Reklama
Reklama

Náročné čítanie pre náročných čitateľov

Počet zobrazení: 2513

Napriek prúdu skeptických myšlienok o tom, že kniha stráca v spoločenskom vedomí svoj pôvodný význam, že ju vytláča internet, televízne programy a iné mediálne aktivity, knihy sa čítajú a čítať sa neprestávajú. Možno je to skôr naopak: akoby si v záplave povrchností a mediálnych hlúpostí čitateľ hľadal a zjavne aj nachádzal dobré knižné tituly, knihy nielen s peknou väzbou, grafickou úpravou, ale aj kvalitným obsahom. Popritom však treba podotknúť, že ani vo vydavateľskom a čitateľskom priestore nie je ľahké sa orientovať, keďže komerčné tlaky nútia vydavateľstvá myslieť prinajmenšom na rentabilitu, nehovoriac o ziskoch z vydaných titulov. Knižný trh s vydanými knihami – domácimi aj zahraničnými – je obsiahly, takmer neprehľadný. Úprimne povediac, je zahltený priemernými či podpriemernými titulmi, nehovoriac o čistých literárnych brakoch. Ešte aj literárne recenzie sú v niektorých médiách sponzorované, vplyvné vydavateľské domy si presadia (a zaplatia!) literárnu kritiku, ktorá sa na kritiku nepodobá, skôr pripomína platenú inzerciu. Je to deformácia knižného trhu, pretože čitateľom sa predostiera nekvalita, povrchné príbehy, a je jedno, či sú to autori domáci, alebo zahraniční. Pýtam sa teda s Janom Werichom v jeho slávnom dialógu s Miroslavom Horníčkom : „Co číst?“

j.spacek.pascalov_tien.jpgJozef Špaček: Pascalov tieň, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,2017, 165 strán

Áno, „co číst?“ a čo nie, aby sme sa vyhli záplave plytkých, naivných a nablýskaných kníh a knižočiek, ktorých jedinou prednosťou je lakovaná obálka a zaplatená inzercia. Vyhnúť sa tomu nemožno, pretože to, čo sa píše a aj s úspechom vydáva a predáva, je obrazom nielen vydavateľského prostredia, ale aj veľkej väčšine čitateľov – ktorí sú odchovaní bulvárnymi médiami a, žiaľ, aj sociálnou realitou našej spoločnosti.

Zaiste, nie je to norma, nie je hlavný prúd vo vydavateľských aktivitách. Predsa len je takmer zúfalstvom prehrabávať sa v záplave literárneho braku a dokonca sa nechať presviedčať, že takýto druh literatúry je vlastne jej obohatením.  Buďme teda radi, že ľudia vôbec čosi čítajú, hoci je to odpad. Aj v tomto literárnom smogu sa vždy nájdu – pochopiteľne! –  diela kvalitné, výnimočné, zreteľa hodné . Bolo by nespravodlivé a nečestné zatracovať edičnú politiku našich vydavateľstiev, pretože je nepochybne ich ambíciou vydávať okrem komerčných titulov aj knižky kvalitné, čitateľsky nielen príťažlivé, ale aj náročné.

Verím, že sa nepomýlim, ak za takúto knihu, teda náročnú knihu pre náročných čitateľov, označím zbierku krátkych próz, ktorú napísal Jozef Špaček a dal jej priam tajuplný názov: Pascalov tieň. Dielko je to rozsahom neveľké, no obsahom bohaté. Čitateľa zaujme už štylistická konštrukcia textu, jemné pradivo dômyselných viet, v ktorých je veľa odkazov na tvorbu iných (veľkých) autorov. Špaček predpokladá – a právom – že jeho čitateľ je poučený o dielach, na ktoré sa odvoláva, pričom dej svojich textov posúva práve skrze citácie obľúbených spisovateľov (Bukowski, Updike, Vonnegut, Verlaine, Sloboda a i.) Pod povrchom niekedy jednoduchých, dalo by sa povedať, až banálnych príbehov, sa skrýva pôsobivá psychologická drobnokresba medziľudských vzťahov, až na hranici priam freudovskej psychoanalýzy. Autor sa prvoplánovo odvoláva na svoje dlhoročné pôsobenie gymnaziálneho učiteľa v neveľkom mestečku na Záhorí (Skalica) a na tomto pôdoryse umne rozvíja vlastné postrehy, hovorí o utlmených ambíciách, ktoré sa premietajú do vzťahov muža a ženy. Skrze autorské reflexie ožívajú aj figúrky z hrdinovho prostredia, typickí aj netypickí jednotlivci, ktorí dotvárajú farbistú atmosféru malomesta, no najmä Špačkovho vnútorného vesmíru. Možno teda bez obáv povedať, že v prózach je veľa autobiografických zážitkov, emócií a pocitov, akokoľvek sa autor snaží o nestranný pohľad či nadhľad. Vlastne – ani sa o to nesnaží. Špačkovo stotožnenie sa so svojimi literárnymi postavami je viac ako zrejmé: z prítmia autorovho vedomia i podvedomia sa v textoch prezentujú protagonisti príbehov, ktorí sú alter egom rozprávača, resp. sú ním samotným. Najmä v prvej časti, ktorú autor nazval kentaur.sk sa síce obšírne, no rozhodne nie nudne, zapodieva miestami komickými, smiešnymi, no zväčša tragikomickými udalosťami (nemožno ich nazvať príbehmi!) pedagóga, intelektuála v menšom mestečku, ktorý naráža na spoločenské, no najmä vzťahové limity, na obmedzenia jeho vlastných riešení a rozhodnutí. Príbehy autorových postáv sú rámcované pôvabným koloritom vinohradníckeho prostredia, vinohradmi, viničom, vínom, ktoré predstavujú akýsi harmonický protipól rozorvanému vnútru autorových postáv. Opisy zo školského prostredia nie sú len „vzťahové“, teda neopisujú len pomery v škole, no odrážajú – a to je dôležité povedať – skrze učiteľov a ich žiakov, aj celospoločenskú situáciu, zdeformované hodnoty, pomýlenú hierarchizáciu hodnôt. Na tieto deformácie zvyčajne dopláca idealista, rojko, človek čistý, ale až donkichotovsky naivný, nepoučiteľný vo svojej viere, že žiť možno aj v pravde.

Ako inak, udalosti, kauzy, rozhodnutia sledovanej literárnej postavy sa musia prejaviť aj v konaní a reakcii ženských protagonistiek. Autor-hrdina-literárna postava, si buduje zložité, neraz márne, zbytočné,  až kunderovsky groteskné vzťahy so ženami, s ktorými sa stretáva, s ktorými žije a ktoré sú súčasťou príbehu. Žena však nie je len objektom lásky, emócií, sexu (hoci aj!) ale predovšetkým akýmsi spektrom v krištáľovej guli tých najrozmanitejších reakcií v reálnom spoločenskom prostredí. Na správaní partneriek (žien, priateliek, mileniek) je priam majstrovsky zobrazené nielen myslenie a konanie žien, ale aj ich sociálne vnímanie reality: čosi ako pud sebazáchovy, intuícia možných matiek, čoho muž nie je schopný – alebo ktoré podceňuje. Jozef Špaček pritom úsporne narába s textom, neprezrádza čitateľovi svoju pointu až do posledného riadku: a potom zrazu pointu neprezradí...! Otvára tým priestor čitateľovej obrazotvornosti, ponúka možnosť pre svojské dokončenie príbehu. Netreba vari zdôrazňovať, že pri autorovom tvorivom (skeptickom!) naturele, je väčšina prítomných textov mierne pesimistická, miestami pre hlavného hrdinu bezvýchodisková.

Druhá časť má názov Oni a ony a už len toto samotné pomenovanie akoby indikovalo obsah a zameranie Špačkových poviedok. Muži a ženy. Veľmi svojrázna je poviedka (novela) Koho kopú múzy?, ktorá je nielen citlivým a pôsobivým opisom vzťahov medzi mužom a ženou, ale aj veľmi svojráznou genézou vzniku básne. Čosi podobné je v slovenskej prozaickej tvorbe ojedinelé, ak nie jedinečné. Na pozadí drobných, malých i veľkých emócií v partnerských vzťahoch autor presvedčivo opisuje, ako vzniká báseň, ako sa mení jej štruktúra, forma, obsah. Čo všetko ovplyvňuje vznik básne, aké záchvevy a poryvy duše, aké vesmírne vplyvy, či priam banálne úkony, ako je šúpanie cibule?

Špačkove prózy majú veľmi blízko k jeho obľúbenému autorovi Johnovi Updikovi, hoci ani zďaleka nemožno hovoriť o nejakom epigónstve; ak by to nebolo priveľmi opovážlivé, dalo by sa povedať, že učeň sa vyrovnal majstrovi, či ho dokonca prekonal. Prinajmenšom v záverečnej poviedke (novele) Plachá vášeň, ktorú nemožno čítať bez primeraného intelektuálneho zázemia. Ak by bol tento text preložený do angličtiny (dosaďte si akýkoľvek iný jazyk), čitateľ by ho nemusel rozoznať od niektorých častí Updikovej prózy O farme. Na rozdiel od puritánskeho Updika sa Jozef Špaček nebráni opisom mocných erotických scén – robí to bez lascívnosti, bez túžby po lacnej senzácii, robí to kultivovane a hoci javy a činy pomenúva bez prudérie, predsa len pôsobia tlmene a najmä literárne presvedčivo. Aj tento príbeh – mimochodom, je v ňom motív lesbickej lásky – má takmer kriminálnu pointu: či skôr, pointu bez pointy.

Nie nadarmo som nazval túto recenziu (úvahu) náročným čítaním pre náročných čitateľov. Kto má rád knihy z červenej knižnice, nech sa za Špačkovou knihou ani len neunúva. Čítať Pascalov tieň je vskutku dobrodružstvom ducha. Ako čitateľ som vďačný, že sa takéto knihy slovenských autorov sa z času na čas na našom knižnom trhu objavia.

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 1 – 2/2018

Priemer: 4.7 (39 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama