My sme smelí vojaci...

Ukrajinský prezident pochopil, že okolo Ukrajiny by sa iskrilo, aj keby jej nebolo. Hamoval horlivých zahraničných patrónov a médiá, ale dupot kanád, hrmot pozemnej i vzdušnej techniky a vojnová propaganda nestíchli. Vladimír Zelenský nechtiac odhalil, že bratskú pomoc vyspelého západu nepodnietil ukrajinsko-ruský konflikt. Nevybavené účty s Kremľom pália očividne kohosi iného.

Keď si posivený svedok v tejto súvislosti spomenul na súzvuk stredoľavého Tonyho Blaira s konzervatívnym Georgeom Bushom pri Iraku a postrehol, ako si pri Ukrajine porozumeli konzervatívec Boris Johnson s liberálom Joeom Bidenom, neubránil sa otázke. – Nezaložia pod falošnou zámienkou podobný požiar? Opäť ďaleko od Ameriky a pomerne bezpečne od Veľkej Británie. Iskričky už poletujú. Zocelený americko-britský tandem sa rozhodol posilniť východné krídlo NATO, len neuviedol, kedy to stihli schváliť tamojšie vlády či parlamenty. Alebo za istých okolností určuje pravidlá nepozvaný hosť? A nepýtať sa, kto stanovuje „isté“ okolnosti? Ako inak, s pomocou médií.

Aj v našom prípade sa zrejme postupovalo osvedčenou metódou: generálsky ukazovák v Pentagóne ďobol do mapy. A americká investigatívna novinárka náhodou vysnorila, že tým potrebným bodom v Európe je tentoraz nejaké Slovensko. Zaskočený minister zahraničných vecí Ivan Korčok nevytáral hádam len to, čo nevedel. „To nie je požiadavka zo slovenskej strany, je to súčasť normálneho, obranného plánovania v reakcii na vzniknutú situáciu. Takéto vojenské štruktúry sú v Pobaltí, Poľsku a sú tam v reakcii na to, čo sa dialo v roku 2014.“ (Pravda.sk, 27. 1. 2022) Minister Korčok pravdepodobne narážal na Krym, Doneck, Luhansk... Taktiež sme sa od neho dozvedeli, že k eskalácii ako v roku 2014 už nedošlo, „tak prítomnosť štruktúr NATO sa nebudovala ďalej“.

Správu v New York Times, že Američania chcú na Slovensku cvičiť ukrajinských povstalcov, minister obrany Jaroslav Naď okamžite spochybnil. Zato podľa bývalého podpredsedu vlády Ivana Mikloša „by sme mali byť pripravení poskytnúť útočisko ukrajinským povstalcom“. (doma.sme.sk, 28. 1.2022) A čo, ak sa absolventi výcviku utrhnú z reťaze? Alebo sme naozaj zabudli, „koľko z džihádistov Islamského štátu, Al-Káidy, Al-Nusry a podobných organizácií prešlo naším (americkým a európskym – pozn. aut.) výcvikom. Medzi nimi i Usáma bin Ládin.“ (hrot.info, 20. 6. 2017) Kde sú časy, keď si americký prezident priateľsky posedel s afganskými povstalcami proti sovietskej invázii! Zložitosť akože ľudového odboja vyjavil aj konflikt medzi Ukrajinou a proruskými separatistami. „Neonacisti, ktorí bojujú za Ukrajinu – dnes vláde vyhovujú, čo bude zajtra?“ (aktuality.sk, 13. 3. 2015) Terajšie médiá zajtrajšok nezaujíma. Nadšene bubnujú a vytrubujú, že na obranu vlasti sa hotujú i veteráni, ale nespresnia, ktorí veteráni. Za veteránov boli totiž uznaní aj banderovci. Po ich vodcovi Stepanovi sú pomenované ulice a v niekoľkých mestách má sochy.

Posivený svedok sa domnieva, že ak sa Vladimír Zelenský dovoláva mierového riešenia konfliktu, tak aj pre spomenutý sud domáceho pušného prachu. Keďže svoju výzvu adresoval významným lídrom, v Grasalkovičovom paláci ju asi nezačuli. Zuzana Čaputová ako prezidentka všetkých občanov achkala nad názorovo rozpoltenou spoločnosťou, ale vrchnej veliteľke hlas nezvlhol. S geopolitickými spiatočníkmi, na ktorých nezaberajú argumenty, sa vyrovnala priam husákovsky. „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické!“ Až sa počas jej plamenného prejavu zazdalo, že ukrajinský prezident rozumie slovenskej „krajine“ lepšie ako vlastná prezidentka. Akoby so zrazenými podpätkami a prostredníctvom médií podávala komusi hlásenie. Isteže, médiá v tomto zlomovom okamihu nemôžu ostať len prostredníkmi a neprikvapkávať olej do ohňa. Navyše, keď „Slováci ukázali (v prieskume o dôvere veľmociam – pozn. aut.), že im myslenie z čias studenej vojny nie je cudzie“. (komentare.sme.sk, 31. 1. 2022)

Ukrajinského prezidenta sa možno dotklo, že veľkí i malí spojenci prepočuli jeho volanie po pokoji a tvária sa pred svetom, že konajú ako konajú z lásky ku Kyjevu. No s istotou sa dá hovoriť o plastových tvárach najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky. – Neurazilo ich a neohradili sa, že sa o plánoch potenciálneho zmluvného partnera dozvedeli z médií. Alebo o nich vedeli, iba nám to zabudli povedať?

Nevyspytateľné sú cesty politiky. Mohol by o tom porozprávať napríklad Tony Blair...