Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Naše dejiny nedôvery

Počet zobrazení: 1461

Naše novodobé dejiny politickej a sociálnej nedôvery sa začali v Novembri 1989. Dosť bolo vlády jednej strany. Komunistom, samozrejme, na večné časy neveriť! Väčšina uverila nežným revolucionárom.

Prišiel Mečiar. Tiež ako víťaz revolúcie. Nastúpili prvé kauzy a v pozadí vláda novej oligarchie. Mečiarovi už neveriť! Padol.

Vystriedal ho Dzurinda. Takisto ako pokračovanie revolúcie. Objavili sa ďalšie kauzy a marazmus pravice, ktorá sa rozložila sama. Takže ani Dzurindovi neveriť! Odišiel a krátko po ňom aj vláda pravice.

Nastúpil Fico. Kvázi-ľavicová ideológia sociálneho štátu zakrýva pokračujúcu vládu oligarchie. Zákerná vražda novinára, tlak médií a požiadavky ulice zmetú aj túto akože jedinú politickú istotu. Ficovi v žiadnom prípade neveriť! Možno ešte Pellegrinimu. Ale iba dočasne, kým sa neobjaví nová „mladá sila“.

Všetky tieto prípady nám vlastne prezentujú nedôveru – jej vyslovovanie, teda vypovedanie dôvery – politikom ako pozitívny, dejinotvorný čin. Nemožno predsa veriť zlým politikom! Politici, ktorí si nevážia dôveru občanov, hazardujú s ňou, až ju napokon v dôsledku svojej arogancie a ignorancie stratia, sa u nás striedali ako na bežiacom páse.

V tomto rozklade dôvery sa akoby zázrakom (či už aj zo zúfalstva) uverilo Čaputovej, ale Trubanovi už nie. Stačí však vyhlásiť program očisty a ľudia uveria. Matovič, Kollár, Sulík, Kiska. Sami síce nie najčistejší, ale hádam sa im dá konečne veriť! Štyria, z ktorých zostali (zatiaľ) traja. No čo ak aj im uveriť sa zakladalo na omyle? Ak nie aj na niečom horšom?

Pravdaže, dejiny nedôvery v našom štáte majú aj staršie pamätné dátumy. Pre niektorých August 1968, pre iných Február 1948, pre ďalších September 1938 a napokon pre tých, čo už nežijú, Október 1918. Jednoducho, vždy tu (ako všade inde) bola časť občanov, ktorá nedôverovala tým druhým a ich politickým reprezentáciám. Teraz sa zdá, že narastá počet tých, čo už nedôverujú nikomu a neveria ničomu.

Náš občan, ktorý mal vždy problém veriť aj sám sebe, mať zdravú sebadôveru a sebavedomie, sa v celých dejinách spoliehal väčšinou na druhých, na autority, v nich hľadal oporu a istotu. Lenže dnes stratil orientáciu. Zo všetkých strán sa naňho valia informácie a o jeho dôveru sa uchádza kdekto. Ale kto je vlastne dôveryhodný? A ako sa má v tom občan vyznať, keď sa už nemá riadiť zdravým rozumom, ale len samými štatistikami? Občan, ktorého nielen k poctivej práci, ale ani k poctivému vzdelaniu štátne autority už 30 rokov nevedú?

Občan, ktorý sa živí svojou prácou a ktorý nikdy nemal do činenia s orgánmi v trestnom konaní ani s prokuratúrou či súdmi, má stále ten istý problém. A občanov, ktorí neuverili tomu, že v živote ide na prvom mieste a za každú cenu o to urvať si čo najviac, je tu hádam stále väčšina(?). Komu teda veriť? Ani polícii, prokuratúre a súdom nie? Niekomu sa predsa len musí dať veriť! Existuje tu niekto taký vo verejnom priestore? Keď už nie politici, tak médiá? Umelci? Nebodaj učitelia, vzdelanci?

Dôvera je vlastná sestra uznania, rešpektu, úcty. Lenže na Slovensku už dlho – a za ostatné roky čím ďalej, tým viac – nikto nikoho neuznáva. Pardon, pokiaľ nie je majstrom sveta ako Sagan. Alebo iba ak hrá aspoň v NHL či Bundeslige. Alebo vyštudoval zahraničnú vysokú školu a má publikácie a citácie v Science alebo Nature. Pokiaľ teda je Slovákom, ktorého uznal niekto niekde v niečom v zahraničí. Zahraničie, samozrejme, to na Západ od nás, sa stalo naším zrkadielkom, ktoré nám má každý deň hovoriť, akí sme pekní (alebo naopak).

Niečo je choré v našej dôvere i sebadôvere. Potrebujeme sa pozrieť do vlastného zrkadla tu doma. Potrebujeme načrieť do vlastného zdravého rozumu a stavať na sociálnej empatii voči sebe samým. Nedôvera nie je pozitívna emócia a nedá sa s ňou dlho dobre žiť. Súvislé a stabilnejšie dejiny dôvery by boli lepšie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama