPB. Otázka znie, prečo autori štúdie nespomenuli Mikundovu reakciu a neuviedli, že celý „rozhovor“ spochybnil. Zahraničný čitateľ v totiž nevie, že v Sme sa objavujú aj fejkové rozhovory, napr. s premiérom R. Ficom v roku 2014 alebo s ministrom R. Kaliňákom v roku 2016.

Pre zahraničného čitateľa by bolo možno zaujímavé vedieť, ako kriticky V. Mikunda vo svojej odpovedi ohodnotil postoje denníka Sme k Rusku: „Žiaľ, práve v denníku SME pozorujeme silný príklon k extrémistickej rusofóbii. Zaráža nás trvalá snaha denníka SME spochybniť ruské obete nacizmu v 2. sv. vojne… Kvôli ruskému pôvodu sa denník SME nevyberane pustil aj do A. Kuzminovej, našej výnimočnej olympioničky. Deň po jej víťazstve na olympiáde v Soči ju xenofóbne zhanobil v článku ,Je vôbec naša?‘. To všetko len kvôli tomu, že sa priznala ku svojim ruským koreňom.“ Pre porovnanie si predstavme, že by nejaký denník v Belgicku xenofóbne napadol futbalistu Lukaku po zisku bronzovej medaily na MS v Rusku a napísal „Je vôbec náš?“ To všetko za to, že sa Lukaku priznal k svojim africkým koreňom. Bol by taký denník vhodným zdrojom hodnotenia „proafrických naratívov“?

Keby Golianová a Kazharski Mikundovu reakciu spomenuli, našli by tam aj viacero odpovedí na svoje výhrady. V štúdii totiž analyzovali, ktorým témam sa SZPB venuje a podivovali sa nad množstvom kritických článkov o Ukrajine. Z odpovede V. Mikundu na Cuprikov článok sa však mohli dozvedieť: „No napriek tomu hovorím, téma politických pomerov na Ukrajine je pre Bojovník druhoradá a aj pánovi Cuprikovi som povedal, že Bojovník si sleduje hlavne situáciu okolo vývoja banderizmu, nakoľko posledný boj s banderovcami na Slovensku prebiehal tri roky po vojne, v máji 1948.“

Autori ďalej uvádzali: „Časopis teraz publikuje obsah z konšpiračných a rôznych ruských dezinformačných webových stránok, ako napríklad cz.sputniknews.com (česko-slovenská verzia Sputnika), regnum.ru (propagandistická webová stránka silne podozrivá z financovania Federálnou bezpečnostnou službou FSB) a pravda.ru.“ I keď je popis daných stránok tendenčný, faktom je, že Bojovník publikuje aj problematické články. Je však zaujímavé, že tvrdenie o konšpiračných teóriách používajú autori, ktorí svoje štúdie zakladajú na nekritickom preberaní vyfabulovaných rozhovorov… Mimochodom, kontroverzné články a konšpiračné teórie možno nájsť i v novinách, o ktoré sa Golianová a Kazharski opierajú (Sme, Denník N).
 

Matica Slovenská

V štúdii ďalej Golianová a Kazharski „analyzovali“ Maticu Slovenskú a opäť poskytli nepresné informácie. Hodnotenia článkov v Slovenských národných novinách, najmä článkov Ľ. Števka, sú nepresné. Hoci s názormi v SNN netreba vždy súhlasiť, netreba všade vidieť ani „prokremeľské naratívy“. Zásadným problémom je to, že autori často vytrhávajú z kontextu článkov jednotlivé vety, ktoré netvoria podstatu a pripisujú im zásadný význam, aby tak vytvorili dojem „prokremeľských naratívov“.

Autori tiež tvrdia, že v článku „Kto dopuje svaly neziskoviek na Slovensku“ (cit. 67 v článku) sa popisuje „bývalý minister Pavol Demeš ako kľúčový šíriteľ protiruskej paranoje“. Lenže v citovanom článku sa píše najmä o OSF, zatiaľ čo o Pavlovi Demešovi iba okrajovo a určite však nie ako o „šíriteľovi protiruskej paranoje“. Navyše, slová ako „protiruská paranoja“ sa v článku vôbec neobjavujú.

Autori označili ako proruský naratív aj článok „Nehanebnosť kulminuje“ v SNN z marca 2018. Dôvodom bol pojem zjavne pojem Majdan, keďže v článku sa objavuje veta: „… na Majdan v Bratislave chýbajú sociálne podmienky napriek nenávisti, ktorú šíri proti vláde opozícia v súčinnosti s nevládnymi organizáciami a médiami.“ Lenže hoci článok použil pojem „Majdan“ a zaoberal sa tým, ako určité mimovládne organizácie a médiá využili problematickú verziu Kuciakovej vraždy na zmenu vlády v SR, nemal však snahu šíriť prokremeľské naratívy, skôr naratívy v prospech Ficovej vlády. To však nemožno automaticky stotožňovať.

Autori postupujú nepresne aj pri článku podľa cit. 44. Uvádzajú: „Ako uviedol jeden zo správcov Matice, naša spolupatričnosť vyplýva aj z genetiky – z charakterových čŕt slovenského a ruského človeka.“ Neserióznosť autorov spočíva v tom, že v danom článku sa objavujú odpovede od množstva osobností na anketovú otázku, prečo majú Slováci a Rusi priateľský vzťah napriek propagande. Daná odpoveď sa objavila len v prípade jedného respondenta, ale neprevažovala. Je samozrejmé, že ak sa objaví nejaká anketa s odpoveďami väčšej skupiny ľudí, nájdu sa tam i vyjadrenia, ktoré možno spochybniť. Autori by ich však nemali podávali ako kľúčové vyjadrenia.

Pokiaľ ide o Maticu slovenskú celkovo, faktom je, že mnohí členovia Matice dnes vidia ohrozenie slovenskej suverenity zo strany EÚ a USA, a preto odmietajú prenos ďalších právomocí do Bruselu či slovenskú účasť na amerických vojenských operáciách v zahraničí. Dôvodom ich odmietania však nie je Kremeľ. Keby podobným spôsobom obmedzovalo slovenskú suverenitu Rusko, predstavitelia Matice Slovenskej by kritizovali Rusko. Stačí spomenúť napätý vzťah prokremeľského režimu k Matici pred rokom 1989. Mimochodom, členovia Matice i v minulosti odporovali slavjanofilským trendom, ktoré boli v rozpore s predstavou suverénneho národného štátu Slovákov a jedným z cieľov ich kritiky bola aj slavjanofilská koncepcia čechoslovakizmu.
 

Slovenskí branci

Vo vzťahu k Slovenským brancom (SB) autori uvádzajú: „Peter Švrček absolvoval výcvik v Rusku s kozáckymi paramilitárnymi jednotkami spojenými s ruským imperialistickým hnutím Narodnyi Sobor.“

Autori však opomenuli uviesť, že P. Švrček a spol. po návšteve v Rusku odmietli spoluprácu s Narodnyj sobor. P. Švrček v citovanom interview (cit. 42) uvádza: „Získali sme tam množstvo zaujímavých skúseností, ale za rozhodujúce považujem, že po politickej línii sme sa nezhodli a nastal medzi nami rozkol. Dnes už žiadna komunikácia a spolupráca neprebieha.“

Slovenskí branci veľmi jasne vyjadrujú, že obhajujú slovenský záujem, nie ruský. V citovanom interview predseda SB ďalej uvádza: „Rôzni členovia majú rôzne názory, ale ja osobne uznávam Európsku úniu, ako spoločenstvo národov, ekonomickú a hospodársku jednotu. Mám samozrejme množstvo výhrad, ale nie sú zásadné. Rozhodne nie som presvedčeným protivníkom EÚ.“ V inej časti rozhovoru: „Rusko urobilo anexiou Krymu obrovskú chybu. Berte prosím to, čo hovorím ako môj názor, nemôžem vylúčiť, že si niektorí z našich členov myslia niečo iné. Ja ako predseda však anexiu rozhodne odmietam.“

V citovanom článku je viacero ďalších informácií, ktoré by sa hodilo uviesť, napr. že SB sa otvorene dištancovali a vylúčili svojho člena, ktorý išiel bojovať na Donbas alebo to, že ich členmi sú aj občania SR maďarskej a rómskej národnosti. O výhradách voči SB možno diskutovať, avšak Golianová a Kazharski by nemali selektovať fakty o ich činnosti, najmä keď sú všetky dostupné v zdroji, ktorý sami citujú. Obzvlášť to platí pri článku pre čitateľov v anglickom jazyku, keďže citovaný prameň je dostupný len v slovenčine.
 

Slovensko-ruská spoločnosť

Veľmi nepresným spôsobom popísali Golianová a Kazharski aj Slovensko-ruskú spoločnosť (SRS). Manipuláciou je napr. tvrdenie, týkajúce sa mojej osoby. Autori napísali: „Napriek tomu vedenie Slovensko-ruskej spoločnosti zahŕňa jednotlivcov (okrem Čarnogurského), ktorí jasne vyjadrili sympatie k Kremeľskej politike a verejne obhajovali kontroverzné aktivity Nočných vlkov na Slovensku.“

Ako ten jednotlivec som bol citovaný ja, pričom autori nepresne popísali, s čím sympatizujem a čo som „obhajoval“. Pokiaľ ide o moje sympatie k politike Kremľa, voči niektorým politikám Kremľa mám sympatie, s inými však nesúhlasím. Patrím napr. k odporcom uznania jednostranných zmien hraníc na Kryme a svoj odmietavý názor proti uznaniu zmien som opakovane vyjadril aj na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti. Pokiaľ išlo o link v citácii č. 35, autori môj článok i rozhovor popísali manipulatívne. Reagoval som tam na pokus zakázať združenie slovenských členov klubu Nočných vlkov v SR. Seriózne som pritom analyzoval slovenskú ústavu i konkrétne zákony a nenašiel som žiadny právny dôvod pre zákaz daného združenia. Bez ohľadu na to, či niektoré aktivity Nočných vlkov sú alebo nie sú kontroverzné, na právny zákaz občianskeho združenia „kontroverznosť“ nestačí – treba zákonný dôvod. Navyše združovacie právo je základným právom občanov a treba ho garantovať aj tým občanom, ktorí sú členmi klubu Nočných vlkov. Ak by Golianová a Kazharski vecne kritizovali moju interpretáciu slovenských zákonov, rád sa o tom porozprávam, ale kritika v ich článku bola iba fraškou.

Autori v ďalšej časti kritizovali SRS za články o Ukrajine: „Čarnogurského Slovensko-ruská spoločnosť tiež zdieľa pochybný obsah – napr. tvrdenie o zodpovednosti Západu za „prevrat“ na Ukrajine.“ Lenže o zodpovednosti západných politikov za Majdan treba otvorene hovoriť, či už ide o tých politikov, ktorí na Majdane vystupovali ako nemecký minister Westerwelle, alebo o tých ministrov, ktorí garantovali dohodu prezidenta Janukovyča a lídrov Majdanu vo februári 2014. Dohodu však lídri Majdanu nedodržali, takže kritické výhrady voči nim sú relevantné. Golianovej a Kazharskému sa očividne nepáči ani slovo „prevrat“, avšak presun moci na Ukrajine neprebehol v súlade s čl. 111 ukrajinskej ústavy (chýbal súhlas 3/4 poslancov, neboli zapojené súdne orgány), a preto existujú relevantné argumenty, že išlo o „prevrat“. Autori by mali argumentovať k otázke čl. 111 ústavy, a nie napádať stránku za to, že dala priestor kritickým názorom.
 

Čierno-biela história

Autori veľmi selektívne podpísali samotný historický vývoj na Slovensku a postupovali tak, aby vytvorili mylný obraz slovenských dejín a slovenských politikov v minulosti.

Jedna z dezinformácií popisuje osobu Ľudovíta Štúra (1815 – 1856). Autori uviedli: „Ikona Slovenského národného obrodenia 19. storočia a otec moderného slovenského jazyka Ľudovít Štúr vyjadril sklamanie vo svojom kľúčovom pojednaní, Slovanstvo a svet budúcnosti, s politickou, hospodárskou a morálnou degeneráciou Západu a postavil ju k idealizovanému obrazu Ruska a staroslovanských tradícií. „Západ“ bol podľa Štúra vozom, ktorý sa rútil do priepasti, zatiaľ čo „Východ“ sa rozprestieral naprieč krajinami slovanského národa, ľudu budúcnosti.“

Autori „opomenuli“ uviesť, že dielo Slovanstvo a svet budúcnosti bolo napísané v roku 1851 (v nemčine) a postoj Ľudovíta Štúra v tomto diele ovplyvnilo jeho sklamanie z vývoja po revolučných rokoch 1848 – 1849. Štúr sa mnoho rokov pokúšal presadiť legitímne požiadavky slovenského národa nielen v Uhorsku, ale i vo Viedni, avšak nepodarilo sa mu tam dosiahnuť žiadny výsledok. Mimochodom, Ľ. Štúr sa o identitu Slovákov sporil aj so zástancom všeslovanských ideí J. Kollárom. Autori tiež opomenuli uviesť, v akej situácii sa predstavitelia slovenského národa ocitali v roku 1851 a čo sa vtedy dalo reálne robiť. Rusko bolo až do Krymskej vojny jedinou mocnosťou, ktorá mohla nejako ovplyvniť dvojitý útlak slovenského národa zo strany Viedne a Budína. Slovenskému čitateľovi sú tieto súvislosti známe, čitatelia v anglickom jazyku však o nich nemajú predstavu a keďže ich autori zamlčali, o Štúrovi vytvorili menej objektívny obraz.

Autori tendenčným spôsobom interpretovali aj historické udalosti v ČSR v rokoch 1938 – 1939. Napísali: „Republika zanikla, keď Hitler dokázal presvedčiť slovenských nacionalistov, aby vyhlásili nezávislosť v roku 1939.“

V tomto prípade autori úlohu slovenských nacionalistov pri zániku ČSR zámerne precenili, zrejme preto, aby tým prekryli negatívnu úlohu západných štátov v rokoch 1938 – 1939. Pre zánik republiky bola totiž kľúčová Mníchovská dohoda, nie postoj slovenských nacionalistov. Úlohu nacionalistov možno kritizovať, ale Hitler by Prahu v marci 1939 obsadil bez ohľadu na ich názor. Je tiež zaujímavé, že autori pri popise histórie v článku Mníchovskú dohodu ani raz nespomenuli, hoci z hľadiska vzťahu Slovákov k Rusku a k Západu predstavuje zásadnú udalosť.
 

Porušenie princípov akademickej etiky

Hoci som v práci popísal iba časť dezinformácií v článku Golianovej a Kazharského, možno konštatovať, že porušili základné princípy akademickej etiky. Spomeniem aspoň tri z nich.

  1. V práci chýbala vecná polemika a autori sa nevysporiadali s jestvujúcimi protiargumentmi. Naopak, protiargumenty cielene zamlčiavali, zvlášť ak boli presvedčivé a mohli spochybniť želané závery v článku.
  2. Autori v článku často vytrhávali jednotlivé vety z kontextu, aby im vtlačili iný význam, ktorý potrebovali pre svoje závery.
  3. Autori viackrát útočili na osobnostné práva svojich oponentov, nie na ich argumenty.

Žiaľ, tým, že ľudia ako V. Golianová a A. Kazharski označujú originálne a čestné názory ľudí ako „prokremeľské naratívy“, prispievajú k narastaniu „mccarthistickej“ atmosféry strachu na Slovensku (i v ČR). Vo svetle danej taktiky treba vnímať aj predstavu o „informačnej suverenite“, ktorú A. Kazharski prezentoval v inom svojom článku. Pre opatrnosť tam síce spomínal, že informačná suverenita môže predstavovať riziko, avšak už jeho základná predstava je v rozpore so slovenskou ústavou. Informácie síce možno podľa čl. 26 ústavy obmedziť, ak je to nevyhnutné pre ochranu hodnôt stanovených v ods. 4, avšak idea „informačnej suverenity“ nemá žiadnu oporu v ústave. Skúsme si predstaviť, že by takúto ideu presadzoval V. Mečiar voči proamerickým médiám v 90-tych rokoch… Aj nedostatky v článku Golianovej a Kazharského ukazujú, prečo treba byť pri presadzovaní neústavnej idey „informačnej suverenity“ opatrný. Ide o vážnu hrozbu pre základné práva občanov na Slovensku, zvlášť pri politickom štýle súčasnej Matovičovej vlády.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama