Reklama
Reklama

Nebojácnosť a solidarita vysokoškolákov

(Od strahovských udalostí k dnešku)
Počet zobrazení: 1098

Udialo sa to pred 54 rokmi v bývalom Československu. Dňa 31. októbra 1967 vo večerných hodinách vo vysokoškolskom internáte v Prahe na Strahove vypadol elektrický prúd. Vyše päťtisíc študentov zostalo bez svetla a nefungovalo ani kúrenie. Nebolo to prvýkrát. Problémy s vypadávaním elektriny pretrvávali už dlhšie. Študenti na to sústavne upozorňovali, no nikto z kompetentných to neriešil. Tentoraz rozhnevaní študenti sa rozhodli vyjsť do ulíc, aby na problém verejne upozornili. Približne dvetisíc študentov so zapálenými sviečkami a s prevolávaním hesiel „Chceme svetlo“, „Chceme študovať“ sa vydalo na pochod cez Nerudovu ulicu smerom na Pražský hrad. Boli to študenti Českého učenia technického, ktorí sa dovtedy zvlášť politicky neangažovali.

V tom čase na Pražskom hrade rokovalo plenárne zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Riešilo aktuálnu problematiku postavenia strany v spoločnosti. Na pléne vystúpil aj Alexander Dubček, v tom čase prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Tvrdo kritizoval spôsob uplatňovania vedúcej úlohy strany v spoločnosti a nastolil aj otázku rozdelenia funkcií I. tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky, ktoré zastával Antonín Novotný. Prispieť k tomu mohla aj oficiálna návšteva prezidenta republiky Novotného v auguste 1967 na Slovensku. Uskutočnila sa pri príležitosti 100. výročia založenia slovenského gymnázia v Martine. Prezident do svojho sprievodu odmietol zaradiť predstaviteľov politického a verejného života na Slovensku. Pri návšteve Matice slovenskej označil jej členov za nacionalistov a odmietol prijať pripravené dary pre neho a jeho manželku. Svojím správaním urazil nielen slovenských predstaviteľov, ale aj ostatných občanov. Prezident bol známy svojou averziou k Slovákom.

belan_dubovsky_89_1.jpg
Článok ilustrujeme fotografiami Ivana Dubovského z bratislavských novembrových dní roku 1968.

Bola to zhoda náhod, že paralelne v rovnakom čase prebiehalo rokovanie pléna ÚV KSČ a demonštrácia študentov. Príslušné politické a štátne orgány, ktoré mali v rukách moc, vyhodnotili demonštráciu študentov ako načasovaný politický protest proti politike strany a socialistickému režimu. Rozhodli, aby Verejná bezpečnosť proti študentom zasiahla. Pomocou niekoľkých hliadkových áut a s použitím obuškov a rozstrekovačov slzotvorného plynu sprievod študentov zastavili a rozohnali. Prenasledovali ich až do priestorov strahovského internátneho areálu. Dokonca vnikli aj dovnútra niektorých internátnych blokov. Napadli aj študentov, ktorí sa demonštrácie nezúčastnili. Neprístojné pokriky príslušníkov VB na demonštrujúcich študentov „My vám ukážeme svetlo – vy banda študentská, to si ten pendrek dnes na vás zgustne, dnes vám dáme i za majálesy“ a pod. vyvolali primeranú reakciu študentov. Študenti vykrikovali na príslušníkov bezpečnosti „fašisti, gestapo, beštie, svine, komu slúžite, ťahajte preč, tu nemáte čo robiť, hanba vám“ a pod. Hádzali do nich kamene a z okien internátu rozličné predmety. Konflikt medzi oboma stranami eskaloval do agresie na oboch stranách.

Zo spontánnej demonštrácie za odstránenie technických problémov vo vysokoškolskom internáte sa stal zrazu vážny politicky problém. Brutálny zásah bezpečnostných síl proti študentom vyvolal pobúrenie aj medzi ostatnými vysokoškolskými študentmi a aj v časti verejnosti. Rozhorčenie sa stupňovalo po tom, čo politické, štátne i zväzácke orgány označili demonštráciu za protisocialistický čin, súhlasili so zákrokom Verejnej bezpečnosti, za vinníkov označili študentov a žiadali potrestať iniciátorov demonštrácie. To vyvolalo veľké rozhorčenie na strane študentov a rozruch na politickej scéne.

S protestujúcimi študentmi Českého učenia technického ako prví vyjadrili solidaritu študenti Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Už 8. novembra zaslali protestnú rezolúciu ÚV KSČ, ministrovi školstva, ministrovi vnútra a ÚV ČSM, v ktorej rozhorčene odsúdili brutálny zásah príslušníkov VB proti demonštrujúcim študentom. „Sme znepokojení a priori odmietavým postojom určitých vrstiev spoločnosti ku študentom a inteligencii vôbec.“ Aby sa podobné udalosti nemohli opakovať, žiadali garancie a predostreli mnohé požiadavky. Na prvom mieste požadovali, aby bola rešpektovaná akademická pôda a sloboda na fakultách a v areáloch študentských internátov. Uzniesli sa, že 20. novembra usporiadajú na fakulte ďalšiu schôdzu študentov a žiadali, aby minister školstva a minister vnútra predložili tejto schôdzi tieto dokumenty: a) dokument ministerstva školstva, ktorý zaručí rokovanie o akademickej slobode na najvyššej úrovni, b) písomné ospravedlnenie ministerstva vnútra pražským študentom a záruku, že vinníci budú potrestaní. Ak tieto dokumenty nebudú schôdzi predložené, budú rokovať o usporiadaní legálnej demonštrácie proti zneuznávaniu študentstva v spoločnosti.
belan_dubovsky_89_2.jpg
Bratislava november 1989. Foto: Ivan Dubovský

Dňa 17. novembra 1967 o strahovských udalostiach rokoval Sekretariát ÚV KSČ. Ustanovil komisiu, ktorá mala tieto udalosti prešetriť a navrhnúť konkrétne opatrenia po línii školskej správy, všetkých príslušných orgánov a Zväzu mládeže. Predsedom komisie bol menovaný minister školstva Jiří Hájek.

Formou vnútorného oznámenia, teda nie verejne, sa k strahovským udalostiam obsiahlo vyjadril Sekretariát ÚV ČSM v stanovisku, ktoré 19. novembra zaslal Predsedníctvu ÚV KSČ. Situáciu označil za politicky mimoriadne závažnú. Varoval pred tým, že na jednotlivých fakultách sú prijímané rezolúcie na podporu demonštrujúcich študentov, ktoré môžu prerásť v protirežimové akcie. „V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s formou protestu, akú študenti zvolili. Verejná demonštrácia nie je prostriedkom na riešenie. Akcia spôsobila vážne politické dôsledky. Plne podporujeme zákroky Verejnej bezpečnosti, ktorá vystúpila na ochranu verejného poriadku a nenechala možnosť akciu politicky zneužiť... Niektorí jednotlivci, najmä študenti z filozofickej fakulty uvažujú, respektíve sa pokúšajú získať podporu pre eventuálne ďalšie neuvážené činy. Ide im predovšetkým o formu verejnej protestnej demonštrácie. Tieto názory a pokusy ostro odsudzujeme... Mimo iného považujeme za nutné verejne sa rozísť s tými, ktorí ako funkcionári a členovia ČSM sústavne vystupujú proti cieľom a stanovám ČSM, ktorí vnášajú do činnosti Zväzu cudzie názory a postoje.“ Sekretariát ÚV ČSM sa v stanovisku nepostavil na stranu vysokoškolákov a na obhajobu ich oprávnených záujmov a požiadaviek, ale zaujal konformný postoj súladný s oficiálnou politikou. V dôsledku toho Zväz mládeže stratil pred študentmi tvár a autoritu. Mnohí vysokoškoláci na protest vystúpili z ČSM.

Študenti filozofickej fakulty KU na vopred avizovanej schôdzi, 20. novembra prijali druhú rezolúciu. Demonštráciu študentov na Strahove zhodnotili v širších celospoločenských súvislostiach. „Udalosti na Strahove sú výsledkom nezdravej atmosféry v tomto štáte a výsledkom celkovej politickej a ekonomickej situácie.“ Odmietli protestnú demonštráciu redukovať iba na vyriešenie technických problémov vo vysokoškolskom internáte. „Zdôrazňujeme svoje právo reagovať na nenormálne politické pomery formou verejnej demonštrácie,“ stálo v prijatej rezolúcii.

belan_dubovsky_89_3.jpg
Bratislava november 1989. Foto: Ivan Dubovský

Situácia sa priostrovala. Stanovisko k študentským aktivitám zaujalo aj predsedníctvo vlády a ministerstvo školstva prijalo opatrenie na riešenie problémov, ktoré vyvolali študentské nepokoje. Správu o doterajšom riešení problémov medzi pražskými vysokoškolákmi dňa 28. novembra prerokovalo Predsedníctvo ÚV KSČ. Skonštatovalo, že vysokoškolskí študenti na Strahove boli oprávnene rozhorčení nad technickými a prevádzkovými nedostatkami v internáte a prieťahmi pri ich odstraňovaní. Súčasne odmietlo protestnú demonštráciu študentov ako cestu k zabezpečeniu nápravy. Podľa neho demonštrácia narušila verejný poriadok a nadobudla postupne politický charakter. Odsúdilo tú časť demonštrácie, kde študenti vykrikovali hrubé protisocialistické a protikomunistické výroky a urážky. Predsedníctvo pokladalo zásah Verejnej bezpečnosti za zákonný, oprávnený a nutný. Odmietlo prerokovávať rezolúcie študentov filozofickej fakulty, ktoré mali ultimatívny tón. Ministrovi školstva uložilo urýchlene prešetriť správanie niektorých študentov, ktorí sa v priebehu demonštrácie dopustili hrubých priestupkov, i tých, ktorí v nasledujúcom období zneužili udalosti k vyhrocovaniu protisocialistických a protistraníckych nálad, a vyvodiť voči ním potrebné závery. Rekonštituovaním starých spôsobov vládnutia ešte z čias kultu osobnosti sa usilovali umlčať oprávnené hlasy nespokojných študentov. Písal sa však už november 1967. Atmosféra v spoločnosti hustla, revolučná nálada más a osobitne študentstva narastala.

Bolo by nesprávne si myslieť, že výpadok elektriny na internáte bol príčinou verejného, politického vystúpenia študentov. Bol to iba impulz, nie príčina. Nespokojnosť študentov a ich politické aktivity dozrievali postupne, niekoľko rokov predtým.

Pevné miesto v histórii študentského hnutia, ale aj v moderných dejinách našej vlasti majú študentské udalosti už v roku 1956. Boli to prvé verejné protesty vysokoškolákov v ľudovodemokratickom zriadení. Na búrlivých schôdzach, mítingoch a zhromaždeniach študenti prijímali rezolúcie, v ktorých sa vyjadrovali k fungovaniu existujúceho školského systému, ktorý bol uzákonený v roku 1953. Upozorňovali na prílišný štátny centralizmus v riadení vysokých škôl, ktorý v praxi znamenal ich ovládnutie a podriadenie politickej moci v štáte a k oslabeniu akademických slobôd. V rezolúciách nastoľovali aj mnohé politické otázky. Žiadali preskúmať nezákonné politické procesy zo začiatku 50. rokov, dodržiavať princípy demokracie v politickom a verejnom živote spoločnosti, zabezpečiť slobodný prístup k informáciám a i.

belan_dubovsky_89_4.jpg
Bratislava november 1989. Foto: Ivan Dubovský

Začiatkom 60. rokov dochádzalo aj v Československu k určitej liberalizácii režimu. Privítali to aj študenti vysokých škôl a začali sa viac zaujímať o veci verejné. Rozhodli sa bojovať proti silám, ktoré stáli v ceste pokroku – proti nositeľom dogmatizmu, byrokratizmu, kultu osobnej moci, exponentom deformácií. Kládli požiadavky, samozrejme, aj politické. Jednoducho sa chceli podieľať na tvorbe politiky. Využívali na to predovšetkým platformu Československého zväzu mládeže. Na I. celoštátnej vysokoškolskej konferencii v decembri 1965 vystúpili s požiadavkou na zmenu organizačnej štruktúry ČSM a jeho prebudovanie na federatívnom princípe s možnosťou vzniku samostatných mládežníckych organizácií podľa sociálneho zloženia mladej generácie. Kriticky sa vyjadrili aj k uplatňovaniu systému priameho riadenia mládežníckej organizácie stranou. Požadovali, aby mládežnícke organizácie mohli byť aj určitými oponentmi politiky strany. Samozrejme, narazili, ale nevzdali sa. Aktivita vysokoškolákov po celoštátnej vysokoškolskej konferencii sa stupňovala. Otvorene prejavovali ašpirácie na obnovu študentského spolkového života. Po strahovských udalostiach sa vysokoškolskí študenti začali výraznejšie angažovanosť nielen za svoje generačné záujmy, obhajovanie akademických slobôd, za nezávislosť vysokých škôl od politickej moci, ale aj za demokratický pokrok v spoločnosti. Aj takto sa otvárala cesta k januáru 1968. Vysokoškolskí študenti mali na tom historickú zásluhu.

Vážnu úlohu študenti vysokých škôl zohrali aj pri prevrate v novembri 1989. Protestovali proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za obnovenie akademických slobôd. Aj v tomto období už začali protesty študentov proti prijatiu novely zákona o vysokých školách. Na deň výročia nežnej revolúcie akademická obec slovenská pripravuje protest za slobodné univerzity a proti politizácii vysokých škôl. Rektor Univerzity Komenského prof. JUDr. Marek Števček, PhD. to komentoval takto: „Je smutné že 32 rokov po nežnej revolúcii musíme opäť vyjsť do ulíc, aby sme sa postavili za slobodu univerzít. Ale inak nemôžeme. Každá generácia zažije moment, keď už nemôže mlčať a musí sa vzoprieť arogancii moci. Ten čas práve nadišiel.“ Aj bratislavskí vysokoškoláci sa chystajú vyjsť do ulíc už 16. novembra, aby protestovali za slobodné vysoké školy a proti prijatiu novely vysokoškolského zákona. Ako by sa dejiny opakovali.

Autor, JUDr. Rudolf Belan, je bývalý popredný funkcionár mládežníckej organizácie, neskôr dlhoročný riaditeľ Vydavateľstva Smena. V dvoch rôznych historických obdobiach bol poslancom SNR. Vydal knihy Zväzáci (1945 – 1970) a Smena. Fenomén slovenskej žurnalistiky. Rok 1968.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama