Reklama
Reklama

Nárast vplyvu Ankary v Strednej Ázii

Počet zobrazení: 1078

O imperiálnych ambíciách Turecka (nášho hodnotového spojenca v NATO – to je dobré si neustále pripomínať) a znovuobnovenia Osmanskej ríše sa toho v ostatnom čase napísalo veľa. Tiež sa napísalo veľa aj o tom, že Turecko je ostrov demokracie a náš možný budúci parťák v zdecimovanej Európskej únii, samozrejme, pokiaľ neotvorí stavidlá umelých utečencov. Lenže Ankara si dnes robí, čo chce! Pretože si môže robiť, čo chce, a to nehľadiac na slovenský mainstream.

Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu, keď v roku 1991 „vyplávali“ sovietske zväzové republiky, najmä tie v regióne Strednej Ázie, do rozbúrených vôd svojej nezávislosti, sa Ankara snažila (a snaží) o rôznoformátovú integráciu turkojazyčných subjektov, ktoré sa etablovali na platforme bývalého ZSSR. Samozrejme, akcent je kladený na nezávislé postsovietske (nie všetky, Tadžikistan je na základe iného jazykového okruhu – farsi) republiky Strednej Ázie (Turkmenistan, Uzbekistan, Kazachstan a Kirgizsko, ale aj prikaspického Azerbajdžanu.

image005.png
Vlajka Turkickej rady. Zdroj: www.turkkon.org

Tieto subjekty spája jazykový základ. Ich národné jazyky totiž vychádzajú z turkojazyčného základu a teda si rozumejú!

Do tohto turkojazyčného polmesiaca je potrebné zaradiť aj subjekty Ruskej federácie: Baškotastan, Tatarstan, Karačevo-Čerkeskú republiku, Kabardino-Balkarijskú republiku, Rebubliku Sacha (Jakutia), Republiku Altaj, Republiku Tuva a osobitne Krym (historicky ruský subjekt) so svojím špecifikom Krymských Tatárov. Taktiež časť Číny, resp. Východný Turkestan. A tak by sme mohli pokračovať.

Aj časť dnešného územia leninského projektu „Ukrajina“, ktorý je historicky zjavne zatiaľ ešte nedokonaným projektom vyššej trvanlivosti, má turkický ohlas.  

Podobne ako aj také Gagauzsko ako súčasť Moldavska.

No a nezabúdajme ani na to, že v  dnešnom Nemecku, ktoré je nosnou konštrukciou EÚ a spoločnej meny – euro – v súčasnosti žije cca +/- 5 mil. nemeckých občanov (teda občanov Európskej únie), ktorí používajú turecký jazyk a turkické jazyky ako svoj rodný jazyk. O tom, že súbežne dodržiavajú kultúrne zvyklosti plynúce z turkického základu a o turkických obyčajoch nehovoriac sa radšej nikto s pštrosím efektom nezmieňuje.
 

Kultúra a jazyk, alebo jazyk a kultúra
 

Celkovo na svete hovorí turecky a turkickými jazykmi cca 120 – 150 mil. ľudí. Málo, veľa? Na priloženej mape[1] vidno nosnú teritoriálnu dislokáciu dvoch hlavných (západná a východná) turkických skupín.

mapka_turkici.png

Pre nás je veľmi zaujímavé a poučné stopovať Kypčakov, resp. severozápadnú podskupinu, ktorá sa historicky etablovala v priestore strednej Európy. To vysvetľuje, o čom sa zmienime neskôr, aktivity Maďarska vo vzťahu k turkojazyčnému fenoménu. Inak asi si budeme musieť skoro všetci znovu preštudovať diela fenomenálneho Leva N. Gumiľova, aby sme pochopili, prečo svoje vzťahy tieto skupiny utužujú.

Na presadzovanie turkizmu, či skôr zjednotenia turkickej idey sú momentálne sfunkčnené rôzne inštitúty a efektívne podujatia. (napr. sem možno zaradiť aj nedávny prechod z cyriliky na latinku podľa tureckého vzoru v Kazachstane[2]). Za rozhodujúce možno považovať pravidelné uskutočňovanie summitov hláv turkojazyčných štátov, v rámci ktorých lídri koordinujú spoločné turkické projekty.
 

Inštitucionálne zaistenie
 

Za zlomový možno považovať IX. summit (2009), kedy bola vytvorená Rada spolupráce turkojazyčných krajín (Türk Dili Konuşan Ülkeler İşbirliği Konseyi). Taký je oficiálny názov, ale v praxi sa požíva Turkická rada (https://www.turkkon.org). Jej model fungovania a štruktúra boli prevzaté z Ligy arabských krajín alebo Britského spoločenstva národov. Ide o medzinárodnú organizáciu, ktorú tvoria súčasné turkické štáty s cieľom rozvoja všestrannej spolupráce medzi členskými štátmi. Tými sú: Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Turecko a (od roku 2019) Uzbekistan. Štatút pozorovateľa má Maďarsko (od r. 2019 aj Turkmenistan).

madarsko_turkicka_rada.jpg
Maďarsko ma štatút pozorovateľa v Turkickej rade. Foto: www.yandex.ru

Momentálne je generálnym tajomníkom organizácie (od roku 2018) Bagdad Kultaevič Armeev z Kazachstanu.

Prvý takýto summit sa konal ešte v roku 1992 v Ankare. Potom v roku1994 v Istanbule, v 1995 v Biškeku, 1996 v Taškente, 1998 v Astane (dnešný Nur-Sultan), 2000 v Baku, 2001 znovu v Istanbule, 2006 v Antálii.

Na X. summite v Biškeku (2010), ktorý je vnímaný ako posledný z ad hoc summitov boli prijaté závery smerujúce k upevneniu inštitucionálnych základov turkickej integrácie, čo nahrávalo a doteraz nahráva dôležité body Turecku.

Prvý summit Turkickej rady sa konal v roku 2011 v Astane (dnešný Nur-Sultan), druhý v Biškeku (2012), potom v azerbajdžanskej Gabale (2013), v roku 2014 v Bodrume. V tom istom roku bolo v Kyjeve otvorené Regionálne centrum Turkickej rady na Ukrajine. Piaty summit prebehol v Astane (2015), ďalší v Kirgizsku v Čolpon-Ate.

Ostatný a veľmi dôležitý summit z pohľadu Strednej Ázie, sa konal pred mesiacom v hlavnom meste Azerbajdžanu, v Baku. Prečo dôležitý pre Strednú Áziu?

Dôležité je, že členom Turkickej rady sa nestal Uzbekistan, ktorý sa počas prezidentovania I. A. Karimova prestal od roku 2000 zúčastňovať turkických summitov. V roku 2019 sa to však zmenilo. Taškent sa vrátil, o čom si povieme neskôr.

V samotnom Turecku bola vytvorená špeciálna vládna organizácia zameraná na rozvoj spolupráce turkojazyčných štátov, ktorá má fungujúce kancelárie vo všetkých členských organizáciách Turkickej rady. Ich hlavným cieľom je koordinácia činnosti tureckých spoločností a ich spolupráca s miestnymi organizáciami.
 

Záujmy Ankary nadovšetko
 

V rámci vzájomnej spolupráce Turecka s krajinami či skôr s celým turkickým svetom sa preferujú predovšetkým záujmy Ankary.

Ruský svet presadzovaný Moskvou v ostatnom období znovu našiel nové styčné body s turkickým svetom v profile Ankary.

Jedným z príkladov je ustanovenie Eurázijskej ekonomickej únie, ktorú síce Brusel odmieta, ale ako sa vravievalo v mojom detstve na Záhorí: dočkaj času, jak hus klasu..!

Taký Kazachstan je stabilný a aktívny účastník summitov turkických krajín, ale aj motorom eurázijskej integrácie (spolu s Moskvou a Minskom), čo evokuje záver, že buď neveria ani jednému smerovaniu (Nur-Sultan je navyše aktívny aj vo vzťahu k moslimskému svetu), alebo Kazachstan má predstavu, že sú možné prieniky.

Nakoniec exprezident Kazachstanu Nurslutan Abiševič Nazarbajev sa na summite v Baku stal čestným  predsedom Turkickej rady. Pri nominácii z úst prezidenta Azerbajdžanu Ilchama Gejdaroviča Alijeva N. Nazarbajev okrem toho, že na ňu prikývol, ešte akcentoval, že táto turkická štruktúra by mala naladiť „.. .logistiku od Číny po Tichý oceán...“
 

Dvaja pozorovatelia
 

Ako obyčajne tisíce otáznikov visia nad Turkmenistanom, ktorý na jednej strane preferuje absolútnu neutralitu, na druhej strane Ašchabad má vo vienku druhé najväčšie zásoby zemného plynu (po Rusku) na svete. A s takými partnermi treba jednať na úrovni! Alebo teraz v novembri doma kúrite niečím iným? Zrátané a spočítané, Turkmenistan sa skoro stane, tak ako Maďarsko, pozorovateľom v Turkickej rade. To aspoň na začiatok. Potom sa uvidí.

Problémom tohto spolku zatiaľ je fakt, že jednotlivé krajiny nemajú spoločnú hranicu s Tureckom. Ak Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan (a aj Turkmenistan) majú okrem spoločnej sovietskej stredoázijskej histórie aj spoločné (dnes už zväčša bezproblémové, lenže dlho tomu nebolo tak) hranice – to rozhodujúce – spoločná hranica s Tureckom absentuje. To robí proces integrácie cez jazyk delikátnejším.

Turecko nemá prakticky spoločnú hranicu ani s Azerbajdžanom , ak neuvažujeme o Nachičevanskej autonómnej oblasti, ktorá je, ako enkláva, od základného Azerbajdžanu oddelená Arménskom, ktoré má s Tureckom historické (genocída) a teritoriálne (Ararat) spory.

turkicka_rada.jpg

Jednotlivé členské krajiny (a aj pozorovateľská, ktorá je dokonca členom EÚ a NATO) majú rôznu ekonomickú váhu v svetovom ekonomickom ringu. HDP Turecka je trojnásobné vyšší než HDP Azerbajdžanu, Kazachstanu a Kirgizska spolu.

Preto je rozhodujúcim argumentom novej integrácie trukojazyčného sveta humanitárny aspekt, kde je základným spojivom spoločný jazykový základ a odkazy na jednotnú (kedysi) kultúrno-historickú podstatu. Postupný prechod z cyriliky na latinku vo všetkých krajinách Strednej Ázie (výnimku zatiaľ tvorí Kirgizsko, ale tam je to tiež už na spadnutie) tak dostáva inú argumentačnú logiku, než v našom priestore prijatá téza o derusifikácii spoločnosti.

Aj tak posilňovanie turkického elementu svojím spôsobom vyrýva hlboké vrásky ako v Moskve, tak aj v Pekingu a svojim sekundárnym spôsobom aj vo Washingtone.
 

Bakinský summit a návrat Taškentu
 

Deň pred oficiálnym konaním summitu, 14. septembra 2019 podpísal prezident Uzbekistanu Šavkat Mironomovič Mirzijojev svoj výnos o Pripojeniu sa Uzbekistanu k Nachičevanskej dohode o vytvorení Rady spolupráce turkojazyčných štátov.

V ten istý deň Taškent o uvedenom informoval Sekretariát..., takže už nič nebránilo, aby sa v roku 10. výročia podpisu Nachičevanskej dohody stal Uzbekistan riadnym členom Turkickej rady.

Formálne to bolo potvrdené na summite 15. októbra 2019 v Baku. Taškent tiež navrhol, aby sa „hlavným mestom“, teda mestom, kde budú sídliť orgány Turkickej rady stala uzbecká Chiva. Síce tam nie je žiadna moderná infraštruktúra, ale za pokus to asi Taškentu stálo.

ucastnici_sumitu_v_baku.jpg
Účastníci summitu v Baku, 15. 10. 2019. Foto: www.parahat.az

Vtedy sa krajinou so štatútom pozorovateľa stal aj Turkmenistan, takže organizácia má dnes 5 členov: Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Turecko a Uzbekistan a dve krajiny so štatútom pozorovateľov: Maďarsko a Turkmenistan.

Samozrejme, že Ankara privítala, ako bolo zverejnené na Daily Sabah[3], rozhodnutie Taškentu. Nakoniec evidenčné číslo vozidiel tureckých diplomatov v Uzbekistane je 001 (Slovensko má 074). A to o niečom hovorí. Rozšírenie vplyvu a biznis si predsa neprekážajú.

Turkická rada, či skôr téma turkických väzieb naprieč Euráziou bude, nehľadiac na plazivú westernizáciu všetkého a všetkým, zjavne zaujímavá.

Tak sa aj na Slovensku na to pripravme, keď nám už všeslovanská idea nevonia a tému Slovanov, všakže, „hrdo“ odmietame.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama