Návrat k studenej vojne po summite NATO?

Počet zobrazení: 2757


skvrnda_150_80x.jpg

Podľa rangu a počtu účastníkov summitu NATO vo waleskom Newporte možno formálne povedať, že z tejto akcie sa stáva druhé najvýznamnejšie stretnutie bezpečnostno-politického charakteru po Valnom zhromaždení OSN. Pakt pokladá za potrebné aspoň symbolicky naznačiť, že patrí nielen k aktérom, ktorí rozhodujú o riešení problémov svetovej bezpečnosti, ale že je aj najsilnejšou vojensko-politickou (bezpečnostnou) organizáciou na svete.

Táto póza má jeden háčik. Nijaký podobný vojenský pakt v dnešnom svete po rozpustení Varšavskej zmluvy v roku 1991 totiž už neexistuje. Nijaký štát na svete však otvorene neprezentoval voči NATO po rozpade bipolárneho usporiadania vo svete nepriateľské postoje.

Čo s tým robiť? Vojenský pakt, ktorý nie je potrebný, by sa mal rozpustiť. A tak NATO pristúpilo k revitalizácii dvoma smermi. Prvým je „pozývanie“ nových štátov do organizácie pod sloganom potreby rozširovať priestor stability a bezpečnosti. Okrem toho sa NATO už dlhodobo usiluje o prekonanie statusu regionálnej organizácie a získanie kompetencií na pôsobenie mimo územia svojich členských štátov – „out of area“.

Bod zlomu predstavovala Bosna a Hercegovina v lete 1995, keď NATO prvýkrát uskutočnilo vojenskú akciu mimo územia svojich členských štátov. Pakt však definitívne prestal rešpektovať zásadu, že obranná organizácia sa aktivizuje len pri napadnutí alebo hrozbe napadnutia niektorého zo svojich členov na jar 1999 pri bombardovaní Juhoslávie. Druhým, flagrantnejším porušením medzinárodného práva zo strany NATO sa stalo bombardovanie Líbye v roku 2011 po vytvorení bezletovej zóny na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN.

Potom, ako Rusko a Čína využitím práva veta v BR OSN vlani v septembri prekazili nálety USA a ich spojencov na Sýriu, vznikol nový medzník vo vývoji medzinárodnej bezpečnosti. Možno povedať, že to bol definitívny koniec dominancie USA a ním vedeného NATO v aj tak nefungujúcom bezpečnostnom systéme súčasného sveta.

Viac ako trinásťročná vojna v Afganistane sa končí fiaskom. USA a misia ISAF vedená NATO chcú do konca roka z jeho územia stiahnuť všetky bojové jednotky, no ponechajú tam takmer desaťtisíc cudzích vojakov, o ktorých pôsobení sú zatiaľ hmlisté predstavy. Afganistan zostal rozvrátený s krehkou ústrednou mocou. Doteraz nedošlo ani k vyhláseniu výsledkov prezidentských volieb, ktorých druhé kolo prebehlo ešte v polovici júna. Narastá terorizmus a v ťažkých sociálno-ekonomických podmienkach sa zvyšuje produkcia drog.

Okrem už uhasínajúcej vojny v Afganistane a pokračovania sýrskej krízy, ktorá je jedným z najkrutejších dôsledkov arabskej jari, tento rok priniesol nové krízy a konflikty. Spomenieme len tie najväčšie: od februára sa zhoršovali pomery na Ukrajine, kde sa po ústavnoprávne pochybných krokoch dostala k moci nová vláda a svojou antiteroristickou operáciou priviedla krajinu k občianskej vojne (momentálne tu vládne krehké prímerie).

V júni sa znovu rozhoreli boje na území Iraku, kde organizácia Islamského štátu získala v krátkom čase moc na rozsiahlych územiach a vyhlásila za svoj cieľ vytvorenie kalifátu. Opäť sa prejavilo pokrytectvo USA a ich západných spojencov. Pokiaľ organizácia bojovala proti vláde B. Asáda v Sýrii, nevenovala jej hrozbe pozornosť. Po útokoch v Iraku vyvolala hektickú bezpečnostnú reakciu a zase sa začalo bombardovať jeho územie, kde sa nachádzajú sily organizácie. V júli sa opakovane na niekoľko týždňov rozhorel plameň najdlhšieho existujúceho súčasného konfliktu – izraelsko-palestínskeho – novým a ako obyčajne veľmi krutým a bezohľadným útokom Izraela na územie Pásma Gazy. 

Vzniknutú situáciu sa pokúsilo NATO na summite ešte raz využiť na pokus o zastavenie upadajúceho vplyvu paktu tým, že sa vrátilo k studeno-vojnovej rétorike. Zo spomínaných oblastí kríz a konfliktov sa za najväčšiu hrozbu pre NATO označila situácia na Ukrajine, ktorú vraj vyvolalo zasahovanie Ruska, čo sa však nedá dokázať.

Pripomenieme epizódu zo začiatkov studenej vojny. Prvý minister obrany USA J. Forrestal, menovaný v septembri roku 1947, sa ako workoholik v zložitých podmienkach medzinárodného vývoja dostal do depresií a v marci 1949 bol z funkcie odvolaný. Liečil sa v Národnom námornom zdravotnom stredisku, kde často hovoril: „Rusi idú.“ Dňa 22. mája jeho telo našli spadnuté vonku pod izbou (na 16. poschodí), kde bol hospitalizovaný. Oficiálna správa o vyšetrovaní jeho smrti bola uverejnená až 12. októbra, ale neuviedli v nej príčinu a celý príbeh je dodnes predmetom rôznych konšpiratívnych úvah.

Proti Rusku sa ešte pred waleským summitom spustila informačná a obchodná vojna, ktorá  nevedie k riešeniu bezpečnostných problémov. V podmienkach krízy Západu sankcie ohrozujú možno ešte väčšmi jej iniciátorov. Aj pre NATO platí, že politika nie je tým, čo si želáme, ale umením možného. Ak sa teda uvažuje o záujmoch členských štátov NATO a ich spojencov, treba pripustiť, že ich má aj Rusko. A má právo ich aj primeraným spôsobom presadzovať, čo je základom fungovania utvárajúceho sa multipolárneho sveta.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 31 – 32/2014

SÚVISIACE:
K začiatku expanzívneho summitu NATO
O záveroch expanzívneho summitu NATO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984