Reklama
Reklama

Musíme sa o krajinu starať viac ako o seba?

Počet zobrazení: 1187

John F. Kennedy, 35. prezident USA (a prvý, ktorý sa narodil v 20. storočí) pri nástupe do svojej funkcie 20. januára 1961 povedal: „Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina urobiť pre vás, pýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre vašu krajinu“ („Ask not what your country can do for you; ask what you can do for your country“). Odvtedy boli tieto slová tisíckrát citované ako vrchol vlastenectva.

Nie je však celkom zrejmé, prečo citujú práve Kennedyho. Ruskí komunisti čosi podobné hlásali už od októbra 1917. Myšlienka, že každý človek musí pracovať (aj žiť!) hlavne pre krajinu a až potom (ak to sa podarí) pre seba, je takmer základnou ideou sovietskeho modelu socializmu. Bola aj taká populárna pesnička: „Najprv mysli na vlasť, až potom na seba“ («Раньше думай о Родине, а потом о себе»). Citovať komunistov sa zrejme považuje za neslušné (no v podstate s nimi súhlasím).

41084119944_c4a19dca9b_k.jpg
Ilustračné foto: Marco Verch / Flickr

Vlastne aj na Slovensku – napríklad, u bernolákovcov a štúrovcov – nájdeme podobné myšlienky, vyjadrené inými slovami (k tomu sa ešte vrátim). Dôležité je, že podobný prístup potvrdili celými svojimi životmi, venujúc sa verejnému blahu. Bola to pre nich „svätá naša túžba“ – ako hovoril Ľudovít Štúr.

No neboli to ani komunisti a ani Štúr, kto inšpiroval Kennedyho. V roku 1916 na sneme Republikánskej strany Warren Harding (o niekoľko rokov sa stal 29. prezidentom USA) vyhlásil: „Naši občania by mali myslieť menej na to, čo vláda môže pre nich urobiť, a starať sa viac o to, čo môžu urobiť pre krajinu“ („Our citizens should think less of what the government can do for them and care more about what they can do for the country“ – George L. Hart. Official Report of the Proceedings of the Sixteenth Republican National Convention. 1916). Pozornosť si zaslúži to, že označil vládu ako subjekt, schopný niečo dať občanom. V angličtine však slovo „government“ ma širší zmysel ako „vláda“, preto nevylučujem že mal na mysli štát.

No ani Harding nebol originálny. Ešte v roku 1884 Oliver Holmes jr. (člen Najvyššieho súdu USA a slávny rečník) povedal: „Je čas (...) pamätať na to, čo naša krajina urobila pre každého z nás, a pýtať sa sami seba, ako to môžeme krajine vrátiť“ („...it is now the moment (...) to recall what our country has done for each of us, and to ask ourselves what we can do for the country in return“. Tu vznikla aj téma „dlhu“, ktorý akoby mal každý občan voči vlastnej krajine. Asi bol to najskorší priamy predchodca Kennedyho slov.

Predpokladá sa, že práve z vyššie citovaných zdrojov (dosť známych americkej verejnosti) speechwriteri Kennedyho (jedným z nich bol Theodore Sorensen) čerpali tú známu vetu. Zaujímavejšie však je to, aký význam prikladali autori týmto slovám, čo by mala znamenať priorita záujmov krajiny pred osobnými záujmami jej občanov.

Krajinou zvyčajne nazývame územie, vymedzené podľa geografických (prírodných), alebo politických, alebo historických, alebo kultúrnych kritérií. K nemu patrí obyvateľstvo (národ alebo národy – ethnosy), bez ktorého si ťažko predstaviť politické, historické a kultúrne hranice (v čisto geografickom zmysle aj neobývané teritóriá sa niekedy nazývajú krajinami).

Teda čo z toho mali na mysli tí, ktorí vyzývali ľudí, aby sa najprv starali o krajinu? Asi nie jej územie samo o sebe (geografický, prírodný aspekt). Do druhej polovice 20. storočia ešte málokto rozumel potrebe chrániť prírodné prostredie a šetriť jeho bohatstvo. Správa Rímskeho klubu (The Club of Rome), ktorá prvýkrát ostro nastolila problém obmedzenosti prírodných zdrojov, bola zverejnená až v roku 1972. (Donella H Meadows; Jorgen Randers; Dennis L Meadows; William W Behrens. The Limits to Growth: A Report for the Club of Rome's Project on the Predicament of Mankind. 1972)

S veľkou istotou môžeme predpokladať, že autori vyššie uvedených citátov hovorili o štáte. Slovo „krajina“ sa často používa ako synonymum „štátu“. V podstate to nie je korektné. Prísne vzaté, pojem „krajina“ je širší ako „štát“. Ale v mnohých jazykoch je vzájomná nahraditeľnosť týchto slov už zakorenená.

Štát je forma organizácie ľudskej spoločnosti, systém orgánov, ktorým spoločnosť deleguje moc, aby ju riadila. Všetci citovaní autori pôsobili v takých orgánoch. Pre nich bolo prirodzené podporovať štátne záujmy a požadovať to isté od iných občanov.

Je tu však zásadný problém. Štát vytvárajú ľudia, aby im slúžil, aby realizoval ich spoločné záujmy. Občania nemusia robiť pre štát nič, okrem platenia daní nemajú voči nemu žiadnu podlžnosť. No v hlavách niektorých úradníkov všetko vyzerá naopak: myslia si, že nie oni musia slúžiť občanom, ale že občania sú ich podriadení a mali by im slúžiť.

Existuje aj koncept, odôvodňujúci takýto spôsob myslenia. Vola sa „etatizmus“. Raz už som vyjadril môj postoj k nemu, nebudem to opakovať. Poviem iba, že etatizmus sa v niečom podobá na náboženstvo, podľa ktorého štát pre občanov je ako božstvo, najvyššia nadradená sila. Ľudia sú mu (naň) zvyknutý veriť, iba on je zdrojom poriadku a progresu. Učia nás od detstva milovať štát, byť naň hrdý. Prisaháme vernosť, slúžime mu. Preto súhlasíme s podriadením záujmov jednotlivca i skupín jeho záujmom.

Pravdou však je, že niektorí politici a byrokrati si mýlia osobné záujmy so štátnymi, vydávajúc prvé za druhé. A nútia občanov plniť ich vlastné požiadavky. Laurence Peter, autor známeho „Peterovho princípu“ („The Peter Principle“), venoval tejto téme ironickú parafrázu Kennedyho slov: „Nepýtajte sa, čo môžete urobiť pre svoju krajinu – aj tak budú vám to pripomínať“ („Do not ask what you can do for your country - they will remind you about it“ – Laurence Peter, Peters Almanac“, 1977). Myšlienka o notoricky známej priorite krajiny (štátu) dáva možnosť manipulovať ľuďmi a nútiť ich robiť to, čo by sami nikdy neurobili.

Takže môžeme prísť k záveru, že všetky výzvy venovať sa svojej krajine viac ako sebe, sú nesprávne a nepravdivé? Vôbec nie. Existujú záujmy, kedy sú úplne racionálne. Už som písal, že nie všetky spoločné potreby vychádzajú z osobných. Sú možné aj iné, ktoré sa nedajú znížiť na sumu jednotlivých. Podobné potreby ťažko diagnostikovať: niekto ich musí uvidieť, pochopiť a sformulovať, aby sa stali spoločným záujmom. Obyčajne je to úloha vedcov a médií, aj ideológov a politikov.

Jedným z takých záujmov je ochrana hlavnej podmienky existencie ľudstva – prírodného prostredia. Zhoršovanie environmentálnych problémov vedie k tomu, že čoraz viac pozornosti venujeme hrozbe vyčerpania prírodných zdrojov a potrebe ich obnovy. Naozaj sa musíme viac starať o životné prostredie, aspoň niečo dávať (vracať) prírode našej krajiny, ako len využívať pre seba jej bohatstvá.

O čo by sme však v krajine mali najviac dbať, je jej obyvateľstvo, ľudia. Rodina, príbuzní, blízki i vzdialení susedia, všetci krajania – najviac potrebujú od každého z nás súcit a solidaritu, koordináciu záujmov a aktivít. Žijeme vo vzájomne závislej komunite, kde ľudia slúžia jeden druhému aj všetkým spolu. Žijeme v spoločnosti, či chceme, alebo nie. Podľa Vladimíra Lenina to znamená, že nemôžeme byť od nej nezávislí...

Je charakteristické že slovenskí vlastenci 19. storočia, najmä Anton Bernolák, Ľudovít Štúr a ich nasledovníci hovorili o národe, nie o krajine. Slováci vtedy nemali vlastné politicky vymedzene územie, krajina im nepatrila a štát bol skoro neprijateľným (hoci snažili sa byť dobrými občanmi), zato mali spoločnú duchovnú vlasť.

Keď abstrahujeme od štátu a územia, zostanú len ľudia – nositelia národného ducha („ľEsprit de nation“ – podľa Jacquesa Bossueta, Voltaira a Charlesa de Montesquieu; Volksgeist – podľa Johanna Herdera a Georga Hegela), spájajúceho obyvateľstvo a vytvárajúceho kultúrnu zložku krajiny (spoločný jazyk, tradície, zvyky, folklór). Preto slovenskí vlastenci 19. storočia sa najväčšmi starali, ako to sformuloval Štúr, „pre rozviťja duchovnjeho zivota roda nášho slovenskjeho“.

Keď takto pochopíme, čo je krajina, všetko je jasnejšie. Nie štát, jeho orgány a úradníci – iba príroda a ľudia. V takom kontexte, očistenom od etatizmu, najstaršia formulácia Olivera Holmesa vyzerá takto: pamätať na to, čo sme dostali od prírody a od iných ľudí a pýtať sa, ako im to môžeme vrátiť.

No je reálne chcieť, aby sa všetci občania alebo aspoň väčšina takto sa správali? Spoločnosť nie je homogénna, sú obrovské rozdiely medzi osobnými, skupinovými a triednymi záujmami jej členov. Demokratický systém, konkurencia politických strán ľudí rozdeľuje, nie spája. Nie je veľa situácií, keď celá spoločnosť koná solidárne.
Veď boli a doteraz sú vedci, ktorí si myslia, že vyzývať ľudí na solidaritu je zbytočné, že ak sa každý poriadne postará o seba, bude to na úžitok pre všetkých. Takéto idey nájdeme, napríklad, ešte v dielach Barucha Spinozu a Clauda Helvétiusa. Dôsledne a plne ich však sformuloval a zdôvodnil v 19. storočí ruský filozof a spisovateľ Nikolaj Černyševskij v jeho najslávnejšom diele, románe „Čo robiť“ («Современник», 1863, № 3—5).

Tam nájdeme celu koncepciu „rozumného egoizmusu“ («разумного эгоизма»): schopnosti jednotlivca prispievať k spoločnému dobru napĺňaním vlastných záujmov. Román vtedy získal v Rusku veľký vplyv, nemenší ako Marxove diela. Lenin ho vysoko hodnotil a jeho názov si vypožičal na pomenovanie svojej známej programovej knihy («Что делать? Наболевшие вопросы нашего движения Н. Ленина». 1902). Asi preto myšlienku rozumného egoizmu v sovietskom období nekritizovali v takej miere, ako by sa dalo očakávať.

V 20. storočí túto koncepciu rozvinula Ayn Randová v esejach «Cnosť sebectva» (Ayn Rand. The Virtue of Selfishness: A New Concept of Egoism. 1964). Vychádzala z toho, že jednotlivec má právo strať sa o svoj vlastný osoh, neobetovať sa pre iných a ani iní preňho, pričom spoločnosť ako zoskupenie ľudí s podobnými záujmami bude tým iba pevnejšia. Bola to v podstate polemika s komunistami aj s Kennedym a jeho predchodcami a nasledovníkmi, trvajúcimi na priorite spoločných záujmov.

Experimenty v rámci štúdie tzv. „Väzňovej dilemy“ (Prisoner's dilemma ) a matematické modely, vytvorené na ich základe, ukázali, že sebeckí jednotlivci sa v záujme svojho vlastného sebeckého dobra snažia byť... užitoční pre iných (Axelrod, Robert. „The Complexity of Cooperation“. 1997).

Podľa podporovateľov takého postoja protiklad záujmov krajiny a jej občanov nie je korektný. Úradníci by v mene štátu nemali vyzývať obyvateľov k solidarite a usilovať sa, aby im takáto solidarita vyhovovala (napríklad v niektorých krajinách účasť na charite či na environmentálnych projektoch umožňuje podnikom platiť nižšie dane).

Napriek svojej logickosti koncept rozumného egoizmu podrobovaný ostrej kritike z hľadiska morálky. Tradične sme zvyknutý hodnotiť altruizmus a solidaritu oveľa vyššie ako individualizmus a sebeckosť, aj keď by boli prínosom pre všetkých. Politická ľavica takisto zvyčajne hodnotí podobné názory ako prejavy extrémneho individualizmu, neprijateľné pre podporovateľov kolektivizmu.

Nie som si však istý, že rozdiel medzi týmito postojmi je úplne neprekonateľný. Aj Karl Marx spolu s Friedrichom Engelsom upozorňovali: „Idea“ sa vždy blamovala, keď sa odlíšila od „záujmu“ („Die „Idee“ blamierte sich immer, soweit sie von dem „Interesse" unterschieden war“ – Karl Marx, Friedrich Engels, „Die heilige Familie oder Kritik der kritischen Kritik gegen Bruno Bauer und Kunsorten“, 1845). Napríklad čínski komunisti záujmy akceptovali, otvorili dvere pre súkromnú iniciatívu a svoju krajinu priviedli medzi svetových lídrov.

Zo všetkého uvedeného vyplýva zaujímavý záver: možno byť súčasne sebecký a vlastenecký, starať sa len o seba a cez to vedome posilňovať vlasť. No zatiaľ, s plnou oddanosťou myšlienke solidarity a vlasteneckým citom, je príjemné si uvedomiť, že objektívne procesy v spoločnosti sú schopné zabezpečiť prosperitu krajiny aj napriek (alebo vďaka) sebectvu, typickému pre veľa ľudí.

Samozrejme, naša príroda a krajania si zaslúžia dokonca aj istú obetu. Ale keď to nie je niekto schopný, hneď ho neodsudzujme – nie je vylúčené, že pre svoju sebeckosť je pre krajinu užitočnejší, ako iní, ktorí len hlásajú vlastenecké slogany.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama