Reklama
Reklama

Nádej menom Dubček

Počet zobrazení: 3765

Vznik nového románu Ľuboša Juríka  Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (Matica Slovenská, Martin 2015) mal nesporne zaujímavé pozadie. Autor ho na pokračovanie uverejňoval na stránkach internetového časopisu SLOVO a vyzval na spoluprácu pri dokončovaní románu čitateľskú verejnosť. Tento interaktívny prístup by mal výrazne prispieť ku kvalite románu, pretože zvolená téma si tento prístup rozhodne zaslúži. Autor si bol vedomý toho, že boli pomerne nedávno publikované viaceré knihy o Dubčekovi (o. i. J. Banáš a K. Urban), o obrodnom procese a musel s tými skutočnosťami rátať, aby mohol prejaviť dostatočnú mieru originality a kreativity. Nebolo to však ľahké ani jednoduché, pretože fenomén Dubček na Slovensku rezonoval a rezonuje veľmi výrazne. Využil už osvedčený kompozičný kľúč, keď si za partnera k zomierajúcemu politikovi v pražskej nemocnici zvolil advocata diaboli (podobne ako v románe Smrť ministra o Clementisovi) primára traumatologického oddelenia Na Homolce Samuela Rozmana. Ide, pochopiteľne, o fiktívnu postavu a autor v predslove vysvetľuje aj žánrový podtón románu – podľa neho ide o kombináciu literatúry faktu s beletristickou fikciou. Tento prístup možno považovať za vhodný a v Juríkovom prípade, keďže ide o prozaika s bohatou novinárskou skúsenosťou, aj za šťastný.

jurik_dubcek_obalka.jpgJurík v takmer 600-stranovom románe obsiahol v podstate celý život Alexandra Dubčeka, vrátane priblíženia rodinného zázemia nielen zo strany jeho rodiny, ale aj jeho manželky Anny. Ťažisko rozprávania však spočíva z pochopiteľných dôvodov v tom najexponovanejšom období, kedy bol A. Dubček na vrchole svojej politickej kariéry – od januára 1968 po apríl 1969, čo je veľmi krátke obdobie, no bolo doslova nabité činmi a udalosťami, ktoré vyvažujú snáď celé desaťročia – či podľa podtitulu románu celé storočie... A práve o tomto období vedú kľúčové rozhovory vyššie spomínaní protagonisti, skutočná historická osobnosť s postavou možnou, no v konečnom dôsledku fiktívnou. Aby táto dvojica nepôsobila z kompozičného hľadiska stereotypne, autor dáva určitý priestor aj mladej sestričke Pavlíne, východniarke slúžiacej pri Dubčekovom lôžku, ktorá nevedela takmer vôbec nič o problematike obrodného procesu, takže ani o svojom pacientovi, a jej priateľovi sanitkárovi Béďovi, ktorý toho zasa vedel pomerne dosť a v Dubčekovi videl niečo ako ikonu z čias minulých nádejí.

Druhým oživujúcim kompozičným prvkom sú zápisky primára Rozmana, v ktorých sa zapodieva najprv svojím súkromím, vzťahom k svojej láske Barbore, s ktorou sa neskôr rozišiel, no hlavne opisom udalostí po vstupe vojsk, keď jazdil s lekárom Hlavom sanitkou po Prahe a ošetrovali či odvážali zranených občanov ČSSR po násilí okupačných vojsk u nás do nemocníc. Tieto dramatické pasáže pôsobia dynamicky, popisované udalosti a Rozmanove reakcie na ne nemohol vidieť a zažiť sám  Dubček, je to svedectvo nielen tohto jedného priameho svedka udalostí, hoci v románe fiktívne prítomného, no obsahuje skúsenosti tisícov občanov Československa, s bolesťou prežívajúcich pohnuté okupačné dni a všetko to, čo nasledovalo po nich. V centre pozornosti románu pôsobia obidve hlavné postavy ako tragické, obidve svojím spôsobom doplatili na politiku, hoci každý na inom brehu – dôvody Dubčekovho osudu po roku 1969 sú známe, Rozman bol vylúčený za roky 1968 a 1969 z vysokoškolského štúdia, doštudoval však medicínu za trpkú cenu – súhlas so spoluprácou s ŠtB. Takže dramatizmus individuálnych ľudských osudov tu autor nespojil len s menom najznámejšieho slovenského politika, ale aj s človekom, takpovediac, z ľudu. A práve Rozman je tým, ktorý formou výčitky pripomína Dubčekovi, že bol v exponovanom období roku 1968 príliš naivným, že podcenil bezohľadnú hegemonistickú stratégiu politiky Sovietov smerom k svojim satelitom, ku ktorým sme patrili aj my. Taktiež mu pripomína, že Dubčekov podpis pod moskovské protokoly a pod tzv. „obuškový zákon“ bolo veľmi ťažké zniesť a pochopiť pre všetkých, ktorí v ňom videli záruku nádejí na očakávané zmeny, ktoré mali a mohli prísť po ohlásenej obrode socializmu, reformovanom na ľudskú tvár. Dubček trpezlivo oponuje, vysvetľuje, argumentuje, hoci nie všetko vyznieva presvedčivo. Kameňom úrazu bola o. i. skutočnosť, že on ako človek, ktorý dosť dlhú dobu pobýval v ZSSR a poznal viac do hĺbky podstatu tohto režimu, veril napriek všetkému ideám socializmu a tomu, že sa Sovieti predsa nerozhodnú vojensky u nás zakročiť, hoci mal o tomto úmysle nemálo signálov z rôznych prameňov. Tieto pasáže, Dubčekove repliky na viacerých miestach šuštia papierom, autor sa opieral o dobové dokumenty z tlače a rôzne publikované pramene a pretlmočiť ich do jednoduchšej formy, ktorá bola Dubčekovi pri vyjadrovaní vlastná, predsa len nebolo až také jednoduché. Dubček však nekľučkoval, priznal aj viaceré svoje omyly a chyby, ktoré situáciu doviedli až k 21. augustu 1968, hoci je otázne, či by táto situácia nenastala aj vtedy, keby bol na čele obrodného procesu niekto iný z vtedajších predstaviteľov progresívnych síl. To už je však pole hypotéz, ktoré nemá zmysel viac skúmať.

Kniha bude nesporne zaujímavá pre široké vrstvy čitateľov nielen preto, že predstavuje Dubčekovu osobnosť v komplexnosti, vo fáze mladších rokov, kedy prechádzal rôznymi stupňami podielu na politickej moci až po tú najvyššiu, keď išlo o všetko, následne aj životnú etapu poníženia, sledovania zo strany ŠtB, obmedzovania osobnej slobody, aj v tejto etape našiel pri sebe okrem rodiny spriaznené duše, priateľov, ktorí sa nebáli možného ostrakizovania za kontakty s ním. Román zachytáva aj húštinu politickej moci v bývalom Československu s pochopiteľnými väzbami na zahraničie, rôznych politikov s pevnými a väčšinou veľmi pružnými chrbticami až do roku 1989 a pár rokov nasledujúcich. Pamätníci tohto obdobia si pri čítaní mnohé pripomenú, čo mladšie generácie zasa pre seba určite nemnohé javy a súvislosti objavia. Ľubošovi Juríkovi sa po Vladimírovi Clementisovi podarilo obsiahlo priblížiť a plasticky vykresliť celú životnú cestu politika socializmu s ľudskou tvárou, akým Alexander Dubček nielen bol, ale ním v podstate aj zostal, hoci už len v historickom odkaze, ktorý sa však nestal umŕtvenou hodnotou.        

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama