Nástup protestných strán v EÚ – koniec mainstreamu?

Výsledky nedávnych volieb v Nemecku, vo Francúzsku, v Rakúsku a naposledy v ČR potvrdzujú veľmi jasnú tendenciu k celoeurópskemu úpadku a degenerácii socialistických, resp. sociálnodemokratických  strán a k oslabovaniu klasických pravicových strán.
Socialistické strany, ktoré zásadným spôsobom prispeli k politike a k vytvoreniu sociálneho štátu, sa dnes aktívne zúčastňujú na jeho demontáži.
Domýšľať si, či je to výsledok chytrosti a rafinovanosti pravicových strán, alebo prepadnutie socialistov k láske k peniazom, nie je hlavnou témou tohto článku.
Tento proces je badateľný už od sedemdesiatych rokoch  minulého storočia, ale najsilnejším impulzom v jeho demontáži bol pád ZSSR.
Socialistické strany s pravicovými stranami Západu boli hlavnými aktérmi porážky ZSSR a rozpadu socialistického bloku. Víťazstvo Západu však malo za následok, že socialistické strany upadli do politického bludu, že kapitalizmus zbavený svojho nepriateľa a za jeho nepopierateľných samoregulačných schopností nebude mať už iný záujem, iba zabezpečiť čo najvyššiu životnú úroveň svojich občanov. Naivne si mysleli, že finančné zdroje, ktoré boli určené na zbrojenie, budú presmerované do sociálnych výdavkov štátu a blahobyt más bude zabezpečený.
Absencia politického a vojenského nepriateľa sproblematizovala aj ideologické videnie spoločnosti a duchovne pripravila spoločnosť k vytváraniu veľkých koalícií. Neexistencia vonkajšieho nepriateľa významne otupila aj ideologické spory medzi ľavicou a pravicou v jednotlivých krajinách a podporovala tak názor o nástupe konca ideológií.
Vývoj v uplynulých dvadsiatich siedmich rokoch nám potvrdzuje, že kapitalistický systém zabezpečil vysokú životnú úroveň, avšak nie pre všetkých občanov, ale najmä jej najmajetnejšej časti.
Stagnácia miezd za posledných štyridsať rokov v USA a v západnej Európe, zvyšovanie majetkových a príjmových rozdielov medzi väčšinou občanov a 1-percentnou skupinou globálnych finančných hráčov sú dôkazy, že kapitalizmu sa vracia späť k svojim dravším formám.
Celoeurópsky charakter krízy socialistických strán je daný aj ich bruselskou internacionálou.
Ak sa pozrieme na dnešného vodcu eurosocialistov, pána Pittelu, ktorý sa snaží pôsobiť skôr ako inkvizítor, ktorého úlohou je iba dozerať, či jednotlivé národné socialistické strany sú dostatočne politicky korektné a či pochopili, že tematika ľudských práv, presadzovanie záujmov minorít a rodových práv je kľúčovou povinnosťou každej eurosocialistickej strany, vidíme príklad intelektuálnej vyprázdnenosti a straty reflexie dnešného sveta.
Strata zdravého rozumu, neschopnosť komunikovať s miliónmi pracujúcich a strata nezáujmu o ich problémy, ako aj absencia úsilia, aby kapitál bol minimálne politickým partnerom týchto strán a nie kýmsi, kto prichádza iba s úlohami pre ne, nie je ničím iným ako popretím vlastnej histórie.
Hlavná metóda bruselských socialistov napomínať, kritizovať, udeľovať sankcie, pozastavovať členstvo v ich internacionále, sa im stáva osudnou.
Podpora NATO, jeho vojenských intervencií vo svete, dnešné výzvy na zvyšovanie vojenských rozpočtov sú úplne identické s pravicovými štátostranami Západu.
Hrozby finančnému kapitálu, sľuby regulácie offshorov a daňových rajov sú už desiatky rokov iba rituálnymi predvolebnými tancami. Sú to oblasti, ktorými sa socialistické štátostrany nemohli či nechceli zaoberať s ohľadom na svojich spojencov a medzinárodnú situáciu.
Keďže socialisti si sami zakázali otvárať tieto témy, začali hľadať svoju progresívnosť a pokrokovosť v iných oblastiach.
Za svoje poslanie si eurosocialisti vytýčili program emancipácie človeka, t. j. jeho oslobodenie od všetkých foriem útlaku.
Za najvlastnejšiu úlohu socialisti preto považujú výchovu svojich občanov, napĺňanie ľudských práv a emancipáciu všetkých minorít, ktoré sa necítia komfortne, a ktorým chýba uznanie majoritnej časti občanov. Koncentrácia pozornosti na nešťastných a zúfalých homosexuálov, transvestitov, emigrantov, väzňov... ako by mala zdôvodniť ich modernosť, pokrokovosť a, samozrejme, ukázať aj ich vyššiu hodnotovú orientáciu a humanistické poslanie.
Keďže pánovi Pittelovi a jeho súdruhom z Bruselu ušlo, že hľadať náplň socialistických strán mimo najvážnejších problémov dneška, t. j. zbrojenia, korupcie, roztvárania príjmových a majetkových nožníc, mzdovej stagnácie... je nielen vážnou obžalobou Socialistickej internacionály, ale aj zradou jej klasického programu , t. j. politicky pokrývať záujmy pracujúceho človeka.
Socialisti ponechali hospodárske veci a všetko, čo súvisí s kapitálom a s jeho právnou ochranou na tých, ktorí to majú v centre svojej pozornosti, t. j. na pravicové strany. Socialistom toto rozdelenie umožnilo vyhnúť sa konfliktom s pravicovými stranami a pomohlo sa im sústrediť sa na nemateriálne práva občanov, v ktorých ich zas oni na odplatu bez problémov podporili.
Rozdelenie úloh medzi dva piliere politického systému Západu, t. j. medzi pravicou a ľavicou je to, čo socialistické strany vedie k degenerácii a strate zmyslu ich existencie a čo vedie aj k oslabovaniu pravého spektra, ktoré stratilo kontrolu nad globálnym kapitálom.
Vízie, s ktorými prichádzajú eurosocialistické strany sú však mimo pozornosti miliónov občanov. Vnucovať či nasilu pretláčať multikulturálne vízie a presviedčať vlastných občanov o blahodarnosti príchodu miliónov migrantov z Ázie a Afriky je iba úsilie napĺňať vlastnú agendu, ktorou chcú dokázať opodstatnenosť svojej existencie.
Uverili pravici, že kríza socialistov je daná zmenami charakteru dnešnej práce, že socialisti v zásade už nemajú nikoho, kto by stál o ich politický program, a preto zmenili orientáciu na kultúrne témy.
Pravica sa tvári, akoby sa jej zmeny v sociálnej štruktúre dnešnej spoločnosti netýkali.
Zmeny v charaktere práce a štruktúre spoločnosti nezasahujú iba socialistické strany, ale vážnym spôsobom aj pravicové, pretože aj na strane kapitálu prišlo vo vývoji kapitalistickej spoločnosti k novým rozporom.
Môžeme sia iba domýšľať, do akej miery je úpadok socialistických strán výsledkom prevzatia týchto názorov od pravice, a teda vlastnej hlúposti, a do akej miery je výsledkom politického obchodu s pravicovými stranami.
Pravicové strany často zabúdajú na to, že veľké globálne korporácie narúšajú štandardné pravidlá slobodného trhu a robia z neho vlastnú doménu, ktorej vnucujú svoje pravidlá. Živnostníci, malí a strední podnikatelia sú vydaní na milosť a nemilosť globálnym hráčom, ktorí sú schopní svojou silou rozbiť trh a vnútiť im svoje ceny a pravidlá. Túto situáciu nevedia zvrátiť ani vládnuce pravicové strany, pretože globálni hráči ich už nepotrebujú a globálne politické inštitúcie neexistujú...
Pravicové strany hlásajúce slobodný trh sa preto tiež diskreditujú pred živnostníkmi, malými a strednými podnikateľmi, pretože ich záujmy nevedia obhájiť.
Socialistické i pravicové politické strany sú dnes v hlbokom predklone pred globálnymi korporáciami. Za podporu príchodu globálnych investorov je schopná pravica i ľavica zdvíhať ruky za udelenie štátnej podpory, za finančné a daňové stimulácie, a to všetko z peňazí daňových poplatníkov, aby prilákali investorov, ktorí si môžu dnes vyberať...
Ak prirátame k tomu, že pravicové strany verejne podporujú agendu socialistických strán, t. j. ľudských práv, multikulturalizmu, politickej korektnosti, emancipáciu minorít, je morálka pravičiarov aj s ich heslami tým,  prečo sa občania aj od týchto strán odvracajú.
To znamená, že nemožno hovoriť iba o zmenách v práci, ale musíme hovoriť aj o zmenách v štruktúre kapitálu, čo silne vplýva na úpadok oboch typov strán.
Ak pripustíme zlyhanie doterajšej prevládajúcej duálnej, pravo-ľavej politickej štruktúry, ktorá sa dnes označuje ako politický mainstream, potom by nás jeho kritika nemusela mrzieť a, naopak, mohli by sme ju považovať za žiaducu a pozitívnu.
Voliči v krajinách dvadsaťsedmičky a rovnako i v USA dávajú jasne najavo, že štruktúra politického spektra, fungujúca od druhej svetovej vojny si vyžaduje zásadnú revíziu, a že obe strany, pravica i ľavica musia po novom zadefinovať nielen vzájomné vzťahy, ale inovovať aj svoje programy, aby pokrývali reálne záujmy občanov, a nie aby pracovali s politickými konštrukciami, ktorým v realite už iba máločo zodpovedá.
Ak aj pripustíme, že mainstream sa prežil a iba s veľkými stratami a ťažkosťami sa drží vo vládnych a štátnych inštitúciách, musíme si položiť otázku, či jeho antisystémoví kritici vedia a sú schopní program protestných strán procesne zrealizovať v parlamentoch a štátnych inštitúciách.
Nemecká AfD, francúzska Vpred!, slovenskí kotlebovci, českí Piráti a Babišovo ANO nám kladú otázky, či sú schopní títo kritici mainstreamu viesť štát a i celú EÚ, alebo sú to len zábavné štruktúry a produkty vyplývajúce zo sklamania občanov z vládnutia mainstreamu.
Osobne by som dával prednosť zavedeným štátostranám pred protestnými stranami, ktoré núkajú nových ľudí, nový jazyk s novým programom, avšak žiadne garancie jeho naplnenia.
Socialisti by sa mali vrátiť k sociálnym témam a k obhajobe záujmov miliónov.
Socialisti nemusia dnes stavať barikády, ani rozbíjať politický systém, ale musia byť oveľa kritickejší ku kapitalizmu!
Pravica by mala vystrieť svoj chrbát a nedať sa uplácať finančným kapitálom a oligarchami, ale musí sa zastať všetkých tých, ktorí majú nápad, vôľu a posadnutosť podnikať...
Za príčinu úpadku klasických štátotvorných strán pravých i ľavých považujeme filozofiu či metodológiu liberalizmu.
Liberalizmus napriek svojím obrovským úspechom je slepou uličnou, ktorá prináša dva zásadné problémy. Ohrozuje nielen spoločnosť, ale aj jeho slobodné indivíduum. Zamietnutie všetkých tradícii, zvykov minulosti na jednej strane a sťaženie kontaktu s blížnym, vytvárajú kultúrnu a politickú bombu pre novú civilizáciu.
Koncentrácia liberálneho mainstreamu na sebecké indivíduum, resp. zištné minority, ktoré okrem svojich bizarných potrieb nič nezaujíma, vedie iba k jeho degenerácii a úpadku. Rovnako i pokusy eurosocialistov vytvoriť Nového človeka premiešaním kultúr, sú iba lživým projektom moderny.
Strata podpory liberálnej pravice i liberálnej ľavice zo strany vlastných občanov nemusí byť ešte tým najhorším.
Najnebezpečnejšie na tejto situácii je to, kto vyplní toto vákuum, a ktoré antisystémové, neštandardné, radikálne, extrémne či populistické sily ho naplnia.
Napriek tomu, že kritici mainstreamu prichádzajú zo svojimi jednoduchými heslami, zdá sa, že pravo-ľavé delenie politických strán bude zachované. Je to dané štruktúrou spoločnosti a jej rozdelením na bohatých a chudobných, na zamestnancov a zamestnávateľov, na riadených a riadiacich, ovládaných a vládnucich a na spoločnosť a prírodu...
Toto sú rozpory, ktoré politické strany musia reflektovať, ak nechcú predstavovať nejakú náboženskú minoritu či módnu skupinu.
Chaos a zložité väzby a rozpory medzi občanmi v každej spoločnosti sú tou potravou, ktorou sa živia politici. Je iba otázkou, či usilujú o podporu a dôveru svojich občanov, alebo iba o vlastnú moc a peniaze.

(Autor je konzervatívny socialista)