Na Dukle neboli obete, ale najmä hrdinovia 1.

Juraj Biľo, vľavo, pred pietnym aktom v Duklianskom priesmyku medzi účastníkmi bojov.

„Nech sa páči, aby ste vedeli, kam ideme,“ položartom som rozdával účastníkom zájazdu Zväzu protifašistických bojovníkov na oslavy 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie zo západného Slovenska súbor máp s turistickými atrakciami v kraji pod Duklou aj znázorňujúce priebeh povstaleckých bojov. „Ja veľmi dobre viem, kam idem,“ zamrmlal pán so striebristými vlasmi a s radmi medailí pripnutými na saku.

Neskôr ma zamrzel môj odľahčený tón, najmä keď som sa dozvedel, že Juraj Biľo, lebo oňho išlo, pod Východnými Karpatmi neprežil len svoje detstvo a mladosť, ale aj najdramatickejšie chvíle svojho života. To, čo sa dialo pred siedmimi desaťročiami na slovensko-poľskom pomedzí, poznáme z kníh a filmov najmä očami príslušníkov Svobodovej armády či partizánov na Slovensku. Biľo však skúsil, takpovediac, obe strany horských hrebeňov. Najprv ho mal zo severu po boku nemeckého Wehrmachtu chrániť proti postupujúcej Červenej armáde, potom zase z východu ich dobýjať.

Anabáza Juraja Biľa

Narodil sa 12. mája 1923 v rusínskej rodine roľníka v Čukalovciach, dnes v okrese Snina. V októbri 1943 narukoval v Michalovciach do Jazdeckého prezvedného oddielu 2 (JPO 2) východoslovenskej Prvej pešej divízie, ktorej veliteľstvo vtedy sídlilo v Giraltovciach.

Veteráni pri kladení vencov na Dukle.

 „Moja vojenská anabáza sa začala koncom mája 1944,“ približuje mi svoj príbeh potom, ako sme zdolali mimoriadne otvorený jednorúrový diaľničný tunel Branisko. Hovorí podrobne, dokonale si pamätá mená, dátumy, počty... Keď ho chcem otázkou posunúť na časovej úsečke dopredu, odpovie, no veľkým oblúkom sa vracia presne k tej vete, ktorú predtým nedokončil.

Teda koncom mája JPO 2 predisponovali cez hranicu do poľského mestečka Dukla. Bolo to skôr mesto duchov. Okrem nemeckých vojakov tam nikoho nestretli. Keď zašli do domov, všetko vyzeralo tak, akoby ich obyvatelia iba pred minútou vybehli von. Šaty preložené cez posteľ, hrnce na sporáku, taniere na stole, akurát jedlo v nich už splesnivelo...

„Front už bol pri neďalekom Krosne,“ vysvetľuje, „dospelých odtransportovali do koncentračných táborov, deti na germanizáciu. Nik tu z civilistov neostal. O dva dni nás presunuli do susednej obce Tylawa. Situácia bola podobná. Poslali nás po dvoch-troch prehliadať domy. Napokon sme niekoľko ľudí objavili. Ja som aj s Jánom Takáčom z Lúčok pri Prešove našiel ženičku, mohla byť vo veku mojej matky, ako v kuchyni čosi varí v kastróliku. Hydinu ani králiky nemala, obchod bol už dávno zavretý, polia neobrobené, tak to mohla mať akurát nejakú zeleninu zo záhradky. Ani sa mi nepozrela do očí, len ďalej miešala vareškou. Na posteli stonal starý muž. Napokon sme sa dali do reči, aj ona bola Rusínka, tak sme sa bez problémov dohovorili. Nemci ju tu vraj nechali, aby dochovala chorého otca.“

So zdravotnou sestrou Máriou, sediaca, ktorá bola u svobodovcov, sa Juraj Biľo stretol opäť po rokoch na oslave Karpatsko-duklianskej operácie.

Biľo o tom informoval svojho bezprostredného nadriadeného Vojtecha Mišinského. Ten mu povedal, ako aj ostatným, aby žene nosil z vojenskej kuchyne dvojnásobný počet porcií, ako napočítal ľudí v dome. Slováci mali totiž  jedla dosť.

„Bolo mi však čudné,“ pokračuje, „že sa vždy za štyrmi kusmi mäsa len tak zaprášilo. A tak keď som si po pár dňoch získal ženinu dôveru, priznala sa, že schováva dve dcérky, ktoré by jej Nemci hneď zobrali. Celé mesiace trávili polonahé v komôrke za truhlicou v akejsi vydlabanej diere. Tam mohli akurát ležať alebo sedieť. Tak som žene poradil, aby ich riadne umyla, obliekla a nechala pohybovať sa po dome. Kým sme tam my Slováci, nič sa im nestane. Len von nech chodia iba v noci, aby ich Nemci nezazreli. Dala na moje slová.“

 Súdobé politické školenie mužstva

Aj podľa toho, ako sa slovenskí vojaci správali k miestnemu obyvateľstvu, vybral Mišinský zo päťdesiatich na tajnú večernú poradu. Otvorene na nej hovorili, ako sa vyvíja situácia na fronte a čo by mali ďalej robiť. O niekoľko dní na to sa na koňoch vydali na kopec nad dedinou, kde ich čakal poľský ilegálny pracovník. Ukázal im masový hrob asi 700 obetí, ľudí z pracovného tábora, ktorí stavali hradskú z Dukly na slovenskú hranicu.

Pamätné medaily ministerstva obrany pri príležitosti 70. výročia SNP a oslobodenia vlasti pre účastníkov bojov.

Keď ju dobudovali, nacisti im prikázali vykopať 25 metrov dlhú a tri metre širokú jamu. Až na troch Poliakov ich všetkých postrieľali. Tí traja „zachránení“ museli nehybné telá poukladať do jamy, zahádzať hlinou a potom vykopať ešte tri zvláštne hroby. Dvoch z nich Nemci zavraždili, tých potom pochoval už iba jediný žijúci väzeň, aby ho vzápätí nacisti zabili. Až s ním si dali toľko roboty, že ho zakopali do posledného hrobu. Starožidovská Massada naruby...

Vraj ešte dva dni dedinčania počuli, ako sa z lesa ozývajú náreky ranených, ktorí boli zahrabaní medzi mŕtvolami. Nemci však miesto svojho zločinu dobre strážili, tak sa tam nik neodvážil.

Toľko Biľo a jeho druhovia počuli z úst poľského odbojára. Hroby videl, aj na druhý deň zakopané hroty oceľových tyčí na lúke, kde mali predtým stáť stany pre zajatých. Kto zo slovenských vojakov dovtedy neveril slychom o krutostiach nacistov, už bol hádam poučený. Ďalší osud dvoch východoslovenských divízií dokazuje, že bolo veľkou chybou, že nemali oveľa viac takých dôstojníkov, ako bol Vojtech Mišinský.

Neskôr som sa dočítal, až 80 percent obyvateľov haličského mestečka pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia. Nemci po okupácii Poľska podstatnú časť z nich vyhnali za rieku San, na územie, ktoré dočasne obsadili Sovieti. Synagógu zbúrali a zvyšok židovského osídlenia i z okolitých dedín sústredili v gete. To zlikvidovali 13. augusta 1942, okolo 500 ľudí postrieľali na svahu vrchu Błudna pri Tylawe. Neviem, či sa tieto dve masové vraždenia dajako prelínajú, ale zrejme áno.

Keď sa písala história...

V lete odvelili z JPO 2 do Michaloviec zo dvadsať mužov. Bolo čudné, že medzi nimi nie sú iba ženáči, no aj slobodní. Až neskôr sa ukázalo, že sa tak udialo z politických dôvodov. O odvelených velitelia prepojení s odbojom vedeli, že sú to zarytí ľudáci, či rovno gardisti. V nasledujúcich týždňoch by zavadzali.

Minister Martin Glváč vyznamenáva aj odbojára Juraja Biľu z Trnavy.

Zvyšok jazdeckého oddielu sa presunul na Slovensko 28. augusta 1944. Keď z hôr prišla spojka, Mišinský vydal rozkaz: Vo Vyšnom Komárniku je rozmiestnená protipartizánska nemecká rota o sile asi 50 mužov. Treba ich bez výstrelu pochytať, odzbrojiť a priviesť na školský dvor. Slováci využili moment prekvapenia a túto úlohu sa im podarilo splniť, hoci im pár nepriateľov vykĺzlo. Akurát vedenie nemeckej jednotky kládlo v škole ozbrojený odpor.

Zvyšných zajatcov eskortovali k partizánom. Čo sa s nimi stalo, Biľo netuší. Udalosti totiž nabrali nečakaný spád. Na druhý deň zlikvidovali na ceste do susednej obce Okrúhle nemeckú vojenskú kolónu. Po tejto akcii ho zaradili do prieskumnej jednotky ako rozviedčika. A to sa už večer rozletela po svete správa, že v Banskej Bystrici vypuklo protifašistické povstanie. Obe východoslovenské divízie, najmodernejšie zložky slovenskej armády, však nacisti pomerne ľahko odzbrojili. Na vine boli velitelia, ktorí dopredu nepripravovali vojsko na boj proti Nemcom. Len časti jednotiek a jednotlivcom sa podarilo prejsť front alebo sa spojiť s partizánmi. To sa podpísalo pod konečný výsledok Karpatsko-duklianskej operácie i samotného Povstania.

Predseda SZPB Pavol Sečkár, tretí sprava, s veteránmi 2. svetovej vojny pred pomníkom generála Ludvíka Svobodu vo Svidníku. Prvý sprava Juraj Biľo.

Juraj Biľo v septembri 1944 odovzdával prieskumné informácie z oblasti Michalovce – Humenné – Vranov nad Topľou partizánskemu oddielu Kriváň. Po jeho rozpustení sa začas skrýval v rodnej obci a potom prebehol cez Karpaty do Červenej armády, ktorá už postupovala od východu. Tri týždne pomáhal opravovať zničenú železničnú trať z Poľska do Medzilaboriec. Pracoval ťažko od svitu až do tmy, ale na proviant sa nemusel sťažovať. Bolo ho dosť.

Keď sa však dozvedel, že neďaleko operujú vojská I. čs. armádneho zboru, hneď svojmu gruzínskemu nadriadenému povedal, že by tam rád prešiel. Trocha to trvalo, až ho napokon aj s dvoma slovenskými guľometníkmi na saniach ťahanými koňmi previezli medzi našich. Večer 28. decembra 1944 ho na prijímacej lekárskej prehliadke vítal MUDr. František Baborčák, neskôr dlhoročný primár gynekológie v trnavskej nemocnici. Po rokoch sa náhodou stretli a spriatelili sa. Najmä po tom, čo si východniar Biľo našiel v staničnej reštaurácii v Leopoldove celoživotnú družku a kvôli nej sa presťahoval do Trnavy, kde bývajú doteraz.

O zbrane z druhej svetovej vojny na lúke pri Vojenskom múzeu vo Svidníku mala záujem najmä mládež.

Hneď na druhý deň ho pridelili k mínometnej rote. Sotva týždeň k tejto zbrani priúčal prváčikov z Podkarpatskej Rusi a už ich postavili do prvej línie medzi Svidníkom a Stropkovom. Smer: Bardejov, Prešov, Poprad, Tatry, Liptovský Mikuláš, kde bol pri Smrečanoch zranený, ale šlo sa ďalej na Ružomberok, Ľubochňu, Vrútky, Martin, Žilinu. A ďalej na severnú Moravu, Vsetín, Kroměříž až po Újezd pod Lesmi. Ale ani tam sa neodohral jeho posledný boj, veď dozvuky druhej svetovej vojny pokračovali.

V roku 1946 už ako príslušník policajného zboru nastúpil na sedem mesiacov do ozbrojených akcií proti bandám banderovcov, ktoré v tom čase na území severného Slovenska vraždili pokojné obyvateľstvo. Mimochodom, akurát dnes (utorok) predpoludním sa konal na kyjevskom Majdane míting ultrapravicovej strany Sloboda, ktorá má v tamojšej vláde štyroch ministrov. Účastníci búrlivého zhromaždenia žiadali parlament, aby priznal zvláštny štatút „hrdinskej“ Ukrajinskej povstaleckej armáde, ktorú viedol nacistický kolaborant Stepan Bandera.

Najstaršie pomníky majú šesťdesiat rokov

Keď sa náš autobus blížil k cieľu, názvy viacerých mestečiek a obcí znázornených na dopravných smerovkách som už poznal z Biľovho rozprávania. Giraltovce, Okrúhle, Stropkov, Svidník, Krajná Poľana, Nižný a Vyšný Komárnik, Barwinek, Tylawa, Dukla...

Autormi projektu pomníka Červenej armády vo Svidníku boli architekti Karel Lodr, Jan Krumprecht a Václav Šedivý.

Vedľa: Detail pomníka na cintoríne príslušníkov Červenej armády.

Do Svidníka a na Duklu som zavítal po tretí raz. Prvýkrát s rodičmi ako stredoškolák v lete 1977. Potom v máji 1983 ako vojak základnej prezenčnej služby v Trebišove v rámci podujatia Po stopách hrdinov osloboditeľov z Medzilaboriec až do Prahy. Kdeže tie lanské snehy sú...

Vyše jedenásťtisícový Svidník, kde sa k slovenskej národnosti hlási 80 percent obyvateľstva a ku gréckokatolíckej cirkvi 41 a pravoslávnej 26 percent, nás podvečer vítal zaliaty slnkom. No bolo citeľne chladnejšie, ako keď sme prechádzali ostatnými oblasťami Slovenska. Okresné sídlo bolo čisté, pozametané, nesmelé grafity sme videli iba na jednom dome.

Juraj Biľo, vpravo, so Zoe Klusákovou-Svobodovou pred pomníkom Čs. armádnemu zboru v poľskej obci Nowosielce.

Mesto vzniklo až v roku 1944 zlúčením obcí Nižný a Vyšný Svidník. Staršie historické pamiatky, vrátane drevených cerkví z Nízkych Beskýd, nájdete iba v miestnom skanzene. Napriek tomu bolo dôležitým strategickým bodom na ceste do Poľska cez Dukliansky priesmyk. Dokladá to pamätná tabuľa na budove okresného úradu pripomínajúca slávneho vojvodcu Michaila Kutuzova, ktorý tadiaľto prechádzal po bitke troch cisárov pri Slavkove v januári 1806, či cintoríny vojakov padlých v urputných bojoch o Karpaty na začiatku prvej svetovej vojny: ruských pri novej gréckokatolíckej cerkvi a rakúsko-uhorských na ľavej strane riečky Ladomirka.

My sme navštívili ten najznámejší cintorín – s monumentálnym mramorovým 37 metrov vysokým pomníkom z roku 1954 venovaným približne deviatim tisícom príslušníkov Červenej armády, ktorí padli v oslobodzovacích bojoch o severovýchodný cíp našej republiky. Autormi projektu boli architekti Karel Lodr, Jan Krumprecht a Václav Šedivý. Sochárske práce realizovali umelci Oskár Kozák, Jan Hana, Jaroslav Bartoš a svidnícky rodák Fraňo Gibala.

Čelné steny ohrady symbolizujú príchod Červenej armády a SNP. Pokiaľ viem, Rusi neprotestovali proti tomu, že pri hroboch sovietskych vojakov sú aj reliéfy zobrazujúce slovenských partizánov. Nad širokým ústredným schodišťom stojí bronzová štvormetrová socha sovietskeho seržanta, ktorý vzdáva hold nad mohylou padlých. S odborným výkladom člena SZPB z Nitry sme si v blízkosti prezreli Park vojenskej bojovej techniky, ktorá sa používala pred 70 rokmi v bojoch o Duklu.

(Dokončenie nabudúce)

Foto: Martin Krno