Nadýchnuť sa a letieť
Prozaik Radovan Potočár (1993) zaujal ako devätnásťročný už na literárnej súťaži Jašíkove Kysuce 2012 porotu (M. Grupač, P. Mišák, J. Špaček) a bol ocenený Čestným uznaním za svoje svieže, štylisticky čisté prózy. V jeho literárnom formovaní zrejme zohrala svoju úlohu aj účasť v literárnom projekte pre začínajúcich autorov Medziriadky. Debutu sa dočkal zásluhou nehasnúcej vitality Kaliho Bagalu, ktorý vydal jeho knižku Nádych (Koloman Kertész Bagala, Levice 2018).
V dvanástich prózach sústreďuje pozornosť na postavu Tomáša, v úvodnej poviedke Obedy u mamy uplatňuje najprv detský či chlapčenský aspekt s humorným podtónom („Torta vyzerá ako vždy. Zapichujeme do nej desať sviečok.“ s.7), v závere už spomína oslavu dvadsiatky. Tento výrazný pohyb v čase pôsobí na tomto mieste mierne diskurzívne, v ďalších prózach zaznamenáme aj pohyb v priestore, čo nie je nič neobvyklé, no tieto momenty by si žiadali hlbšie ukotvenie v súradniciach skromného deja. V náznakoch, alúziách a skratkách spomenie celú rodinnú galériu (má zrejme dobre načítaného D. Dušeka alebo i Ľ. Dobrovodu) a usmerňuje autorský pohľad na Tomáša – ktorý sa už potom stáva hlavným objektom i subjektom autorovej pozornosti. Ten sa ocitá v rôznych životných situáciách akoby na skúšku, s ešte nie celkom vyjasnenými prioritami – pokračovať po strednej škole v štúdiu alebo sa zamestnať, či nadviazať vážnejší vzťah, prípadne cestovať, spoznávať svet?
Čitateľ má možnosť začítať sa do jeho ďalších náhľadov o rodinnej situácii, aj dosť trpkých, s kritickým ostňom (napr. poviedka Bejby), hneď v nasledujúcej próze Uhol pohľadu sa prekvapujúco ocitáme aj v Indii, hoci ide vlastne len o spomienku na konkrétnu situáciu v ďalekej krajine. Tomáš sa v niektorých častiach javí ako človek-svetobežník či kozmopolita, no s ešte – ako sme už uviedli vyššie – nevyhranenými cieľmi – „Tomáš nevie, kam beží. Nevie, koľko by zabehnúť chcel, koľko kilometrov už má a či to stačí.“ (s. 109). V tomto opatrnom ohmatávaní života v adekvátnej miere používa štylisticky účinné náznaky, skratky, zámlky, pokusy o vlastné vzťahové neologizmy v komunikačnej rovine Tomáš – Alena. Jeho partnerka sa javí byť nad ním v prevahe, najmä v pragmaticky pôsobiacich situáciách, keďže „Alena rozhodne sama, pretože Tomáš sa rozhodnúť nedokáže. Váha, vyhodnocuje za a proti, zvažuje alternatívy.“ (s. 111) Tieto fragmenty možno odrážajú autorovu ešte zmysluplnú opatrnosť vo výbere pre neho prozaicky vyhranených a nosných situácií, tém a motívov, čo je u debutujúceho autora s výrazne čistým autorským rukopisom vcelku pochopiteľné.
Je zrejmé, že sa vie správne nadýchnuť, v správnom čase, v správnej atmosfére. Má všetky predpoklady vybrať si správny smer ďalšieho autorského hľadania silnejších príbehov, silnejších tém. Rozhodne od neho možno očakávať ďalšie kultivovane napísané príbehy s rozvinutejším dejovým záberom, hlbším ponorom do psychiky postáv. Podarilo sa mu vytvoriť vlastný svet, v ktorom sa zatiaľ viac hľadá, ako nachádza, viac sa pýta, ako odpovedá. Sú to však základy, na ktorých možno bez obáv stavať.
