Na pamiatku vysťahovaných a odvlečených...

Počet zobrazení: 7041

Pred pár dňami som navštívil dedinu Dvory nad Žitavou. Veľká, prosperujúca, poľnohospodárska veľkoobec. Pozoruhodnosťou (pre mňa negatívnou) je vzťah niektorých jej obyvateľov k dejinám a súčasnosti. Pozoruhodnosťou, ale nie výnimkou. To, čo prezradím v nasledujúcom texte, je na južnom Slovensku štandard. Identifikácia so štátnym celkom je diametrálne odlišná od iných svetových strán Slovenska. Závisí od toho, či ste občan Slovenskej republiky nemaďarskej alebo maďarskej národnosti.

O čo ide? Na webovej stránke Dvorov sa dočítate takéto hodnotenie reality počiatkov našej štátnosti: Po skončení I. svetovej vojny a rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa po Parížskych mierových rokovaniach v apríli 1919 stali Dvory súčasťou novovzniknutej Československej republiky. (Neviem prečo apríl. Dvory nad Žitavou sa stali súčasťou našej republiky od jej vzniku de facto október 1918, de jure Trianonskou mierovou dohodou 4. júna 1920 a jej implementáciou našim právnym systémom.) V maďarskej jazykovej mutácii o fakte „čechoslovakizácie“ Dvorov nad Žitavou píšu trochu inak: „V roku 1919 sa stali Dvory dejiskom bojov medzi českými legionármi a vojakmi maďarskej Červenej armády. 10. júna 1919 okupační českí legionári zavraždili pri južnej stene kostola notára Belu Vágnera a Štefana Szokolaia o deň neskôr Františka a Ľudovíta Kalaziovcov.“ Nie československé vojská, ale českí okupanti... Vágner a Szokolai majú pri kostole pamätné kamene, poctu našim vojskám (legionárom) som nepostrehol. A medzi spomínanými kameňmi stojí typický vraj maďarský drevený vyrezávaný stĺp – kopija na počesť Esterháziho (odsúdeného vojnového zločinca). Web pokračuje dejinami o 20 rokov neskôr: „Na základe takzvanej Viedenskej arbitráže 8. novembra 1938 boli Dvory pripojené k Maďarsku. Tento stav trval až do 29. marca 1945, kedy sa opäť stali súčasťou Československa.“ Marec 1945 bol dňom oslobodenia vojskami frontu maršala Malinovského. Pre dôslednosť treba podotknúť, že pamätná tabuľa na túto chvíľu, aj keď ošarpaná, je stále na čestnom mieste.

dscf1254.jpgVyvrcholením paralelnosti slovenského a maďarského „obecného“ vývoja dejín v Dvoroch nad Žitavou – súčasti Slovenskej republiky – je pripomienka osudu vybraných Žitavodvorčanov počas druhej svetovej vojny a najmä „utrpenie“ miestnych Maďarov v rokoch 1945 až 1947. Spôsob a zdôraznenie len niektorých faktov je (jemne povedané) diskutabilné. Od roku 1996 stojí oproti kostolu pamätník nazvaný: na pamiatku vysťahovaných a odvlečených. Pamätník pripomína holokaust miestnych židov, vojnové zverstvá na Rómoch a im na roveň kladie povojnové odvlečenie ľudí do táborov v ZSSR, vysťahovanie niekoľko miestnych Maďarov do Sudet a predovšetkým zákonom dohodnutú a medzinárodne uznanú výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Kamenný vysoký sokel zakončený umelecky stvárnenou otvorenou dlaňou uprostred s hľadiacim okom je okolo vyložený žulovou dlažbou. Niektoré z kociek sú označené miestopisnými názvami. Vidieť dlažobné kocky s nápismi Auschwitz, Buchenwald, Terezín, Mauthausen, Majdanek, Birkenau, Dachau, deportácie Rómov vedľa nápisov Szentendre, Kistarcsa, Budapest, Rozsafa, Almáskeresztúr a iné mestá a obce v Maďarsku, kde sa Maďari z Dvorov počas zákonnej výmeny presťahovali – na to treba hrošiu historickú kožu a skutočne stratu súdnosti. A kamenné a drevené pripomienky v podobnom „neslovenskom“ duchu nie sú len v Dvoroch nad Žitavou.

Prečo je to tak? Prečo si naši Maďari minulosť v spoločnej vlasti pripomínajú tak svojsky?  Tu je možné vysvetlenie,

Pred pár dňami sme si pripomenuli, aj na stránkach Slova, 70 rokov od podpisu dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Tiež vo februári, ale o rok neskôr bola podpísaná Parížska mierová dohoda, ktorá upravovala vzťahy s porazeným Maďarskom po druhej svetovej vojne. Tieto dohody boli pre Maďarov a Maďarsko (bez ohľadu na jeho politický režim) ako vždy bežným štandardným politickým ťahom v ich vlastnej nekonečnej hre s okolím. V hre, ktorá má začiatok v presadení a osvojení si myšlienky o maďarskej výnimočnosti, výnimočnosti maďarstva. „Môže“ za to cisár Jozef II., ktorý sa nedal korunovať za uhorského kráľa. Jeho a mamina (Mária Terézia) osvietenská germanizačná politika v záujme zvýšenia efektivity správy habsburskej rakúskej monarchie (a tiež v záujme svojej absolutistickej moci) iniciovala protitlak uhorskej šľachty – maďarizáciu. „Protitlačiarom“ v prvom rade išlo o zachovanie najmä svojich ekonomických a ostatných spoločenských, vždy nezaslúžených privilégií. Maďarizácia sa postupne zvrhla v myšlienkový konglomerát, ktorého jadrom bola exkluzivita pohľadu na svet jediným možným spôsobom – maďarskými zmyslami. Zrak, sluch, hmat, čuch a chuť vynašli Maďari, v inej podobe nemôže existovať. Svet možno vidieť len maďarskými očami, počúvať maďarsky, cítiť maďarsky, svet vonia maďarsky a (najlepšie) chutí maďarsky. Možno existuje aj niečo iné..., ale nie v strednej Európe.

Tento maďarský, organizovaný a systematický trend spustili uhorské zákony prijaté po roku 1790, pokračuje lexami z dvadsiatych a tridsiatych rokov 19. storočia. Aplikovali ho v praxi buržoáznej revolúcie v meruôsmich rokoch, štátoprávne zabezpečili dualizáciou monarchie (čítaj maďarizáciou monarchie) v 1867. Všetko toto, za aktívnej súčinnosti prevažnej politickej a spoločenskej elity maďarského Uhorska, viedlo k zániku Uhorska ako maďarského štátu. Neslávny koniec maďarskej koncepcie Uhorska v roku 1918 potvrdený Trianonskou mierovou zmluvou z júna 1920 znamenal novú štátnopolitickú štruktúru v strednej Európe. Maďari majú odvtedy vo vedomí i podvedomí jeden jediný myšlienkový blok, hendikep alebo čo to je: nechcú pochopiť, že Uhorsko zaniklo bez náhrady! Na jeho troskách vznikli: Česko-Slovensko, Rakúsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, Rumunsko a, samozrejme, skutočne „maďarské“ Maďarsko, prvýkrát v histórii národný štát Maďarov. Pre tých pomalšie chápajúcich (ako som ja) opakujem. V roku 1992 zaniklo Česko-Slovensko, Česká a Slovenská federatívna republika. Ani Slovenská republika ani Česká republika nevznikli odtrhnutím od Česko-Slovenska, opakujem, predchádzajúci štát zanikol. Takisto zaniklo Uhorsko a na jeho bývalom území legitímne (nikomu nie na úkor a tobôž nie Maďarom) vznikli spomínané štáty. A nové trianonské hranice boli spravodlivé, alebo ak chcete nespravodlivé, ale také boli pre všetkých! Každý jeden národ (vyvolený či nevyvolený) niečo stratil. Problém je, že maďarská civilizačná myšlienka (maďarstvo) a jej nositelia, to nedokážu stráviť. Všetky maďarské vlády, ultraľavé, ultrapravé, mierne i v medziach rozumného pokroku nedovolia hlboko ľudskej myšlienke o rovnosti ľudí a národov preniknúť do maďarského myslenia. Dokonca nechcú pripustiť existenciu pojmu „Uhorsko“ v maďarskom jazyku. Uhorsko v maďarčine nebolo, nie je a dá boh i všetky prirodzené sily, že ani nikdy nebude! Samotné povojnové maďarské ministerstvo zahraničných vecí (akože demokratické) tvrdí: „Avšak nie je možné predstaviť si maďarskú vládu, ktorá by sa vzdala myšlienky revízie Trianonskej zmluvy.

To bol rozmer na úrovni globálneho maďarstva a okolitého sveta. Pre nás, Slovákov, je životne dôležitý aj rozmer (česko)slovensko-maďarský. Nemci, Srbi či Rumuni žijúci v Uhorsku mali za sebou ako poistku národného prežitia národné materské štáty, Chorváti akú takú národnú autonómiu. My, Slováci sme sa tak akurát mohli odvolávať na výraznú pomoc našich slovansko/slovenských predkov Štefanovi I. pri zrode Uhorska. Na to všetci, vrátane nás, už dávno zabudli. Preto sme boli a neustále sme ostatných takmer 100 rokov dlhodobým cieľom určitého národného prehliadania z maďarskej strany. A to nielen počas posledného polstoročia existencie Uhorska. Ozbrojený odpor a maďarské násilie sprevádzali začlenenie (podľa Maďarov českú okupáciu) slovenského územia do „Československého“ štátu, veď od vyhlásenia nášho štátu to trvalo celé dva posledné mesiace roku 1918, Bratislavu sme získali až prvého januára 1919. Nasledoval ozbrojený pokus o zachovanie maďarskej dominancie v podobe intervencie maďarskej Červenej armády a bojov s ňou. Celá prvá republika sa vyznačovala trvalou, premyslenou iredentou (spomeňme len ich špičky: Ján Esterházi z Veľkých Zalužian či Vojtech Tuka. Pritom národnostná politika česko-slovenského štátu bola objektívne na vysokej kvalitatívnej úrovni, napríklad otec známeho spisovateľa z Košíc Šándora Maraia bol senátorom Republiky. Mníchovská dohoda zo septembra 1938 zaručujúca trvalý mier (vraj) v strednej Európe, viedla do mesiaca k tzv. Viedenskej (z pohľadu Maďarov prvej) arbitráži a štvrtina Slovenska bola okupovaná Maďarmi. Po vzniku vynúteného Slovenského štátu Maďari ruka v ruke s uznaním našej národnej štátnosti zaútočili a v Malej vojne získali ďalšie územia, ktoré sa už ani netvárili, že sú obývané Maďarmi. Vojnové roky druhej svetovej zároveň znamenali útek kolonistov z juhu Slovenska, národné potieranie „zostatkových“ Slovákov, posilnenie maďarstva (príchod aňášov) do našich krajov a predovšetkým smrť mnohých nevinných na bojiskách pred Stalingradom či na Done za záujmy admirála bez mora.

Po viac ako 27 rokov (1918 až 1945) pretrvávajúcich zlých skúsenostiach Slovákov s Maďarmi nečudo, že naše očakávania po druhej svetovej vojny boli maximalistické. Bratom Čechom to s Nemcami vyšlo! Ako v Paríži na mierovej konferencii okrem iného povedal V. Clementis: „... ani dnešné Maďarsko sa nevzdalo revizionizmu (...) To by prakticky značilo, že by medzi ČSR a Maďarskom stále trval pomer napätia a že by v Maďarsku hrali dôležitú politickú úlohu starí reakční, revizionistickí politici len preto, že by ich aj dnešná maďarská verejná mienka pokladala za predstaviteľov záujmov maďarského národa.“ Naše slovenské pokusy o nápravu vzájomného slovensko-maďarského vzťahu po spojeneckom vzore riešenia nemeckej otázky neprešli! Maďari vždy vedeli svoje vízie dôsledne realizovať. Dokonca aj medzištátne dohodnuté riešenie (výmena obyvateľstva) sa stalo predmetom trvalého odsudzovania všetkými (vraj) demokratickými ľuďmi sveta ako aj maďarského okolia. A dokonca aj my sami často tomu pritakáme. Večnosť exkluzivity myšlienky maďarstva zostáva nepoškvrnená! A tak sme sa po februári 1948 internacionálne zmierili aj s nezmieriteľným (čo tam po Slovákoch v Maďarsku), preglgli sme aj maďarskú opäť internacionálnu pomoc v roku 1968, premrhali sme Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu potvrdenú nevypovedateľnú platnosť dohody o Gabčíkove a správnosť nášho konania. Nejdeme sa pretrhnúť ani pri napĺňaní tretej parížskej slovensko-maďarskej dohody z roku 1995. Uvedená dohoda (Mečiar-Horn) je dobrá, stačilo by ju rešpektovať a držať sa jej aj na maďarskej strane.

Slová našich predstaviteľov (J. Masaryka a V. Clementisa) z Paríža sa ukazujú trvalo platné. „Záujmy maďarského národa“ bez vcítenia sa do reality existencie Slovenskej republiky prežívajú aj dnes. A nielen v Dvoroch nad Žitavou!

Ako sa dostať z virtuality úzko národných svetov do reality medziľudského spolunažívania hodné 21. storočia? Bez ohľadu na pomyslenú výnimočnosť našich dejín a pri neochote hľadať dotykové body. Zatiaľ som opatrný pesimista. Museli by sme sa minimálne zhodnúť na spoločnom výklade vzájomnej histórie najmä od našich novodobých počiatkov, od roku 1918. Ale ako, veď aj tie najnovšie dejiny začali pre nás na obidvoch stranách Dunaja trianonským „veľkým treskom“ s diametrálne odlišnými znamienkami. Pokiaľ na maďarskej strane pozitívne neprekonajú typické „nem, nem soha“ (nie, nie nikdy) ako nemenné stanovisko k Trianonu, ktoré bolo naposledy legislatívne petrifikované v roku 2010 zavedením zákona označujúceho 4. jún (výročie podpisu Trianonskej mierovej zmluvy) za Deň národnej (maďarskej) spolupatričnosti, nevidím cestu zo slepej nacionalistickej uličky. V prijatom maďarskom zákone je mierová zmluva označená za „najväčšiu tragédiu maďarstva“.

My na Slovensku sa akosi hanbíme (veľmi slušný a mierny výraz) jasne a hlasne sa odvolávať na Trianon ako začiatok slovenského znovuzrodenia, priam národného zmŕtvychvstania. Len aby sme niekoho neurazili. Maďari slávia Viedenskú arbitráž ako čiastočnú dejinnú spravodlivosť, dočasný návrat kúska maďarskej zeme do lona vlasti. My na slovenskej strane opäť príliš nespomíname. A druhosvetové povojnové obdobie sme totálne v defenzíve. Oblieva nás namiesto horúčavy hanby takmer vriaca voda vraj našej slovenskej kolektívnej viny za príkoria spôsobené našim i ne-našim občianskym i neobčianskym Maďarom. Ešte som nezbadal pocit viny u žiadneho Maďara (ani v prípade, ak je slovenský občan) za príkoria až tragédie spôsobené Slovákom (a v prípade kolonistov aj Čechom a Moravanom) pri okupácií južného Slovenska, počas Malej vojny a na frontoch vojny v rokoch 1938 až 1945. O ospravedlnení môžeme len snívať!

Rozvoj ľudského plemena je vraj vzostupný. Práve preto stále dúfam!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984