Návrat na rodnú zem
Dňa 27. februára 1946 bola medzi Maďarskom a Československom podpísaná Dohoda o vzájomnej výmene obyvateľstva. Čo všetko jej predchádzalo, kým ju zmocnení predstavitelia vlád oboch krajín J. Gyöngyösi a V. Clementis v Budapešti podpísali, sme v Slove publikovali pred vyše rokom. Ďalšie obdobia potvrdili, že jej realizácia bola oveľa náročnejšia a zložitejšia než peripetie, ktoré bolo treba prekonávať v čase jej príprav.
Dohoda vo svojich štrnástich článkoch zakotvovala zásady výmeny a aj mechanizmy jej realizácie. Hneď v prvom článku sa stanovovalo, že osoby slovenskej a českej národnosti so stálym bydliskom v Maďarsku, ktoré prejavia úmysel presťahovať sa do ČSR, sa tam aj presťahujú, pričom maďarská vláda im v tom nebude prekážať! Inak to bolo, pokiaľ ide o vysťahovanie Maďarov z ČSR. Tu neplatila zásada dobrovoľnosti. V článku V. sa hovorí, že „v počte rovnajúcom sa počtu osôb slovenskej a českej národnosti presťahovaných z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska osoby maďarskej národnosti,...“ Slovom, čím viac Slovákov a Čechov z Maďarska príde, tým viac Maďarov z ČSR bude vysídlených. Aby tento počet bol čo najvyšší, československá strana si vyhradila právo vyslať do Maďarska Zvláštnu komisiu (pomenovanú ako Československá presídľovacia komisia v Maďarsku – ČSPK), ktorej úlohou bolo nielen zmapovať stav slovenskej menšiny v Maďarsku, ale široko založenou propagačnou kampaňou presvedčiť a získať pre návrat do starej vlasti čo najviac rodákov. Tak ako ČSPK nemala zasahovať do suverenity Maďarskej republiky, maďarská vláda bola zaviazaná „poskytnúť všetku podporu a ochranu, potrebnú k splneniu jej úlohy“. Do práce v Maďarsku sa zapojilo do 800 pracovníkov z rozličných oblastí spoločenského a kultúrneho života, predovšetkým učiteľov zo Slovenska. Rozvinuli bohatú osobnú agitačnú činnosť, ktorú významne obohacovali vystúpenia popredných slovenských politikov a kultúrnych pracovníkov, divadelných umelcov, speváckych súborov atď. Osobitnému záujmu sa tešili filmové predstavenia, medzi nimi najmä film o Jánošíkovi. To všetko nachádzalo priaznivú odozvu, čo sa prejavilo vo veľkom záujme o prihlášky na presídlenie.
Už prvé výsledky kampane ukázali, že záujem o výmenu je oveľa väčší, ako to predpovedali maďarskí politici. Za necelé dva mesiace, pokým trvala oficiálna lehota prihlasovania, bolo na súpise ČSPK prihlásených vyše 95 tisíc záujemcov. A to napriek nevyberanému tlaku maďarských úradov voči prihláseným alebo uvažujúcim o prihlásenie na výmenu. Takýmto spôsobom, ako píše Zoltán Bárkányi, obyvateľ Kestúca (Kesztölc), ktorého rodina sa na Slovensko presťahovala, bolo od presťahovania odradených viac ako 40 tisíc Slovákov!
Avšak ani po podpísaní dohody a ukončení práce Československej presídľovacej komisie v Maďarsku konkrétny proces výmeny nenastal. Maďarská vláda využívala každú možnosť, ako jej zabrániť alebo aspoň realizáciu oddialiť. Nádeje vkladala aj do Mierovej konferencii v Paríži, že sa jej podarí zvrátiť požiadavku československej delegácie o vysťahovaní 200 tisíc Maďarov nad rámec už podpísanej dohody. To sa jej aj podarilo, aj keď bola zaviazaná, aby v lehote do 6 mesiacov daný problém riešila bilaterálne s československou vládou. Už počas konferencie československá strana naliehala, aby Maďarsko prikročilo k realizácii podpísanej dohody. Avšak praktických krokov sa nedočkala. Proces výmeny ostal na „mŕtvom“ bode. Keďže výzvy a žiadosti, aby sa prikročilo k plneniu dohody, maďarská strana de facto ignorovala, československá vláda v snahe ju k tomu „donútiť“, sa rozhodla využiť vnútroštátne nástroje, predovšetkým Dekrét prezidenta republiky o všeobecnej pracovnej povinnosti č. 88/45 Zb. Na základe neho od konca novembra 1946 začal splnomocnený Osídlovací úrad (OÚ) s náborom pracovných síl maďarskej národnosti a spolu s rodinami ich transportoval do českého pohraničia, resp. na Moravu. To primalo maďarskú vládu, aby zanechala obštrukcie a pristúpila k výmene nie len de jure, ale aj de facto! A tak po dlhých a náročných rokovaniach v zimných mesiacoch 1946/1947 a tlakoch zo strany československej vlády, vrátane tvrdých vnútroštátnych opatrení voči maďarskej menšine, bola maďarská vláda po vyše 400 dňoch nútená pristúpiť ku konkrétnemu plneniu výmeny v zmysle prijatej dohody.
Pamätná tabuľa na železničnej stanici v Seredi na pamiatku príchodu prvého transportu Slovákov z Maďarska.
„Po 410 dňoch neustáleho preťahovania a odkladania uskutočnenia dohody z 27. II. 1946 pohli sa včera v noci prvé železničné transporty Slovákov z Maďarska, za ktorých súčasne v tú istú noc odchádzajú dva transporty Maďarov zo Slovenska,“ podáva 12. apríla správu svojej redakcii dopisovateľ Národnej obrody pôsobiaci v Nyíregyházi. Pohol sa zároveň prvý transport „nedočkavých“ Slovákov aj z maďarského Pitvaroša, ktorý dorazil do železničnej stanice Sereď 13. apríla 1947. Ďalšie transporty prichádzali zo Slovenského Komlóša a Níreďháze, z ktorých rodiny boli umiestňované v oblasti Galanty a Levíc. Bola to udalosť, ktorá zapĺňala stránky novín a vzbudzovala pozornosť celého Slovenska. Na konečných staniciach ich vítali miestni obyvatelia aj poprední predstavitelia politického a kultúrneho života. V privítacích rečiach sa striedali tak demokrati ako aj komunisti, Ján Ursíny, Gustáv Husák, Martin Kvetko, generál Ferjenčík a tiež v mene spisovateľov Michal Chorvát.
Radosť však dlho netrvala. Nie preto, že ich všade nevítali rovnako srdečne, alebo to odbavili len natiahnutým transparentom nad cestou s nápisom „Vítajte na Slovensku“, ako tomu bolo v Tešedíkove, kam prichádzali Slováci z Čanádalberu. Prichádzajúci Slováci sa stretávali so starosťami a problémami, s ktorými si sami nevedeli rady, a preto žiadali o pomoc. Kritický bol nedostatok miest na ubytovanie a umiestnenia dobytka, ktorý si so sebou privážali.
Nedostatok usadlostí bol príčinou, že mnohé rodiny namiesto Slovenska umiestnili v Čechách a na Morave, alebo ubytovali aj niekoľko rodín spolu. Mnohí boli odkázaní aj niekoľko dní čakať v transportoch na železničných staniciach. O ich vtedajšom položení vypovedajú mnohé zachované dokumenty a články v dennej tlači. Pre predstavu aspoň niektoré z nich: „Šóškúťania niekoľko týždňov neopustili vagóny, v Rimavskej Sobote bývajú v stodolách, Mátrančania bývajú v dierach...“ Iní prichádzajú osobne so sťažnosťami za najvyššími predstaviteľmi, aby docielili nápravu, avizovali dopisovatelia z jednotlivých oblastí Slovenska. Šestnásťčlenná delegácia presídlencov z Maďarska navštívila V. Širokého, vtedajšieho predsedu KSS, a zo záznamu z ich prijatia čítame: „Naše postavenie je zúfalé. Obraciame sa na OÚ, obraciame sa aj do Bratislavy, chodíme z miesta na miesto a naše žiadosti nie sú vybavené... sme zúfalí, nevieme, či by nebolo najlepšie zapriahnuť kone a ísť späť.“ O zúfalej situácii svedčí aj nasledovný príklad: 1. novembra 1947 bolo z Miškovca presídlených 135 rodín, ktoré mali byť usadené v okrese Rimavská Sobota. Boli však odtransportované do Čiech, pretože „Maďari, ktorí mali byť vysídlení ako výmena s uvedenými rodinami, vysídlení neboli, zostali na svojich miestach, v dôsledku čoho pre uvedených 135 rodín nebolo dostatok hospodárskych usadlostí ani v okrese Rimavská Sobota a ani v iných oblastiach južného Slovenska".
Maďarská strana pozorne sleduje a zaznamenáva problémy, avšak nemá sa k tomu ich riešiť. V jej tlači sa rozpútava šovinistická protičeskoslovenská kampaň, obviňujúca Československo z atrocít páchaných na obyvateľstve maďarskej národnosti ruka v ruke s požiadavkou menšinových práv pre Maďarov na Slovensku. A tak, ani nie po mesiaci, na nátlak maďarskej vlády dochádza začiatkom mája 1947 k prerušeniu prepravy, ktorá sa sotva rozbehla. Za tento čas (od 12. apríla do 6. mája 1947) podľa maďarských štatistických údajov bolo vypravených zo Slovenska do Maďarska 64 vlakových súprav s celkovým počtom 4 031 železničných vozňov, ktoré presídlili 1 098 rodín s celkovým počtom 4 373 osôb. Z Maďarska prišlo na Slovensko 34 vlakových súprav s počtom 1 854 železničných vozňov, ktoré presídlili 1 054 rodín s celkovým počtom 4 564 osôb.
Jeden z účastníkov cesty na Slovensko, Štefan Legéň, si na ňu takto zaspomínal: „Z Pitvaroša sme odchádzali dobytčími vagónmi cez Békešskú Čabu, Budapešť, Štúrovo a o 11. hodine dopoludnia pristála vlaková súprava približne so 60 – 70 rodinami na tejto železničnej stanici. Do večera našu rodinu vojaci poodvážali najprv dočasne do Veľkej Mače a neskôr nás osídlovacia komisia natrvalo umiestnila vo Veľkých Úľanoch. Prvá zo štyroch dcér sa nám narodila ešte vo Veľkej Mači."
Spomienkové podujatie pri príležitosti 60. výročia príchodu prvého transportu Slovákov z Maďarska do stanice Sereď.
„Akt dejinnej spravodlivosti“, ako na Slovensku vítali prvé transporty, sa pri prvom rozbehu „zasekol“. Nie však nadlho. Koncom mája 1947 sa v Piešťanoch stretávajú predstavitelia oboch zainteresovaných vlád, minister zahraničia Maďarska J. Gyöngyösi a štátny tajomník MZV ČSR V. Clementis, aby problém vyriešili. Ukázalo sa, že Maďarsko napriek jeden a pol roka od podpisu dohody nebolo pripravené na skutočnú výmenu. Pôvodný plán rátal, že sa mesačne vypravia z každej strany transporty s výmenou 2 000 rodín. Prísun transportov nebol organizačne zvládnutý, hromadili sa na väčších staniciach, a keď sa aj dostali na určené miesto zas bol problém v tom, že ich nemohli vyložiť, pretože tam neboli pripravené potrebné usadlosti. Na žiadosť maďarskej vlády bola prepravná kvóta znížená na 1 440 rodín mesačne. Tieto a ďalšie otázky spojené s konkrétnym uskutočňovaním dohody boli predmetom stretnutia v Trenčianskych Tepliciach a Piešťanoch v dňoch 22. – 24. mája 1947. „Listiny o výsledkoch rokovaní predvídajú, že všetky problémy, ktoré sa vyskytnú v priebehu výmeny alebo ktoré neboli vyriešené, budú pri ďalších rokovaniach delegácií upravené,“ informoval poslancov Národného zhromaždenia V. Clementis.
Napriek týmto peripetiám, neraz zámerne vyvolávanými neprajníkmi výmeny, ktoré so sebazaprením prekonávali vracajúci sa Slováci, výmena pokračovala až do konca roku 1948. Podľa údajov zo Záverečnej správy ČSPK zo dňa 9. augusta 1948 sa z celkového počtu 95 421 prihlásených Slovákov na presídlenie z Maďarska presídlilo do ČSR ku koncu roku 1948 spolu 73 273 osôb. Posledný transport so Slovákmi z Maďarska bol vypravený tesne pred Vianocami 21. decembra 1948. Väčšinou boli osídlení v oblastiach od Bratislavy, Šamorína, Dunajskej Stredy, Komárna, Šali, Galanty, Nových Zámkov, Štúrova, Levíc, Rimavskej Soboty až po Košice.
Pozdržanie výmeny bolo užitočné aj pre Osídlovací úrad na Slovensku, ktorý ho využil na zabezpečenie umiestnenia došlých rodín do jednotlivých okresov, obcí a rodinných domov. Podľa štatútu § 10 pod bodom c. prislúchala OÚ pre Slovensko úloha „vypracovať plán pre osídlenie uvoľnených oblastí slovanským obyvateľstvom, určiť postup osídlenia a organizovať jeho praktické prevádzanie“. Prvoradé bolo zabezpečiť prichodiacim Slovákom primerané bývanie a v prípade roľníkov hospodárske usadlosti. V tom však bol najväčší problém. Hovorili o ňom presídlenci a obracali sa o pomoc na rôzne úrady a inštitúcie. Využili na to aj oblastné konferencie KSS, ktoré sa práve v tomto období (máj – jún 1947) konali. Delegát Bachar z Gbeliec vo svojom príspevku uviedol: „Z Čiech nám dochádzajú späť Maďari, ktorých tam úrady odviezli na prácu. Robia nám ťažkosti, kradnú u Slovákov, ktorí k nám prišli z Maďarska a prenasledujú ich, že čoskoro budú musieť ísť preč.“ Okrem toho žiadal o pomoc, aby mohli začať hospodáriť. „Veľmi potrebujeme dojné kravy, pretože 26 rodín nám donieslo 82 detí,“ prízvukoval delegát z Gbeliec. Delegát Sestrienka z Ebedu, (teraz Obid) ako repatriant si poťažkal: „Je to iste smutné, že keď sme mali sem prísť, tak nám sľubovali hory-doly. Nežiadame všetko, ale žiadame aspoň 20% z toho, čo nám nasľubovali."
Podobné kritické hlasy zaznievali od delegátov na konferenciách v Rimavskej Sobote, Trnave a v ďalších mestách. Ostrú rezolúciu zaslali štátnym orgánom rumunskí Slováci usadení v obci Bátorove Kesy pri Štúrove (Parkan), ktorí sa dožadovali prídelov pôdy, o ktorú žiadali, „no nik sa o to nestará“. Vinu zvaľovali na vedenie v obci, ktoré je v rukách DS, a pretože „rumunskí Slováci sú väčšinou v KS, hádžu im polená pod nohy, všade ich odmietajú“. Žiadali tiež zastúpenie v správnej komisii aspoň dvoma členmi, „lebo kde sa jedná bez nás, to vždy smeruje proti nám“. Poukazovali na to, že Miestnu roľnícku komisiu treba reorganizovať, pretože „zastáva záujmy veľkostatkárov“. V poslednom bode žiadali, „aby bola prevedená výmena maďarského obyvateľstva, lebo to tu vyzerá, ako keby z toho nič nebolo“. Aj tieto kritické hlasy boli dôvodom na zvolanie porady na ministerstvo poľnohospodárstva do Prahy 13. mája 1947, na ktorú pozval minister J. Ďuriš slovenských reemigrantov z Maďarska. Poukázal na prieťahy zo strany Maďarska a tiež množiace sa prípady porušovania zásad spravovania majetku po vyvezených Maďaroch do Čiech tzv. dôverníkmi. Požiadal presídlencov o trpezlivosť. Upozornil, že pokiaľ osoby maďarskej národnosti určené na výmenu z usadlostí neodídu, sú povinné podľa zákona zabezpečiť všetky poľnohospodárske práce. V diskusii vystúpili zástupcovia prisťahovalcov z okresov Galanta, Levice, Nové Zámky a R. Sobota. Všetci požadovali pomoc vo forme poľnohospodárskych strojov a náradia „bez ktorého nevieme ani orať, ani siať". Chýba nám dobytok „ťažný aj rožný“, teda kone a kravy, pripomínal zástupca z Galanty. Presídlenec z Níreďházi z okresu Levice okrem takýchto požiadaviek vyjadril nespokojnosť s prostredím, ktoré ich obklopuje. „Žiaľbohu, v Leviciach máme viac maďarského sveta, ako sme ho mali v Níreďházi v Maďarsku,“ odkiaľ sa presťahovali. Minister podporil úsilie Slovákov na južnom Slovensku, prisľúbil priamu pomoc aj prostredníctvom OÚ na Slovensku.
Postavenie prichádzajúcich Slovákov sa ani po podobných poradách podstatne nemenilo, o čom svedčia prichádzajúce rezolúcie a sťažnosti, v ktorých vyjadrovali svoju nespokojnosť a žiadali pomoc. Presídlenci z Horných Salíb sa domáhajú splniť „aspoň časť zo sľubovaných výhod pre presídlencov“, podobne presídlenci z Komárna, „žiadali nápravu a rýchle opatrenia“. Aj keď nie všade bolo možné vyhovieť oprávneným požiadavkám presídlencov, sami, kde mohli, sa pustili do práce. Z presídlených Slovákov sa približne polovica zaoberala poľnohospodárstvom a po príchode na Slovensko sa aktívne zapojili do jeho zveľaďovania. Svedčia o tom mnohé príklady úspešných družstiev a družstevníkov, novátorov, akými boli napríklad Slováci, ktorí sa presťahovali v roku 1947 do Kolárova. a novovybudovanej Dediny Mládeže. Sem sa prisťahovalo (z Poľného Beričoka, Medeša) z Maďarska viac ako dvetisíc Slovákov a hneď sa pustili do práce. A nie hocijakej, ale do pestovania ryže, čo bola v slovenských pomeroch dovtedy vec neslýchaná. Patrí sa spomenúť aj M. Francisciho, tohto národovca, ktorý sa v roku 1947 presídľuje, tak ako desaťtisíce Slovákov z Maďarska, s celou svojou rodinou na Slovensko. A aj tu, v Horných Salibách pri Galante, kde pôsobil naposledy medzi svojimi ako miestny farár, pokračoval v zušľachťovaní slovenskej podstaty. Viac ako iní by si zaslúžil osadiť aspoň malú pamätnú tabuľu, keď nie inde, tak na miestnom evanjelickom kostole, kde sa prihováral svojim veriacim spoluobčanom.
Ondrej Kreďo prišiel na Slovensko po vojne ako presídlenec z Maďarska. V roku 1947 pomáhal pri obnove Nemcami vypálenej obce Baláže, o rok neskôr bol na Trati mládeže na strednom Slovensku a v roku 1949 ako 18-ročný prišiel do Dediny mládeže.
Málo sa vie, resp. zabudlo sa na vklad do obnovy povojnového Slovenska, ktorým prispela vlastenecká mládež slovenských rodičov z Maďarska. Jeden zo zakladateľov Dediny mládeže Štefan Zaťko si takto spomínal na prvé kroky a činy na Slovensku. „Osvetou zapálených zastihla nás myšlienka národného povedomia.“ (má na mysli ešte rodný Pitvaroš v Maďarsku, obývaný zväčša Slovákmi – pozn. J. P.) A pokračuje: „Svojou vášňou a družnosťou sme neskôr podnietili nejednu krásnu akciu mladej generácie najmä po príchode na Slovensko. Mali sme istú výhodu, repatriácia nás zjednotila, boli sme družní a nadšení.“ Aby spoznali Slovensko a najmä Tatry zaviazali sa s tým súvisiace náklady nahradiť brigádami. Na prvú brigádu nastúpili v obci Baláže, ktorú Nemci vypálili. „Pri výstavbe dedinky Baláže, nebolo ľahko. Zásobovanie viazlo, často sme pracovali o hlade. Okrem toho sme ešte po dennej práci nastupovali do stráží, lebo bezpečnosť brigád ohrozovali bandy banderovcov sťahujúce sa cez slovenské územie.“ Nasledovala Trať mládeže a nehynúca zásluha o vybudovanie Dediny mládeže na močariskách pri sútoku Váhu a Dunaja". V kronike čítame: „Dňa 4.apríla 1949 prichádzajú do pastierskej doliny pri sútoku Váhu a Malého Dunaja dvadsiati zväzáci-kolonisti so Štefanom Zaťkom, aby tu založili vzorový poľnohospodársky veľkopodnik... Boli to väčšinou pasienky a lúky, asi 100 ha sa už predtým obrábalo, ale boli tu celé table vysokého bodľačia, rozličných kríkov, vŕb a močiarov..."
Zo spomienok Evy Bachletovej: veľká časť ich rodiny sa presťahovala v rámci výmeny na Slovensko. Rodičia patrili k majetnej vrstve, v rodine sa hovorilo slovensky, teda „neprišli sem chudobní, ani vyhladovaní po majetku“. O ich príchode a peripetiách, ktoré ich tu očakávali, píše: „Rodičia Pavel Borgula s mamou Annou, rodenou Gallovou a starý otec Pavel Gallo prišli v nákladných vagónoch najprv do Guty (Kolárovo), kde ich čakal vyhorený dom po Maďaroch, odtiaľ po rôznych proseniach a intervenciách sa dostali do Senca.“
Okrem tejto nie veľmi príjemnej skúsenosti však boli aj príjemnejšie. O nich píšu pri príležitosti 70. výročia prisťahovania na Slovensko presídlenci a ich potomkovia. Mnohí, aj keď majetkom nie bohatí, prichádzali s odhodlaním svoj um a pracovnú zručnosť zúročiť vo vlasti predkov, na Slovensku. Medzi takýchto vzácnych ľudí možno zaradiť aj Štefana Litavského. Potomok Slovákov z Hontu sa narodil 1. decembra 1897 v Sarvaši, pochádzal z početnej rodiny, mal 10 súrodencov. Od malička ho to tiahlo k prírode, zaujímalo ho všetko, čo súviselo s rastlinami. Veľké porozumenie a oporu našiel u svojho otca. Bol aktívnym aj na kultúrnom poli. Viedol niekoľko rokov mládežnícky 120-členný ochotnícky krúžok, a o jeho uvedomení svedčí aj skutočnosť, že skromný zisk z podujatí venoval na postavenie sochy významnému dejateľovi Samuelovi Tešedíkovi v Sarvaši. Po prisťahovaní na Slovensko ho nelákalo južné Slovensko, kde sa usádzala väčšina, ale hľadal také miesto, kde by boli najvhodnejšie podmienky na pestovanie ryže. A tak dal prednosť miestu na zamokrených poliach pri Bodrogu. Usadil sa v obci Viničky. Roľník, výskumník, šľachtiteľ, vinohradník a cestovateľ, to je stručná charakteristika tohto vzácneho človeka, ktorý prišiel do vlasti svojich predkov s veľkým predsavzatím a veľkými plánmi. Veľa z nich v prospech Slovenska sa jemu ako aj mnohým ďalším „navrátilcom“ podarilo naplniť.
Už spomenutý Štefan Legéň sa zveruje, že hneď po príchode na Slovensko spolu s Jánom Garajom absolvovali kurz traktoristov. Najskôr pracovali v strojovom družstve ako traktoristi a neskôr v JRD sa vypracoval jeden za vedúceho pracovnej skupiny a druhý na účtovníka družstva. Možno, že nie je ani všeobecne známe, že nebyť výmeny obyvateľstva, neboli by sme mali ani vynikajúceho speváka Karola Duchoňa, ktorý tak nádherne ospieval Slovensko.
Presídlenci sa museli s mnohými vecami vyrovnávať, za pochodu ich riešiť a zvykať si na nové prostredie, ktoré – treba po pravde povedať – nebolo voči nim vždy žičlivé.
Boli to veľké zmeny v kultúre, tradíciách, zvykoch aj v živote Pitvaroščanov. Najpodstatnejšou pre nich bola zmena prostredia, pretrhnutie silných susedských väzieb s pitvarošskými rodinami. Pitvarošania, podobne ako iní presídlenci, veľmi ťažko niesli fakt, že boli presídlení medzi maďarské obyvateľstvo, a najmä, že boli rozptýlení do viacerých obcí. Rozptýlenie medzi maďarské a neevanjelické obyvateľstvo do viacerých, aj keď susediacich obcí, považovali Pitvarošania za veľkú nespravodlivosť a krivdu, ako aj nesplnenie sľubov pri agitácii na presídlenie. Vyplývajúc z podstaty, ako aj samotného priebehu výmeny obyvateľstva však iné riešenie ani nebolo možné. Ich pozícia bola z psychologického ako aj sociálneho hľadiska jednoduchého človeka naozaj mimoriadne ťažká. Nesplnené očakávania z presídlenia viedli spočiatku u mnohých Pitvarošanov k uzavretosti a nedôvere k väčšinovému, prevažne maďarskému, obyvateľstvu. Maďarské obyvateľstvo malo tiež k Pitvarošanom spočiatku veľmi rezervovaný až odmietavý vzťah vzhľadom na to, že prišli namiesto vysídlených členov ich rodín. Nedôvera a uzavretosť týchto skupín obyvateľstva sa postupne znižovala a prostredníctvom kultúrnych a spoločenských udalostí si k sebe postupne hľadali cestu. Dôležitým faktorom je aj to, že presídlením sa Pitvarošania dostali do materiálne vyspelejších pomerov ako v Maďarsku, čo spôsobovalo, že presídlencov často označovali za zaostalých. Hospodársku zaostalosť vlastného spoločenstva spájali Pitvarošania s celkovou zaostalosťou Maďarska v porovnaní s Československom. Relatívna materiálna chudoba však stála v protiklade s vyspelou duchovnou kultúrou, bohatstvom tradícií, zvykov a jedinečných jedál, ktoré si so sebou priniesli.
Práce pri zahatávaní prietrže pri Číčove, na ktorých sa významne podieľali aj budovatelia Dediny mládeže.
Príznačným bolo, ako to mal možnosť zaznamenať aj autor tejto práce, že k tomu viac prispeli Slováci so znalosťou maďarčiny, ako naopak. A tak, keďže „domáci“ komunikovali len po maďarsky, neostalo Slovákom iné, ako sa prispôsobovať im. A ešte jedna udalosť významne prispela k vzájomnému porozumeniu a pomoci. Prírodná katastrofa v podobe záplavy v roku 1965. Veľká, viac ako „storočná voda“ si nevyberala svoje obete podľa národností, ani náboženstva, pod jej zničujúcou silou sa rúcali príbytky tak Slovákov ako aj Maďarov. A to ich zjednocovalo, lebo len spoločnými silami mohli ako-tak brániť svoje domovy, hospodárstva, ba i životy. Bol to rok „katastrofy“ aj pre Dedinu mládeže, lebo „strašná povodeň vydusila všetok život. Namiesto zelených korún stromov sa k nebu týčili iba suché pahýle, namiesto zelenej trávy – strašné červeno-hrdzavé pláne odumretej prírody,“ zaznamenal zo spomienok postihnutých Jozef Dunajovec vo svojej knihe o Dedine Mládeže. A tak, ako voda lámala domy, zároveň lámala a búrala bariéry medzi ľuďmi. Práca proti spoločnej hrozbe ich zbližovala, bez ohľadu na to, či hovorili po slovensky, alebo po maďarsky, či sa ocitol v ohrození niekto prisťahovaný z oblasti Komlóša alebo východného Slovenska či zo severnej Oravy.
Proces výmeny bol medzištátne uzatvorený v júli 1949 na Štrbskom Plese podpisom protokolu, v ktorom sa o. i. píše: „obe vlády po starostlivom skúmaní dospeli k tomu, že vzájomné ich nároky, ktoré vyplývali hlavne z parížskych dohôd z 28. februára 1930 a z dohody o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946 a z mierovej zmluvy s Maďarskom z 10. februára 1947, sa približne vyrovnávajú a preto by nebolo účelné namáhavým medzištátnym rokovaním zisťovať podrobnosti jednotlivých nárokov a pohľadávok." Podľa tohto Protokolu boli teda anulované všetky nároky spojené s Dohodou o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z 27. februára 1946.
Prešli desiatky rokov, vyrástli nové generácie, mnohé rany sa zahojili. Predpovede, že výmenou slovenský element, ktorý ostane v Maďarsku, nebude mať šancu prežiť, sa našťastie (aspoň zatiaľ) nenaplnili. Azda aj vďaka väčšej starostlivosti zo strany slovenských štátnych orgánov, (ktorá by však mohla byť štedrejšia) ale aj kontaktom Slovákov, ktorí v rámci výmeny prišli na Slovensko, so svojimi priateľmi a známymi, ktorí ostali v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši či iných slovenských oblastiach v Maďarsku.
Priebeh a výsledky akcie výmeny obyvateľstva vyvolávali a ešte aj dnes vyvolávajú veľa nedorozumení a protichodných záujmov. Je pochopiteľné, že rovnaký názor nemožno očakávať z odstupom času ani pokiaľ ide o jej hodnotenie. Ťažko však súhlasiť s názorom, že "jedna z najhanebnejších kapitol dejín Československa boli povojnové pogromy a vysídľovanie obyvateľstva", že šlo o zotročenie, vyrabovanie a vyhnanie príslušníkov menšín anektovaných Československom v r. 1919. Bolo by klamstvom tvrdiť, že takéto presuny desiatok, stovák tisíc ľudí sa obídu bez strát a ublížení na zdraví a majetku. Ale to nebolo len v prípade Československa. Nechceme zabiehať do podrobností, ale autori podobných názorov by si mali všimnúť napríklad, keď už hovoríme o maďarskej menšine, ako prebiehalo vysídľovanie Nemcov (Švábov) z Maďarska. Ako sa neľudsky zachádzalo s rodinami odsúdenými na odsun do Nemecka. Existuje o tom množstvo dokumentov, a občas sa objavia aj na obrazovkách maďarskej TV. Nezanedbateľná je však aj druhá stránka výmeny. Vysťahovanie značnej časti maďarského obyvateľstva z južného pohraničia Slovenska a posilnenie slovenského elementu na ňom. Aj keď sa neuskutočnil predpokladaný zámer a juh Slovenska sa nestal „skutočne slovenským“, po všetkých tých skúsenostiach to nemôže a nemá byť prekážkou, aby táto časť Slovenska nebola rovnako žičlivá pre všetkých jeho obyvateľov bez ohľadu na ich národnosť, rasu či vierovyznanie. O to musia vzájomne usilovať tak starousadlíci, ako aj kolonisti a navrátilci spoza hraníc.
Foto: Archív J. P.
(PhDr. Juraj Purgat, CSc. je historik, článok je výberom z pripravovanej monografie autora)
