Reklama
Reklama

Na margo spoľahlivosti partnerstva

Počet zobrazení: 3194


vlajky_eu_nato_80x150.jpg

V súvislosti so zdržanlivým postojom našich vládnych predstaviteľov vo vzťahu k ukrajinskej kríze a k prípadným možným sankciám vo vzťahu k Rusku, osobitne k možnostiam presmerovania toku plynu, niektorým našim politickým expertom sa zdá, že Slovensko sa stáva „nespoľahlivým partnerom v euroatlantickom zoskupení“, čo – pravdaže, pohotovo vyhlasujú najmä tí, ktorí sú v službách cudzích záujmov a neberú ohľad na to, aké by to malo dopady na Slovensko, jeho ekonomiku a na ľudí. Treba si však položiť otázku aj obrátene, či sú naši partneri spoľahliví pre nás a kde sa partnerstvo končí (obojstranne).

Medzi partnermi nie sú len vzťahy ústretovosti a výhodnosti. Z času na čas dochádza aj k  problémom. Rozchádzajú sa aj manželstvá - spoločné štáty, nielen partnerstvá založené na ekonomickej utilitarite, bez spoločných duchovných hodnôt a so zlými skúsenosťami z minulosti. Partnerstvá majú svoje limity. Ak hovoríme o našich partneroch z euroatlantickej civilizácie, hranica pre spoľahlivosť partnerstva existuje. Pre nás sú to expanzívno-agresívne záujmy a aktivity NATO pod hegemóniou USA. Tým skôr, keď sa v týchto záujmoch a aktivitách objavujú prvky sympatií k neofašizmu. Pre našich občanov sa tu spoľahlivosť všeobecne končí, tak ako sa končila spoľahlivosť občanov Slovenska ako satelitu nemeckého fašizmu s jeho expanziou proti Slovanom, čo spontánne vyústilo do Slovenského národného povstania. Napriek zotrvávaniu vládnych činiteľov Slovenského štátu v úlohe prisluhovačov fašizmu na čele s J. Tisom. Expanzívno-agresívne aktivity euroatlantických partnerov proti slovanským národom sú limity, ktoré by nemala prekročiť nijaká slovenská vláda teraz ani v budúcnosti. Sem patrí aj vysielanie našich vojakov umierať za záujmy USA do Iraku a Afganistanu, prípadne inde. Výnimkou sú mierové misie pod vlajkou OSN.
 

Nemožno ignorovať vyhlásenia ideológov na adresu Slovanov – a jedno či ľavicových alebo pravicových. F. Engels v pamflete Demokratický Panslavizmus napísal: „Zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším činom, akými sa nemecký a maďarský národ môžu v dejinách pochváliť... Nenávisť k Rusom bola a zostáva revolučnou vášňou Nemcov, od revolúcie sa k nej pripojila nenávisť k Čechom a Chorvátom; spolu s Poliakmi môžeme zabezpečiť revolúcie len najrozhodnejším terorom proti týmto slovanským národom..., a nijaké odkazovanie na neurčitú demokratickú budúcnosť týchto krajín nám nezabráni, aby sme so svojimi nepriateľmi zaobchádzali ako s nepriateľmi...“ Nelichotivo sa na adresu Slovanov vyjadril aj K. Marx.

Túto ideologickú platformu Otto von Bismarck pretavil do stratégie postupu proti Slovanom, zvlášť proti Rusku: „Je nevyhnutné nielen odtrhnúť Ukrajinu od Ruska, ale ju aj postaviť  proti Rusku, znepriateliť dve časti jedného národa a pozorovať, ako bude brat zabíjať brata. Pre tento cieľ je nevyhnutné nájsť a vypestovať zradcov v radoch národnej elity a s ich pomocou zmeniť sebavnímanie... do takej miery, že bude nenávidieť všetko ruské, nenávidieť svoj rod, neuvedomujúc si to. Všetko ostatné je otázka času.“ (Prameň internet)

Alan Dulles, šéf spravodajských služieb USA ju po druhej svetovej vojne rozvinul takto: „Použijeme všetko, čo máme, všetko zlato, všetky materiálne sily na debilitu, a ako oklamať ruský ľud. Zasiatím chaosu v Rusku postupne nahradíme ich hodnoty, aby verili na falošné hodnoty ... Literatúra, divadlo, filmy – všetko bude oslavovať najnižšie ľudské emócie. Budeme podporovať a glorifikovať tzv. umelcov, ktorí budú zasievať a vštepovať do ľudského vedomia kult sexu, násilia, sadizmu, zrady, skrátka všetkého smilstva. ... Čestnosť a poctivosť budú na výsmech a kto bude takýto, stane sa prežitkom minulosti. Hrubosť a arogancia, lži a podvod, opilstvo a narkománia..., nacionalizmus a nenávisť národov, najmä nepriateľstvo a nenávisť voči ruskému ľudu... Budeme to robiť z generácie na generáciu. Budeme formovať ľudí od samého detstva, nasmerovaných ku korupcii, zneuctievaniu a mravnej nečistote.“ To je prejav extrémnej nenávisti povojnovej administratívy USA. (Prameň internet)

V duchu týchto strategických a taktických cieľov sa nesú aj rady a vyhlásenia Z. Brzezińského, ktorý dlhé roky spoluformoval politiku USA (bol poradcom piatich prezidentov USA). V roku 1997 v knihe Veľká šachovnica napísal, že „bez Ukrajiny Rusko stráca charakter euroázijského impéria“. V roku 1999 vo Ľvove k tomu dodal, že „Ukrajina je pre nás bašta Západu proti obnoveniu Sovietskeho zväzu. Nový svetový poriadok pri hegemónii USA sa vytvára proti Rusku, na účet Ruska a na rozvalinách Ruska...“.

Svet by bol šťastnejší, keby realita, ktorú vyjadrujú rady a názory vyššie uvedených ideológov boli minulosťou. Lenže expanzívno-agresívna politika USA a príklon jej európskych satelitov k nej od konca druhej svetovej vojny potvrdzuje, že ide presne v intenciách, ako ju formulovali.
 

Ukrajinská kríza má korene v súčasnej zložitej ekonomickej situácii USA a EÚ. USA za normálnych okolností nie sú schopné vyrovnať sa so zadlženosťou. Preto nastupujú nenormálne  riešenia – vojna a parazitovanie na bohatstve iných. Cieľom je teda Ukrajina a predovšetkým Rusko. Ukrajina je len ďalším prostriedkom a krokom k naplneniu konečného cieľa podobne, ako ním bol najprv východný blok, potom Gruzínsko a mal byť aj Krym, čo však  Rusko prekazilo, a Ukrajina. Preto toľko kriku, hystérie a nervozity proti vstupu Ruska do záujmov USA na európskom kontinente. Teraz je evidentná snaha USA dostať Rusko do vojny s Ukrajinou a ťažiť z toho (aj tým, že budú predávať svoje zbrane a systémy európskym partnerom NATO – USA už deklarovali požiadavku európskym členom NATO zvýšiť rozpočty na armády).     

Otázka o spoľahlivosti našich euroatlantických partnerov je teda namieste a vystupuje do popredia práve pre expanzívno-výbojné aktivity. A nielen k Iraku, Afganistanu, k národom a štátom v severnej Afrike, na Blízkom Východe, na Ukrajine a k Rusku. USA pripravovali, financovali a vyvolali politický prevrat na Ukrajine. Nedodržali ani jednu z dohôd, ktoré ukrajinskú krízu mali riešiť mierovou cestou (z 21. 2. 2014, ani zo Ženevy v apríli t. r.). Po ich podpísaní zámerne eskalovali napätie na Ukrajine a do sveta vykrikujú propagandistické lži, obviňujúce Rusko z nedodržania dohôd a porušovania medzinárodného práva. Napokon, aká je spoľahlivosť partnera, ktorý vás modernými prostriedkami špehuje na každom kroku?!

Politické elity euroatlantickej civilizácie mlčia o tom, že Rusko od pádu komunizmu niekoľko raz podviedli a nedodržali dohody. Gorbačovov súhlas s odsunom vojsk zo štátov Varšavskej zmluvy a jej rozpustenie bol podmienený tým, že NATO sa nepriblíži k hraniciam Ruska. NATO je však dnes v Litve, Poľsku, na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku i Bulharsku, na tento krok sa pripravuje Gruzínsko a do tohto rámca mala byť vtiahnutá aj Ukrajina s Krymom, kde USA plánovali v Sevastopole svoju vojenskú námornú základňu. Takto malo byť NATO pripravené na hlavný cieľ – na Rusko. Provokatívne vojenské kroky Washingtonu proti Rusku sú nebezpečným hazardom. Presun leteckých, pozemných a námorných síl NATO k ruským hraniciam a ich posilňovanie je porušovaním nielen Postupimskej dohody, ale aj dohody medzi NATO a Ruskom z roku 1997 a z Montreaux, ospravedlňované propagandistickými táraninami, že Rusko sa chystá vtrhnúť do Poľska, pobaltských republík a Moldavska.

Politika pani Merkelovej bola do ukrajinskej krízy sympatická. Od vypuknutia krízy na Ukrajine sa jej politika mení. O čom to vlastne pani Merkelová hovorila pri návšteve USA s Obamom (1. 5. 2014), že „Rusko a Ukrajina prepísali povojnovú mapu Európy“? (TA3, 2. 5. 2014) Mala azda na mysli, že Rusko má vrátiť svoje vojská do bývalých štátov Varšavskej zmluvy, vrátane bývalej NDR?!

V záveroch krymskej konferencie, ktorú 1. 2. 1945 podpísali J. V. Stalin, W. Churchill, F. D. Roosevelt sa okrem iného hovorí: „Naším neochvejným cieľom je zničenie ukrajinského nacionalizmu a zabezpečenie garancií, aby Ukrajina už nikdy viacej nebola schopná porušiť mier... Z povrchu planéty musia zmiznúť nacistické strany, nacistické zákony, organizácie a inštitúcie...“ Nie sú aktivity USA a EÚ na Ukrajine porušením medzinárodných dohôd o usporiadaní po druhej svetovej vojne? Alebo mala pani Merkelová na mysli porušenie práve týchto skutočnosti?! Kto teda nedodržuje dohody a vyvoláva napätie vo svete? Rusko to nie je! Rusko prijíma protiopatrenia na svoju obranu.

Na základe akého medzinárodného práva vyvolali euroatlantickí partneri nepokoje v severnej Afrike? Na základe akého medzinárodného práva vpadli do Iraku a Afganistanu? Na základe akého medzinárodného práva bombardovali Srbsko a vyfabrikovali „štát“ Kosovo (aby si tam USA mohli urobiť vojenskú základňu?)!!! Na základe akého medzinárodného práva bombardovali Libanon, financujú a vyzbrojujú sýrskych rebelov...? A tak by sme mohli pokračovať. Na dosiahnutie cieľov a záujmov na Ukrajine sú dobrí aj ukrajinskí neofašisti (banderovci, vystupujúci pod „Pravým sektorom“). Pričom akcie Pravého sektoru na východe Ukrajiny riadia odborníci CIA a FBI. (Pravda z 5. 5. 2014)

Radoslav Sikorski, minister zahraničných veci Poľska 21. 2. 2014 podpísal za EÚ dohodu s V. Janukovyčom a hlavnými predstaviteľmi Majdanu o riešení krízy. O deň na to ozbrojení neofašisti vpadli do ukrajinského parlamentu a so zbraňou v ruke si vynútili zmeny (86 členov Pravého sektora na pozvanie R. Sikorského a pod jeho záštitou dostalo v poľskom meste Legionowo výcvik). Poliaci sa asi nezbavili nostalgie za obdobím šírenia západného (rímskeho) kresťanstva mečom na východ, pri ktorom došli až do Moskvy. Rusi ich však vyhnali, a nielen z Kremľa, ale aj  z Ukrajiny a Krymu! Preto je proti Rusom asi všetko dobré aj v prípade Poliakov, a nielen pre našich euroatlantických partnerov. Poliaci, zdá sa, asi veľmi skoro zabudli na to, aké dôsledky mal pre nich fašizmus.

Úsilie našich partnerov z NATO proti Rusku a slovanským národom nie je ničím novým. Pretrvávajú od čias Dagoberta (7. storočie), Karola Veľkého, Ľudovíta Nemca a ich nasledovníkov, až po Hitlera a súčasnosť (aj za pomoci Poliakov, aj keď na to Poliaci často doplatili – Napoleon, tri delenia Poľska). Kto teda porušuje dohody a medzinárodné právo?

Už Pseudo-Makarios (583 – 603) radil svojmu cisárovi Mauríciovi, ako postupovať proti Slovanom: „odporúča sa získať si niektorých z nich alebo prehováraním alebo darmi... a na ostatných útočiť, aby vojna neumožnila ich zjednotenie...“ Kontrastným protikladom je list, ktorý doniesol slovanský posol Koch Byzantíncom. Ako uviedol Teofylakt Simokattes (568 – 602) písalo sa v ňom: „Rimania porušili mier, ustanovenia zmluvy sa nedodržiavajú, platnosť dohody potvrdená soľou bola zrušená, zmizla úcta k verejnosti, prísaha potvrdzujúca mier bola pošliapaná. Dunaj vidí javisko nepriateľstva... My sme nepoznali porušovanie zmlúv, keby sme vo vás neboli našli učiteľov lži... Kedy sa ti bude môcť veriť, že miluješ pokoj bez vojny?... Vojna sa vedie proti nám, lebo je obliehaná tvŕdza prísah, lepšie je týrané horším, lesť má slobodu prejavu, lži sa zveruje vláda, spupnosť vytiahla do poľa pred očami všetkých.“ Zmenilo sa niečo za 1 500 rokov vo vzťahu k slovanským národom? Tu patrí aj Napoleon a Rád nemeckých rytierov, ktorý napriek podpore celej západnej Európy i pápeža Inocenta III. utrpel katastrofálnu porážku od spojených slovanských vojsk (poľských, litovských a ruských) pri Grünwalde 15. 7. 1410.    

Natíska sa analógia aj s Rimanmi, aj keď každá analógia má svoje slabé miesta. K. Tacitus v práci Život a charakter Julia Agricolu, s ktorým bol spriaznený, charakterizuje „vražedných Rimanov“ takto: „Ich spupnosti neujdeš ani povoľnosťou, ani poslušnosťou. Dobyvatelia sveta prehľadávajú teraz more, lebo im už chýba krajina, ktorú by spustošili. Ak je protivník bohatý, bažia za jeho majetkom, ak je chudobný, chcú mu vládnuť. Takých ľudí by nenasýtil ani východ, ani západ. Sú jediní, čo ich rovnako dráždi bohatstvo ako nedostatok. Plienenie, vraždy a zbojstvá falošne nazývajú vládnutím a keď všetkých vyvraždia, to nazývajú mier.“

Ch. Montesquieu v Úvahách o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov pripomína, že rímsky senát „povýšil sa na súd, čo súdil všetky národy“, že Rimania „vždy mali vo zvyku hovoriť ako páni situácie, ale s úmyslom všetko si podmaniť... Všetky spriatelené alebo spojenecké národy vyšli na mizinu... Ako páni sveta si nárokovali všetky jeho poklady... Lenže skutočné bohatstvo spočíva v dobrých mravoch, a nie v bohatstve...“

Anglický historik vojenstva J. Keegan v publikácii Historie válečnictví napísal, že „Rimania na sklonku prvého tisícročia pred n. l. boli takí krutí, že z širšieho historického hľadiska ich správaniu... to dodáva patologický charakter...“ Spočiatku z výbojov plynuli zisky. Lenže zvyšovanie počtu vojen si vyžadovalo aj zvýšenie počtu légií a nákladov na ne. Od 2. storočia n. l. vojny už Rimanom neprinášali zisk (korisť). Naopak, museli na ne čoraz viac a viac doplácať, ako je to dnes v prípade expanzívnych výbojov USA po druhej svetovej vojne, kým na dvoch svetových vojnách obrovsky zbohatli.

V bojoch o svetovládu, ako to definuje filozof nemeckého fašizmu  O. Spengler (Zánik Západu, Academia, Praha 2011 – v zátvorkách sú čísla strán), ide o „boj o púhu moc, o animálnu výhodu pre seba... o čisto zoologické otázky moci“. (366) Faustovský človek je „vyšší druh ľudí“, „ideál nadčloveka“, ktorý v súlade s Nitzscheovou filozofiou je zameraný na „rozľahlosť“ a „expanziu“, „ktorý si vďaka... bohatstvu a vplyvu poslúži demokratickou Európou ako svojím najpovoľnejším a najmobilnejším nástrojom, aby dostal do rúk osudy planéty... Títo ľudia... sú tí, ktorí dnes reprezentujú vôľu k moci nad osudom druhých a tým faustovskou etikou vôbec. Ľudia tohto druhu nevyhadzujú svoje milióny k uspokojeniu nejakého bezbrehého dobrodinca na rojkov, »umelcov«, slabochov... Aj peniaze môžu rozvíjať ideu a robiť dejiny... (272-273) Nad peniazmi víťazí iba meč. Faustovská kultúra je zameraná na rozľahlosť, či už politickú, hospodársku, či duchovnej povahy, prekonáva všetky geografické hranice... (aby) zemský povrch nakoniec premenila v jednu koloniálnu oblasť a hospodársky systém... (264-265) Faustovskému duchu je prasymbolom čistý bezhraničný priestor a jej »telom« je západná kultúra, ako zrodom románskeho štýlu v 10. storočí vykvitla v nordických rovinách medzi riekami Labe a Tajo.“ (154) Na inom mieste, „kultúra je minulosťou, čo zostáva, je boj o púhu moc, o animálnu výhodu pre seba...“ (376) Idey sú „iba maskou pre čisto zoologické otázky moci“. (377) Tak stručne charakterizoval podstatu fašizmu a jeho ciele filozof tretej ríše O. Spengler. Je to správanie sa a konanie lovcov - predátorov, ktorí parazitujú na iných (ovládaných) s cieľom ovládnuť svet, aby na profitovali. 

Či a nakoľko uvádzané myšlienky zodpovedajú dianiu vo svete od pádu komunizmu, a v súčasnosti aj v súvislosti s krízou na Ukrajine, nechávam na posúdenie čitateľovi, spolu s tým, či na takýchto základoch sa môže rozvíjať partnerstvo na zásadách vzájomného porozumenia a ústretovosti, na princípoch rovný s rovným. „Isté je – ako píše K. Krpala (Pravda 5. 5. 2014), – že z aktivít Ruska na jeho hraniciach nevyplýva nárok tohto štátu na svetovládu ani hrozba pre Slovensko“.       

Z aktivít našich partnerov z NATO pod hegemóniou USA v medzinárodných vzťahoch  očividne vyplýva úsilie o  realizáciu expanzívno-agresívnej ideológie, ktorej cieľom je vláda nad svetom – cieľ, aký mali Rimania, a totožný s fašizmom tretej ríše. Iba zahalený do fráz o slobode, demokracii a ľudských právach, no v protirečení zdravému rozumu. Kroky a opatrenia iných proti naplňovaniu tohto nehanebne označujú za porušovanie medzinárodného práva a agresivitu. Z ľudí celého sveta robia hlupákov.

Ako a v čom sú teda naši euroatlantickí partneri spoľahliví!? V jednom iste. Že nás budú ovládať prostredníctvom ekonomických nástrojov, vysávať a parazitovať na nás ako to robili s prestávkami 1 500 rokov. Zmenilo sa teda niečo? Áno, zmenilo. Prostriedky, ktoré sú k dispozícii na dosiahnutie cieľa. Ale aj na obranu! Ale nezmenili sa záujmy a ciele. Pričlenenie k EÚ prinieslo nám menej výhod ako nevýhod. Vstupom do euroatlantických štruktúr sme stratili vlastný ekonomický základ. Naši občania sa dostali do ponižujúceho existenčného postavenia, časť upadla do biedy, časť produktívnej populácie je bez možnosti zarábať si na dôstojné živobytie, iní museli za prácou odísť do zahraničia, starí ľudia zápasia o existenciu a stratili možnosť dôstojne prežiť jeseň života. Investori, pokiaľ k nám prídu, potom len vtedy, ak budú mať záruky, že si od nás odvezú väčší zisk, aký by dosiahli doma. A to je možné len na úkor nákladov, samozrejme, platov zamestnancov. Aká je teda nádej, že príjmy našich občanov sa niekedy vyrovnajú príjmom obyvateľov v našich partnerských krajinách na Západe? Vláda má zviazané ruky. Zisky si odvážajú investori, štát nemá z čoho hradiť bežné výdavky na školstvo, zdravotníctvo, dôchodky, sociálne výdavky, kultúru, šport, na údržbu a nie ešte na nové investície. Čaká iba na almužnu. Uvádzajú sa jej čísla a porovnávajú s čiastkou, ktorú do pokladnice Európskej únie dáva Slovensko. Ale už sa neuvádza, koľko zisku si zo Slovenska odviedli do štátov Európskej únie tí, ktorí na Slovensku investovali a podnikajú.  

Národ, ktorý tieto skutočnosti nevidí, a pri dehonestujúcom prístupe k svojej minulosti a kultúre, nemá veľké vyhliadky do budúcnosti.

Toto nie je protest proti nášmu členstvu v Európskej únii. Slovensko v súčasnosti nemá inú alternatívu, ako je Európska únia. Ale je to protest proti podmienkam, za ktorých sme do Európskej únie boli prijatí a proti nerovným vzťahom v nej. Ešte vážnejšie otázniky vyvoláva správanie, konanie, činy našich partnerov a z toho črtajúce sa ciele a tým aj samotný charakter euroatlantickej civilizácie, jej budúcnosť a perspektíva. Takáto Európska únia nemá budúcnosť. Tým skôr, ak expanzívno-agresívne aktivity sú namiereným proti slovanským národom aj s pomocou neofašizmu. To sú limity partnerstva, aj keď formálne môžu pretrvávať, kým sa nevytvoria podmienky aj na jeho formálne ukončenie, ako v prípade Slovenského štátu v druhej svetovej vojne. Národy (aspoň niektoré) sa správajú, ako keby nemali nijaké historické povedomie, nijakú historickú skúsenosť a ponaučenie a zahrávajú sa nielen so suverenitou, ale aj s vlastnou existenciou. Patrí k nim aj Slovensko.

Foto: Pawel Kabanski / CC

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
23. máj 2014, 00:13

Súhlasím, takto vyzerá súčasná situácia v dnešnom svete. Pritom si je potrebné uvedomiť aj to, že politicko-mocenské hrátky v Európe sú znovu klúčové pre svetový vývoj. Nepokoje v iných častiach sveta, Čad, Nígéria či Sudán, alebo aj v iných častiach sveta sú tragické a prinášajú obete na ľudských životoch. Však Európa, či lepšie Euro-Ázia s dominanciou USA, ktoré stále sú s predstavou vojenských konfliktov mimo vlastného územia, s existujúcim vojenským arzenálom a že ide o oblasť najvyšším ekonomickým potenciálom, prípadný konflikt môže mať fatálny následok pre celé ľudstvo.

Súhlasím, že takáto Európska únia nemá budúcnosť. Lenže Slovensko nie je pupkom sveta, v súčasnosti je len malým pešiakom poslúchajúcim príkazy. Obávam sa, že nepôjde len o nejaké formálne ukončenie. História už mnohokrát ukázala, že zdanlivo neškodné verbálne prejavy o najsilnejšom štáte na svete, či najsilnejšom vládcovi sveta, mali katastrofálne následky. Eufória z víťazstva studenej vojny sa preniesla aj do plánov USA, nepripustiť stratu postavenie jedinej superveľmoci na svete pre USA.

Za bipolárneho rozdelenia sveta, keď sa Kuba sama rozhodla pre budovanie socialistickej spoločnosti, pri všeobecnej známosti nepriateľstva mocností bipolárneho sveta, sa Sovieti rozhodli umiestniť na Kubu raketové základne. Takzvaná "Kubánska kríza" sa vyriešila na základe vzájomného rešpektu bez vojenského konfliktu. USA sa teda zjavne základne na dostrel územia USA nepáčili. Dnes USA, vlasne svoju alianciu, NATO, roztiahli až po hranice Ruska, a zámer bol ešte na tesnejšie priblíženie cez Ukrajinu. Že sa to Rusku nepáči je len logické, ako to bolo aj v prípade Kuby za strany USA, ale považujem za alarmujúce súhlasné prikivovanie nohsledov USA. Pritom, dnes nestoja proti sebe dva politické systémy, ktorých existencia mala byť hrozbou pre svet, v Rusku sa úspešne rozvíja tiež kapitalizmus. 

Zhodou okolností práve dnes som si dopozeral film "Boj o Moskvu". Reč Hitlera, pred napadnutím Sovietského zväzu, že pre Nemecko pracuje celý priemysel Európy, že majú najmodernejšiu, najlepšie vyzbrojenú armádu, svojich spojencov, a sovietske Rusko je osamotené s podobnosťou rečí predstaviteľov zoskupených okolo NATO  mi nepripadá vôbec náhodná.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama