Reklama
Reklama

Naspäť v rokoch päťdesiatych...

17. november 2014: extrémna oficiálna doktrína, ideologické zákony i neostalinské demonštrácie
Počet zobrazení: 4410


tribuna_285_velke.jpg

Posledné oslavy 17. novembra sa niesli v Čechách i na Slovensku v takom podobnom duchu, až to pôsobí dojmom, akoby boli ich scenáre napísané cez kopírovací papier. Kto sledoval slovenské elektronické médiá, mohol nadobudnúť pocit, že sa konajú oficiálne oslavy víťazného februára niekedy v polovici 50. rokov. V obrátenom ideologickom garde. I pre české médiá je uvedený vzor typický už dlhšie. Ak niečo charakterizuje mediálne výstupy a s nimi spriahnuté vyjadrenia slovenského prezidenta až natoľko, že to vzbudzuje dojem prezidentskej mediokracie, je to extrémna ideologická doktrína a zodpovedajúci dogmatický slovník. Ale mali sme tu aj iné atribúty 50. rokov. Napríklad v stalinistickom duchu organizované „ľudové protesty“. Pomocou takýchto udalosti „majdanistického“ typu, ideologicky dominantná frakcia establišmentu už v minulosti odstraňovala tú, čo bola v rámci režimu len „trpená“.

Kým v 40. a 50. rokoch takéto akcie odstraňovali „buržoáznych nacionalistov“, „titovcov“ či iných nepriateľov ľudu – a ľudovej demokracie, samozrejme – tak 17. novembra 2014 to mali namierené proti Ficovi a Zemanovi. Najmä v Česku mali protesty razanciu a zvláštne bolo, že hoci väčšina Čechov nezdieľa antiruské hľadisko oficiálnej sféry podobne ako prezident Zeman, demonštrácia vyznela ako manifestácia nepriateľstva proti Rusku. V oboch štátoch mali protesty tichú či otvorenú podporu všetkých alebo veľkej časti oficiálnych médií, rovnako ako časti oficiálnych mimovládok a straníckej pravice. No pražská demonštrácia mala podľa organizátorov a médií vyznieť zrejme tak, že národ spontánne demonštruje za transatlantickú solidaritu a ľúty boj s nepriateľským Ruskom. Ktorého nevyhnutnosť nechce nejaký odrodilý politik akceptovať. Na Slovensku bola zámienka prozaickejšia – korupčný škandál, do ktorého bol mediálne zatiahnutý predseda parlamentu Pavol Paška.

Extrémna doktrína

Po II. svetovej vojne víťazné ideológie západného kapitalizmu a východného socializmu vypracovali koncepty slúžiace zrovnaniu aktuálneho protivníka s tým bývalým. Na Západe tak súžila ideologická koncepcia totalitarizmu, na Východe ideologická aplikácia koncepcie imperializmu. Boli do značnej miery analogické. Stotožnenie kapitalizmu ocajchovaného ako „imperializmus“ či socializmu premenovaného na „komunizmus“ s politikou Tretej ríše, prinášalo ideologický zisk. Z troch novodobých systémových modelov – fašizmu, liberalizmu a socializmu – potom vyzerala, logicky, ako najhumánnejšia, blokovými ideológmi obhajovaná ľudová či liberálna „demokracia“.

Tento ideologický výtvor seriózna politická veda odmietla. Je pravdou, že fakticky „totalitné“ zriadenia sa vyskytli na strane liberál-kapitalistického, aj reál-socialistického systému. Ako príklady sa uvádzajú Spojené štáty ešte v druhej polovici 19. storočia, či stalinský Sovietsky zväz. Ani studená vojna sa neviedla medzi „demokratmi“ a „nedemokratmi“. Uzavretosť režimov niektorých západných štátov by často smelo konkurovala tomu v Československu. Ale bol to fašizmus, ktorý mal ako jediný totalitu doktrinálne ukotvenú a intenzita jeho represivity či agresivity je bezprecedentná. Uvedené ideologické konštrukcie tieto základné fakty prevrátili naruby.

Pre oficiálne médiá (i časť oficiálnej vedy) názor nezávislej vedy nie je smerodajný. Ak sme nejaký pojem a frázu počuli počas posledných osláv 17. novembra z rádia či televízie v každej druhej vete, bola to formula „totalitný komunistický režim“ a fráza o „dvoch totalitách dvadsiateho storočia – fašistickej a komunistickej“. Ak by sa oficiálna línia držala vedy, musela by hovoriť o totalitách, čo sa vyskytli u všetkých troch novodobých ideologických modelov. Sedemdesiattisíc obetí ľudáckeho štátu podľa nášho oficiálneho neo-liberalizmu sa dá porovnať s vyše dvoma stovkami obetí komunistického režimu. Vyše stovka postrieľaných ľavičiarov a robotníkov za predvojnového Československa sa s „komunistickou totalitou“ už oficiálne porovnať nemá. Rovnako by bolo vhodné pustiť na verejnosť informáciu, že za vlády kráľovnej Viktórie, ktorá panovala v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia, prebehli na území Británie analogické genocídy s počtom obetí minimálne porovnateľným so stalinizmom.

Koncentračné tábory tiež vynašli v „liberálnych“ Spojených štátoch v 19. storočí. Historik Ward Churchill porovnal úmrtnosť amerického lágru Bosque renondo (50 %), kde boli v rokoch 1864 – 1868 internovaní Navajovia, s tábormi Mauthausen (58 %), Dachau (36 %) a Buchenwald (19 %), opierajúc sa o údaje Michaela Burligha. Celkovo bolo podľa Churchilla zlikvidovaných asi 97,5 % obyvateľov USA indiánskeho pôvodu. Boli im zabavené a zrušené ich kolektívne vlastnícke formy, vyspelá infraštruktúra. Nešlo o dobytie, tento proces sa v intenzívnej forme začal až v 30. rokoch 19. storočia, po desaťročiach existencie v spoločnom štáte. Obyvatelia indiánskeho pôvodu prekážali systému podobne ako určité skupiny v stalinskom Sovietskom zväze. Udialo sa to len pár desiatok rokov pred vládou J. V. Stalina. Čerešničkou na torte sú britské koncentračné tábory v Keni. Ešte v 50. rokoch 20. storočia, v čase, keď u nás prebiehalo vyrovnávanie so stalinizmom, tu Briti likvidovali desiatky a podľa údajov Caroline Elkinsovej až stovky tisíc ľudí. Na území Veľkej Británie.

Uvedené údaje nie sú obhajobou zločinov, čo boli spáchané za socializmu. Ale v kontraste s oficiálnym slovníkom poukazujú, že sa tu presadzuje extrémna oficiálna ideologická doktrína, ktorá stotožňuje vlastný ideologický model s esencializovaným dobrom a tie konkurenčné zrovnáva na úroveň najnižšieho spoločného menovateľa. Práve takýto ideologický konštrukt predstavuje ideový predpoklad represívneho a uzavretého režimu. Ideologicky represívne a uzavreté systémy, samozrejme, nepopierajú termín „demokracia“ – viď príklad 50. roky na východe i západe železnej opony. Ale aplikujú ideologické schémy uvedeným spôsobom. Keďže podľa nich existuje len jeden „demokratický“ ideologický model (spravidla liberál-kapitalizmus či reál-socializmus), kohokoľvek s iným názorom treba náležite pomenovať a politický systém pred ním uzavrieť. Obyčajne sa tak zdôvodňuje, že politický systém objektívne je uzavretý pre určité relevantné názorové skupiny v spoločnosti.

Že ide o oficiálnu doktrínu, nie je jasné len z mediálno-ideologickej uniformity, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani v tak často spomínanom „totalitnom komunizme“. Uvedené schémy máme aj uzákonené. Relevantné sú tu najmä tri zákony: č. 125/1996, č. 219/2006 a č. 553/2002. Tieto zákony stanovujú aj to, že režim ustanovený po roku 1989 je „sloboda a demokracia“, že obdobie socializmu je „komunizmus“, ktorý zároveň predstavuje „totalitný režim“ a táto epocha sa normatívne stavia na jednu úroveň s fašizmom. Okrem toho zákon definuje, že studená vojna bola bojom „demokratických mocností“ proti „komunizmu“, ktorý sa u nás skončil presne 17. 11. 1989. Podobné zákony platia aj v Českej republike.

Uvedené termíny a schematický aparát presne zodpovedajú spomínanej ideologickej doktríne z čias studenej vojny, ktorú veda odmietla. Táto doktrína bola ešte skôr, než sa stala vedecky sa tváriacou koncepciou, oficializovaná v amerických štátnych dokumentoch a zákonoch. Terminológiu a schémy, ktoré po roku 1989 aplikovali naše ideologické zákony, obsahuje prakticky v nezmenenej podobe aj americký Zákon o vnútornej bezpečnosti z roku 1950 (Public Law 81-831). Tento zákon bol po politickom oteplení odmietnutý ako represívny relikt 50. rokov. Podobne bolo toto obdobie formálne odsúdené na Východe. Je preto zaujímavé, že ideologicko-represívny relikt z čias hooverizmu sa u nás po roku 1989 aplikoval ako nóvum.

Zákonom vymedzená doktrína platí uniformne aj v oficiálnom mediálnom a politickom priestore. Jedným z argumentov masmediálne a mimovládne podporenej „ulice“ voči Milošovi Zemanovi bolo to, že oficiálny dogmatizmus odmietol reprodukovať v extrémne fundamentálnej podobe vo vzťahu k Rusku, Číne a interpretácii udalostí 17. novembra 1989. Toto sa v 50. rokoch neodpúšťa. I napriek názorovej spriaznenosti s verejnosťou sa ho v mediálnej rovine nik nezastal. Dokonca aj Britské listy ktoré sa premenovali z „denníka o všetkom, o čom sa v ČR nehovorí“ na značne konformistickejšie „skutočnosť je vždy zložitejšia“, nevystupujú najmä proti najabsurdnejším dogmám oficiálnej línie. Aktuálny kapitalizmus je vždy „demokraciou“ a v porovnaní s reálnymi ideovými či geopolitickými alternatívami vždy aspoň o čosi lepší. 18. 11. 2014 sa J. Čulík a K. Dolejší radšej venovali iným témam ako hádzaniu vajec na prezidenta, napríklad kritike Ruska a k tejto téme uviedli len odkaz na článok z inej stránky. Priestor pre neoficiálnu sféru je zasa o niečo užší.

Za zmienku stojí, že súčasný stav v oblasti ideologických zákonov prevyšuje i legislatívny stav v Československu 50. rokov. Marxizmus–leninizmus ako referenčná ideologická doktrína bol uzákonený až v roku 1960. Príslušný ústavný článok však svojou stručnosťou sotva môže konkurovať podstatne prepracovanejším a rozsiahlejším ideovým zákonom dnes.

Hra na demokraciu sa skončila?

Jedným zo zjednodušení aktuálnej oficiálnej línie je téza, že súčasný režim je „slobodný a demokratický“, lebo umožňuje formálny volebný výber medzi viacerými alternatívami. Čo bývalý neumožňoval. Avšak bývalý režim v určitej fáze svojej existencie je aj príkladom toho, ako formálne „alternatívne“ voľby a politický systém často de facto nie sú alternatívne. Klišé o jednotnej kandidátke, ktorá neumožňovala ani formálny výber, je najmä pre isté obdobia socializmu pravdivé. No ignoruje, že spočiatku svojej existencie bývalý režim proklamoval, v porovnaní so súdobými alternatívami na Východe i Západe, pomerne vyspelú „hru na demokraciu“. Pritom v 40. a 50. rokoch nebol otvorenejší ako neskôr.

Článok o vedúcej úlohe strany bol prijatý v roku 1960. Dovtedy komunisti svoju hegemóniu vykonávali neoficiálne. Popri komunistickej pôsobili ďalšie strany, ktoré tiež figurovali vo vláde. Spočiatku popri formálne viacerých kandidátoch strán a organizácií Národného frontu mohli byť v parlamentných voľbách nominovaní i nezávislí kandidáti. Voľby teda na prvý pohľad nemuseli pôsobiť jednofarebne. Problém, samozrejme, tkvie v tom, že formálna možnosť volebného výberu neznamená reálnu možnosť výberu. Platí to rovnako v reál-socializme ako i v neo-liberalizme. Uvedené problémy nezanikli po roku 1989. Formálna možnosť výberu aj v počiatkoch komunistického režimu bola obmedzená tým, že komunisti i napriek proklamovanej pluralite de facto mali pod palcom ostatné zložky politického systému. Najmä médiá a spoločenské organizácie. Napríklad bez médií nie je možné reálne politické pôsobenie strán. Stranícky pluralizmus a teda i alternatívne voľby vyžadujú pluralitu médií. Absencia reálnej plurality nestraníckych častí politického systému limituje pôsobenie strán, o to viac nezávislých jednotlivcov.

Na Slovensku zvlášť po roku 1998 ideologicky hegemonickú pozíciu podobnú tej, akú mala v minulosti KSČ, získala neo-liberalistická pravica. Momentálna roztrieštenosť straníckej zložky pravice na jej ideologickej hegemónií veľa nemení. Ťažisko politickej činnosti sa prenieslo zo strán do médií a treťosektorových štruktúr, ktoré preberajú niektoré funkcie strán. Pokiaľ ide o kontrolu štátnej správy platí, že pravica má nad určitými ministerstvami faktickú kontrolu i za akože ľavicovej vlády. Presun ťažiska zo strán na mimovládky a médiá bol do istej miery viditeľný už v komunistickom režime. Komunisti tiež vykonávali svoju hegemóniu aj cez tieto prevodové páky. Ale v súčasných podmienkach sa prechod politiky zo straníckych na nestranícke, mediálno-treťosektorové štruktúry, stal ešte významnejší.

Aj keď je tu rad rozdielov, predsa len podobnosť medzi súčasným a bývalým režimom spočíva v tom, že popri formálnej hre na demokraciu, ktorá môže byť viac či menej realistická, no nikdy nie veľmi reálna, si ideologickú hegemóniu zachováva dominantná zložka režimu. Tým limituje pôsobenie ostatných aktérov. Je v zásade jedno, či sa tak deje v podmienkach konsenzuálneho systému, keď strany (akože) spoločne zdieľajú vládu, alebo konkurenčného, kde sa spoluúčasť na moci realizuje ich (akože) striedaním. Metóda analógie je preto v tomto smere použiteľným analytickým nástrojom.

Ako vieme, bývalý režim hru na demokraciu nakoniec nehral veľmi presvedčivo po celý čas svojej existencie a od určitej doby (od roku 1960 a po opätovnom oteplení, po roku 1970), formálne demokratický a pluralitný dojem udržiaval nedôveryhodne. Nekomunistických aktérov obmedzil aj formálne natoľko, že pri elementárnej súdnosti by sotva niekto uveril v deklarácie demokracie a otvorenosti vtedajšieho politického systému. Podobná situácia nastala nedávno na Ukrajine, kde opozícia voči režimu (Strana regiónov) bojkotovala voľby pre objektívnu uzavretosť systému pre ňu a komunisti, ktorí sa formálne síce zúčastnili volieb, fakticky boli konfrontovaní s faktom, že im politické pôsobenie neumožňuje a prvýkrát od rozpadu Sovietskeho zväzu sa nedostali do parlamentu. Ale ako sme počuli od „nezávislých pozorovateľov“ vrátane Ivety Radičovej, voľby prebehli „transparentne a demokraticky“. Režimy, ktorých názor nezdieľa množstvo občanov, sa musia uzavrieť.

Prečo došlo po roku 1960 k tejto zmene imidžu komunistického režimu? Problém je v tom, že – ako ukazuje aj príklad Československej strany socialistickej z 50. rokov – „trpené“ politické subjekty majú sklon odtrhnúť sa z reťaze. Predseda ČSS už v tom čase poukazoval na faktickú hegemóniu komunistov, usiloval o samostatnú zahraničnú politiku, vyhlasoval že jeho strana nemá inštrukcie z Moskvy a tak sa môže riadiť zdravým rozumom. (Do istej miery tým prekročil to, čo si dnes „dovoľujú“ Miloš Zeman a Robert Fico.) Podobný problém predstavovali na prelome 40. a 50. rokov „buržoázni nacionalisti“, čiže politici ktorí organizovali Slovenské národné povstanie a mali sklon k samostatnejšej politike.

V takýchto chvíľach obyčajne nastupuje odstavenie neposlušného politika a zglajchšaltovanie politického subjektu. Najlepšie s pomocou „ľudových“ demonštrácií, ktoré organizuje samotný režim. Presnejšie jeho časť, ktorá sa snaží odstaviť z politiky nejakú inú časť. Ten, kto kontroluje politický systém, má v tomto smere voľné ruky. Kto nedisponuje jeho štruktúrami, môže mať tichú podporu spoluobčanov, ale to je všetko. Médiá a mimovládky nebudú zvolávať protidemonštrácie ani zháňať „kauzy“ na diskreditáciu tých, na koho strane stoja. S výnimkou reálne revolučnej situácie, keď dochádza k delegitimizácií politických štruktúr a teda aj masmédií, ktoré sú nahradené alternatívnymi spôsobmi šírenia masovej informácie, politický diskurz utvárajú médiá. Kto sa dozvedel o zhromaždení na podporu Miloša Zemana? Hoci bolo údajne porovnateľne veľké ako to protizemanovské, médiá jeho veľkosť bagatelizovali a dostalo len okrajový informačný priestor. Za pár dní sa zhromaždenie za odstúpenie Zemana spojené s petičnou akciou zopakovalo. Ak by situácia na Slovensku nadobudla podobne radikálny spád, budeme svedkami analogického scenára.

V Bratislave sa situácia 17. novembra 2014 vyvinula inak ako v Prahe aj preto, že Fico prezieravo predbehol majdanistov a vzal im cieľ, na ktorý sa chystali zaútočiť. Predsedu parlamentu Pavla Pašku sa mu zrejme podarilo presvedčiť, aby odstúpil. Plán „majdanizácie“ tým zaskočil, no nezrušil. Demonštrácia, ktorá mala byť zrejme kópiou pražského vajcového predstavenia, sa konala s upraveným scenárom. Požiadavky boli síce trochu banálne. Ale pomerne jasne sa ukázalo, o čo tu išlo. O demonštráciu. Vystúpili na nej lídri obrodenej straníckej pravice, čím si zabezpečili reklamu. Otázne je, či sa scenár skončí týmto rozpačitým náhradným programom, alebo sa nájde iný dôvod obliehania parlamentu či úradu vlády. Išlo o prvú fázu väčšieho procesu, alebo len o výstrahu? Takéto výstrahy zvyčajne nasleduje proces. 20. 11. pravica oznámila, že na ďalšiu akciu, 25. 11. už budú pozvané osobnosti.

O čo ide?

Je viac menej jasné, aké sú vzťahy medzi vnútornými politickými aktérmi. Aké sú však širšie politické súvislosti procesu? Ak máme uplatniť metódu analógie, vráťme sa znovu do starých – aktuálnych 50. rokov. Boli v zásade dva hlavné motívy, ktoré viedli k mediálno-„občianskemu“ útoku na určitú osobu či skupinu politikov. Jednak to boli vnútorné pohnútky ideologického hegemóna režimu, jednak to mohol byť tlak z Moskvy. Tieto dve politické roviny sa často úzko prelínali. Na rozdiel od pomerov v súčasnosti, metropola vtedy nefinancovala zo svojho štátneho rozpočtu vznik a fungovanie oficiálnych mimovládok a priamo ani československé médiá neboli pobočkami sovietskych mediálnych koncernov.

A propos médiá v Čechách a na Slovensku. V oboch štátoch došlo v nedávnej dobe k procesu, ktorý sa na prvý pohľad dá pomenovať ako oligarchizácia. Vysvetlenia tohto procesu, ktoré narábajú s jednoduchým príbehom o tom, že „západný kapitál sa nabalil, odišiel a nechal ich k dispozícií našim oligarchom“, ignorujú politickú povahu mediálnych systémov na Západe.

Západné, najmä americké, ale aj západoeurópske mediálne koncerny sú už od 50. rokov súčasťou korporátno-vládneho štátneho sektora. Centrálne orgány ich politického riadenia boli vytvorené krátko po II. svetovej vojne. Ďalší vývoj systému viedol k väčšej koncentrácií a presunu rozhodovacích kompetencií do politického centra. Kým Broadcaster Advisory Council, jeden z prvotných korporátno-vládnych orgánov pre politické riadenie médií, mal formálne korporátneho riaditeľa, americká Trilaterálna komisia, ktorá sa postupne pretransformovala z poradnej inštitúcie na orgán de facto riadiaci, už má vedenie z Washingtonu. A to už v 50. rokoch si Biely dom či jednotlivé ministerstvá určovali, aké otázky a odpovede zaznejú v „interview“ s americkými politikmi. Odovzdanie kontroly mediálneho impéria, aj v takých malých štátoch, ako sú Česká alebo Slovenská republika, je z pochopiteľných dôvodov politická záležitosť a je preto podriadená politickému rozhodnutiu.

Bolo by naivné myslieť si, že subjekt, ktorý kontroloval české a slovenské mediálne koncerny pred presunom ich formálnej kontroly pod Babiša a skupinu PENTA, by tento proces dopustil bez toho, aby mal na ňom záujem. V podmienkach obnovenej studenej vojny s Ruskom, o ktorej sa už teraz dá vyvodiť, že je a bude z veľkej časti vojnou kultúrno-ideologickou, informačnou. Zmena formálnych vlastníckych pomerov mediálnych systémov v Čechách a na Slovensku, ktorá je spojená s koncentráciou mediálnej a politickej moci celkovo, sa zrejme neudiala takým spôsobom, aby sa naše masmédiá dostali z dosahu toho, kto ich kontroloval doposiaľ. Zmena zrejme iba nahradila nepriame páky kontroly kontrolou bezprostrednejšou. Figúrky viditeľné z nášho uhla pohľadu sú zanedbateľné v porovnaní s reálnymi politickými štruktúrami, ktoré figurujú v oblasti politického riadenia médií. Mimochodom, už od konca 40. rokov platí v USA zásada, že zahraničné mediálne aktivity sú najmä v čase krízy privilegované americkou vládou. Nehľadiac na to, že sa obvykle využívajú rôzne imunizačné stratégie, ktoré to majú maskovať. V minulosti tak fungovali i naoko privátne či občianske organizácie ako „Križiaci za Slobodu“ či „Kongres pre kultúrnu slobodu“, ktorý vlastnil viaceré médiá v západnej Európe. Podobnú funkciu by mohol plniť spriatelený oligarcha.

Ak by táto hypotéza bola opodstatnená (čo je veľmi pravdepodobné), znamenalo by to, že kým do súčasnosti boli v českom a slovenskom mediálnom systéme prítomné dva, resp. tri kontrolné subjekty (aj keď politicky zjednotené), dnes zostala kontrola veľmi koncentrovaná. Doposiaľ viaceré naše médiá kontrolovali nemecké mediálne koncerny, ktoré síce politicky spolupracujú s Američanmi, ale sú pomerne dlhou prevodovou pákou. Druhým subjektom boli americké mediálne koncerny a tretím „mimovládky“ platené z amerického štátneho rozpočtu a prepojené so straníckou pravicou, ktoré svojich ľudí nanominovali do súkromných i štátnych médií. Dnes by mohla byť situácia taká, že kontrolu budú mať v rukách americké koncerny, americké mimovládky a („americkí“) spriatelení oligarchovia. Z pohľadu vývoja vo vzťahoch medzi Američanmi a Rusmi, polohy našich štátov, sklonu Slovákov a Čechov k „rusofílií“ a nakoniec aj z pohľadu dlhodobo zaužívanej praxe, sa to javí ako logické riešenie.

Opätovné ochladenie v politike?

Ak preskočíme povinné frázy o slobode a demokracií, dynamiku bývalého i súčasného režimu možno vyjadriť pomocou fáz politického „odmäku“ a „pritiahnutia remeňov“. Zdá sa, že po odmäku, keď bolo dovolené ľavici ašpirovať na funkcie v riadení štátu, dochádza k zmene politických pomerov. Čo iné indikuje takúto zmenu lepšie ako nerešpektovanie volieb, čo akokoľvek nemôžu priniesť zásadnejšiu zmenu? Zásadnejšie zmeny sa, samozrejme, nedejú prostredníctvom volieb. Do volieb sú nominovaní a podporu dostanú už iba kandidáti, ktorí zodpovedajú ustanovenému systému. Aktuálna politická zmena niečo dôverne známe pripomína. Zdá sa, že niekto sa tu znova odtrhol z reťaze.

Ak niekto organizuje paralelné demonštrácie a tlak na nekonformných politikov v Čechách a na Slovensku, zrejme tým niečo sleduje. Uvidíme, či ten neposlušný splní požiadavku, alebo sa pokúsi čeliť tlaku. Tretia rozumná možnosť je povedať ľuďom pravdu a odísť. Nie je jasné, o akú požiadavku ide. Iba tušíme z kontextu. Niežeby Zeman s Ficom boli antisystémoví politici. Ale sú tu isté rozdiely oproti ortodoxnej neo-liberalistickej pravici, ktoré korešpondujú so zahranično-politickými názormi. Čím sa spreneverili Zeman a Fico? Čo majú v aktuálnej situácií spoločné? A čo spája tých, čo vystupujú proti nim? Z odpovedí na tieto otázky sa dajú vydedukovať zrejmé príčiny tlaku na týchto politikov.

Možno sa tu niekomu nechce bojovať. Naše politické elity ani nepôsobia dojmom hrdinov. Ale splnenie určitých požiadaviek môže byť pre Slovensko (Čechy) horšie než čokoľvek iné. Nech sa Fico (Zeman) rozhodne akokoľvek, mal by zvážiť, ako sa dá brániť, prípadne ako by mal odísť tak, aby dokázal povedať ľuďom pravdu. Toto nie je o straníckych „techtloch“, tu sa začína „veľká“ politika. Posledný československý politik, ktorý takúto politiku dokázal hrať, bol Gustáv Husák. Vo „veľkej“ politike už stranícke klientely nie sú hlavnou náplňou procesu a ťažisko sa presúva na prácu so spoločnosťou, informačnú borbu. Spoločnosť je posledná inštancia, o ktorú sa možno oprieť, ak systém nefunguje vo váš prospech. Najmä tá, ktorá systém veľmi neschvaľuje (ani na to nemá dôvod lebo pre jej požiadavky je uzavretý) a dokáže neutralizovať jeho politické mechanizmy. Je otázne, či dokáže s kritickou spoločnosťou (spolu)pracovať politik, ktorý dlhé roky figuroval ako súčasť systému. Možno sa nakoniec poslušne vráti na retiazku. Potom uvidíme, o čom to tu vlastne po roku 1989 bolo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
21. november 2014, 09:40

"Hra na demokraciu" sa naozaj skončila. Na Slovensku ešte poseldné pokusy o "zachovanie" zdania, keďže policajti nezmlátili demonštantov pred Prezidentským palácom, ktorí protestovali proti návšteve Porošenka a nechali ich vykrikovať na Porošenka "fašista, fašista!".

Ale inak, už len to prizvanie mocnára, ktorý sa dobyl na najvyšší post prezidenta susednej krajiny pomocou "zdania demokracie" neslobodnými voľbami v podmienkach krvavej občianskej vojny, jeho potľapkávanie a prisľubovanie pomoci, svedčí o tom, že v krajinách okolo nás i u nás začínajú politici poškuľovať po nedemokratických formách vládnutia - ak triezvo študent maturitného ročníka vie na základe charakteristík fašizmu pomenovať kyjevskú moc minimálne ako fašizoidnú, ako to, že politici sa "tešia" návšteve? Boli prinútení? A KýM?

Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
21. november 2014, 13:30

Veľm zaujímavé a podnetné. S povnaniami s obdobím vlády komunístov by sa v detailoch dalo polemizovať však principálne to sedí. Dôležitá je však súčasnosť a jej vývojová perspetíva. 

Vzhľadom na ekonomickú situáciu a jej riešenie ( skupovanie štátnych dlhopisov nekrytími bankovkami ), napriek vcelku optimistickým tredom ratingových agentúr ( tie sa dosť rýchlo menia ), pri súčasnom vývoji politických tlakov, o ktorých sa aj tu hovorí by som neočakával ochladenie. Len aby rok 2015 nebol až príliš horúci.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#3
Peter Zajac-Vanka
21. november 2014, 14:26

Pavlovi rýchla odpoveď: viete aké je osudovo tragické to rozhodnutie skupovať štátne dlhopisy nekrytými europeniazmi a pokyn dať "tlačiť peniaze" v Eurozóne? Chystá sa posledná a najväčšia vitruálna bublina a tá keď raz praskne, tak nás to pooblieva všetkých - makroekonómovia ako Vitkovič či globálni experti ako Staněk by sa mali vyjadriť...

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#4
Peter Zajac-Vanka
21. november 2014, 14:27

Karlovi Krpalovi: Stopercentne tak. A hra na demokraciu už skončila...

Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama