Reklama
Reklama

Na počiatku boli... Babenbergovci (2)

Deväť storočí Kláštora na Novom Hrade
Počet zobrazení: 5597

13_veze_klosterneuburskeho_klastora_obnovili_v_neogotickom_chrame.jpgVeže baziliky obnovili v neogotickom štýle.

Trojloďovú baziliku v Klosterneuburgu postavili rokoch 1114 až 1136. Vchádza sa do nej portálom, po stranách ktorého stoja sochy manželov zakladateľov kláštora, rakúskeho markgrófa Leopolda III. a cisárskej dcéry Agneši z Waibligenu. Interiér pôvodne románsko-gotickej stavby na konci 17. storočia výrazne zbarokizovali, exteriér naopak v 19. storočí na základe vtedy módneho trendu až puritánsky regotizovali. Preto aj dve štíhle veže sú mimoriadne čisto gotické, hoci nemajú ani dvesto rokov.

Časť kláštorného komplexu bola vždy vyčlenená pre panovnícku rodinu, keby sa tu náhodou na svojich inšpekčných cestách po ríši zastavila. Preto tu zriadili aj „svetské“ reprezentačné miestnosti. Osobitný návštevný okruh prehliadky vedie cez Veľkú mramorovú sálu so stropnou freskou od Daniela Grana a cisárske apartmány až do Trónnej sieni s bruselskými gobelínmi. Kláštorná knižnica so 170-tisíc zväzkami, 1 250 rukopismi a 85 prvotlačami patrí medzi najvýznamnejšie v Dolnom Rakúsku.

Mnísi si na seba zarábajú

Verejnosti sprístupnili aj barokovú Salu terrenu s klenutým stropom, ktorý nesú na svojich pleciach viacerí giganti od talianskeho sochára Lorenza Mattielliho. Podobne ako priľahlé chodby nikdy ju nedostavali, ani neomietli, ale stala sa očarujúcim vstupným priestorom do muzeálnej časti opátstva.

Jeho neoddeliteľnou súčasťou je, ako to býva samozrejmosťou v rakúskych múzeách a galériách, len naši podnikatelia z turistického ruchu na to zrejme ešte neprišli, reprezentačná predajňa s pamiatkovými predmetmi, kópiami umeleckých artefaktov, mapami a knižkami propagujúcimi celý región. Pochopiteľne, vedľa nájdete kaviareň s fajnovou viedenskou kávičkou, chrumkavými jablčnými závinmi a štrúdľou, no aj s miestnymi sortami vín a možnosťou sa tu kompletne naobedovať.

1_nedokoncena_sala_terrena_s_titanmi_je_teraz_vstuppnym_priestorom_do_muzea.jpgNedokončená Sala terrena s gigantmi je hlavným vstupným priestorom do múzea.

Ako názov sály napovedá, malo sa z nej vychádzať priamo do konventných záhrad, ktoré v minulosti slúžili ako miesto rozjímania pre augustiniánskych kanonikov. Z pôvodných 12-tisíc štvorcových metrov však výrazne ukrojil čas i okolitá výstavba. Takmer po celý rok tu možno obdivovať záhony s rozličnými bylinkami, ktoré nadväzujú na dlhú liečiteľskú tradíciu tunajších mníchov. V oranžérii sa konajú medzinárodné výstavy kvetín.

Mnísi sa už od začiatku venovali aj vinohradníctvu, ktoré je dodnes dôležitý hospodársky sektor v Klosterneuburgu. Kláštorná vinica s rozlohou 108 hektárov obrábanej pôdy má tiež približne 900-ročnú tradíciu, je tak jedným z najstarších, ale súčasne i najväčších a najmodernejších vinohradov v Rakúsku. Ochutnávka v miestnej vinotéke patrí medzi nezabudnuteľné zážitky.

Pestovať hrozno a vyrábať z neho lahodný mok by však na zabezpečenie bezproblémového chodu kláštora, školy, knižnice a záhrad nestačilo. Preto sa zriadila osobitná nadácia, ktorá prispieva 63 percentami finančných prostriedkov potrebných na rušný život v opátstve, spolková krajina Dolné Rakúsko sa podieľa 25 percentami, ústredná vláda desiatimi, mesto Klosterneuburg 1,4 a viedenská arcidiecéza necelým percentom. Zo súčasných 47 členov rádu dvaja plnia misijné poslanie v hriešnom New Yorku, traja v protestantskom Nórsku. Ostatní vedú okolité farnosti alebo učia na školách.
 

Jedinečná klenotnica, nešťastná Margaréta

V máji 2011 v zrenovovaných, či skôr v dostavaných prízemných priestoroch otvorili klenotnicu, zabezpečenú najmodernejšou technikou. Prím tu hrá Zemská koruna, alebo presnejšie slávnostný klobúk Arcivojvodstva rakúskeho. Od roku 1616 je uložený v kláštore a podľa prísnych regulí zakladacej listiny mohol opustiť jeho múry iba dočasne pri korunovačnom ceremoniáli Habsburgovcov.

Medzi ďalšími artefaktmi prvej triedy treba uviesť relikviár s kúskom legendami opradeného Agnešinho závoja, slonovinové puzdro označované za písaciu potrebu svätého Leopolda, opátsku barlu zo 14. storočia, schránku na relikvie z mesta Limoges, pohár zo zlata vyryžovaného v Dunaji, či honosnú monštranciu, ktorú si kanonici objednali k jubilejnému roku 1714 u popredného viedenského zlatníka Jána Krstiteľa Känischbauera.

3_klenotnica_kalichy_a_monstrancie.jpgKlenotnicu s kalichmi a monštranciami otvorili v máji 2011.

Vystavujú tu aj slávnostné rúcho markgrófa, ktoré údajne ušili z dielov oblečenia sv. Leopolda, sadu liturgických odevov jednej z najcennejších paramentových zbierok Rakúska, umelecké výrobky vyrezané zo sloních klov a zo striebra.

Roku 1150 Babenbergovci preniesli svoje sídlo do Viedne, ale na Kláštor na Novom Hrade nezabudli. Vojvoda Fridrich II. Chrabrý (1230 – 1246) padol v bitke pri rieke Litava napriek tomu, že tam jeho vojská porazili uhorského kráľa Bela IV. Arpádovca. Tým vymreli Babenbergovci po meči a o ich dedičstvo sa strhli rozhorčené, no vleklé spory vládcov okolitých krajín.

Vďaka spomínanej listine Privilegium minus hlavné slovo dostala Fridrichova najstaršia, vyše 50-ročná sestra Margaréta (1204 – 1266), ktorá sa predtým rozhodla zvyšok svojho života venovať modlitbám. Dynastická povinnosť si však vyžadovala, aby narušili jej duchovné rozjímanie a vytiahli ju z kláštora na bezbožný svet.

Na babenberské dedičstvo sa ulakomil mladý český princ, budúci kráľ železný a zlatý Přemysl Otakar II. Zaťal zuby a starnúcu madam pojal za svoju zákonitú manželku v roku 1252 v Kaplnke sv. Pankráca, ktorá dodnes stojí v areáli na hrade Hainburg.

Možno na veľké nevestino sklamanie k naplneniu tohto zväzku po sexuálnej stránke nedošlo. Přemysl ženu v podstate obratom vrátil do kláštornej cely a snoval ďalšie intrigy. Po desiatich rokoch mu pápež Urban IV. posvätil rozluku manželstva s tým, že sa Margaréta predsa sľúbila Bohu. To však už bol nerozvedený český panovník niekoľko mesiacov ženatý s vnučkou svojho rivala Belu IV. – 16-ročnou Kunhutou.

Svadbu odbavili 25. októbra 1261 v Bratislave, kde sa predtým viedli dlhé a náročné rokovania. Odtiaľ sa mladomanželia ponáhľali do Prahy, kde sa konala ich okázalá korunovácia za českých panovníkov. Přemysl ju premyslene niekoľkokrát odkladal. Rozvod s korunovanou Margarétou by bol totiž podstatne zložitejší.

4_prave_kridlo_klastora_stihli_dostavat_z_praveho_je_iba_torzo.jpgPravé krídlo kláštora stihli dostavať, z ľavého je iba torzo.

Veľkolepé plány mu napokon stroskotali. Zahynul 26. augusta 1278 v nešťastnej bitke na Moravskom poli pri dedine Suché Kruty (Dürnkrut), na skok od slovenského Záhoria. Údajne ho zavraždili jeho vlastní rytieri. Poslednú bojovú príučku mu dal Rudolf I. (1278 – 1282), ktorý tak odštartoval až neuveriteľných 640 rokov vlády Habsburgovcov nad Rakúskom. Rudolf okrem rímsko-nemeckej kráľovskej koruny získal aj ako prvý dedičný titul rakúskeho arcivojvodu.
 

Habsburgovci hlásia nástup

Klosterneuburg si udržal priazeň aj novej panovníckej rodiny, ktorej korene siahajú až do Alsaska. V kantóne Aargau na sútoku riek Aare a Reuss založil jeden z predkov začiatkom 11. storočia pevnosť Habichtsburg, skrátene Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa rod dodatočne pomenoval.

Najstarší Rudolfov syn Albrecht I. (1282 – 1308) to tiež dopracoval až na rímsko-nemeckého kráľa a popritom so svojou jedinou manželkou Alžbetou Tyrolskou splodil 21 detí, z ktorých, pravda, deväť zomrelo krátko po narodení. Skôr ako ho zavraždil synovec Ján Parricid, lebo sa cítil okradnutý o dedičstvo, stihol v roku 1288 v Klosterneuburgu postaviť nový hrad a rozšíriť aj kláštor.

Dnešnú podobu mu však vpečatil po vyše pol tisícročia rímsko-nemecký cisár Karol VI. (1711 – 1740). Začiatkom 18. storočia strávil ako protikráľ v rámci bojov o španielske dedičstvo s Bourbonovcami niekoľko rokov na Pyrenejskom polostrove. Tam sa zamiloval do majestátneho komplexu El Escorial, vzdialeného 45 kilometrov od Madridu.

V druhej polovici 16. storočia ho dal okolo chrámu sv. Vavrinca vybudovať v neskororenesančnom slohu Filip II., Karolov príbuzný zo španielskej vetvy Habsburgovcov. Stal sa hlučnou rezidenciou a súčasne i miestom tichého rozjímania, hrobkou iberských kráľov a kráľovien, ako aj kláštorom, nemocnicou, knižnicou a centrom vzdelanosti.

Keď Karolovi náhle zomrel nepochybne nadanejší starší brat Jozef I., vrátil za svojimi novými imperátorskými povinnosťami do vlasti. Vtedy si predsavzal, že práve Klosterneuburg prerobí na čosi také ako El Escorial, pravda v barokovom štýle. Cisár uzatvoril zmluvu s architektom Jozefom Emanuelom Fischerom z Erlachu na výstavbu kláštora, ktorý mal veľkoryso reprezentovať pred svetom moc Habsburgovcov. Autor projektu predložil plány areálu so štvoricou vnútorných nádvorí, pričom okrem kostola mali padnúť na oltár panovníkovej márnomyseľnosti takmer všetky staršie budovy.

Vlastné práce zveril monarcha inému známemu staviteľovi Donatovi Felicemu d´Allia. Karol v rozostavanom projekte strávil iba jedinú noc – na deň sv. Leopolda v roku 1739. O niekoľko mesiacov na to zomrel a tak sa mu zrejme na veľkú radosť súčasných kunsthistorikov nepodarilo dotiahnuť svoje vízie.

6_cisar_karol_vi.pngCisár Karol VI., otec Márie Terézie.

Jeho dcéra Mária Terézia (1740 – 1780) mala iné starosti. Musela viesť vojny, aby obhájila svoje nároky na trón, ktoré vyplývali z Pragmatickej sankcie, akejsi novovekej verzie Privilegia minus. Potom investície a budovateľské úsilie nasmerovala inam. Okrem iného aj na generálnu prestavbu Bratislavského hradu do podoby provinčnej cisárskej rezidencie, akú budeme môcť po skončení súčasných rekonštrukčných prác aspoň sčasti spoznávať.

Takže teoreticky nie je vylúčené, že keby Mária Terézia pokračovala v nákladnej „perestrojke“ Klosterneuburgu, v Bratislave by sme mali doteraz iba stredovekú pevnosť, akú po sebe zanechal uhorský kráľ Žigmund a renesančne doladil Matej Korvín.

Milujúci manžel Márie Terézie František Štefan I. Lotrinský síce prevzal rozostavané dielo, no nebol ho schopný pre finančné suchoty dokončiť. Vyrástlo aspoň tzv. sídelné krídlo, ktoré sa považuje za jednu z najkrajších barokových stavieb Rakúska. O jeho určení jasne hovorí maketa obrovskej cisárskej koruny a dolnorakúskeho klobúka na vežiach kláštorných budov.

Šetrný cisár Jozef II. (1780 – 1790) už na takéto „taľafatky“ nemienil vyhadzovať štátne peniaze. Napokon, v Klosterneuburgu, ale aj v Melku a Heiligenkreuzi mohli byť mnísi radi, že sa neocitli na zozname kláštorov, ktoré dal osvietený panovník nekompromisne zavrieť. Ich rády sa totiž venovali aj školstvu a vzdelávaniu mládeže, čo sa vtedy pardonovalo.

Na dostavbe sídla augustiniánskeho opátstva sa pracovalo ešte aj v rokoch 1834 až 1842 pod vedením významného predstaviteľa rakúskej klasicistickej architektúry Jozefa Kornhäusela, no dnes celkovo stojí asi iba štvrtina z pôvodne zamýšľaného komplexu.

Všetky vojny šťastne prežili

Klosterneuburg zažil a jeho Horné Mesto s hradom a kláštorom aj šťastlivo prežili v roku 1529 útok Osmanov, nábožensko-mocenskú Tridsaťročnú vojnu (1618 – 1648), z ktorej vzišlo rekatolizované Rakúsko posilnené, mor v roku 1679 a o štyri roky nato opäť akútnu tureckú hrozbu. Veľkovezír Kara Mustafa totiž v roku 1683 obliehal s 200-tisíc vojakmi susednú Viedeň, kde sa udatne bránilo sotva 20-tisíc mužov pod velením grófa Ernesta Starhemberga.

5_barokove_sochy_na_prieceli_klastora.jpgNové kópie barokových sôch na priečelí kláštora.

Klosterneuburčania vďaka tomu, že nepodľahli panike a odrazili niekoľkonásobnú presilu nepriateľa, umožnili spojeneckým kresťanským armádam na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskym, aby v utajení zo severu prekročili Dunaj a poza Viedenský les nečakane udreli na Turkov.

Skvelé víťazstvo, pohania sa tak rozutekali, že na poli pred rakúskym hlavným mestom zanechali okrem kanónov aj tony vriec s praženými zrnkami kávovníka. Tak sa Viedeň stala svetovou metropolou kávičkárov.

V roku 1805 sa však Klosterneuburčania vzdali francúzskemu vojsku bez boja. Cisár Napoleon I. sa v mestečku 20. decembra po víťaznej bitke pri Slavkove nakrátko zdržal. O osem dní na to Rakúsko muselo podpísať mier uzavretý v bratislavskom Primaciálnom paláci. Podľa neho došlo k zániku vtedy vlastne iba virtuálnej Svätej rímskej ríše nemeckého národa a nasledujúci cisári sídliaci v Hofburgu boli už „len“ rakúski.

Do definitívneho rozkladu monarchie túto funkciu vykonávali štyria: František I. (1804 – 1835), Ferdinand I. (1835 – 1848), František Jozef I. (1848 – 1916) a Karol I. (1916 – 1918). Zhodou okolností všetci boli na tróne podľa svojho mena prví, ale súčasne aj poslední. Seriál o ich moci sa skončil. Nastúpili republiky, hospodárske krízy a fašizmus...

Po „anšluse“ Rakúska k nacistickej nemeckej ríši Klosterneuburg stratil nezávislosť. Mestečko násilne 15. októbra 1938 začlenili do 26. okresu tzv. veľkej Viedne. Po druhej svetovej vojne zase celý región „prešiel“ na vidiek. Klosterneuburg po spojení s viacerými susednými vinohradníckymi dedinami so svojimi 26-tisíc dušami je po St. Pöltene a Viedenskom Novom Meste tretie najväčšie sídlo v Dolnom Rakúsku (hlavné mesto má samostatný štatút). V posledných rokoch sa stal exkluzívnym miestom na bývanie pre vyšších štátnych úradníkov, bohatých podnikateľov a manažérov zamestnaných vo Viedni.

Vo svojom okolí ponúka očarujúce lesy s malebnými výhľadmi na široké okolie z vrchov Kahlenberg a Leopoldsberg, kam chodí MHD v 20-minútových intervaloch z centra Viedne, vyše 150 kilometrov značkovaných turistických chodníkov, športové strediská s krytým bazénom, saunou, tenisom a zariadenia pre ďalšie druhy športov. Na brehu Dunaja objavíte kúpalisko lido, golfové ihrisko i medzinárodnú cyklotrasu. To všetko sa stáva každý víkend cieľom tisícok výletníkov.

11_klosterneuburg_interier_kostola.jpgInteriér goticko-románskeho kostola barokovo upravili začiatkom 18. storočia, oltáre boli zakryté fialovými závesmi v čase pôstu. 

A kto túži po prehliadke kláštora vidieť na vyváženie dojmov moderné umenie, stačí, aby zaklopal na bránu impozantnej budovy neďaleko železničnej stanice. Múzeum manželov Karlheinza a Agnes Esslovcov s najrozsiahlejšou súkromnou zbierkou rakúskeho povojnového a súčasného umenia približuje okolo šesťtisíc výtvarných diel vrátane slávnych umelcov ako Friedensreich Hundertwasser, Hermann Nitsch, Georg Baselitz, Alfred Hrdlicka, či Alex Katz.

Viac než symbolika

Niekomu sa môže zdať, že v histórii Rakúska relatívne nedávne a najmä dvakrát dlhšie vládnutie habsburskej dynastie celkom prekrýva predchádzajúci rod Babenbergovcov. Nie je to tak. S tradíciou spojenou s týmto rodom sa u našich západných susedov stretávame na každom kroku – s vlajkou Rakúskej republiky.

Tvoria ju tri vodorovné pruhy, dva červené a v strede biely. Legenda hovorí, že keď spomínaný Leopold V. chrabro bojoval vo Svätej zemi pri obrane prístavného mesta Akko, jeho biele oblečenie bolo celé od krvi. Po bitke si sňal hrubý opasok a pod ním nebol plášť zafarbený do červena.

Tento jedinečný úkaz prijal vojvoda za svoju a tým aj rodovú symboliku, ktorá sa neskôr uplatňovala na jednej z najstarších dochovaných a stále využívaných národných zástav v Európe. A to aj v časoch, keď si habsburské mocnárstvo zvolilo inú štátnu vlajku.

Červeno-biele pásy nájdeme aj na štíte, ktorým sa v znaku republiky na prsiach chráni čierna orlica. Sociálnodemokratická vláda po prvej svetovej vojne na ňom nahradila žezlo a meč v pazúroch dravca kosákom a kladivom, ktoré symbolizujú robotníkov a roľníkov. Zlatá korunka v tvare hradieb znázorňuje tretí, mestský stav.

Orlica má na pazúroch strieborné okovy s roztrhanou reťazou ako pripomienku na oslobodenie krajiny spod nacizmu. Okrem pravicových extrémistov sa nik seriózny na tým teraz nepozastavuje. Aj to dotvára dojem o politickej kultúre dnešného Rakúska.

FOTO: Martin Krno a archív autora

2_bilinkova_zahrada_v_klosterneuburgu.jpg
Bylinková záhrada v Klosterneuburgu. 

7_klenotnica_monstrancia_ktoru_klastor_zadal_k_jubilejnemu_roku_1714_poprednemu_viedenskemu_zlatnikovi_johannovi_baptistovi_kanischbauerovi.jpg
Monštrancia, ktorú kláštor zadal vyrobiť k jubilejnému roku 1714
viedenskému zlatníkovi J. B. Känischbauerovi. 

8_zemska_koruna_arcivojvodstva_rakuskeho_je_od_roku_1616_ulozena_v_klenotnici_klastora_klosterneuburg.jpg
Zemská koruna Arcivojvodstva rakúskeho je od roku 1616 uložená
v kláštore Klosterneuburg.


10_klenotnica_umelecke_vyrobky_zo_slonoviny.jpg
Umelecké výrobky vyrezávané zo slonoviny. 

12_v_interieri_trojlodovej_bazilky_zaujmu_najma_stuky_vytvoril_d._piazzola_a_fresky_j._g._greinara.jpg
V interiéri trojloďovej baziliky zaujmú štuky D. Piazzola a fresky J. G. Greinara.

14_jeden_z_gigantov_v_sale_terrene.jpg
Jeden z gigantov v Sale Terrena od talianskeho sochára Lorenza Mattielliho.

15_velkolepy_projekt_a_realta_prestavby_klastora_v_prvej_polovice_18._storocia.jpg
Veľkolepý projekt a realita prestavby kláštora v prvej polovici 18. storočia. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Sinibaldi
#1
Francesco Sinibaldi
25. apríl 2013, 17:01

In a sweeping song.

 

In the rhyme

of a sweeping

song a sincere

desire returns

to describe a

luminous

sadness.

 

Francesco Sinibaldi

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama