Reklama
Reklama

Na počiatku boli... Babenbergovci (1)

Deväť storočí Kláštora na Novom Hrade
Počet zobrazení: 5103

14_zvysky_gotickeho_hradu_a_barokovy_klastor.jpgZvyšky gotického hradu a barokový kláštor.

Budúci rok si Rakúšania pripomenú 900. výročie založenia Klosterneuburgu, kláštora situovaného nad rovnomenným mestečkom, vzdialeným od Viedne iba trinásť kilometrov severozápadným smerom. Z Bratislavy sa sem dá dostať autom za dobrú hodinu. A stojí to za to. Nejde len o zaujímavý komplex budov či starobylú cirkevnú inštitúciu, akých je u našich susedov niekoľko.

Roku 1114 sa tu uskutočnil akt, ktorý mal veľký historický význam pre vznik rakúskej štátnosti ako aj pre stanovenie jej východnej a teda nepriamo i našej súčasnej západnej hranice. Rakúšania sa na blížiace jubileum nechystajú iba tým, že sa dohadujú, na akej úrovni by mala prísť oficiálna delegácia z Vatikánu. Už niekoľko rokov prebieha, ľudovo povedané, za plnej prevádzky generálna rekonštrukcia sídla augustiniánskeho opátstva.

Na prvý pohľad sa zdá, že podstatnú časť prác majú už za sebou a veru je tu čo obdivovať. A nielen samotný kláštor. Historické jadro mesta tvorí iba niekoľko uličiek a dve námestia. Jedno nájdeme v Dolnom Meste, ktoré malo v histórii smolu na časté dunajské povodne i dobyvateľov. Druhé v Hornom Meste, ktoré situovali na vyvýšenine a obkolesili bezpečnejšími hradbami.

Tu, v susedstve kláštora, stál aj stredoveký Nový Hrad (Neuburg), z ktorého sa zachovali zvyšky múrov a bášt. Odtiaľto sa ponúkal severným smerom krásny výhľad na Dunaj, lužné lesy a priľahlé mokrade. Z ostatných strán mestečko chránili husto porastené kopce alpského predhoria – Viedenského lesa.

Drang nach Osten a slovanské stopy

O založenie kláštora a hradu sa osobne zaslúžil Leopold III. (1095 – 1136) z rodu Babenbergovcov. Markgrófi a oblasti, ktoré spravovali, boli v tom čase plne závislé od Franskej ríše, ktorá od čias Karola I. Veľkého zakladala v nárazníkových zónach tzv. pohraničné značky – marky.

1_klastor_heiligenkreuz_2_23._maja_2009.jpgV kapitulskej sieni Heiligenkreuzu sú pochovaní príslušníci mladších generácií rodu Babenbergovcov.

Ich úlohou bolo chrániť rozsiahlu monarchiu pred nájazdmi nepriateľských kmeňov najmä z východu a juhu (Huni, Slovania, Avari a napokon Maďari) a v neposlednom rade aj rozširovať jej vplyv a územie, niekedy i pod rúškom presadzovania kresťanskej viery.

Významnú rolu pri tom zohrávalo biskupstvo v Pasove (dnešný Passau na bavorsko-rakúskom pomedzí pri sútoku Dunaja s Innom a Ilzom), ktoré bolo akýmsi ideologicko-mocenským punktom spájajúcim aktuálne centrum ríše (zväčša Cáchy, Aachen) s jej východnými perifériami. O detailoch by mohli iste viac rozprávať naši tohtoroční jubilanti, solúnski bratia Konštantín a Metod.

Po porážke Avarov zriadili Frankovia okolo roku 803 Panónsku (Avarskú) marku, ktorá zaberala teritórium medzi riekami Enža (Enns) a Rába pri budúcom meste Ráb (Győr), a Korutánsku marku na juh od Álp so strediskom Celovec pri Vrbovom plese (Klagenfurt), kde ich už zo dve storočia nenechávali pokojne spájať korutánski Slovania, predchodcovia súčasných Slovincov. Jedno z najväčších ozbrojených povstaní viedol v roku 823 vojvodca Ľudevít (Liudewit), ale tak ako v predchádzajúcich prípadoch bavorské vojsko aj túto vzburu krvavo potlačilo.

Severovýchodný cíp terajšieho Rakúska bol súčasťou formujúcej sa Veľkomoravskej ríše. Veď náš Devín, Pohansko pri Břeclavi, ale i Mikulčice ležia od štátnych hraníc, čo by si kameňom dohodil. Na rakúskej strane sú známe viaceré lokality, o ktorých sa vie, že boli staroslovanskými hradiskami (Stein na Dunaji, Burgstall pri mestečku Langenlois, Heidenstatt neďaleko Limbergu či Kirchberg na rieke Morava). Dosiaľ ich však systematicky neprebádali.

O hustom osídlení našimi predkami v susedných oblastiach dokazujú aj tisíce slovanských topografických názvov, ktoré v Dolnom Rakúsku i v zadunajskom Maďarsku zväčša v skomolenej forme pretrvali dodnes. Tamojšie kultúrne inštitúcie však nemajú mimoriadny záujem o odkrývanie staroslovanskej minulosti. Určitou výnimkou je kopec medzi obcami Thunau a Gars, kde sa v minulom storočí uskutočnil vo viacerých etapách archeologický prieskum.

8_socha_sv._leopolda_na_fontane_v_klastore.jpgFontána so sochou sv. Leopolda na nádvorí kláštora.

Slovania prišli sem, do údolia rieky Kamp severne od Kremsu, v prvej polovici 9. storočia. Využili zachované zvyšky opevnenia z neskorej doby bronzovej na vybudovanie valu, ku ktorému čoskoro pribudol kniežací dvorec obohnaný palisádou a rozsiahle sídlisko opevnené drevo-hlinenou ohradou. V druhej polovici 10. storočia však hradisko postupne strácalo na význame, súviselo to pre Slovanov s nepriaznivou politickou situáciou.

Hlboké vrásky na čelách východofranských panovníkov vtedy vyryli nevypočítateľní staromaďarskí bojovníci. Tí pri Bratislave uštedrili 4. júla 907 zdrvujúcu porážku franským vojskám, padol aj sám markgróf Luitpold. Víťazný postup Maďarov na západ definitívne zastavila až 10. augusta 955 bitka na brehoch rieky Lech pri starodávnom bavorskom meste Augsburg.

Prvý a predposledný panovnícky rod

Po čiastočnej konsolidácii pomerov Východofranská ríša obnovila Panónsku, vlastne už Východnú marku (Ostmark). V roku 996 sa prvý raz spomína názov Ostarrichi. Pôvod tohto slova treba hľadať v latinsko-nemeckom termíne „oriens“, ktorý sa používal na všeobecné označenie východných území. V 11. storočí je už známe aj z toho odvodené dnešné pomenovanie Rakúska – Österreich. V stredovekej nemčine slovo „Reich“ ešte nenadobudlo význam „ríša“, išlo o rozsiahlejší región pod určitým panstvom.

Do čela marky franskí vladári vymenovali obyčajne nejakého zaslúžilého bojovníka alebo úradníka, ktorého mohli hocikedy odvolať, čo aj často robili. Až muži z rodu Babenbergovcov tento úrad zastávali dedične. Prvým bol Leopold I. (Luitpold, 976  – 994). Ním sa začínajú dejiny Rakúska v pravom zmysle slova. Táto dynastia v stredoeurópskom priestore vládla 270 rokov. Po krátkom intermezze sa ujal moci až do konca prvej svetovej vojny druhý a zároveň posledný panovnícky rod v Rakúsku – Habsburgovci, ak teda za nich uznávame počnúc Jozefom II. aj lotrinsko-habsburskú vetvu.

2_melk_vstup_do_klastora_6._jun_2009.jpgStredoveké opevnenie benediktínskeho kláštora v Melku s baštami nechali vystavať prví Babenbergovci.

Babenbergovci pochádzali z mesta Bamberg, ktoré sa pre svoj pôvab a polohu pri ústí rieky Regnitz do Mohanu zvykne označovať za nemecké Benátky. Leží v severnom Bavorsku neďaleko českého Chebu. Pri postupe na východ si Babenbergovci najprv za svoju rezidenciu zvolili Pöchlarn, mestečko na prahu romantického údolia Wachau, neskôr susedný Melk, ktorého slávu dodnes šíri najväčší barokovým kláštor v Európe.

Keď Leopold I. podľahol vo Würzburgu úkladnej vražde (zasiahli ho šípom), vládu prevzal jeho syn Henrich I. (994 – 1018). Ten Východnú marku neustále rozširoval smerom na sever i východ. V roku 991 vydobyl od Maďarov oblasť ležiacu pri Viedenskom lese.

Po roku 1002 sa zmocnil územia s ruinami bývalého rímskeho opevnenia Vindobona (Viedeň), kde po víťazstve v tzv. markomanskej vojne zomrel 17. marca 189 nakazený morom filozof na tróne, 59-ročný Marcus Aurelius. Niekde v centre rakúskej metropoly sa ukrýva jeho dosiaľ neobjavená hrobka. Jeho vojaci vytesali desať rokov predtým na trenčianskej skale známu tabuľu. Cisár sa zatúlal aj na stredné Slovensko, časť svojich filozofických meditácií (Hovory k sebe samému) napísal na brehu Hrona.

Spomínaný markgróf Leopold III. si zabezpečil lepšie medzinárodné postavenie svadbou s Agnešou z Waibligenu, dcérou rímsko-nemeckého cisára Henricha IV. a sestrou Henricha V. Bola zároveň vdovou po Fridrichovi Štaufskom, ktorý tiež pochádzal zo vznešeného rodu.

Prvý raz ju vydali ako sedemročnú, manželovi priviedla na svet jedenásť detí. Po jeho smrti sa v roku 1106 zosobášila s Leopoldom a v priebehu dvanástich rokov mu porodila až 18 potomkov. Mnohí sa priženili, či vydali do významných panovníckych rodín. Leopold sa v roku 1125 na základe príbuzenských vzťahov pokúsil kandidovať na cisára. Neúspešne, ale aj tak to bola závratná kariéra. Veď sotva za jedno storočie sa z príslušníkov neznámej šľachtickej famílie stali vážni uchádzači na najvyššie posty.

12_morovy_stlp_na_namesti_horneho_mesta.jpgMorový stĺp na námestí Horného Mesta.

Leopoldov syn Henrich II. Jasomirgott (1141 – 1177) získal do svojho léna Bavorsko a hoci sa ho musel neskôr vzdať, dostal ako protihodnotu od cisára Fridricha I. Barbarossu rozsiahle práva. V listine Privilegium minus podpísanej 17. septembra 1156 sa okrem iného hovorí o možnosti nástupníctva po ženskej línii v prípade absencie mužských potomkov a súčasne markgrófstvo povýšilo na autonómne vojvodstvo v rámci rímsko-nemeckej ríše.

Keď vo Viedni učiteľ dejepisu vyvolá žiaka k tabuli a ten začne splietať čosi o rakúskych kráľoch, tak si sadne s pätorkou. Poslední Babenbergovci sa síce usilovali získať i kráľovský majestát, ale sa to im, ani ich nasledovníkom Habsburgovcom nepodarilo tak ako dávno predtým Maďarom, Poliakom či Čechom. V polovici 15. storočia sa síce krajina stala arcivojvodstvom, no pri tomto titule zostala až do roku 1918, keď prešla na republikánske zriadenie.

Samozrejme, rakúski panovníci v rámci personálnej únie boli aj kráľmi, no iných krajín, pričlenených k habsburskej monarchii. Súčasne mohli zastávať aj funkciu nemecko-rímskeho a od roku 1804 rakúskeho cisára – ale v rámci celej ríše, ktorá bola po Rusku druhým najväčším európskym štátom. „Vnútorné Rakúsko“ však zostávalo iba arcivojvodstvom. Podobne ako je dnes Luxembursko veľkovojvodstvom.

Legenda o Agnešinom šále

Ale vráťme sa do Klosterneuburgu. Podľa povesti tu raz po dunajskom nábreží cválali na koňoch Leopold III. so svojou superplodnou manželkou. Zrazu sa zdvihol víchor, Agneši strhol biely závoj a zavial ho kdesi do hlbokých lesov.

16_agnesa_manzelka_leopolda_iii._2.jpgAgneša, manželka Leopolda III.

Keď po siedmich rokoch markgróf chcel preniesť svoje sídlo z Melku na východ a ako bohabojný muž založiť aj kláštor, vo sne mu údajne poradila sama Panna Mária, aby dal vyhľadať stratený šál a na tom mieste postavil svätostánok. Tak sa aj stalo. Závoj objavili na kopci ovinutý okolo kmeňa bazy a tam sa budovatelia pustili do práce.

Ktovie, ako to presne bolo, no podľa archeologických vykopávok sa vie, že kostol s kláštorom a hradom postavili na miestach, kde už predtým žili Kelti a neskôr sa tu vypínal antický chrám. Aj na tomto strategickom bode nad druhým najväčším európskym veľtokom sa niekedy okolo roku 100 nášho letopočtu usídlili Rimania. A ešte pred nimi Kelti a po nich príslušníci viacerých starogermánskych kmeňov.

Takže Klosterneuburg začiatkom 11. storočia určite nevyrástol na panenskej pôde. Napokon, ako ukázal prieskum, najstaršie stredoveké murivo pochádzalo už spred roka 1100, teda prinajmenšom dve desaťročia pred chvíľou, ako tu Leopold položil základný kameň kláštora. Pôvodne išlo o školu pre svetských kanonikov, až v roku 1133 Leopold objekt zveril rádu augustiniánov, ktorí tu nepretržite až dodnes rozvíjajú svoje aktivity najmä na poli vzdelávania a umenia.

Náš markgróf podporoval aj iné kláštory, napríklad v roku 1113 daroval benediktínom v Melku rozsiahle majetky a telesné pozostatky sv. Kolomana, ktorý bol až do polovice 17. storočia patrónom Dolného i Horného Rakúska. Toho na čestnom poste v roku 1663 vystriedal sám Leopold III. vďaka iniciatíve svojho menovca, cisára Leopolda I. Habsburského. Ešte predtým, v roku 1458, Leopolda Babenberského vyhlásil za svätého pápež Pius I.

Markgróf Leopold III. Babenberg.

15_markgrof_leopold_iii._babenberg3.jpgLeopold III. založil v roku 1133 v údolí potoka Sattelbach uprostred lesov, asi 17 kilometrov juhozápadne od terajšieho hlavného mesta Rakúska, i dodnes fungujúce cisterciánske opátstvo Heiligenkreuz, Svätý kríž. Splnil tak želanie syna Otta, ktorého vyslal študovať do Paríža, no mládenec sa zachoval inak, ako sa očakávalo – v Burgundsku vstúpil do kláštora Morimond.

Opátstvo za svoj názov vďačí markgrófovmu vnukovi, vojvodovi Leopoldovi V. (1177 – 1194), ktorý priviezol z bojovej púte po Svätej zeme relikviu kríža. Údajne „zaručene“ na ňom v Jeruzaleme ukrižovali Ježiša. Zakladateľ Otto, Leopold V. a celý rad ďalších Babenbergovcov našli miesto posledného odpočinku práve v tunajšej kapitulskej sieni. Teda to, čo znamená striedma Kapucínska krypta vo Viedni pre Habsburgovcov, to je pre Babenbergovcov malebný Heiligenkreuz.

Inak pre zaujímavosť, v susedstve kedysi stál poľovnícky zámoček Mayerling. Bezprostredná blízkosť významného svätostánku nezabránila tragédii, keď tam 30. januára 1889 za dosiaľ nie celkom objasnených okolností prišiel o život habsburský korunný princ Rudolf a jeho mladučká milenka baronesa Mária Vetserová. Rozľútostený cisár František Jozef a cisárovná Sissi nechali vtedy celý areál zrovnať so zemou a postaviť tam neogotický kostolík s malým kláštorom karmelitánok, kde je dnes múzeum venované tejto pohnutej udalosti.

Budúci svätec Leopold sa dal i s manželkou, ktoré ho napriek neustálym pôrodom prežila o sedem rokov, pochovať vo svojom Klosterneuburgu. Ani on neskončil veľmi slávne, zahynul vinou zle zamieraného luku na poľovačke 15. novembra 1136. Preto Leopoldovia oslavujú v tento deň meniny.

Ďalší syn Henrich II. Jasomirgott preniesol rodové sídlo do viedenského vladárskeho dvorca (Hofburg), ale kláštor sa naďalej tešil priazni rakúskych panovníkov. Držali nad ním ochrannú ruku, postupne ho rozširovali a zhromažďovali v ňom knihy a umelecké skvosty od raného stredoveku až po minulé storočie.

7_capella_speciosa_posvatena_v_roku_1222_je_najstarsou_zachovanou_gotickou_stavbou_v_rakusku.jpgCapella Speciosa posvätená v roku 1222 je najstaršou zachovanou gotickou stavbou v Rakúsku.

 V interiéri kláštorného kostola iste zajmú niekedy až predimenzované štuky, pestrofarebné fresky, bohatá sochárska výzdoba, oltárne obrazy a chórové sedadlá zdobené dvoma tuctami habsburských erbov. Nájdeme tu aj najstarší funkčný barokový organ na svete. Dajako priveľa na jednu baziliku.

Najstaršou stavbou celého areálu je Capella Speciosa vysvätená v roku 1222, ktorá je zároveň najstaršou zachovanou gotickou stavbou v krajine. Vchádza sa do nej z krížovej chodby z 13. až 14. storočia, ktorá obklopuje rajský dvor. Ani nie tak z architektonického hľadiska, ako skôr pre vnútorné zariadenie sa za ešte hodnotnejšiu považuje baroková Kaplnka sv. Leopolda, v ktorej chránia svätcove pozostatky. V novších oknách sú vitráže z 13. až 15. storočia. Vystavujú tu i najcennejší poklad kláštora, súčasť kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO - Verdunský oltár.

Ide o špičkovú stredovekú zlatnícku prácu tých čias v celosvetovom meradle, ktorú vytvoril v roku 1181 majster Mikuláš z Verdunu. Skladá sa z 51 emailových obrazov vložených do zlata a zoradených v troch pásoch. Ten stredný vždy zobrazuje jednu scénku z Nového zákona, nad ním a pod ním sú dva príbuzné motívy zo Starého zákona. Negramotný ľud tak mohol „čítať“ biblické príbehy počas toho, ako kňaz kázal. Tieto doštičky totiž pôvodne zdobili steny kancľa, až po požiari v 14. storočí ich prerobili a doplnili na dvojkrídlový oltár.

(Pokračovanie)

Foto: Martin Krno a archív autora

3_neogoticka_krizova_chodba_a_barokova_kaplnka_sv._leopolda.jpg
Gotická krížová chodba a baroková Kaplnka sv. Leopolda.

4_rajsky_dvor_v_zimnom_obdobi.jpg
Rajský dvor v zimnom období.
5_klosterneuburg_verdunsky_oltar_3.jpg
Verdunský oltár je chránenou pamiatkou UNESCO. 

6_vitraze_z_13._az_15._storocia_v_oknach_kaplnky_sv._leopolda.jpg
Vitráže z 13. až 15. storočia v oknách Kaplnky sv. Leopolda.

9_ulicka_sv._martina_v_klosterneuburgu.jpg
Ulička sv. Martina.

11_namestie_v_dolnom_meste_klosterneuburgu.jpg
Námestie v Dolnom Meste. 

13_stary_prochazka_v_klosterneuburgu.jpg
Socha starého Procházku v Klosterneuburgu.

10_ulicka_s_restauraciami_caka_na_lepsie_pocasie.jpg

Reštaurácie čakajú na lepšie počasie a turistov.

 

 

 

 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

Priemer: 5 (6 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama