Reklama
Reklama

Návšteva namiesto gratulácie

(Petrovi Jarošovi k 78. narodeninám - 22. januára 2018)
Počet zobrazení: 3367

Je skoré popoludnie, fučíme s Petrom Holkom do kopca, ideme si k Petrovi Jarošovi vymieňať nové knihy. Stretli sme sa v trolejbuse, obaja ovešaní nákladom zvoníme pri bráničke, chvíľku sa nič nedeje, iba pes od naproti sa mece pri plote, vzápätí rozšteká susedného huskyho. Do brechotu počujeme známy mužný bas:

„Peter? Musíš strčiť ruku za latku napravo, potom dočiahneš na kľučku zvnútra.“

Domáci pán nám dával pokyny zo dverí svojho domu, sedí na vozíku, lebo po operácii kolena spadol v kúpeľni a lekár mu odporučil nohu nezaťažovať. Čaká ho ešte jedna operácia, a tak je návšteva samoobslužná. Na stôl v kuchyni vykladáme knihy, Peter Holka svoj nový román Ohyb rieky a ja Ako mladnú muži. Peter Jaroš má pre nás pripravené svoje nové vydania Tisícročnej včely a Slepého ucha, hluchého oka. S vlastnými ilustráciami!

„Veď tie kresby sú z roku 1958,“ zadiví sa Peter Holka nad vročením.

„To tam dala Kristínka, dcéra..., vieš ona študovala v Londýne dejiny umenia,“ vysvetľuje Peter Jaroš. Kresby majú ľahkú líniu a pôvab. Pokocháme sa, píšeme si vzájomne do kníh venovania a ja dostanem pokyn vybrať z kredenca štamperlíky. Lebo doniesli sme aj ohnivú vodu – Peter Holka slivovicu, hovorí, že je od dolnozemských Slovákov a z ekologických sliviek. Čisté zdravie, ešte aj vo fľaši hádže retiazku. Moja prinesená hruškovica je z myjavských kopaníc, od sociológa Mira Tížika, tá príde na rad potom. Chlapi si nalejú po kalíšku, ja mám po návšteve zubára ešte pol tváre nehybnej. Hovorím, že si dám minerálku. Obaja sa zhrozia.

p._holka_p._jaros.jpgg._rothmayerova_p._jaros.jpg

„To nepi! Minerálka, veď to je samý piesok, usadí sa ti v tele. To škodí!“ Slivovica je ekologická, lenže ja mám ešte stále tvár napoly necitlivú. A tak sŕkam nezdravú minerálku.

Petrovia udrú zdravú slivku do jednej aj druhej nohy. Ich priateľstvo sa vraj utužilo na Jašíkových Kysuciach - a hneď na začiatku bitkou. 

„Ja som do teba vyrýval, či si rodina s tým kapitánom Jarošom (bol taký televízny seriál), a ty, že nie. A ja som vyrýval ďalej, ale hej, ty si s ním rodina... Poslal si ma..., a ja nič, lenže ty si bol chlapisko, ja som mal šesťdesiat päť kíl... Vyletel som aj s dverami, do rána sme ich nemohli zavrieť. A na druhý deň prišiel môj šéf: súdruh Holka, vy ste sa včera bili so súdruhom Jarošom? Že vraj sa sťažoval súdruh tajomník, ten s tou drevenou rukou, pamätáš sa. A ty si zahučal – nie, nikto sa s nikým nebil! Veď ty si ma vtedy zachránil!“  

Peter sa dobrotivo smeje, ani si neviem predstaviť, že ho niekto vedel tak vytočiť, hoci vraj bol vychýrený bitkár.

Spomenie ešte jeden príbeh, kde zapôsobila jeho bohatierska postava – keď si ho najal Rudo Sloboda.

Že videl svojho švagra, ako bije jeho sestru.

„Tak sme prišli pred ich byt, zazvonili, prišla otvoriť sestra. Čo tu chcete? Rudo hovorí: pošli Jana!  A ona, že načo ho má poslať. Prišli sme ho zbiť, hovorí Rudo. Na tie reči sa zjavil Jano. Rudo mu povedal: už nikdy nezdvihneš ruku na moju sestru. My sme ťa prišli s Petrom za to zbiť. Tak som ho začal biť. On začal biť Ruda. A jeho sestra nás bila oboch.“

p._jaros_p._holka_g._rothmayerova.jpgp._jaros_a._ferko_g._rothmayerova.jpg

Peter Jaroš, v strede Peter Holka, Gabriela Rothmayerová. Vedľa v strede Andrej Ferko.

Ako to naozaj bolo, ktohovie? Veď sme čítali Jarošove a Slobodove knižky... Ale keď je už reč o Rudovi Slobodovi, prisadne si k nášmu stolu z nebies aj Laco Ballek.

„My sme sa raz vo vlaku do Regensburgu s Lacom rozhodli, že z nášho Klubu nezávislých spisovateľov, kde sme obidvaja boli členmi a aj sme ho zakladali, ale v poslednom čase stagnoval, urobíme Stranu slovenských intelektuálov. Ďalej, že sa my dvaja za tú stranu (aj za Klub) ospravedlníme slovenským Židom za kataklizmu z druhej svetovej vojny a vyhlásime zbierku na pamätník pre nich, keď to zatiaľ nikto neurobil.“

A dostaneme sa k filmovej tvorbe.

„My sme vtedy na Kolibe chceli sfilmovať dobré romány, navrhol som Lacovi, nech spraví scenár z Pomocníka. Aj súhlasil, vznikol krásny film, režíroval ho Zoro Záhon, dovtedy nemal takú príležitosť, a tu ju využil. Laco bol rád, že do úlohy Riečanky obsadil švárnu Maďarku, krásna žena, taká macatá, jemu sa páčili také ženy... Ale dobrá bola aj Južná pošta, to robil Stano Párnický, Jožo Heriban sa podieľal na scenári. Dobré veci vtedy vznikali na Kolibe.“

Medzi nimi Tisícročná včela, Peter spomína, ako sa Hybänia na neho hnevali, že – podľa nich - tak znevážil smrť. Keď sa rakva s mŕtvym Pichandom ocitne v snehu a potom v potoku. Jaj, to bol pohreb!

S Jakubiskom spočiatku spolupracoval aj na Báthoryčke, ale keď sa bankári s maďarskej OTP rozhodli, že iba vtedy ju podporia, ak z nej vo filme bude liečiteľka, tak sa Peter zaťal.

„Veď ona zničila 650 panien, masová vrahyňa to bola, to je historická pravda.“

Pravda sa nesmie prekrúcať v ničom, ani v umení, ani v živote.

Ešte pred návštevou som si znova čítala Kvet na šachovnici, román Petra Jaroša (vyšiel v roku 2010), na ktorý sa nejako zabúda. On totiž nie je iba autorom Tisícročnej včely a Pacha, hybského zbojníka, on je od svojho debutu experimentátorom. Kvet na šachovnici má podobnú štruktúru ako Vaculíkov Český snář. Spisovateľ zaznamenáva každodenný život, zhodou okolností je to život na prelome vekov. Rozpadá sa starý politický systém, no svet je stále ten istý, s tými istými ľuďmi. Žiadna revolúcia ich nevymení za iných, lepších. Iba scéna sa radikálne mení. Peter Jaroš je pri zrode VPN, nadšene a šťastne víta oslobodenie. Sám patril do tzv. šedej zóny, na Kolibe bol pri zrode tých najlepších filmov – paradoxne vznikli v čase normalizácie – a ten dusivý stisk rúk, ktoré držali umelcov pod krkom, mu bol protivný, odporný. Nežná revolúcia bola pre inteligenciu v celej škále zázrakom, aký sa už isto nezopakuje.

Dva roky „po“, 17. 11. 1991 si zapisuje:
Pri výročiach, ako je dnes (dva roky od nežnej revolúcie), nevdojak rekapitulujem svoj život, ale aj život mojej generácie... Čo som robil zle a čo dobre, ako som žil... Narodil som sa roku 1940 počas slovenskej „farskej republiky“, matne si spomínam, že otec, mamin brat ujo Daňo a otcov brat strýko Jano boli v Povstaní, matne si spomínam aj na Nemcov a potom Rusov a Ukrajincov a na koniec druhej svetovej vojny... Po vojne som začal chodiť do ľudovej školy a prvé dva ročníky sme sa na začiatku vyučovania pekne modlili... Po Februári v štyridsiatom ôsmom sme už spievali Pieseň práce... Na začiatku päťdesiatych rokov som mal len desať rokov a ešte som veľmi nevnímal ich krutosť, procesy a vraždy... Utkvel mi v pamäti len rozhovor nášho evanjelického farára, u nás doma s mojimi rodičmi. Rozprávali sa o poprave Clementisa, s ktorým sa náš pán farár poznal, lebo Clementis bol synom luteránskeho farára... Všetky tie svinstvá u nás a za Stalina v Sovietskom zväze som začal nástojčivo vnímať až po Chruščovovom vystúpení a ich odhalení v päťdesiatom šiestom roku. O rok a pol som už ako sedemnásť a polročný maturoval a prijali ma na Filozofickú fakultu v Bratislave. Tie kruté päťdesiate roky ma však v podvedomí stále mátali a desili... O pár rokov neskôr, po skončení vysokej školy, som napísal román Zdesenie možno aj preto, aby som sa zbavil tej podvedomej ťažoby...

xxx

Rozhodujúce pre mňa, ako aj pre viacerých mojich spolužiakov, bolo vysokoškolské štúdium. Na Filozofickej fakulte pôsobili významné osobnosti slovenskej literatúry, jazykovedy, literárnej kritiky a vedy. Napríklad vtedajší profesori Milan Pišút, Šimon Ondruš, Eugen Pauliny, Rudolf Krajčovič, Ján Stanislav, Andrej Mráz, Paľo Bunčák, Milan Rúfus a Ján Števček. Ten mi bol aj oponentom diplomovej práce o nadrealizme.

V našom ročníku sa zišli Jano Šimonovič, Ondrej Nagaj, Marián Bednár, Dušan Kužel. V izbe som býval s Rudom Slobodom. On spával na posteli podo mnou, ja nad ním, kým neprerušil štúdium. O ročník nižšie študovali Milan Šútovec, Dezider Banga, Milan Leščák, Pavel Vilikovský, Vlastimil Kovalčík či Jozef Gerbóc. Tieto ročníky boli nabité talentovanými študentmi, budúcimi básnikmi či prozaikmi, ktorí spolu s inými, staršími i mladšími (vymenovať ich všetkých by bol pomerne dlhý zoznam), reprezentujú dôležitý prúd slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia.

Už v prvom ročníku na fakulte sme spolu s Rudom Slobodom a Jánom Šimonovičom dali dohromady akýsi literárny zborník pod názvom Zrezaný ihlan. Vtedy sme boli zamilovaní do našich nadrealistov, do českého poetizmu, do francúzskych surrealistov a do existencializmu. Do zborníka sme zaradili svoje básne, aforizmy, kreslili dekalkománie a pointilizmy – boli to rôzne, väčšinou abstraktné kresby. Keď Rudo Sloboda odchádzal z fakulty, zborník sme si rozdelili na tri časti a mne žreb určil prvú časť, ktorú dodnes opatrujem ako oko v hlave. Koncom druhého ročníka sme začali vydávať na fakulte časopis Tribúna mladých. Šéfredaktorom bol Jožo Gerbóc. Nevychádzal pravidelne. Pamätám sa, že som tam uverejnil poviedku Kristus hľadá nájomníkov. Nie je nikde inde publikovaná, len tam.

Na seminároch sa nám veľmi venoval Milan Rúfus. Raz zobral náš krúžok aj do Prahy, kde sme sa stretli s Lacom Novomeským, ktorý po prepustení z väzenia pracoval v Památníku národního písemnictví. Bol to pre nás nezabudnuteľný zážitok.

Najviac si vážim, že sme už vtedy mali možnosť zoznámiť sa aj s literatúrou, ktorá bola ťažšie prístupná. Tak sme sa už ako študenti dostávali k existencializmu alebo k Freudovi. Profesori nám dávali odporúčania pre Univerzitnú knižnicu a s týmto potvrdením sme mali k dispozícii aj inak voľne nedostupnú lektúru. Chodili sme na semináre filozofa Jaroslava Martinku, ktorý nám aj po seminároch v študentských kaviarňach rozprával o dielach J. P. Sartra, A. Camusa, Heideggera či Jaspersa. Požičiavali sme si poľské časopisy, v ktorých boli publikované články nielen o existencializme, ale aj o európskych či svetových prúdoch v literatúre. Tak som sa dostal k Sartrovým Muchám, Camusovmu Cudzincovi aj Freudovým Chorobopisom a k mnohým ďalším knihám.

Profesor Martinka bol pre nás taká osvietená hlava, človek, s ktorým moja generácia literátov prediskutovala celé hodiny. Vedel nás ohromne inšpirovať hoci aj výkladom a rozborom starogréckej filozofie. Parmenides bol vtedy jeho miláčik...

Práca na fakulte začala pomaly prerastať aj do spolupráce s Mladou tvorbou. Publikovali sme v nej postupne všetci. Mne tam vyšla najprv báseň Klbko nití. Neskôr aj nejaké poviedky a reportáže. Mladá tvorba bola taká naša tvorivá oáza, neobyčajne krásna a podnetná dielňa.

Boli sme mladí a žiadostiví všetko poznať a objať. Na jednej strane sme sa snažili o originalitu, na druhej sme chceli vyskúšať všetky avantgardné smery a hnutia, čo sa nám podarilo raz lepšie, inokedy horšie. Bol to mnohovrstevný rozbeh, vynikajúci tréning. Písali sme automatické texty, kreslili pointilistické obrazy a dekalkománie, očaril nás existencializmus, milovali sme surrealizmus... Nepopieram, bolo to krásne obdobie nášho študentského života, ktoré pokračovalo aj po vysokej škole až do konca roka 1969, po ktorom nastúpila drsná normalizácia... Po rokoch si však mladý autor obyčajne nájde spôsob písania, vlastnú cestu... Dodnes si však myslím, že písať dobre znamená písať jasne, stručne (pokiaľ možno) aj zrozumiteľne...

Šesťdesiate roky boli u nás pre pôvodnú aj prekladovú literatúru veľmi žičlivé. So záujmom sme sa my mladí a mladší spisovatelia zoznamovali s dielami autorov tzv. nového románu (Marguerite Durasová. Michel Butor, Alan Robbe-Grillet). Viacerí začínajúci a mladí autori si aj vyskúšali tento spôsob písania a ja som medzi nimi nechýbal. Bolo to lákavé a nové, lebo tzv. nový román sa na základe tézy o prvotnej, bez- príznakovej existencii skutočnosti, hlavne materiálnej, snaží zachytiť ju podrobným a presným opisom jej vonkajšej, očami hmatateľnej a vnímateľnej podoby. Nový román zároveň odmietal literárnu postavu a príbeh v tzv. balzacovskom chápaní, ako to aj razantne formuloval a tvorbou dokladal predstaviteľ jednej z línií „nového románu“ Alain Robbe-Grillet. Bola to zároveň aj akási programová snaha o „čistú“, politicky neangažovanú umeleckú tvorbu, ktorá nám v uvoľnených šesťdesiatych rokoch – po ideologicky prísnych a jednostranných päťdesiatych rokoch – vyhovovala nielen preto, že voňala umeleckou slobodou, ale aj preto, lebo my, mladí autori, sme sa chceli výrazne odlíšiť od tvorby predchádzajúceho desaťročia a zároveň akoby aj dokázať, že slovenčina je na literárne experimenty rovnako vhodná a dobrá ako napríklad francúzština. Po istom čase sme viacerí – nielen ja osobne – tento spôsob písania (oko-kamera) zanechali. Mňa však obohatil o nové profesionálne poznanie a čiastočne aj poznamenal v ďalšej tvorbe, hlavne scenáristickej... V šesťdesiatych rokoch súčasne s novým románom prenikol k nám opäť razantnejšie a znova existencializmus. My mladší sme teda dychtivo čítali a študovali Heideggera či Jaspersa (analýzy pobytu človeka na svete; analýza tzv. orientácie vo svete; bytie ako existencia je slobodou, ktorá však nespočíva v poznaní ako v zážitku; metafyzika skrýva nevyjadriteľné šiframi transcendentna; pravého bytia sa možno dotknúť v zážitkoch, v prežívaní tzv. hraničných situácií atď., atď...). Čítali a študovali sme aj Alberta Camusa či Jeana-Paula Sartra, ktorý bol v tom čase na Slovensku aj na krátkej návšteve... Mne osobne konvenovalo jeho skúmanie rozporu medzi slobodou a nevyhnutnosťou, či hľadanie východiska pre človeka „odsúdeného na slobodu“ v jeho angažovanosti, aby sa mohol stať „svojím vlastným slobodným projektom“. Filozofia existencializmu ma teda na istý čas značne ovplyvnila a k jej tvorcom sa vraciam často a rád dodnes.

Človeku je zaťažko objektívne posudzovať samého seba, ale aj svojich kolegov, lebo môže ľahko skĺznuť od pravdy k víziám. Nikdy sme medzi sebou nemali vážnejšie rozpory, či možno práve preto! Moji generační druhovia, spomeniem len niektorých, napr. Johanides, Sloboda, Šikula, Ballek, Rakús, Zelinka, Kužel, Hrúz, Vilikovský, Šútovec, Kadlečík – všetci boli, respektíve sú vyhranené osobnosti s vlastným názorom aj tvorivým programom. Navzájom sme si nezavadzali, skôr sme sa navzájom inšpirovali... Skúsim však aspoň približne a všeobecne napísať, o čo nám išlo...

Pokiaľ viem, Platón, Husserl, Pascal či Leibniz – všetci považovali matematiku za vzor pravdivého poznania a matematika ich priviedla k filozofii... Hovorí sa aj, že píš príbehy – budeš filozofom. My rozprávači príbehov máme často pocit (hovorím hlavne o sebe), že aby sme tu na svete, v rodine, v konkrétnej spoločnosti vôbec mohli žiť, musíme život okolo seba dennodenne až ironicky glosovať, lebo život nás k irónii nielen nabáda, ale celkom vychováva. Takýto pocit možno podľa mňa dobre sprostredkovať literatúrou. Neviem, do akej miery sa to dá matematikou. Unamuno napísal, že matematika je síce jediná dokonalá veda, kým sčítava, odčítava, násobí a delí čísla, ale nie veci skutočné a hmotné, čiže kým ostáva vedou nanajvýš formálnou. Za touto hranicou je formálna logika nepoužitelná, aspoň nie ako jediný a spoľahlivý spôsob poznávania. Poznanie by malo prinášať človeku útechu, no rozumová pravda, to, o čom možno rozumom dokázať, že je pravdou, útechu neposkytuje... Dobrá literatúra však útechu človeku poskytuje. Má na to celý arzenál prostriedkov, ale priblížiť v ľudskom živote tajomné, záhadné, nepochopiteľné, ako hovoriť o osude, predestinácii, strachu z budúcnosti. Pomáha si pri tom fantáziou, groteskou i paródiou. Využíva výmysel, často zveličuje. Sníva. Prenáša nás bez zábran z reality či ireality snívania do reality či ireality literárneho textu. Experimentuje. Rozpráva v apokryfoch, inotajoch, alegóriách, podobenstvách, aby mohla nahmatať akú-takú pravdu o človeku... S tým všetkým pracujem pri písaní ja aj moji generační druhovia... Pravdaže, každý svojím neopakovateľným spôsobom... Dovolím si zovšeobecnenie, ktoré však nemusí platiť absolútne, že sme mnohí boli akísi poetickí senzualisti, lebo pri písaní sme aktivizovali predovšetkým, ale nielen, svoj zmyslový potenciál, čo bola reakcia na extrémne zvecňovanie a vyprázdňovanie zmyslového bohatstva vo vnímaní reality.“
(Peter Jaroš: Kvet na šachovnici, Agentúra Signum 2010, str. 416 – 450)

Chlapi sa chlapsky častujú, Peter Jaroš núka niečo na zájedku, že rozkrája slaninu. Peter Holka varil na obed segedín, ešte nie je hladný, ja by som aj bola, ale ten zub! Prichádza Andrej Ferko s ďalšou várkou kníh a ružovým vínom. Jeho otec Vlado bol mojím redakčným kolegom v Smene, rovný chlap s veľmi jemným zmyslom pre česť a spravodlivosť. Vštepil ju aj synom, Andrejovi a Jergušovi, ktorý už, žiaľ, nežije.

Andrej vybalí Alexijevičovú, už dávno ju Petrovi sľúbil. Chvíľu sa pristavíme pri nobelistoch a ich nomináciách, zhodneme sa, že sú zväčša politické. A čo už tu nie je politické?

Azda iba tie priateľstvá. Peter Jaroš s Lacom Ballekom nezaložili Stranu slovenských intelektuálov, ale Stranu demokratickej ľavice obohatili svojím intelektom. Uvedomím si, že mnohé priateľstvá, na ktorých mi dodnes záleží, vznikli vlastne vďaka tomu politickému zlomu – akoby v ňom, v jeho záblesku, zasvietili všetky charaktery. Zo štátostrany sa rozleteli ako po veľkom výbuchu tie rokmi stlačené vrstvy, väčšina hľadala rýchlo nový smer, bolo nás zopár, čo sme sa hanbili zaprieť svoj dovtedajší život. Veď niekto mal niesť aj zodpovednosť, nie? Sloboda pre tvorcov znamená všetko, preto revolúciu vítali. Ale na mnoho, premnoho ľudí padlo ťažké bremeno..., a tak by mala byť povinnosť všetkých intelektuálov, ktorí nepochybne najviac získali, niesť ho spolu s nimi. Vďaka, Peter Jaroš, že to vieš. Svedectvom sú tvoje knihy.

Priemer: 4.8 (48 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Pohoda, aká má byť...
Polepšení
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Mediálne halali
Občania si zaslúžia slušnú politickú kampaň
Reklama
Reklama
Reklama