Nad dokumentárnym filmom Vladimíra Štrica Povstanie. Slovensko 1939 – 1945

Úvodom

Krátko pred oslavami 70. výročia Slovenského národného povstania rozvírila hladinu historickej obce informácia o novom televíznom dokumente o SNP, spracovanom podľa knihy historika Martina Lacka[1]. Zniesla sa naň všeobecná kritika, žiadalo sa aby nebol vysielaný, padali otázky ako vôbec mohol byť natočený verejnoprávnou televíziou. Z druhej strany sa argumentovalo právom ľudí zastávajúcich alternatívne názory na ich verejnú prezentáciu a diskusiu.

V zásade ide zase len o ďalší prejav všeobecne známeho vleklého sporu súperiacich interpretačných línií našej histórie rokov 1938 – 1945. Na jednej strane názorovej škály, možno povedať že skôr mainstreamovej, prevažujú skôr negatívne hodnotenia Slovenského štátu a vyzdvihovanie Slovenského národného povstania ako štátotvornej udalosti pre moderné Slovensko. Na opačnej strane škály, početne menej zastúpenej, no nesporne živej, prevažujú opačné názory – Slovenský štát hodnotený skôr pozitívne a SNP skôr negatívne. Dokument, o ktorom je tento článok, sa svojimi postojmi radí na túto druhú stranu škály, a to veľmi ďaleko od stredu.

Nie často dostane odborná i laická verejnosť do rúk taký ucelený prejav tejto interpretácie, akým je široko koncipovaný televízny dokument. Je to vzácna príležitosť komplexne zhodnotiť nosné argumenty a poukázať na ich nedostatky. Bola by škoda túto príležitosť nevyužiť a zanechať tých, čo sa s dokumentom stotožňujú, v situácií, keď ich odporcovia dokument len všeobecne odmietajú, ale nikto si nedá námahu povedať konkrétne prečo. Preto, keď už opadli prvotné vášne, je na čase pustiť sa do toho. Samozrejme, nepôjde len o tento konkrétny dokumentárny film, ale o celý spor o interpretáciu dejín rokov 1939 – 1945.

Rozbor filmu

Už úvodné zábery – preprava Dr. Jozefa Tisa a ďalších väzňov z Prahy do Bratislavy, sprevádzaná hudbou, aká zvykne vo filmoch podfarbovať drámy – predurčujú tón celého dokumentu.

Možno súhlasiť s v globále pozitívnym hodnotením 1. ČSR, za konštatovania niektorých negatív (0:01-0:02). Vzhľadom na tému dokumentu by azda nezaškodilo aspoň jednou vetou spomenúť gravitovanie HSĽS smerom k autoritárskym režimom už v tomto období. To by bolo azda pre pochopenie histórie významnejšie, než patetický prejav Andreja Hlinku o jeho obľúbenej téme – o sebe v boji za autonómiu (0:03).

Ak však možno prehliadnuť takéto opomenutie pri úvodnom opise predmníchovského obdobia, absolútne ho už nemožno odpustiť pri opise udalostí tesne po Mníchovskej dohode. Dokument sa tu obmedzuje len na vyhlásenie autonómie, jej pozitíve prijatie väčšinou Slovákov (0:02-0:04) a Viedenskú arbitráž (0:04-0:06). Rodiaci sa režim samovlády HSĽS vôbec nespomína. Ten totiž nevznikol po marci 1939, ale už v októbri 1938, aj so zárodkami všetkými jeho negatív, ktoré naplno prepukli v nasledujúcich rokoch. A že nešlo len o autonómiu, ale prinajmenšom v rovnakej miere aj o to, čomu sa ľudovo hovorí totalita, je jasné napríklad z osudu Slovenskej národnej strany. Hoci SNS bola rovnako ako HSĽS národnou a autonomistickou stranou, ľudáci ju ešte koncom roku 1938 donútili (napríklad aj vyhrážaním sa koncentrákmi) k vliatiu sa do HSĽS-SSNJ, teda fakticky k zániku.[2]  Pripomínam, že to bolo v období, kedy takéto kroky nemožno ospravedlňovať tlakom Hitlera.

Napriek hore uvedenému človeka sledujúceho tieto polemiky neprekvapí, že dokument odvodzuje všetky negatíva režimu až od nanúteného vyhlásenia samostatného štátu 14. marca 1939 a zaradenia do nemeckej zóny vplyvu. Nakoniec, celá otázka charakteru režimu, pre každodenný život ľudí omnoho dôležitejšia než hranice štátneho útvaru a národnosť jeho vedúcich predstaviteľov, je  v dokumente odbavená zmienkou o „viacerých vážnych politických obmedzeniach, ktoré muselo Slovensko strpieť“ po 14. marci (0:06). Lenže napríklad o tom, že HSĽS už v deň Žilinskej dohody prihlasovala Slovensko do radov „štátov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“ – ktoré štáty to v októbri 1938 asi boli? –, nie je v dokumente žiadna zmienka.[3]

Zužovanie problematiky nástupu ľudáckeho režimu len na 14. marec, kedy predstavitelia HSĽS skutočne nemali na výber, nie je ničím novým. Na podobnú tendenciu ospravedlňovania ľudáckeho režimu poukazovala napríklad už aj obžaloba v retribučnom procese s Jozefom Tisom a spol. v roku 1947.[4] Lenže dodnes, hoci väčšina kritiky nástupu ľudákov k moci je zameraná na iné okolnosti než na Hitlerom vynútený 14. marec, väčšina argumentov pre ich obhajobu sa stále sústredí práve naň.

K hlbšiemu zamysleniu nás nútia zábery z prezidentskej prísahy Jozefa Tisa, že „povedie štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti“ (0:09), ukážka brannej výchovy detí hrajúcich sa v plynových maskách (0:12), či v Hlinkovej mládeži nacvičujúcich vojenské manévre s maketami prílb, pušiek, diel a tankov (0:40). Ich zaradenie treba oceniť.

O Hlinkovej garde sa dozvieme, že sa do nej vstupovalo „z rôznych dôvodov: od národného nadšenia, cez vypočítavosť, po oportunizmus“ a že plnila funkciu straníckej milície a politickej polície. Zo všetkého ďalšieho a konkrétnejšieho, čo by v súvislosti s jej pôsobením mohlo byť povedané, bol vybratý ten fakt, že do nej „vstúpilo aj množstvo komunistov, či ľudí z bývalých vládnych strán, ktorí tým chceli akoby prekryť svoju predošlú činnosť“ (0:15-0:16). Isteže, našlo sa aj dosť takých. No keď už dokument tak do hĺbky rozoberá okrajové motívy vstupu do HG, mal spomenúť aj obdobie, keď bol vstup zo zákona povinný pre každého, to, že pre výkon určitých povolaní bol vstup vynucovaný, či to, že ilegálna komunistická strana priamo nabádala svojich členov vstupovať do HG za účelom informovanosti či dokonca ovládnutia niektorých jej organizácií. Zvlášť spomenuté sú však len tie motívy, ktoré vyznievajú v neprospech protiľudáckej opozície.

Protižidovské nariadenia sú opisované len ako prijímané „podľa vzoru Nemecka“, „pod taktovkou Nemecka“ a stručne sa  vysvetľujú niektoré príčiny plodiace antisemitizmus (4% obyvateľstva vlastnili takmer polovicu majetku) (0:17-0:18). Opäť sú zamlčané notoricky známe fakty, že HSĽS po týchto protižidovských opatreniach (vrátane vysťahovania) volala už dávno pred rokom 1938, že už v prvý deň získania moci sa v  Manifeste slovenského národa zaväzovala „vyčistiť Slovensko od cudzích živlov“ a bojovať proti „marxisticko-židovskej nákaze“[5], a že prvé protižidovské opatrenia začala uskutočňovať ešte za autonómie.[6]

O katolíckej cirkvi sa hovorí len to, že jej postavenie bolo „skutočnou raritou, hlavne v porovnaní so situáciou v iných európskych štátoch pod kontrolou nacistov“ – zatiaľ čo inde boli katolíci mučení a umierali v koncentračných táboroch, na Slovensku katolícka aj evanjelická cirkev pôsobili relatívne slobodne (0:19-0:20). Ani slovkom nie je spomenutý podiel slovenských predstaviteľov katolíckej cirkvi na režime, hlásanej ideológii a všetkom, čo z toho vyplývalo. Namiesto toho bolo potrebné zvlášť pripomenúť, ako toto relatívne slobodné postavenie kontrastuje s érou komunizmu (0:20).

Nasleduje trochu nelogický opis deportácií slovenských Židov: konštatuje sa, že Tuka „postavil vládu pred hotovú vec“ - vývoz 20 tisíc mladých Židov (0:29), po čom sa konštatuje, že vyvezených bolo približne 58 tisíc Židov (0:30). Príčiny tohto rozdielu a zástoje jednotlivých strán nie sú ani len naznačené. Aj v súvislosti s predchádzajúcim skúpym opisom miesta katolíckej cirkvi v ľudáckom režime márne by sme čakali, že bude spomenutý napríklad kontroverzný pastiersky list k deportácii Židov z marca 1942[7] – dokument posväcujúci mnohé prvky šíreného antisemitizmu, ba dokonca očividne inšpirovaný aj neslávne známymi Protokolmi sionských mudrcov.[8]

Takisto v pasážach o „relatívnom blahobyte“ a odstránení nezamestnanosti (0:35) by po predchádzajúcej polhodinke už len najväčší optimista očakával spomenutú aj druhú stranu mince – povinné kontingenty robotníkov do Nemecka, či stavanie hospodárskeho úspechu na vojnovej konjunktúre a pod.[9]

Na to, že v názve dokumentu je na prvom mieste „Povstanie“ a až na druhom „Slovensko 1939 – 1945“, je odboju proti režimu venované až hriešne málo miesta. Istotne, napríklad aj také zábery veselo šantiacich dedinčanov (0:14-0:15) či zimných otužilcov (0:33-0:34) sú vhodným pripomenutím každodennosti, ktorá často absentuje v historických dokumentoch. Lenže v tomto prípade je divák presýtený podobnými ilustračnými pasážami na úkor hlavnej témy, v ktorej by odboj nepochybne mal mať prvoradé miesto.

Celému odboju až po tzv. Vianočnú dohodu dokument venuje jeden a pol minúty (0:36 – 0:38)![10] Väčšinu z toho ilegálnej Komunistickej strane Slovenska, ktorej organizačné schopnosti sú prechválené snáď ešte o čosi viac, než by si zaslúžili. Politika komunistov je charakterizovaná zjednodušujúcim konštatovaním, že „komunisti mali vo svojich politických cieľoch jasno“ – likvidácia kapitalizmu, vybudovanie socializmu (0:36). Celkom sa opomína podriaďovanie tohto konečného cieľa komunistov momentálnym politickým potrebám ZSSR, kvôli ktorému väčšinu predmetného obdobia komunisti nemali na programe dňa revolúciu, ale zatiaľ len „porážku fašizmu“. Nepravdivé je aj ďalšie tvrdenie, že „hlavnou líniou ilegálnej KSS až do roku 1941 bolo heslo 'Za sovietske Slovensko'“ (0:37). Heslo „Za sovietske Slovensko“ sa stalo hlavnou líniou KSS až začiatkom roku 1941 a prestalo byť hlásané v lete 1941 po napadnutí ZSSR, keď sa opäť celá politika KSS preorientovala výlučne na pomoc jeho boju. Práve naopak, ľudákmi nastolený režim umožňoval komunistom, ako jedinej verejne vystupujúcej domácej opozícii, pasovať sa do role „bojovníkov proti totalite“.[11] V ich propagande v tomto období nebolo o nič menej zaslúženej kritiky ľudáckeho režimu ako blúznenia o prednostiach sovietskeho zriadenia.[12] Takto vlastne ľudáci nepriamo pomohli komunistom legitimovať a spopularizovať sa až do tej miery, že v prvých slobodných voľbách po vojne získali tretinu hlasov.

Samozrejme, nemôže chýbať ani pasáž o „paradoxe Slovenskej republiky“, že „komunisti, hoci oficiálne prenasledovaní, dostávali relatívne mierne tresty“ (0:36). Opäť je to iba jedna stránka mince. Ak porovnávame s najextrémnejším známym prípadom, s nacistami či komunistami počas stalinského obdobia, tak tresty naozaj boli mierne. Ale ako by dopadlo porovnanie ľudáckych trestov z obdobia faktického mieru (1939 – 1941) s trestami napríklad za tzv. normalizácie? Aké závery by sme podľa tejto metódy museli potom vyvodiť o období druhej polovice komunistického režimu? Netrúfam si definitívne odpovedať, no domnievam sa, že by neboli príliš po vôli mnohým sympatizantom tejto apológie.

Porovnania bokom, situácia bola taká, že väčšina komunistov bola odsúdená za prejavenie odlišného politického názoru (nedovolené organizovanie sa, šírenie letákov) rádovo na pár mesiacov až pár rokov. Počas toho ich zväčša nezaopatrené chudobné rodiny živorili, ako vedeli. To tiež nebola až taká idyla, ako sa servíruje. Nehovoriac o tom, že o tie relatívne nízke tresty sa vo väčšej miere, než si pripúšťame, zaslúžili aj ľudia z opačnej strany ideologického frontu. Najmä pracovník bratislavskej prokuratúry Július Viktory, neskorší komunistický povereník vnútra a spravodlivosti, ktorý žaloval prakticky všetky hlavné politické prípady. Alebo trebárs aj vojenský prokurátor Anton Rašla, ktorého netreba predstavovať. A nemôžeme z histórie celkom vymazať ani niekoľko vtedy medializovaných a jednoznačne politicky manipulovaných „exemplárnych procesov“, v ktorých za takú istú činnosť padali aj prvostupňové rozsudky smrti a doživotia.[13] Tie boli síce neskôr po Stalingradskej bitke zmiernené, no treba sa zamyslieť, či by sa tak mohlo stať aj v prípade nacistického víťazstva. Nie je dôvod ľudákom upierať miernejší spôsob boja proti politickej opozícii než v okolitých krajinách, ale aj ten treba ukázať v celej svojej komplexnosti a nie len jednostranne apologeticky.

V zásade pravdivé je aj tvrdenie, že „viacerí prominentní komunisti si tu pokojne nažívali, a časť z nich pracovala na dobre platených miestach“ (0:37). Lenže, o akej čiastke komunistov hovoríme? Išlo nanajvýš o pár desiatok tzv. „komunistických intelektuálov“, spomedzi niekoľko tisíc „robotníckych“ komunistov, ktorým nikto nič neodpustil, skôr naopak. A ešte aj tých komunistických intelektuálov do vplyvných pozícii umiestňovali ľudia, ako napríklad národohospodár Imrich Karvaš, popredný organizátor SNP. Po zásluhe treba tzv. umierneným ľudákom kvitovať, že keď nemali vlastných schopných ľudí, boli ochotní v prospech veci zapriahnuť aj svojich odporcov, ako bol Karvaš. Ale za to ľudákom nemôžeme pripisovať všetko pozitívne, čo potom títo ľudia vo svojich pozíciách vykonali v podstate proti režimu. Tieto komplikované a zaujímavé paradoxy však dokument nijako nepredostiera a zásluhy sú v jeho podaní jasné.

Čo sa dozvieme o občianskom odboji: „Ešte lepšie dopadli príslušníci demokratického odboja. Jeden z jeho čelných predstaviteľov Ján Ursíny sa vo svojej cele ani nezdržiaval – býval v byte riaditeľa väznice.“ (0:37). To je všetko. Ani slovo o pomoci ľuďom unikajúcim do exilu, spravodajskej činnosti pre exil či rozvetvenej agentúre v štátnych úradoch, ktorá sa k nevôli mnohých ľudákov tiež v nemalej miere zaslúžila o spomínanú liberálnosť režimu.[14] A to ešte aj ten jediný spomenutý príklad je viac než problematický. Predpokladám, že vychádza z článku (často neprávom považovaného za spomienky[15]) Jána Mikulu Povstanie s legendou, veľmi populárneho v kruhoch kritikov SNP.[16] Jeho tvrdenie považujem za nafúknutú legendu. Ursíny bol totiž internovaný v Ilave len v roku 1939.[17] Vtedy nebol zatknutý ako „čelný predstaviteľ odboja“, ako ho charakterizuje dokument. Bol preventívne zatknutý v dôsledku udalostí v marci 1939, a to ako člen dobrovoľne-nasilu „zjednotnej“ HSĽS-SSNJ. O tom však dokument mlčí, pretože by musel spomenúť aj legalizovanie preventívneho zatýkania ľudí len na základe podozrenia – jedno z prvých nariadení slovenskej vlády po 14. marci. Je pravda, že Ursíny ako väzeň v Ilave mal nadštandardné kontakty s jej vedúcim – veď donedávna bol jednou z najvplyvnejších osobností Slovenska. Pobyt v prvej stavbe ľudáckeho režimu vo svojich memoároch popisuje veľmi detailne. Porovnanie oboch verzií ukazuje, že zmienka v Mikulovom článku má vzťah k Ursínyho verzii asi ako po mnohonásobnej hre na telefón.[18] Treba si položiť otázku: Koľko ďalších tvrdení prebral dokument z publicistiky podobnej kvality a podáva ich ako hotovú históriu?

Takú komplikovanú problematiku, akou sú rôzne prelínajúce sa plány rôznych skupín na SNP, ani nie je možné vyložiť v televíznom dokumente. Zjednodušenia sú nevyhnutné. V prípade tohto dokumentu sú zjednodušenia volené presne podľa očakávania: Povstanie je vnímané najmä ako vojenská akcia, pričom jeho politický rozmer sa redukuje len na otázku zachovania či nezachovania štátnosti. Tak sa divákovi prezentujú „dve základné línie príprav povstania“: Čatlošov plán zachovávajúci Slovenskú republiku a plán Vojenského ústredia, ktorý „odmietol“ Slovenskú republiku a „ako najvyššieho veliteľa počúval Beneša“ (0:42-0:43). Napríklad otázka režimu po povstaní (Čatloš pôvodne rátal so zavedením dočasnej vojenskej diktatúry[19]), či postavenia Slovenska v rámci ČSR (Beneš počítal s akýmsi decentralizovaným krajinským systémom[20], zatiaľ čo SNR s dvomi rovnoprávnymi národmi) leží mimo zorného poľa tvorcov dokumentu. Nespomína sa snaha SNR o hľadanie realistického východiska pre postavenie Slovákov po víťazstve Spojencov, pre ktorých bolo obnovenie ČSR hotovou vecou. Dôležité je len zachovanie samostatného štátu, ktoré bolo vo vtedajšej realite jednoducho chimérou.

V celom dokumente sa taktiež nedozvieme nič o obrannom variante plánu SNP – teda tom, ktorý sa nakoniec realizoval. Vypuknutie povstania po vstupe nemeckej armády je prezentované len ako improvizácia po zlyhaní ofenzívneho plánu SNP. Aj neskôr, pri opise vojenského potlačenia povstania, sa konštatuje: „Povstanie bolo od počiatku projektované ako víťazná vojna. Jeho otcovia počítali so skorým spojením s Červenou armádou na Slovensku. Na porážku, na variant ústupu do hôr, pomyslel málokto.“ (1:01). Je pravdou, že konkrétne prípravy na pesimistickejšie varianty boli pred aj počas povstania veľmi nedostatočné. Ale to neoprávňuje upierať vedúcim povstalcom rozhodnutie v prípade okupácie sa brániť za každú cenu a za každých okolností, ktoré už vopred prijali ako zásadné stanovisko a s vedomím následkov. Keby ho dokument spomenul, asi by ho musel konfrontovať s rozhodnutím prezidenta Tisa legalizovať okupáciu, za ktorým možno právom vidieť politický pragmatizmus, ale sotva nejaký étos či zdroj národnej hrdosti.

Treba oceniť, že rola národohospodárov na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom v príprave SNP je v dokumente spomenutá a zhodnotená vecne a pravdivo (0:43).

Ani v interpretácii príchodu partizánov dokument automaticky nepreberá stereotypné ľudácke hľadisko a je badateľná snaha o vecnejšie vykreslenie (0:44-0:45).[21] Lenže v dôsledku mnohých zamlčaných negatív režimu bude pre diváka ťažko pochopiteľné, prečo odrazu „krajina bola akoby tehotná povstaním“. Zmienky o romantickej Jánošíkovskej tradícií ako vysvetlenie nepostačujú (0:45). Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že „posmelení pozitívnym prijatím a nečinnosťou orgánov, sa partizánske akcie stávali čoraz častejšími i brutálnejšími“ (0:46). Ťažko si vysvetliť, prečo by sa partizánske skupiny v nepriateľskom prostredí správali menej brutálne.

Dokument vzápätí upadá naspäť do stereotypu, keď partizánsku aktivitu i právom kritizované zločiny na etnických Nemcoch vykresľuje ako hlavnú a jedinú príčinu nacistickej okupácie Slovenska, ktorá zároveň znamenala predčasný začiatok SNP. (0:47) Tým obchádza ostatné, dnes dobre známe a prinajmenšom rovnako dôležité dôvody okupácie: celoplošný rozklad štátneho aparátu, nespoľahlivosť armády, riziko prevratu po vzore Rumunska a ďalšie. Podobne zjednodušujúco vidí dokument príčinu prvotného povstaleckého nadšenia len v ilúzii, že za pár dní bude dosiahnuté spojenie s Červenou armádou (0:48). Keď ide o SNP, nepripúšťa sa ako motív vlasteneckého nadšenia obrana pred cudzou okupáciou, či vôľa prispieť k porážke nacizmu. Namiesto takýchto kľúčových vecí sa dozvedáme, že istý vojak odmietol mobilizovať do povstaleckej armády slovami: „Čo sa seriete chlapi, veď je žatva“ (0:49).

Podrobnejšie hodnotenie nasledujúcej vojenskej časti dokumentu (0:50-1:02) radšej prenechám povolanejším. V skratke možno povedať, že sa v ňom striedajú objektívnejšie opisy udalostí s vypichovaním negatív a zlyhaní povstaleckej strany. Zaujímavé je napríklad poukazovanie na to, že hoci povstalecká armáda „mala oficiálny názov 'Československá armáda na Slovensku', mohla vzniknúť len vďaka predošlej existencii Slovenskej armády“ (0:51). Nerozumiem, či tu má ísť zo strany tvorcov o zdôraznenie zásluh, alebo o výčitku, či prečo vlastne to bolo potrebné takto konštatovať. V rovnakých rozpakoch som aj pri poukazoch na veľké percento Slovákov v 2. československej paradesantnej brigáde (0:58).

Opis politickej stránky SNP, samozrejme, začína tým, že najvyšší politický orgán povstania Slovenská národná rada, vyhlásila Slovensko za súčasť ČSR (1:03) – hoci práve v tejto veci na rozdiel od iných SNR nemala prakticky na výber, ak nechcela zavierať oči pred celým medzinárodným vývojom a ísť sama proti všetkým. Lenže politický realizmus a akceptovanie medzinárodných okolností sú v dokumente prípustné len v marci 1939, keď si vynútili vznik Slovenského štátu, nie už v auguste 1944, keď boli jeho dni spočítané. To, že SNR práveže vytvorila priestor pre rovnocenné postavenie Slovákov v novej ČSR, čo bol vrchol vtedajších možností a vynikajúci úspech, nie je v dokumente ani len naznačené.[22]

„Radikálne politické zmeny“ na povstaleckom území sa v podaní dokumentu obmedzujú na „zákaz všetkých politických organizácií zo Slovenskej republiky“ a „razantný nástup komunistov k moci“, hoc aj v koalícii s demokratmi (1:03). Pozrime sa bližšie, ktoré boli tie „všetky politické organizácie zo Slovenskej republiky“: HSĽS, Deutsche Partei, Magyar Nemzeti Párt, Hlinkova garda, Freiwillige Schutzstaffel, Hlinkova mládež, Deutsche Jugend a všetky ich pridružené organizácie.[23] Politiku SNR voči menšinám by sme mohli kritizovať, no skutočne pochybujem, že autorom dokumentu išlo o tie. Čo sa týka zvyšku, myslím, že týmto zákazom sa na národe a jeho slobode napáchala omnoho menšia škoda, než napríklad zrušením väčšiny neľudáckych politických organizácií po októbri 1938 – čo v dokumente, samozrejme, nebolo spomenuté. Iste, že nový režim, ktorého prvé základy sa položili v povstaní, mal tiež mnoho vážnych nedostatkov. Medzi nimi na prvom mieste aj spomínané postavenie KSS, ktorá ho neskôr využila k ovládnutiu moci. Lenže aj cez toto všetko bol nový režim demokratickejší než jeho predchodca. Svoj hlavný politický cieľ naplnil a po skončení vojny usporiadal demokratické voľby, v ktorých bolo možné vyberať z viacerých strán reprezentujúcich odlišné politické programy. Opäť, na rozdiel od ľudáckych aklamačných volieb v decembri 1938, ktoré dokument tiež nespomínal.

V pozitívnom zmysle prekvapuje skôr kritický opis Tisovho vyznamenania nemeckých vojakov „osloboditeľov“ po potlačení SNP (1:04), ako aj vyvodenie zodpovednosti za „priepustky“ nesúce jeho meno, ktoré mnohých Slovákov dostali do nacistických koncentračných táboroch (1:05), či hodnotenie dohody s nemeckom o vojenskej koristi a vydržovaní okupujúcej armády zo slovenských peňazí ako ponižujúcej (1:11).

Dosť bezzubo pôsobí vyjadrenie o osude generálov Goliana a Viesta „Dodnes je ich osud nejasný. Nie je žiaden dôkaz o tom ako a kde zomreli.“ (1:07). Kto už vopred nepozná hypotézu, podľa ktorej Golian a Viest prežili nemecké zajatie a boli sovietmi odvezení do ZSSR, ten nepochopí túto narážku.

Aj o zreorganizovanej Hlinkovej garde po SNP sa dalo povedať viac, než len že sa za zapojila do boja proti partizánom a že sa v nej ukryli aj mnohí povstalci (1:08). Rovnako dôležitá predsa bola aj asistencia nemeckej armády pri deportáciách Slovákov či dokonca masakroch, ktorá zďaleka nebola vždy iba vynútená.

Nakoľko viem posúdiť, časť o represáliách po povstaní pôsobí vyvážene. Nechýbajú ani zmienky o negatívnych dopadoch partizánskej vojny na civilné obyvateľstvo ani o priamych partizánskych zločinoch, sú tu však zastúpené v primeranej miere a kontexte. (1:08-1:12).

Záver filmu, rovnako ako úvod ilustrovaný zábermi z prevážania Jozefa Tisa a ďalších väzňov do Bratislavy koncom roku 1945, sa končí slovami: „Tak ako prvá Slovenská republika existovala v tieni Hitlera, povojnové Československo existovalo v tieni Stalina. A Slovensko sa znovu ocitlo v tieni diktátorského režimu. Vrátil sa mier. Nevrátila sa však demokracia ani sloboda.“ (1:14-1:15). Istotne nikto nebude namietať, že demokracia v obnovenej ČSR mala vážne trhliny, a podľa toho aj onedlho dopadla. Napriek tomu však nemožno dávať rovná sa medzi mieru demokracie a slobody počas ľudáckeho režimu a režimu ČSR v prvých povojnových rokoch, hoc aj bola pod kuratelou Stalina. Len si skúsme predstaviť takú historickú analógiu, že by za Slovenského štátu mohla legálne pôsobiť nejaká občianska politická strana, ktorá by 70% miest vo svojich vedúcich orgánoch prenechala komunistom, aby tak zvíťazila nad HSĽS v najbližších voľbách. Riadne pritiahnuté za vlasy, však? V ľudovo-demokratickej ČSR v roku 1946 toto v obrátenom garde ešte bolo možné.

Isteže, našli sa aj takí, ktorým sa v novom režime dostávalo menej slobody a možnosti podieľať sa na moci. To boli tí, pre ktorých štátnosť alebo ideológia v tej podobe, v akej vládla do roku 1945,  bola dôležitejšia než charakter režimu, mier a všetko ostatné. Logika dejín ich hnala v lepšom prípade k pasívnej rezignácii, inak do ilegality, do exilu, a nakoniec k čakaniu na ďalšiu vojnu, ktorá jediná mohla v dohľadnej dobe ponúknuť víziu naplnenia ich cieľov. Svojím konaním dosiahli len to, že nastupujúcemu komunistickému režimu poskytli motív a zámienku k tvrdým opatreniam.

A je to práve táto v podstate tragická skupina ľudí, ktorej pohľad je v dokumente vykreslený.

Zhrnutie

V dokumente istotne nájdeme aj dosť pozitívneho, čo bolo doteraz spomenuté pomenej. Film je doslova plný málo známych archívnych záberov, navyše veľmi pekne oživených kolorovaním. Bohato vykresľuje vnímanie udalostí z pohľadu ľudákov. Miestami obsahuje aj momenty vybočujúce zo schémy: vcelku pozitívne vykreslenie prvej ČSR, kritika Tisa za „priepustky“, vyznamenanie nacistických vojsk, pokorenie Slovenskej republiky príchodom nacistických vojsk... Aj obohraté pesničky fanúšikov Slovenského štátu a odporcov SNP  (partizánske represálie, liberalizmus ľudáckeho režimu voči opozícii, nátlak nacistov...) nepochybne majú svoje miesto v našej histórií, pokiaľ sú zastúpené v primeranej miere a v kontexte ostatných faktov. Žiaľ, to tento dokument väčšinou nespĺňa a tak všetko pozitívne z neho zostáva len peknými kamienkami v mozaike vykresľujúcej pokrivený obraz.

Tento dokument nie je argumentačným vrcholom tej časti názorového spektra, z ktorej vzišiel. Je však dobrou sondou do náhľadov jej priemerného predstaviteľa. Ako taký trpí rovnakou chorobou ako ostatné práce podobnej proveniencie: sústredenie sa v rozhodujúcej miere len na otázku národa, presnejšie štátnosti a podriaďovanie jej všetkého ostatného. To prezrádza aj hierarchiu priorít tvorcov. Táto predurčuje ich postoje k skúmaným udalostiam a z nej vyplýva aj väčšina nedostatkov tohto dokumentu ako vyváženej histórie.

Myslím si, že aj odporcovia názorov vyjadrených v dokumente majú dôvod privítať každý takýto počin, ktorý ucelene prezentuje pohľady tejto časti spoločnosti. Daná forma totiž autorom neumožňuje zotrvávať v nezraniteľnej pozícii negovania rôznych napadnuteľných tvrdení a kladenia sugestívnych čiastkových otázok. Núti formulovať vlastnú ucelenú konzistentnú interpretáciu, ktorá môže byť predmetom serióznej kritiky. Až v tej sa môže prejaviť jednostrannosť hodnotení, obchádzanie rôznych dôležitých faktorov a ďalšie argumentačné nedostatky.

Priestor vo verejnoprávnych médiách?

Tento dokumentárny film, nesporne reprezentujúci pohľad istej časti spoločnosti na Slovenský štát a SNP, vyvolal vlnu vášnivých reakcií v niektorých našich médiách. Za názormi pozitívne hodnotiacimi Slovenský štát a negatívne Slovenské národné povstanie jedni vidia alternatívny no legitímny pohľad na našu históriu, ďalší nejakú formu novoľudáctva. Aj ľudia z prvej skupiny však musia vziať do úvahy radikálnejšie skupiny, než sú tvorcovia dokumentu, ktoré ich argumentmi operujú.

Jedným z medializovaných kritických stanovísk je stať Verejnoprávni neoľudáci – Spoznajme ich od Fedora Blaščáka, zakladateľa organizácie so strašným názvom Memory Kontrol.[24] Táto obsahuje oprávnené výčitky na adresu filmu, z ktorých mnohé sú uvedené aj v tento recenzii, i nejaké nepresné tvrdenia (že film spomína len komunistický odboj). V samotnom názve článku i v jeho závere sa nastoľuje otázka, prečo takéto názory šíri verejnoprávna televízia. Podobne vyznieva aj článok Lucie Krbátovej Prekrútené SNP odvysiela verejnoprávna televízia na portáli pravda.sk. V ňom sa opýtaní historici postavili proti odvysielaniu vo verejnoprávnych médiách z dôvodu záplavy chýb či účelových poloprávd, zatiaľ čo zástupca ministerstva kultúry a mediálny analytik na stranu poskytnutia priestoru aj týmto názorom za účelom diskusie.[25] Väčšina medializovanej kritiky, spoločne s aférou okolo stránky 29august1944.sk, smerovala na historika Martina Lacka, ktorý bol autorom námetu a podľa niektorých zdrojov aj spoluautorom scenára dokumentu. Túto kritiku odmietlo 34 signatárov petície „Nemôžeme mlčať, žiadame otvorenú diskusiu“[26], označili ju za umlčovanie a vyslovili požiadavku diskusie. V podobnom zmysle sa o kauze vyjadril samotný Martin Lacko[27], alebo napríklad aj radikálne nacionalisticky orientovaný portál beo.sk[28].

Spornosť pohľadov odráža širšiu otázku, do akej miery má demokracia umožňovať otvorené hlásanie názorov potenciálne ohrozujúcich demokraciu samotnú. Pre účel argumentu pripusťme, že tu naozaj ide prinajmenšom o jednostranné, no pomerne rozšírené názory, o ktoré sa opierajú aj niektoré protidemokratické hnutia. Čo teraz – poskytnúť či neposkytnúť im priestor? Existujú rôzne spôsoby „boja“ proti takýmto názorom, ktoré vnímame ako okrajové, radikálne a v konečnom dôsledku spoločensky nebezpečné: od vzdelávania, argumentovania a presviedčania, cez pasívne mlčanie o nich, nepriame sťažovanie možnosti oboznámenia sa s nimi, až po aktívne potláčanie takýchto prejavov. Klady a zápory rôznych prístupov pekne v kocke ilustruje aj naša vlastná história. Napríklad za prvej ČSR, napriek istej miere perzekúcie, rôzne skupiny v podstate mohli na hranici legálnosti otvorene vystupovať aj proti jej zriadeniu. Po udalostiach rokov 1938 – 1945 a obnovení ČSR sa tento „prehnaný liberalizmus“ prvej republiky považoval za jednu z príčin jej zániku a nová republika pevne deklarovala zámer tvrdo potláčať všetky snahy vystupujúce proti jej zriadeniu. Tento zdanlivo zásadový prístup však bol politicky zneužitý aj na umlčovanie oprávnenej kritiky neduhov zriadenia a nakoniec v jeseni 1947 aj na odstavenie od moci politickej strany, ktorá zvíťazila vo voľbách. Komunisti pri tom sami ťažili z pozície „najzásadnejších bojovníkov proti fašizmu“, do ktorej ich zahnal ľudácky režim. Aký bol prístup k opozícii po roku 1948 a nakoľko to v dlhodobom horizonte prospelo upevneniu a legitimite režimu, to dobre vieme. Ešte aj v 70. a 80. rokoch len samotné volanie po dialógu s mocou stačilo na odhalenie jej pravej podoby. Dospelo to až k tomu, že opozícia v roku 1989 mohla skonštatovať, že chcela dialóg a dostala moc.

To sú historické ponaučenia, z ktorých podľa môjho názoru hodno vychádzať aj dnes. V rôznych variáciách tvrdosti nám ukazujú, že pokusy o umlčanie odlišných (radikálnych, okrajových, nebezpečných) názorov sú dvojsečnou zbraňou. Prvoplánovo síce sťažujú ich preniknutie medzi širšie masy. No zároveň umožňujú zástancom týchto názorov stavať sa do výhodnej pozície perzekvovaných bojovníkov za pravdu, proti ktorej „tí druhí“ nemajú argumenty, ktorej sa boja. A naopak, tí čo umlčiavajú tým diskvalifikujú seba, i myšlienky ktoré takto ochraňujú. Stačí si prezrieť trebárs stránku beo.sk a je zrejmé, ako veľmi z každého takéhoto prejavu ťažia, doslova žijú, podobné skupiny. Keď sa vcítime do kože mladého nepopísaného človeka kypiaceho ideálmi, hľadajúceho na koho strane je pravda, môžu byť takéto prípady „umlčovania“ veľmi efektívnym argumentom radikálov – a to celkom nezávisle od ich konkrétnych názorov. Pritom všetci dobre vieme, aká zbytočná je v dnešnej informačnej ére snaha znemožniť ľuďom oboznámiť sa s nejakým medializovaným dokumentom, aj o riziku následného „Streissand efektu“[29].

Preto sa nestotožňujem s citovanými stanoviskami, pre ktoré už len samotné poskytnutie mediálneho priestoru ľuďom takýchto názorov bolo neželaným javom. A nemožno sa čudovať, že sa tohto hneď chopili a argumentačne z toho výdatne ryžujú rôzne spomenuté skupiny, ktoré môžu byť aj radikálnejšie než autori dokumentu. Táto aférka bola žiaľ veľmi nedobrou bodkou za sériou výborných televíznych diskusií, v ktorých odborníci okrem iného aj vecne odpovedali na azda všetky hlavné argumenty obhajcov Slovenského štátu a odporcov SNP.[30]

Keby tento dokument nereflektoval názory, ktorým podlieha nezanedbateľná časť populácie, bolo by možné argumentovať, že pre neserióznosť ho nie je vhodné vysielať, utrácať zaň verejné zdroje a pri tom ešte mýliť divákov. Ibaže v situácii, v ktorej sa nachádzame, skutočne množstvo ľudí vidí naše dejiny rokov 1939 – 1945 takto. Preto si myslím, že treba spraviť presný opak: prezentovať ľuďom tieto názory, diskutovať o nich, a dookola trpezlivo ukazovať, že kráľ (či Vodca?) je nahý.