Reklama
Reklama

Nad dokumentárnym filmom Vladimíra Štrica Povstanie. Slovensko 1939 – 1945

Počet zobrazení: 8124
Článok Martina Mocka uverejňujeme aj po dlhšom časovom odstupe od uvedenia filmu Vladimíra Štrica Povstanie. Slovensko 1939 – 1945 v RTVS (september 2014) z viacerých dôvodov. Po prvé, že článok film zasadzuje do „súperiacich interpretačných línií našej histórie rokov 1938 – 1945“, a nejde v ňom len „o tento konkrétny dokumentárny film, ale o celý spor o interpretáciu dejín“ daného obdobia. Po druhé, že na rozdiel od všeobecnej kritiky, jeho odmietania či ventilovania vášní, film rozpitváva takmer minútu po minúte – a hoci mu „nič nedaruje“, poukazuje aj na to, kedy sú udalosti, dianie či postavy hodnotené „vecne a pravdivo“. Napokon, Martin Mocko v článku ukazuje, ako by sme sa mali vyrovnávať s históriu – aj s tendenciami túto históriu, mierne povedané, opravovať a vtedajších aktérov ak nie glorifikovať, aspoň ospravedlňovať.  Udalosti na Ukrajine, vstup fašistických zoskupení na scénu, vyjadrenia premiéra Jaceňuka v Berlíne o druhej svetovej vojne či poľského ministra zahraničných vecí Grzegorza Schetynu o oslobodení Osvienčimu obnažujú, že zápas o minulosť je už zápasom o dnešok, ale najmä o budúcnosť.
     Článok, pôvodne uverejnený v časopise Druhá svetová [www.druhasvetova.sk] č. 1-2/2014, autor pre Slovo upravil a doplnil o niektoré ďalšie údaje.
Redakcia
 
Úvodom

Krátko pred oslavami 70. výročia Slovenského národného povstania rozvírila hladinu historickej obce informácia o novom televíznom dokumente o SNP, spracovanom podľa knihy historika Martina Lacka[1]. Zniesla sa naň všeobecná kritika, žiadalo sa aby nebol vysielaný, padali otázky ako vôbec mohol byť natočený verejnoprávnou televíziou. Z druhej strany sa argumentovalo právom ľudí zastávajúcich alternatívne názory na ich verejnú prezentáciu a diskusiu.

V zásade ide zase len o ďalší prejav všeobecne známeho vleklého sporu súperiacich interpretačných línií našej histórie rokov 1938 – 1945. Na jednej strane názorovej škály, možno povedať že skôr mainstreamovej, prevažujú skôr negatívne hodnotenia Slovenského štátu a vyzdvihovanie Slovenského národného povstania ako štátotvornej udalosti pre moderné Slovensko. Na opačnej strane škály, početne menej zastúpenej, no nesporne živej, prevažujú opačné názory – Slovenský štát hodnotený skôr pozitívne a SNP skôr negatívne. Dokument, o ktorom je tento článok, sa svojimi postojmi radí na túto druhú stranu škály, a to veľmi ďaleko od stredu.

Nie často dostane odborná i laická verejnosť do rúk taký ucelený prejav tejto interpretácie, akým je široko koncipovaný televízny dokument. Je to vzácna príležitosť komplexne zhodnotiť nosné argumenty a poukázať na ich nedostatky. Bola by škoda túto príležitosť nevyužiť a zanechať tých, čo sa s dokumentom stotožňujú, v situácií, keď ich odporcovia dokument len všeobecne odmietajú, ale nikto si nedá námahu povedať konkrétne prečo. Preto, keď už opadli prvotné vášne, je na čase pustiť sa do toho. Samozrejme, nepôjde len o tento konkrétny dokumentárny film, ale o celý spor o interpretáciu dejín rokov 1939 – 1945.

Rozbor filmu

Už úvodné zábery – preprava Dr. Jozefa Tisa a ďalších väzňov z Prahy do Bratislavy, sprevádzaná hudbou, aká zvykne vo filmoch podfarbovať drámy – predurčujú tón celého dokumentu.

Možno súhlasiť s v globále pozitívnym hodnotením 1. ČSR, za konštatovania niektorých negatív (0:01-0:02). Vzhľadom na tému dokumentu by azda nezaškodilo aspoň jednou vetou spomenúť gravitovanie HSĽS smerom k autoritárskym režimom už v tomto období. To by bolo azda pre pochopenie histórie významnejšie, než patetický prejav Andreja Hlinku o jeho obľúbenej téme – o sebe v boji za autonómiu (0:03).

Ak však možno prehliadnuť takéto opomenutie pri úvodnom opise predmníchovského obdobia, absolútne ho už nemožno odpustiť pri opise udalostí tesne po Mníchovskej dohode. Dokument sa tu obmedzuje len na vyhlásenie autonómie, jej pozitíve prijatie väčšinou Slovákov (0:02-0:04) a Viedenskú arbitráž (0:04-0:06). Rodiaci sa režim samovlády HSĽS vôbec nespomína. Ten totiž nevznikol po marci 1939, ale už v októbri 1938, aj so zárodkami všetkými jeho negatív, ktoré naplno prepukli v nasledujúcich rokoch. A že nešlo len o autonómiu, ale prinajmenšom v rovnakej miere aj o to, čomu sa ľudovo hovorí totalita, je jasné napríklad z osudu Slovenskej národnej strany. Hoci SNS bola rovnako ako HSĽS národnou a autonomistickou stranou, ľudáci ju ešte koncom roku 1938 donútili (napríklad aj vyhrážaním sa koncentrákmi) k vliatiu sa do HSĽS-SSNJ, teda fakticky k zániku.[2]  Pripomínam, že to bolo v období, kedy takéto kroky nemožno ospravedlňovať tlakom Hitlera.

Napriek hore uvedenému človeka sledujúceho tieto polemiky neprekvapí, že dokument odvodzuje všetky negatíva režimu až od nanúteného vyhlásenia samostatného štátu 14. marca 1939 a zaradenia do nemeckej zóny vplyvu. Nakoniec, celá otázka charakteru režimu, pre každodenný život ľudí omnoho dôležitejšia než hranice štátneho útvaru a národnosť jeho vedúcich predstaviteľov, je  v dokumente odbavená zmienkou o „viacerých vážnych politických obmedzeniach, ktoré muselo Slovensko strpieť“ po 14. marci (0:06). Lenže napríklad o tom, že HSĽS už v deň Žilinskej dohody prihlasovala Slovensko do radov „štátov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“ – ktoré štáty to v októbri 1938 asi boli? –, nie je v dokumente žiadna zmienka.[3]

Zužovanie problematiky nástupu ľudáckeho režimu len na 14. marec, kedy predstavitelia HSĽS skutočne nemali na výber, nie je ničím novým. Na podobnú tendenciu ospravedlňovania ľudáckeho režimu poukazovala napríklad už aj obžaloba v retribučnom procese s Jozefom Tisom a spol. v roku 1947.[4] Lenže dodnes, hoci väčšina kritiky nástupu ľudákov k moci je zameraná na iné okolnosti než na Hitlerom vynútený 14. marec, väčšina argumentov pre ich obhajobu sa stále sústredí práve naň.

K hlbšiemu zamysleniu nás nútia zábery z prezidentskej prísahy Jozefa Tisa, že „povedie štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti“ (0:09), ukážka brannej výchovy detí hrajúcich sa v plynových maskách (0:12), či v Hlinkovej mládeži nacvičujúcich vojenské manévre s maketami prílb, pušiek, diel a tankov (0:40). Ich zaradenie treba oceniť.

O Hlinkovej garde sa dozvieme, že sa do nej vstupovalo „z rôznych dôvodov: od národného nadšenia, cez vypočítavosť, po oportunizmus“ a že plnila funkciu straníckej milície a politickej polície. Zo všetkého ďalšieho a konkrétnejšieho, čo by v súvislosti s jej pôsobením mohlo byť povedané, bol vybratý ten fakt, že do nej „vstúpilo aj množstvo komunistov, či ľudí z bývalých vládnych strán, ktorí tým chceli akoby prekryť svoju predošlú činnosť“ (0:15-0:16). Isteže, našlo sa aj dosť takých. No keď už dokument tak do hĺbky rozoberá okrajové motívy vstupu do HG, mal spomenúť aj obdobie, keď bol vstup zo zákona povinný pre každého, to, že pre výkon určitých povolaní bol vstup vynucovaný, či to, že ilegálna komunistická strana priamo nabádala svojich členov vstupovať do HG za účelom informovanosti či dokonca ovládnutia niektorých jej organizácií. Zvlášť spomenuté sú však len tie motívy, ktoré vyznievajú v neprospech protiľudáckej opozície.

Protižidovské nariadenia sú opisované len ako prijímané „podľa vzoru Nemecka“, „pod taktovkou Nemecka“ a stručne sa  vysvetľujú niektoré príčiny plodiace antisemitizmus (4% obyvateľstva vlastnili takmer polovicu majetku) (0:17-0:18). Opäť sú zamlčané notoricky známe fakty, že HSĽS po týchto protižidovských opatreniach (vrátane vysťahovania) volala už dávno pred rokom 1938, že už v prvý deň získania moci sa v  Manifeste slovenského národa zaväzovala „vyčistiť Slovensko od cudzích živlov“ a bojovať proti „marxisticko-židovskej nákaze“[5], a že prvé protižidovské opatrenia začala uskutočňovať ešte za autonómie.[6]

O katolíckej cirkvi sa hovorí len to, že jej postavenie bolo „skutočnou raritou, hlavne v porovnaní so situáciou v iných európskych štátoch pod kontrolou nacistov“ – zatiaľ čo inde boli katolíci mučení a umierali v koncentračných táboroch, na Slovensku katolícka aj evanjelická cirkev pôsobili relatívne slobodne (0:19-0:20). Ani slovkom nie je spomenutý podiel slovenských predstaviteľov katolíckej cirkvi na režime, hlásanej ideológii a všetkom, čo z toho vyplývalo. Namiesto toho bolo potrebné zvlášť pripomenúť, ako toto relatívne slobodné postavenie kontrastuje s érou komunizmu (0:20).

Nasleduje trochu nelogický opis deportácií slovenských Židov: konštatuje sa, že Tuka „postavil vládu pred hotovú vec“ - vývoz 20 tisíc mladých Židov (0:29), po čom sa konštatuje, že vyvezených bolo približne 58 tisíc Židov (0:30). Príčiny tohto rozdielu a zástoje jednotlivých strán nie sú ani len naznačené. Aj v súvislosti s predchádzajúcim skúpym opisom miesta katolíckej cirkvi v ľudáckom režime márne by sme čakali, že bude spomenutý napríklad kontroverzný pastiersky list k deportácii Židov z marca 1942[7] – dokument posväcujúci mnohé prvky šíreného antisemitizmu, ba dokonca očividne inšpirovaný aj neslávne známymi Protokolmi sionských mudrcov.[8]

Takisto v pasážach o „relatívnom blahobyte“ a odstránení nezamestnanosti (0:35) by po predchádzajúcej polhodinke už len najväčší optimista očakával spomenutú aj druhú stranu mince – povinné kontingenty robotníkov do Nemecka, či stavanie hospodárskeho úspechu na vojnovej konjunktúre a pod.[9]

Na to, že v názve dokumentu je na prvom mieste „Povstanie“ a až na druhom „Slovensko 1939 – 1945“, je odboju proti režimu venované až hriešne málo miesta. Istotne, napríklad aj také zábery veselo šantiacich dedinčanov (0:14-0:15) či zimných otužilcov (0:33-0:34) sú vhodným pripomenutím každodennosti, ktorá často absentuje v historických dokumentoch. Lenže v tomto prípade je divák presýtený podobnými ilustračnými pasážami na úkor hlavnej témy, v ktorej by odboj nepochybne mal mať prvoradé miesto.

Celému odboju až po tzv. Vianočnú dohodu dokument venuje jeden a pol minúty (0:36 – 0:38)![10] Väčšinu z toho ilegálnej Komunistickej strane Slovenska, ktorej organizačné schopnosti sú prechválené snáď ešte o čosi viac, než by si zaslúžili. Politika komunistov je charakterizovaná zjednodušujúcim konštatovaním, že „komunisti mali vo svojich politických cieľoch jasno“ – likvidácia kapitalizmu, vybudovanie socializmu (0:36). Celkom sa opomína podriaďovanie tohto konečného cieľa komunistov momentálnym politickým potrebám ZSSR, kvôli ktorému väčšinu predmetného obdobia komunisti nemali na programe dňa revolúciu, ale zatiaľ len „porážku fašizmu“. Nepravdivé je aj ďalšie tvrdenie, že „hlavnou líniou ilegálnej KSS až do roku 1941 bolo heslo 'Za sovietske Slovensko'“ (0:37). Heslo „Za sovietske Slovensko“ sa stalo hlavnou líniou KSS až začiatkom roku 1941 a prestalo byť hlásané v lete 1941 po napadnutí ZSSR, keď sa opäť celá politika KSS preorientovala výlučne na pomoc jeho boju. Práve naopak, ľudákmi nastolený režim umožňoval komunistom, ako jedinej verejne vystupujúcej domácej opozícii, pasovať sa do role „bojovníkov proti totalite“.[11] V ich propagande v tomto období nebolo o nič menej zaslúženej kritiky ľudáckeho režimu ako blúznenia o prednostiach sovietskeho zriadenia.[12] Takto vlastne ľudáci nepriamo pomohli komunistom legitimovať a spopularizovať sa až do tej miery, že v prvých slobodných voľbách po vojne získali tretinu hlasov.

Samozrejme, nemôže chýbať ani pasáž o „paradoxe Slovenskej republiky“, že „komunisti, hoci oficiálne prenasledovaní, dostávali relatívne mierne tresty“ (0:36). Opäť je to iba jedna stránka mince. Ak porovnávame s najextrémnejším známym prípadom, s nacistami či komunistami počas stalinského obdobia, tak tresty naozaj boli mierne. Ale ako by dopadlo porovnanie ľudáckych trestov z obdobia faktického mieru (1939 – 1941) s trestami napríklad za tzv. normalizácie? Aké závery by sme podľa tejto metódy museli potom vyvodiť o období druhej polovice komunistického režimu? Netrúfam si definitívne odpovedať, no domnievam sa, že by neboli príliš po vôli mnohým sympatizantom tejto apológie.

Porovnania bokom, situácia bola taká, že väčšina komunistov bola odsúdená za prejavenie odlišného politického názoru (nedovolené organizovanie sa, šírenie letákov) rádovo na pár mesiacov až pár rokov. Počas toho ich zväčša nezaopatrené chudobné rodiny živorili, ako vedeli. To tiež nebola až taká idyla, ako sa servíruje. Nehovoriac o tom, že o tie relatívne nízke tresty sa vo väčšej miere, než si pripúšťame, zaslúžili aj ľudia z opačnej strany ideologického frontu. Najmä pracovník bratislavskej prokuratúry Július Viktory, neskorší komunistický povereník vnútra a spravodlivosti, ktorý žaloval prakticky všetky hlavné politické prípady. Alebo trebárs aj vojenský prokurátor Anton Rašla, ktorého netreba predstavovať. A nemôžeme z histórie celkom vymazať ani niekoľko vtedy medializovaných a jednoznačne politicky manipulovaných „exemplárnych procesov“, v ktorých za takú istú činnosť padali aj prvostupňové rozsudky smrti a doživotia.[13] Tie boli síce neskôr po Stalingradskej bitke zmiernené, no treba sa zamyslieť, či by sa tak mohlo stať aj v prípade nacistického víťazstva. Nie je dôvod ľudákom upierať miernejší spôsob boja proti politickej opozícii než v okolitých krajinách, ale aj ten treba ukázať v celej svojej komplexnosti a nie len jednostranne apologeticky.

V zásade pravdivé je aj tvrdenie, že „viacerí prominentní komunisti si tu pokojne nažívali, a časť z nich pracovala na dobre platených miestach“ (0:37). Lenže, o akej čiastke komunistov hovoríme? Išlo nanajvýš o pár desiatok tzv. „komunistických intelektuálov“, spomedzi niekoľko tisíc „robotníckych“ komunistov, ktorým nikto nič neodpustil, skôr naopak. A ešte aj tých komunistických intelektuálov do vplyvných pozícii umiestňovali ľudia, ako napríklad národohospodár Imrich Karvaš, popredný organizátor SNP. Po zásluhe treba tzv. umierneným ľudákom kvitovať, že keď nemali vlastných schopných ľudí, boli ochotní v prospech veci zapriahnuť aj svojich odporcov, ako bol Karvaš. Ale za to ľudákom nemôžeme pripisovať všetko pozitívne, čo potom títo ľudia vo svojich pozíciách vykonali v podstate proti režimu. Tieto komplikované a zaujímavé paradoxy však dokument nijako nepredostiera a zásluhy sú v jeho podaní jasné.

Čo sa dozvieme o občianskom odboji: „Ešte lepšie dopadli príslušníci demokratického odboja. Jeden z jeho čelných predstaviteľov Ján Ursíny sa vo svojej cele ani nezdržiaval – býval v byte riaditeľa väznice.“ (0:37). To je všetko. Ani slovo o pomoci ľuďom unikajúcim do exilu, spravodajskej činnosti pre exil či rozvetvenej agentúre v štátnych úradoch, ktorá sa k nevôli mnohých ľudákov tiež v nemalej miere zaslúžila o spomínanú liberálnosť režimu.[14] A to ešte aj ten jediný spomenutý príklad je viac než problematický. Predpokladám, že vychádza z článku (často neprávom považovaného za spomienky[15]) Jána Mikulu Povstanie s legendou, veľmi populárneho v kruhoch kritikov SNP.[16] Jeho tvrdenie považujem za nafúknutú legendu. Ursíny bol totiž internovaný v Ilave len v roku 1939.[17] Vtedy nebol zatknutý ako „čelný predstaviteľ odboja“, ako ho charakterizuje dokument. Bol preventívne zatknutý v dôsledku udalostí v marci 1939, a to ako člen dobrovoľne-nasilu „zjednotnej“ HSĽS-SSNJ. O tom však dokument mlčí, pretože by musel spomenúť aj legalizovanie preventívneho zatýkania ľudí len na základe podozrenia – jedno z prvých nariadení slovenskej vlády po 14. marci. Je pravda, že Ursíny ako väzeň v Ilave mal nadštandardné kontakty s jej vedúcim – veď donedávna bol jednou z najvplyvnejších osobností Slovenska. Pobyt v prvej stavbe ľudáckeho režimu vo svojich memoároch popisuje veľmi detailne. Porovnanie oboch verzií ukazuje, že zmienka v Mikulovom článku má vzťah k Ursínyho verzii asi ako po mnohonásobnej hre na telefón.[18] Treba si položiť otázku: Koľko ďalších tvrdení prebral dokument z publicistiky podobnej kvality a podáva ich ako hotovú históriu?

Takú komplikovanú problematiku, akou sú rôzne prelínajúce sa plány rôznych skupín na SNP, ani nie je možné vyložiť v televíznom dokumente. Zjednodušenia sú nevyhnutné. V prípade tohto dokumentu sú zjednodušenia volené presne podľa očakávania: Povstanie je vnímané najmä ako vojenská akcia, pričom jeho politický rozmer sa redukuje len na otázku zachovania či nezachovania štátnosti. Tak sa divákovi prezentujú „dve základné línie príprav povstania“: Čatlošov plán zachovávajúci Slovenskú republiku a plán Vojenského ústredia, ktorý „odmietol“ Slovenskú republiku a „ako najvyššieho veliteľa počúval Beneša“ (0:42-0:43). Napríklad otázka režimu po povstaní (Čatloš pôvodne rátal so zavedením dočasnej vojenskej diktatúry[19]), či postavenia Slovenska v rámci ČSR (Beneš počítal s akýmsi decentralizovaným krajinským systémom[20], zatiaľ čo SNR s dvomi rovnoprávnymi národmi) leží mimo zorného poľa tvorcov dokumentu. Nespomína sa snaha SNR o hľadanie realistického východiska pre postavenie Slovákov po víťazstve Spojencov, pre ktorých bolo obnovenie ČSR hotovou vecou. Dôležité je len zachovanie samostatného štátu, ktoré bolo vo vtedajšej realite jednoducho chimérou.

V celom dokumente sa taktiež nedozvieme nič o obrannom variante plánu SNP – teda tom, ktorý sa nakoniec realizoval. Vypuknutie povstania po vstupe nemeckej armády je prezentované len ako improvizácia po zlyhaní ofenzívneho plánu SNP. Aj neskôr, pri opise vojenského potlačenia povstania, sa konštatuje: „Povstanie bolo od počiatku projektované ako víťazná vojna. Jeho otcovia počítali so skorým spojením s Červenou armádou na Slovensku. Na porážku, na variant ústupu do hôr, pomyslel málokto.“ (1:01). Je pravdou, že konkrétne prípravy na pesimistickejšie varianty boli pred aj počas povstania veľmi nedostatočné. Ale to neoprávňuje upierať vedúcim povstalcom rozhodnutie v prípade okupácie sa brániť za každú cenu a za každých okolností, ktoré už vopred prijali ako zásadné stanovisko a s vedomím následkov. Keby ho dokument spomenul, asi by ho musel konfrontovať s rozhodnutím prezidenta Tisa legalizovať okupáciu, za ktorým možno právom vidieť politický pragmatizmus, ale sotva nejaký étos či zdroj národnej hrdosti.

Treba oceniť, že rola národohospodárov na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom v príprave SNP je v dokumente spomenutá a zhodnotená vecne a pravdivo (0:43).

Ani v interpretácii príchodu partizánov dokument automaticky nepreberá stereotypné ľudácke hľadisko a je badateľná snaha o vecnejšie vykreslenie (0:44-0:45).[21] Lenže v dôsledku mnohých zamlčaných negatív režimu bude pre diváka ťažko pochopiteľné, prečo odrazu „krajina bola akoby tehotná povstaním“. Zmienky o romantickej Jánošíkovskej tradícií ako vysvetlenie nepostačujú (0:45). Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že „posmelení pozitívnym prijatím a nečinnosťou orgánov, sa partizánske akcie stávali čoraz častejšími i brutálnejšími“ (0:46). Ťažko si vysvetliť, prečo by sa partizánske skupiny v nepriateľskom prostredí správali menej brutálne.

Dokument vzápätí upadá naspäť do stereotypu, keď partizánsku aktivitu i právom kritizované zločiny na etnických Nemcoch vykresľuje ako hlavnú a jedinú príčinu nacistickej okupácie Slovenska, ktorá zároveň znamenala predčasný začiatok SNP. (0:47) Tým obchádza ostatné, dnes dobre známe a prinajmenšom rovnako dôležité dôvody okupácie: celoplošný rozklad štátneho aparátu, nespoľahlivosť armády, riziko prevratu po vzore Rumunska a ďalšie. Podobne zjednodušujúco vidí dokument príčinu prvotného povstaleckého nadšenia len v ilúzii, že za pár dní bude dosiahnuté spojenie s Červenou armádou (0:48). Keď ide o SNP, nepripúšťa sa ako motív vlasteneckého nadšenia obrana pred cudzou okupáciou, či vôľa prispieť k porážke nacizmu. Namiesto takýchto kľúčových vecí sa dozvedáme, že istý vojak odmietol mobilizovať do povstaleckej armády slovami: „Čo sa seriete chlapi, veď je žatva“ (0:49).

Podrobnejšie hodnotenie nasledujúcej vojenskej časti dokumentu (0:50-1:02) radšej prenechám povolanejším. V skratke možno povedať, že sa v ňom striedajú objektívnejšie opisy udalostí s vypichovaním negatív a zlyhaní povstaleckej strany. Zaujímavé je napríklad poukazovanie na to, že hoci povstalecká armáda „mala oficiálny názov 'Československá armáda na Slovensku', mohla vzniknúť len vďaka predošlej existencii Slovenskej armády“ (0:51). Nerozumiem, či tu má ísť zo strany tvorcov o zdôraznenie zásluh, alebo o výčitku, či prečo vlastne to bolo potrebné takto konštatovať. V rovnakých rozpakoch som aj pri poukazoch na veľké percento Slovákov v 2. československej paradesantnej brigáde (0:58).

Opis politickej stránky SNP, samozrejme, začína tým, že najvyšší politický orgán povstania Slovenská národná rada, vyhlásila Slovensko za súčasť ČSR (1:03) – hoci práve v tejto veci na rozdiel od iných SNR nemala prakticky na výber, ak nechcela zavierať oči pred celým medzinárodným vývojom a ísť sama proti všetkým. Lenže politický realizmus a akceptovanie medzinárodných okolností sú v dokumente prípustné len v marci 1939, keď si vynútili vznik Slovenského štátu, nie už v auguste 1944, keď boli jeho dni spočítané. To, že SNR práveže vytvorila priestor pre rovnocenné postavenie Slovákov v novej ČSR, čo bol vrchol vtedajších možností a vynikajúci úspech, nie je v dokumente ani len naznačené.[22]

„Radikálne politické zmeny“ na povstaleckom území sa v podaní dokumentu obmedzujú na „zákaz všetkých politických organizácií zo Slovenskej republiky“ a „razantný nástup komunistov k moci“, hoc aj v koalícii s demokratmi (1:03). Pozrime sa bližšie, ktoré boli tie „všetky politické organizácie zo Slovenskej republiky“: HSĽS, Deutsche Partei, Magyar Nemzeti Párt, Hlinkova garda, Freiwillige Schutzstaffel, Hlinkova mládež, Deutsche Jugend a všetky ich pridružené organizácie.[23] Politiku SNR voči menšinám by sme mohli kritizovať, no skutočne pochybujem, že autorom dokumentu išlo o tie. Čo sa týka zvyšku, myslím, že týmto zákazom sa na národe a jeho slobode napáchala omnoho menšia škoda, než napríklad zrušením väčšiny neľudáckych politických organizácií po októbri 1938 – čo v dokumente, samozrejme, nebolo spomenuté. Iste, že nový režim, ktorého prvé základy sa položili v povstaní, mal tiež mnoho vážnych nedostatkov. Medzi nimi na prvom mieste aj spomínané postavenie KSS, ktorá ho neskôr využila k ovládnutiu moci. Lenže aj cez toto všetko bol nový režim demokratickejší než jeho predchodca. Svoj hlavný politický cieľ naplnil a po skončení vojny usporiadal demokratické voľby, v ktorých bolo možné vyberať z viacerých strán reprezentujúcich odlišné politické programy. Opäť, na rozdiel od ľudáckych aklamačných volieb v decembri 1938, ktoré dokument tiež nespomínal.

V pozitívnom zmysle prekvapuje skôr kritický opis Tisovho vyznamenania nemeckých vojakov „osloboditeľov“ po potlačení SNP (1:04), ako aj vyvodenie zodpovednosti za „priepustky“ nesúce jeho meno, ktoré mnohých Slovákov dostali do nacistických koncentračných táboroch (1:05), či hodnotenie dohody s nemeckom o vojenskej koristi a vydržovaní okupujúcej armády zo slovenských peňazí ako ponižujúcej (1:11).

Dosť bezzubo pôsobí vyjadrenie o osude generálov Goliana a Viesta „Dodnes je ich osud nejasný. Nie je žiaden dôkaz o tom ako a kde zomreli.“ (1:07). Kto už vopred nepozná hypotézu, podľa ktorej Golian a Viest prežili nemecké zajatie a boli sovietmi odvezení do ZSSR, ten nepochopí túto narážku.

Aj o zreorganizovanej Hlinkovej garde po SNP sa dalo povedať viac, než len že sa za zapojila do boja proti partizánom a že sa v nej ukryli aj mnohí povstalci (1:08). Rovnako dôležitá predsa bola aj asistencia nemeckej armády pri deportáciách Slovákov či dokonca masakroch, ktorá zďaleka nebola vždy iba vynútená.

Nakoľko viem posúdiť, časť o represáliách po povstaní pôsobí vyvážene. Nechýbajú ani zmienky o negatívnych dopadoch partizánskej vojny na civilné obyvateľstvo ani o priamych partizánskych zločinoch, sú tu však zastúpené v primeranej miere a kontexte. (1:08-1:12).

Záver filmu, rovnako ako úvod ilustrovaný zábermi z prevážania Jozefa Tisa a ďalších väzňov do Bratislavy koncom roku 1945, sa končí slovami: „Tak ako prvá Slovenská republika existovala v tieni Hitlera, povojnové Československo existovalo v tieni Stalina. A Slovensko sa znovu ocitlo v tieni diktátorského režimu. Vrátil sa mier. Nevrátila sa však demokracia ani sloboda.“ (1:14-1:15). Istotne nikto nebude namietať, že demokracia v obnovenej ČSR mala vážne trhliny, a podľa toho aj onedlho dopadla. Napriek tomu však nemožno dávať rovná sa medzi mieru demokracie a slobody počas ľudáckeho režimu a režimu ČSR v prvých povojnových rokoch, hoc aj bola pod kuratelou Stalina. Len si skúsme predstaviť takú historickú analógiu, že by za Slovenského štátu mohla legálne pôsobiť nejaká občianska politická strana, ktorá by 70% miest vo svojich vedúcich orgánoch prenechala komunistom, aby tak zvíťazila nad HSĽS v najbližších voľbách. Riadne pritiahnuté za vlasy, však? V ľudovo-demokratickej ČSR v roku 1946 toto v obrátenom garde ešte bolo možné.

Isteže, našli sa aj takí, ktorým sa v novom režime dostávalo menej slobody a možnosti podieľať sa na moci. To boli tí, pre ktorých štátnosť alebo ideológia v tej podobe, v akej vládla do roku 1945,  bola dôležitejšia než charakter režimu, mier a všetko ostatné. Logika dejín ich hnala v lepšom prípade k pasívnej rezignácii, inak do ilegality, do exilu, a nakoniec k čakaniu na ďalšiu vojnu, ktorá jediná mohla v dohľadnej dobe ponúknuť víziu naplnenia ich cieľov. Svojím konaním dosiahli len to, že nastupujúcemu komunistickému režimu poskytli motív a zámienku k tvrdým opatreniam.

A je to práve táto v podstate tragická skupina ľudí, ktorej pohľad je v dokumente vykreslený.

Zhrnutie

V dokumente istotne nájdeme aj dosť pozitívneho, čo bolo doteraz spomenuté pomenej. Film je doslova plný málo známych archívnych záberov, navyše veľmi pekne oživených kolorovaním. Bohato vykresľuje vnímanie udalostí z pohľadu ľudákov. Miestami obsahuje aj momenty vybočujúce zo schémy: vcelku pozitívne vykreslenie prvej ČSR, kritika Tisa za „priepustky“, vyznamenanie nacistických vojsk, pokorenie Slovenskej republiky príchodom nacistických vojsk... Aj obohraté pesničky fanúšikov Slovenského štátu a odporcov SNP  (partizánske represálie, liberalizmus ľudáckeho režimu voči opozícii, nátlak nacistov...) nepochybne majú svoje miesto v našej histórií, pokiaľ sú zastúpené v primeranej miere a v kontexte ostatných faktov. Žiaľ, to tento dokument väčšinou nespĺňa a tak všetko pozitívne z neho zostáva len peknými kamienkami v mozaike vykresľujúcej pokrivený obraz.

Tento dokument nie je argumentačným vrcholom tej časti názorového spektra, z ktorej vzišiel. Je však dobrou sondou do náhľadov jej priemerného predstaviteľa. Ako taký trpí rovnakou chorobou ako ostatné práce podobnej proveniencie: sústredenie sa v rozhodujúcej miere len na otázku národa, presnejšie štátnosti a podriaďovanie jej všetkého ostatného. To prezrádza aj hierarchiu priorít tvorcov. Táto predurčuje ich postoje k skúmaným udalostiam a z nej vyplýva aj väčšina nedostatkov tohto dokumentu ako vyváženej histórie.

Myslím si, že aj odporcovia názorov vyjadrených v dokumente majú dôvod privítať každý takýto počin, ktorý ucelene prezentuje pohľady tejto časti spoločnosti. Daná forma totiž autorom neumožňuje zotrvávať v nezraniteľnej pozícii negovania rôznych napadnuteľných tvrdení a kladenia sugestívnych čiastkových otázok. Núti formulovať vlastnú ucelenú konzistentnú interpretáciu, ktorá môže byť predmetom serióznej kritiky. Až v tej sa môže prejaviť jednostrannosť hodnotení, obchádzanie rôznych dôležitých faktorov a ďalšie argumentačné nedostatky.

Priestor vo verejnoprávnych médiách?

Tento dokumentárny film, nesporne reprezentujúci pohľad istej časti spoločnosti na Slovenský štát a SNP, vyvolal vlnu vášnivých reakcií v niektorých našich médiách. Za názormi pozitívne hodnotiacimi Slovenský štát a negatívne Slovenské národné povstanie jedni vidia alternatívny no legitímny pohľad na našu históriu, ďalší nejakú formu novoľudáctva. Aj ľudia z prvej skupiny však musia vziať do úvahy radikálnejšie skupiny, než sú tvorcovia dokumentu, ktoré ich argumentmi operujú.

Jedným z medializovaných kritických stanovísk je stať Verejnoprávni neoľudáci – Spoznajme ich od Fedora Blaščáka, zakladateľa organizácie so strašným názvom Memory Kontrol.[24] Táto obsahuje oprávnené výčitky na adresu filmu, z ktorých mnohé sú uvedené aj v tento recenzii, i nejaké nepresné tvrdenia (že film spomína len komunistický odboj). V samotnom názve článku i v jeho závere sa nastoľuje otázka, prečo takéto názory šíri verejnoprávna televízia. Podobne vyznieva aj článok Lucie Krbátovej Prekrútené SNP odvysiela verejnoprávna televízia na portáli pravda.sk. V ňom sa opýtaní historici postavili proti odvysielaniu vo verejnoprávnych médiách z dôvodu záplavy chýb či účelových poloprávd, zatiaľ čo zástupca ministerstva kultúry a mediálny analytik na stranu poskytnutia priestoru aj týmto názorom za účelom diskusie.[25] Väčšina medializovanej kritiky, spoločne s aférou okolo stránky 29august1944.sk, smerovala na historika Martina Lacka, ktorý bol autorom námetu a podľa niektorých zdrojov aj spoluautorom scenára dokumentu. Túto kritiku odmietlo 34 signatárov petície „Nemôžeme mlčať, žiadame otvorenú diskusiu“[26], označili ju za umlčovanie a vyslovili požiadavku diskusie. V podobnom zmysle sa o kauze vyjadril samotný Martin Lacko[27], alebo napríklad aj radikálne nacionalisticky orientovaný portál beo.sk[28].

Spornosť pohľadov odráža širšiu otázku, do akej miery má demokracia umožňovať otvorené hlásanie názorov potenciálne ohrozujúcich demokraciu samotnú. Pre účel argumentu pripusťme, že tu naozaj ide prinajmenšom o jednostranné, no pomerne rozšírené názory, o ktoré sa opierajú aj niektoré protidemokratické hnutia. Čo teraz – poskytnúť či neposkytnúť im priestor? Existujú rôzne spôsoby „boja“ proti takýmto názorom, ktoré vnímame ako okrajové, radikálne a v konečnom dôsledku spoločensky nebezpečné: od vzdelávania, argumentovania a presviedčania, cez pasívne mlčanie o nich, nepriame sťažovanie možnosti oboznámenia sa s nimi, až po aktívne potláčanie takýchto prejavov. Klady a zápory rôznych prístupov pekne v kocke ilustruje aj naša vlastná história. Napríklad za prvej ČSR, napriek istej miere perzekúcie, rôzne skupiny v podstate mohli na hranici legálnosti otvorene vystupovať aj proti jej zriadeniu. Po udalostiach rokov 1938 – 1945 a obnovení ČSR sa tento „prehnaný liberalizmus“ prvej republiky považoval za jednu z príčin jej zániku a nová republika pevne deklarovala zámer tvrdo potláčať všetky snahy vystupujúce proti jej zriadeniu. Tento zdanlivo zásadový prístup však bol politicky zneužitý aj na umlčovanie oprávnenej kritiky neduhov zriadenia a nakoniec v jeseni 1947 aj na odstavenie od moci politickej strany, ktorá zvíťazila vo voľbách. Komunisti pri tom sami ťažili z pozície „najzásadnejších bojovníkov proti fašizmu“, do ktorej ich zahnal ľudácky režim. Aký bol prístup k opozícii po roku 1948 a nakoľko to v dlhodobom horizonte prospelo upevneniu a legitimite režimu, to dobre vieme. Ešte aj v 70. a 80. rokoch len samotné volanie po dialógu s mocou stačilo na odhalenie jej pravej podoby. Dospelo to až k tomu, že opozícia v roku 1989 mohla skonštatovať, že chcela dialóg a dostala moc.

To sú historické ponaučenia, z ktorých podľa môjho názoru hodno vychádzať aj dnes. V rôznych variáciách tvrdosti nám ukazujú, že pokusy o umlčanie odlišných (radikálnych, okrajových, nebezpečných) názorov sú dvojsečnou zbraňou. Prvoplánovo síce sťažujú ich preniknutie medzi širšie masy. No zároveň umožňujú zástancom týchto názorov stavať sa do výhodnej pozície perzekvovaných bojovníkov za pravdu, proti ktorej „tí druhí“ nemajú argumenty, ktorej sa boja. A naopak, tí čo umlčiavajú tým diskvalifikujú seba, i myšlienky ktoré takto ochraňujú. Stačí si prezrieť trebárs stránku beo.sk a je zrejmé, ako veľmi z každého takéhoto prejavu ťažia, doslova žijú, podobné skupiny. Keď sa vcítime do kože mladého nepopísaného človeka kypiaceho ideálmi, hľadajúceho na koho strane je pravda, môžu byť takéto prípady „umlčovania“ veľmi efektívnym argumentom radikálov – a to celkom nezávisle od ich konkrétnych názorov. Pritom všetci dobre vieme, aká zbytočná je v dnešnej informačnej ére snaha znemožniť ľuďom oboznámiť sa s nejakým medializovaným dokumentom, aj o riziku následného „Streissand efektu“[29].

Preto sa nestotožňujem s citovanými stanoviskami, pre ktoré už len samotné poskytnutie mediálneho priestoru ľuďom takýchto názorov bolo neželaným javom. A nemožno sa čudovať, že sa tohto hneď chopili a argumentačne z toho výdatne ryžujú rôzne spomenuté skupiny, ktoré môžu byť aj radikálnejšie než autori dokumentu. Táto aférka bola žiaľ veľmi nedobrou bodkou za sériou výborných televíznych diskusií, v ktorých odborníci okrem iného aj vecne odpovedali na azda všetky hlavné argumenty obhajcov Slovenského štátu a odporcov SNP.[30]

Keby tento dokument nereflektoval názory, ktorým podlieha nezanedbateľná časť populácie, bolo by možné argumentovať, že pre neserióznosť ho nie je vhodné vysielať, utrácať zaň verejné zdroje a pri tom ešte mýliť divákov. Ibaže v situácii, v ktorej sa nachádzame, skutočne množstvo ľudí vidí naše dejiny rokov 1939 – 1945 takto. Preto si myslím, že treba spraviť presný opak: prezentovať ľuďom tieto názory, diskutovať o nich, a dookola trpezlivo ukazovať, že kráľ (či Vodca?) je nahý.


Poznámky

[1]     LACKO, Martin: Slovenské národné povstanie 1944, Bratislava: SLOVART, 2008. V súvislosti s dokumentom býva Martin Lacko v rôznych prameňoch udávaný buď ako autor námetu (predmetnej knihy), alebo aj ako spoluscenárista. Tak je pomenovaný napríklad v koprodukčnej zmluve z roku 2013 (www.crz.gov.sk/index.php?ID=603&doc=1137993&text=1), alebo v petícii na podporu M. Lacka „Nemôžeme mlčať, žiadame otvorenú diskusiu“ (Stop mediálnej hystérii, In: Svedectvo. Časopis tabuizovaných faktov, roč. 24, č. 10/2014, s. 7)
[2]     Biľagovaní! Slovenská vláda zúčtovala s národniarskymi rozvratníkmi. „Samostatná“ politika za cudzie peniaze. Pripravujú sa koncentračné tábory na Slovensku, In: Slovák z 26.11.1938, roč. 20, č. 270, s. 3; KVETKO, M.: Na prelome dvoch epoch. V ilegalite a v povstaní, In: KVETKO, M. - LIČKO, M. J. (zost.): Zborník úvah a osobných spomienok o Slovenskom národnom povstaní, Toronto: Stála konferencia slovenských demokratických exulantov, 1976, s. 100-113
[3]     Slovák z 6.10.1938, s. 1
[4]     Z obžalobnej reči na procese: „Chcem teraz pristúpiť k tomu bodu, kde je obhajoba a obrana obžalovaných zámerne vedená na také hmlisté scestie, že je nebezpečenstvo, že v tejto otázke by mohol vojsť do dejín „historický blud“. Ide tu o vznik Slovenského štátu. Obžaloba viní obžalovaných jasne z činnosti a z trestného činu, ktorý nazývame „prispenie k rozbitiu Republiky“, to sú dva rozličné pojmy: rozbitie Republiky a vznik tzv. Slovenského štátu. Trestná a s hľadiska zákona relevantná je len činnosť obžalovaných, ktorou prispeli k rozbitiu Republiky. Vznik Slovenského štátu je už inou kapitolou. Je tu pokus vzniesť obranu v tom smere, že sa tu obhajuje iba vznik Slovenského štátu a že sa tu nehovorí o tej činnosti, ktorou obžalovaní zavinili rozbitie Republiky.“ RAŠLA, Anton: Tiso a povstanie. Dokumenty, Bratislava: Pravda, 1947, s. 69. Podotýkam že publikácia bola vydaná aj v zahraničí, viď: RAŠLA, Anton: Tiso a povstanie. Dokumenty, Pittsburgh: Americko-slovenská tlačiareň, bez roku vydania, s. 73
[5]     Slovák z 6.10.1938, s. 1.         
[6]     Pozri napr. KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie, Bratislava: Archa, 1991, s. 23 a nasl.
[7]     Pastiersky list bol čítaný 21. marca 1942 vo všetkých katolíckych kostoloch a 26. apríla 1942 publikovaný v Katolíckych novinách. Text je citovaný podľa prepisu v Archíve Ústavu pamäti národa, f. A2/1, inv. č. 14, s. 71-74. Text je dostupný aj na internete:  http://sk.wikisource.org/wiki/Pastiersky_list_slovenských_katolíckych_biskupov_Nech_je_jasno_v_židovskej_otázke [pristúpené 12.10.2014]
[8]     V jednej časti napríklad hovorí: „Plány Židov, pomocou slobodomurárstva ovládať celý svet, boli už na ich medzinárodných kongresoch jasno hlásané.“
[9]     RTVS, SNP-Neznáma história. Ako sa žilo za slovenského štátu, dostupné online: http://www.rtvs.sk/tv.programmes.detail/archive/6339?date=23.07.2014 [pristúpené 12.10.2014].
[10]   Podľa Stanislava Mičeva v pôvodnej verzií scenára sa písalo len to, že na Slovensku nebol žiadny odboj, nanajvýš sa počúval zahraničný rozhlas. Vystúpenie Stanislava Mičeva na konferencií Inštitútu Analýzy-Stratégie-Alternatívy Odkaz SNP pre súčasnosť 2.10.2014, https://www.youtube.com/watch?v=BlnLDd_09Bk, 28:00
[11]   Napríklad už v novembri 1938 komunisti proti začínajúcej ľudáckej samovláde argumentovali takto: „Ak volanie po jednote nie je fikciou a zásterkou pre totalitnú samovládu jednej strany, musia si povolaní činitelia uvedomiť, že zákaz našej strany rozdvojuje slovenský ľud a národ oslabuje. [...] Vývoj tejto republiky a v nej zdravý vývoj slovenskej krajiny je možný len na podklade demokratickom.“ CHREŇOVÁ, Júlia: Dokumenty k dejinám komunistickej strany na Slovensku (1938 – 1944) I., Bratislava: Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS, 1988, s. 68-69.
[12]   Stručný prehľad o charaktere komunistickej propagandy v jednotlivých obdobiach pozri napr. v: SYRNÝ, Marek: Slovenskí komunisti v rokoch 1939 – 1944, Banská Bystrica: Belianum, 2013.
[13]   Ešte žije jeden účastník takéhoto procesu, Pavel Branko, ktorý ako 22-ročný za účasť v miestnom vedení KSS v Trnávke dostal prvostupňovým rozsudkom trest doživotného väzenia. V tom istom procese 17. novembra 1942 boli ďalší člen tohto vedenia Viliam Zábojník a jeho spolupracovník Miloš Uhlárik odsúdení na trest smrti. Tretí člen vedenia Pavol Spinetti dostal tiež doživotný trest. Štátny archív v Bratislave, f. Štátne zastupiteľstvo v Bratislave, Šz-3398/42; Zaslúžené rozsudky pre podvratníkov. Dva tresty smrti, dva tresty doživotnej trestnice a celý rad ďalších trestov. Židia v popredí, In: Slovák, roč. XXIV, č. 268 z 21.11.1942, s. 5. Ďalšie nevykonané rozsudky smrti sú opísané napr. v JABLONICKÝ, Jozef, Samizdat o odboji 2. Štúdie a články, s. 506, pozn. 195.
[14]   Napríklad František Jurčo, vedúci oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti, ktoré malo potierať občiansky odboj, po celý čas spolupracoval s občianskou odbojovou skupinou Flóra.
[15]   Takto ho najnovšie označuje aj čiastočne kritický rozbor Karola Fremala. FREMAL, Karol: Komentár k pamätiam J. Mikulu o odboji a SNP, In: Vojnová Kronika, roč. II, 2/2013, s. 60-71. To by však Mikula nesmel napríklad pasáž o tom, ako Mach prichytil Petra Zaťka idúceho na zasadanie ilegálnej SNR skoro doslova opísať z knihy VNUK, František: Mať svoj štát znamená život, Bratislava : Odkaz, 1991, s. 272. Porovnaj:  FREMAL, Karol: Komentár k pamätiam J. Mikulu o odboji a SNP, In: Vojnová Kronika, roč. II, 2/2013, s. 63.
[16]   Mikula píše : „Janko Ursíny bol počas Dubčekovho „Pražského jara“ na návšteve v USA a tam sa pred priateľmi zmienil, že ľudácky, ľudovo-demokratický a komunistický žalár sa majú k sebe tak ako raj, očistec a peklo. Bodaj by nie, keď počas „internácie“ v Ilave Janko býval so ženou u riaditeľa Krchňáka a do cely šiel, len keď prišla kontrola zhora.“  FREMAL, Karol: Komentár k pamätiam J. Mikulu o odboji a SNP, In: Vojnová Kronika, roč. II, 2/2013, s. 64
[17]   Okrem toho bol Ursíny na krátko zatknutý aj od 11.10.1942 kvôli kontaktom s komunistickým odbojom. Lenže aj vzhľadom na to, že spoluprácu s komunistami vtedy odmietol, bol už 17.10.1942 prepustený na slobodu. Počas tohto vyšetrovania bol väznený najprv vo väznici Policajného riaditeľstva, potom vo väznici Krajského súdu. URSÍNY, Ján: Spomienky na Slovenské národné povstanie, Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1994, s. 42-44.
[18]   Ursíny napísal: „Na štvrtý deň nás presťahovali do samoväzby, každého zvlášť. Bolo to na prízemí. Bolo tam ústredné kúrenie, ktoré však nehrialo, a tak tam bola ukrutná zima. V noci četníci na naliehavú prosbu presťahovali ku mne dr. Fábryho, ktorý už tú zimu nemohol vydržať. Na druhý deň chcel nám správca [Ilavy – pozn. MM] Krchňák aspoň trochu uľaviť, a tak nás štyroch – dr. Fábryho, poslanca Bendu, senátora Zimáka a mňa – dal presťahovať do miestnosti, kde predtým úradoval správca samoväzby [teda nešlo o Krchňákovu miestnosť – pozn. MM]. Dal nám priniesť elektrickú piecku, aby miestnosť aspoň trochu zohriala. Elektrické vedenie bolo navlhnuté a prepálilo sa, takže sme potom nemali ani svetla, ani tepla.” URSÍNY, Ján: Spomienky na Slovenské národné povstanie, Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1994, s. 31.
[19]   PREČAN, Vilém (ed.): Slovenské národné povstanie. Dokumenty, Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966, s. 262-264. Text je dostupný online napr. tu: http://www.fronta.cz/dokument/catlosovo-memorandum [pristúpené 12.10.2014]
[20]   PREČAN, Vilém (ed.): Slovenské národné povstanie. Dokumenty, Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966, s. 238-245..
[21]   Podľa riaditeľa Múzea SNP Stanislava Mičeva bola v pôvodnej verzií scenára stereotypne protipartizánska verzia a bola zmenená až v dôsledku pripomienok pracovníkov Múzea. Vystúpenie Stanislava Mičeva na konferencií Inštitútu Analýzy-Stratégie-Alternatívy Odkaz SNP pre súčasnosť 2.10.2014, https://www.youtube.com/watch?v=BlnLDd_09Bk, 28:00 [pristúpené 12.10.2014]
[22]   Ešte 21. augusta Beneš oznamoval: „Táto príležitosť je posledný okamžik, aby ste smyli všetko to, čo quislingovská vláda a tzv. Samostatné Slovensko proti spojencom napáchalo. Bude to mať ďalekosiahle dôsledky pre Slovensko a budúce ČSR, keď vypnete všetky sily a budete sa nebojácne a do všetkých dôsledkov brániť vojenskou mocou v stálom spojení s nami. Vezmite v úvahu čo robia Rumuni v situácii tak neobyčajne ťažkej a ako to ich štátu po tejto vojne pomôže. […]“  VHA, Zb. Rádiogramy, Zprávy odoslané OTOVI, s. 10. Pritom povstalci dosiahli pre Slovensko oveľa viac, než mal Beneš na mysli keď túto správu koncipoval – viď pozn. 19.
[23]   Nariadenie SNR č. 4/1944 z 1.9.1944 o rozpustení politických strán a organizácii.
[24]   BLAŠČÁK, Fedor: Verejnoprávni neoľudáci. Spoznajme ich, komentare.sme.sk z 11.9.2014, dostupné online na spoplatnenej časti portálu: http://komentare.sme.sk/c/7379265/verejnopravni-neoludaci-spoznajme-ich.html [pristúpené 12.10.2014].
[25]   KRBATOVÁ, Lucia: Prekrútené SNP odvysiela verejnoprávna televízia, spravy.pravda.sk z 27.8.2014, dostupné online: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/328122-prekrutene-snp-odvysiela-verejnopravna-televizia/ [pristúpené 12.10.2014].
[26]   Stop mediálnej hystérii, In: Svedectvo. Časopis tabuizovaných faktov, roč. 24, č. 10/2014,s. 7.
[27]   Prezentácia 4. vydania knihy historika M. S. Ďuricu Jozef Tiso, https://www.youtube.com/watch?v=vc6A2EJMmnQ, [pristúpené 16.2.2015]
[28]   MALIAR, Július: Martin Lacko: ďalší nežiaduci historik, http://beo.sk/historia/1885-martin-lacko-dalsi-neziaduci-historik [pristúpené 16.2.2015].
[29]   Jav pomenovaný podľa aféry z roku 2003, keď sa Barbara Streissandová snažila prostredníctvom zákona zabaviť a zabrániť rozširovaniu fotografie jej rezidencie, čo vyvolalo mediálny záujem, vedúci k nezastaviteľnej lavíne sťahovania a kopírovania predmetnej fotografie. Tak aj tento dokument je v čase písania článku prinajmenšom v jednej inštancii umiestnený na portáli YouTube.
[30]   Séria diskusií SNP-Neznáma história. Dostupné online: http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/359/10255 [pristúpené 16.2.2014].

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Marián
#1
Ferko Mrkvička
18. február 2015, 17:57

.. PRVÝ KRÁT čo na Novom slove čítam niečo aj o partizánskych represáliách, negatívnych dopadoch partizánskej vojny a partizánskych zločinoch. Aj keď neviem, prečo by sme nemohli vraždenie (predpokladám, že aj znásilňovanie) nazývať pravým menom. Toto mi trochu pripomína pojem ,, kolaterálne straty". Spomínate aj mieru, s ktorou sú zmienky o týchto činoch uvedené v tom dokumente. Tú mieru ste určili podľa čoho? Teda to, že miera je v poriadku. Aká je tá správna miera, s ktorou sa môže hovoriť o vraždení? 

Zaujímalo by ma aj to, či tie 4 % obyvateľstva skutočne vlastnili skoro polovicu majetku. Tento údaj nebol v článku nijako rozobraný. Môžeme mu teda veriť?  Ak áno, tak myslíte si, že v tej dobe bolo možné sa k takému majetku dopracovať poctivou prácou? 

Ďakujem za odpovede

Pekný večer

Obrázok používateľa vid512@gmail.com
#2
Martin Mocko
18. február 2015, 23:21

Pekný večer aj Vám,

Pojem "represálie" je širší než iba vraždenie. Zahŕňa napríklad aj vypaľovanie domov, deportácie, branie rukojemníkov, a iné metódy "odplaty". Preto som ho volil. Keby mi išlo o nejaké jednostranné znižovanie viny tých partizánov, ktorí také veci páchali, neoznačil by som ním zároveň aj nacistické akcie.

Pomer represálií zo strany partizánov a nacistov, a teda ani mieru s ktorou sa má o jednom a druhom hovoriť, si sám netrúfam určiť. Nezostáva mi teda nič iné, než sa spoľahnúť na tých, ktorí sa tým zaoberajú. To isté urobil aj dokument a citoval (podľa knihy Martina Lacka) niektoré doterajšie výskumy. 

Ja som tú "mieru" myslel relatívne, porovnanie množstva zmienok o partizánskych a o nacistackých represáliach. Vy sa, zdá sa mi, pýtate na mieru absolútnu - akú časť z celého dokumentu je príslušné tejto téme venovať. To spadá do autorskej licencie tvorcov. Myslím si ale, že rozhodne to nemôže byť výhradná ani nosná téma žiadneho seriózneho dokumentu, ktorý si kladie za cieľ opísať celé Povstanie ako také. Použijem analógiu, s ktorou, myslím, budete súhlasiť: bolo by to to isté, ako keby film o Slovensku z rokov 1939-1945 nespomínal nič iné, len tragédiu Židov.

To, či 4% obyvateľstva naozaj vlastnili "skoro" polovicu majetku, skutočne neviem posúdiť. Dôležité však je, že o tom bola značná časť populácie presvedčená, a že ľudáci toto presvedčenie sami posiľňovali a následne využívali k rozdúchavaniu nenávisti. A to nielen voči tým majetným, na ktorých sa pýtate, ale voči celému etniku.

Takéto rozlišovanie mi chýba aj vo Vašej poslednej otázke, či bolo možné "takýto majetok" získať poctivou prácou. Aby sme o nej mohli diskutovať, museli by ste presnejšie definovať čo rozumiete pod "poctivou prácou". Dopracoval sa napríklad taký Baťa k svojmu majetku "poctivou prácou" podľa Vášho chápania? Je výkon lekárskej či advokátskej praxe podľa Vás "poctivá práca"? Nech ju už definujete akokoľvek, v tých štyroch percentách bude aj množstvo ľudí (osobne si myslím že drvivá väčšina), ktorí svoj majetok získali poctivo. A práve v tom je tá nespravodlivosť, onálepkovať a hádzať do jedného vreca (a potom aj vagóna) celú skupinu ľudí len podľa toho ako sa narodili alebo čomu veria.

Nemyslím si, že hnev veľkej časti ľudí je dostatočným argumentom pre poštátnenie kohosi majetku, tobôž už pre to ostatné čo ľudáci so Židmi porobili. Ale aj v tom bola tragédia tej doby, že nahromadený i umelo rozdúchaný hnev voči bohatým si najviac odniesli najmä tí chudobní Židia, ktorí za to mohli najmenej. Bohatí oveľa ľahšie než chudobní získali výnimku, či už oprávnene ako hospodársky nenahraditeľní, alebo si ju dokázali "vybaviť" (cena za to sa pohybovala rádovo v desiatkach tisíc korún a bol to vtedy veľký biznis). Preto podľa mňa osud slovenských Židov nemožno ani ospravedlňovať ani vysvetľovať tou ekonomicko-sociálnou argumentáciou, aj keby sa Vám to zdalo ako dostatočný dôvod.

Obrázok používateľa Marián
#3
Ferko Mrkvička
20. február 2015, 11:40

 

Dobrý deň,

.. práve s tým ja mám trochu problém, s tým, že sa do jednej kategórie hádžu škody materiálne a zároveň aj straty na životoch. Súhlasím s tými úvodzovkami pri slove odplata.

K tej miere by som ešte povedal, resp. zopakoval, že Váš článok je jediný článok, ktorý som na Novom slove kedy čítal, a ktorý spomína aj partizánske besnenie.

Ak si chceme z tohto obdobia vziať nejaké ponaučenie do budúcnosti, tak prístup musí byť realistický pre obe strany. Nie idealistický pri debate o patrizánoch a realistický pri debate o nemcoch. Pán Blaha zvykne na túto nekonzistenciu upozorňovať pri problematike západ versus Rusko. Plne s ním súhlasím. Musíme si priznať, že tie pamätníky a sochy pripomínajúce nám SNP majú na sebe o.i. aj krv nevinných ľudí! V tom sa skrýva múdrosť, v schopnosti priznať aj to zlé, ale to sa skoro nedeje. Váš článok je v tomto rarita. Toto je už ale skôr psychologický problém.

Poctivou prácou som myslel hlavne prácu, ktorá sa netýka výroby a predaja tvrdého alkoholu (v tej dobe asi jedinej verejnosti prístupnej tvrdej drogy) a úžery. Židovská komunita si možno mohla s tými, čo takúto činnosť vykonávali urobiť poriadok. To by mňa napríklad zaujímalo, či sa v rámci vtedajšej židovskej komunity diali nejaké opatrenia. Alebo či mali možnosť takéto veci medzi sebou riešiť. Pamätám si, už to bolo dosť dávno, že som čítal tuším list od nejakého rabína, ktorý upozorňoval práve na toto. Že ak sa s tým niečo neurobí, tak spoločnosťi preťečú nervy a potom pôjdu všetci do jedného mechu. A ako to dopadlo vieme. Ale autenticitu som neoveroval. Nemáte k tomuto nejaké bližšie vedomosti?

Obrázok používateľa vid512@gmail.com
#4
Martin Mocko
20. február 2015, 14:11

K tomu hádzaniu materiálnych a morálnych škôd na jednu kopu: To je problém, keď sa čokoľvek opisuje z viacerých stránok. Ničomu sa nedá venovať dostatočný priestor, a vždy sú ľudia, ktorým sa niečoho zdá málo a niečoho priveľa. Znie to možno cynicky keď sa hovorí o ľudských životoch, ale je to realita. Aj ten filmár si musí rozmyslieť koľko z drahocenného času ktorej veci venuje, keď si za cieľ kladie rozobrať ešte stovku ďalších vecí. Keď niekto chce hovoriť iba o represáliach, nemôže sa tváriť, že hovorí o celom Povstaní. Takisto ako keď niekto chce hovoriť len o tragédii Židov nemôže sa tváriť že hovorí o Slovenskom štáte, a keď niekto chce hovoriť o perzekúciach v 50. rokoch nemôže sa tváriť že hovorí o "komunizme", atď.

Áno, samozrejme, tak ako všetko ostatné aj partizánčina mala svoje tienisté stránky. A samozrejme áno, za partizánov sami seba označovali aj v podstate lúpežné skupiny (neraz takýchto likvidovali aj skutoční partizáni). A aj medzi skutočnými partizánmi boli ľudia, ktorí pri tom napáchali svinstvá. Vojna ako taká v ľuďoch vyzdvihla surové stránky, rovnako v našom holubičom národe ako u civilizovaných Nemcov. A aj samotný princíp partizánskej vojny je taký, že naň dopláca najmä civilné obyvateľstvo. To všetko treba povedať.

Ja som ale ohľadom tej "miery" chcel upozorniť na jedno nebezpečenstvo. Proti jednostrannosti výkladu histórie nie je možné bojovať opačnou jednostrannosťou. Ak sa dlho zamlčiavali niektoré negatívne stránky partizánskej vojny, tak cesta k náprave nie je v tom začať hovoriť iba o nich, "doháňať zameškané". Keď sa to tak robí, po čase už ľudia pôvodný jednostranný výklad nepoznajú, a poznajú len tú "druhú stránku". A tá, sama o sebe, je opäť rovnako jednostranná, ako bolo to čo sa ňou chcelo korigovať.

Ja mám dojem, že presne toto sa udialo po roku 1989 v otázke partizánskej vojny. V duchu zapĺňania medzier niektorí "naprávači krívd" začali vo veľkom poukazovať na jej dovtedy zamlčané negatíva a o ostatnom hovorili podstatne menej. A tak v niektorých kruhoch postupne vyrástla generácia, ktorá už tie pôvodné "komunistické" texty a v nich opísané súvislosti nepozná a pozná iba tie stránky, ktoré sa predtým zamlčiavali. A to je rovnako zlé, ako to bolo pred rokom 1989. Súčasťou partizánskej vojny je predsa aj obdivuhodná ochota nasadiť vlastný krk k porážke zla. Pre národne orientovaných toto môže byť dokonalý zdroj hrdosti a národnej tradície: "nestáli sme so založenými rukami a nečakali kým nám slobodu vybojuje druhý". Alebo z vojenského hľadiska narušovanie pokojného zázemia - ďaleko významnejšie než priame straty nepriateľa. Tie negatíva sú poľutovaniahodným sprievodným javom týchto pozitívnych cieľov. Rovnako nesmieme zabúdať, kto tú vojnu rozpútal, a na čej strane stáli partizáni. Mne z toho všetkého vychádzajú pozitívne, aj keď zohľadním všetko to zlé o čom sa bavíme.

Čo sa týka priestoru pre tému partizánskych represálií na stránkach Nového slova, k tomu sa neviem zodpovedne vyjadriť, až tak to nesledujem. Možno máte pravdu. Ale prinajmenšom to, že redakcia ma z vlastnej iniciatívy oslovila, že chce tento článok uverejniť, značí, že s tou témou problém nemajú. Možno len chýbal prameň, kde by sa téma nenastolovala v tej izolovanej podobe, ako som to práve kritizoval? To už nie je otázka na mňa.

Pri tej "nepoctivej práci" a Židoch je to to isté, ako so zločinmi spáchanými niektorými partizánmi. Keď má niekto niečo na rováši, tak nech si za to nesie zodpovednosť, ale nie automaticky celá skupina do ktorej patrí. Isteže, za to nalievanie alkoholu a finančné špekulovanie boli naozaj ľudia nahnevaní bez toho aby ich k tomu musel ktosi huckať. A často to zovšeobecňovali na Židov ako takých. To je známe každému, kto prečítal 2-3 knihy z toho obdobia. Ale reálne, aká časť z tých vyvezených toto robila? Keby ľudákom išlo o riešenie týchto problémov, tak by nepodporovali to zovšeobecňovanie týchto vecí na všetkých Židov, ale práve naopak. Mohli spraviť prísnejšie zákony proti úžere, proti alkoholizmu, ale nie proti etniku a vierovyznaniu. Mohli efektívne podporiť snahy Židov riešiť tieto problémy sami vo svojich radoch, ako píšete. Ak ľudákom vadilo že 4% populácie vlastnia polovicu majetku ktorú nezískali poctivou prácou, čo to bolo za riešenie zobrať im ten majetok a dať ho iným štyrom percentám? Ak je zbohatnutie cez čisto trhové správanie bez ohľadu na sociálne zretele "nepoctivým získaním majetku", čo bola potom arizácia? To malo byť riešenie?!?

Jednoducho, tieto ekonomicko-sociálne argumenty boli iba zámienky pre etnické čistky. Keby skutočne išlo o riešenie týchto problémov, robilo by sa to inak.

(ospravedlňujem sa za dlhočíznu úvahu)

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama