Reklama
Reklama

Môžu takíto spojenci garantovať našu bezpečnosť?

Počet zobrazení: 1536

Jedna z prvých ciest prezidentky Čaputovej viedla do centrály NATO v Bruseli. Aj ona, podobne ako jej predchodca Kiska, sa rozplývala nad NATO ako pilierom našej bezpečnosti a ako záruky bezpečnosti a hodnôt, ktoré uznáva aj ona.

Pozrime sa krátkym exkurzom do histórie, ako niektoré krajiny, ktoré sú dnes členmi NATO, garantovali v nedávnej minulosti bezpečnosť svojim spojencom. Ako rešpektovali hodnoty slobody, demokracie a ľudské práva v Európe i vo svete, v ktoré verí aj terajšia prezidentka Slovenska.

Takmer všetci na Slovensku vieme, že v septembri 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, ktorou Anglicko, Francúzsko a Taliansko odovzdali hitlerovskému Nemecku sudetské oblasti Československa. Zbabelo zradili svojho spojenca. V roku 1939 Nemecko v podstate zlikvidovalo Československú republiku. Naši dovtedy „spojenci“ zvysoka kašlali na našu bezpečnosť a na našu suverenitu. Aj na ľudské práva, slobodu a demokraciu voči Čechom a Slovákom.

Ešte predtým, v marci 1938, Berlín zahrnul Rakúsko do Nemecka. Európe boli ľahostajné práva a slobody Rakúšanov.

Tejto politike samozrejme predchádzali udalosti, na ktoré mali vplyv buržoázne vlády a parlamenty európskych mocností a ich priatelia za oceánom. Ako je to stále typické v trhovej ekonomike, aj v prvej polovici 20. storočia existovalo silné súperenie medzi základnými historickými centrami a ekonomickými elitami. Vtedy to bolo medzi anglosaským a germano-románskym svetom. Kapitalistický svet bol v kríze a reakciou bol vznik diktátorských režimov, nacizmu a fašizmu. Napríklad talianska fašistická strana prišla k moci v roku 1922 a ustanovila diktatúru Benita Mussoliniho.

Vládnuce kruhy USA, Anglicka a Francúzska sa začali usilovať o znovuzrodenie nemeckej ekonomiky, aby využili Nemecko proti Sovietskemu zväzu. V rokoch 1933 – 1935 prišiel k moci nacistický režim. Tu je treba zdôrazniť, že anglosaské tajné služby a rôzne zákulisné ekonomické a politické štruktúry vlastne „viedli a vytvárali“ Hitlera, financovali jeho stranu takmer od samého začiatku jej činnosti. Fakticky „urobili“ Hitlera vodcom nemeckého národa.

Nemecké politické vedenie sa snažilo o uchopenie európskej a svetovej moci v spojenectve s Anglickom. Pre mnohých ľudí z nemeckej elity bol príťažlivý práve vzor Britského impéria. Programom Nemecka bolo vtedy zlikvidovať následky prvej svetovej vojny – versaillský systém, nastoliť nemeckú nadvládu nad Európou, zničiť Sovietsky zväz, rozšíriť ekonomickú a politickú moc na niektoré oblasti v Afrike, Ázii i Amerike, pretvoriť Tretiu ríšu na svetové impérium – večnú ríšu.

Už v októbri 1933 predstavitelia Nemecka odišli z konferencie o odzbrojení a vystúpili zo Spoločnosti národov. V roku 1935 Nemecko hrubo porušilo články Versaillskej mierovej zmluvy a vyhlásilo zavedenie všeobecnej brannej povinnosti. Tiež prijalo opatrenia na vytvorenie vojenských vzdušných síl. Anglicko, Francúzsko a Taliansko, ktoré boli garantmi Versaillskej zmluvy, proti tomu nič neurobili. Navyše, Anglicko podpísalo s Nemeckom námornú zmluvu, podľa ktorej nemecké vojenské námorníctvo nesmelo prevyšovať 35 percent tonáže anglického námorníctva /dovtedy bolo nemecké námorníctvo len neveľké /. Ponorkové námorníctvo malo ešte výhodnejší pomer. Týmto vlastne anglická vláda sama narušila Versaillskú zmluvu, podľa ktorej Nemecko nemalo právo na výstavbu vojenského námorníctva. Nemecku sa robili ústupky jeden za druhým, nenarušovali sa jeho opatrenia v zárodku a fakticky sa tým podporovala jeho agresívnosť. Snahy ZSSR vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti v Európe boli negované politikou Anglicka, Francúzska a Poľska.

Nemecko rýchlymi tempami militarizovalo ekonomiku, prudko sa zvýšila produkcia bojovej techniky a počty ozbrojených síl. Za Berlínom sa „ponáhľal“ aj Rím. Taliansko snívalo o znovuzrodení „rímskej moci“ a ovládnutí Stredozemného mora a severu Afriky. V roku 1935 talianske vojska okupovali Abesíniu /Etiópiu/. V roku 1936 Nemecko voviedlo vojska do rýnskej demilitarizovanej zóny, čím porušilo ďalšiu časť Versaillskej zmluvy. Sovietsky zväz navrhol použitie sankcii proti Nemecku, ale väčšina krajín Spoločnosti národov za ne nehlasovala. Takí to boli „demokrati“ a „ochrancovia slobody“.

V roku 1936 sa v Španielsku začala občianska vojna, no „demokratické“ krajiny zaujali pozíciu nezasahovania a nepodporili zákonne zvolenú ľavicovú vládu. Nemecko a Taliansko aktívne podporili prevrat generála Franka a s ich pomocou sa v roku 1939 ustanovila diktatúra. Ani vtedy „demokratické“ krajiny necítili potrebu chrániť ľudské práva, slobodu a demokraciu v európskom Španielsku.

V roku 1940 Nemecko porazilo spojenecké vojska a okupovalo Belgicko, Holandsko a severné Francúzsko. Treba poznamenať, že francúzska elita mala dosť zdrojov na vedenie vojny a jej premenu na totálnu, mohli odstúpiť do kolónii a pokračovať v boji, avšak uprednostnili kapituláciu.

Ako dokážu byť spoľahliví a dodržiavať spojenecké zmluvy a dohody, to ukázali vládnuce kruhy USA a Veľkej Británie aj v priebehu 2. svetovej vojny. Ako spojenci v antifašistickej koalícii sľúbili otvorenie druhého frontu na spoločný boj proti fašistickému Nemecku, avšak jeho skutočné otvorenie „naťahovali“ až do júna 1944. Dúfali pritom, že Sovietsky zväz sa tak vyčerpá vojnou s Nemeckom, že ho bude ľahšie poraziť, alebo aspoň diktovať mu vôľu Západu po skončení vojny.

V priebehu vojny anglické a americké politické a vojenské vedenia opakovane zvažovali, ako nasmerovať Nemecko proti ZSSR. V auguste 1943 sa napríklad konala konferencia v Quebecku za účasti Roosevelta, Churchilla a vysokých vojenských veliteľov ich armád, kde prerokovávali aj úvahy, ako obrátiť ešte neporazenú moc Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Medzi vážne patrila aj úvaha o presvedčení nemeckého vedenia, aby umožnilo vstup anglo-amerických vojsk do Nemecka, ktoré by sa potom postavili ZSSR. Známy je aj prípad vyjednávania emisárov USA a Anglicka s nemeckým plukovníkom Karlom Wolfom vo Švajčiarsku v marci a apríli 1945 s cieľom dohodnúť sa, ako zastaviť postup Červenej armády v Európe.

To sú len niektoré fakty z minulosti o dôveryhodnosti a úprimnosti myslenia a správania politických kruhov niektorých krajín, ktoré sú dnes členmi NATO. Ak by sme sa pozreli na ich správanie na konci minulého a začiatkom tohto storočia, podobných faktov by bolo ešte viac. Stačí pripomenúť rozpútanie vojny v Iraku, Afganistane, Sýrii, bombardovanie Juhoslávie, napadnutie Líbye a zavraždenie jej prezidenta. Tam sa tiež dokázali premeniť zo spojencov na „trestajúcich“ agresorov za krátku dobu, v záujme dosiahnutia svojich cieľov.

Paní prezidentka Čaputová vyjadrila svoje nadšenie a pravdepodobne i nadšenie svojich voličov nad „pilierom bezpečnosti Slovenska“, za ktorý NATO považujú. Samozrejme, že to ocenil aj pán Stoltenberg.

Faktom je však aj to, že paní prezidentku zvolilo len 23,8 percenta občanov Slovenska s právom voliť. Je otázne, koľko z ostatných 76,2 percenta je rovnako nadšených a či považujú NATO za bezpečnostnú záruku pre Slovensko. Niektoré prieskumy naznačujú, že tomu tak nie je. Napriek masívnej propagande médií a terajších opozičných i väčšiny koaličných politikov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama