Most medzi Východom
a Západom

Počet zobrazení: 1280

Geografická poloha nášho súčasného či bývalého federálneho štátu nás od nepamäti predurčovala a radila nás zo strategického hľadiska k tým zaujímavejším. Tak ako Kaukaz oddeľuje európsky kontinent od Ázie, Slovensko je mnohými vnímané ako hranica medzi vyspelou demokraciou a (s)prostou diktatúrou. Po mnohých geopolitických turbulenciách čias minulých sa nemôžem zbaviť pocitu, že si nevážime to, čo naši predkovia obetovali preto, aby sme boli nezávislí. Neviem, či je to len pohodlnou stratou pamäte alebo holou ignoráciou histórie, ale Slovač má tú ťažko liečiteľnú deviáciu k niekomu patriť. Veď sme národ holubičí... Iste, sme malý štátik, ale podobných je rozlohou aj počtom obyvateľov niekoľko. Nemáme síce ropu, výraznejšie náleziská nerastného bohatstva, more, no máme p-o-l-o-h-u, ktorá je veľmi zaujímavá pre mnohé štáty: na východ i tie na západ od našich hraníc. 

Na margo nedávnych snáh hodno spomenúť, že sféra záujmov o Slovensko sa nekončí starým kontinentom. Prečo sa teda konečne nezbaviť nálepky vazala a snažiť sa umnou zahraničnou politikou na báze neutrálnosti navigovať cez divoké a často veľmi zradné vody „panského huncútstva”. Dovolím si malú exkurziu do histórie, ktorá len pripomenie zo západnej perspektívy náš štatút „nechcenej frajerky”. Podľa niektorých zdrojov pred vypuknutím druhej svetovej vojny patrila bývalá spoločná republika na šieste miesto svetového industriálneho rebríčka! Niečo úžasné a v dnešnej dobe pre nás ťažko uveriteľné, však? Vôbec sme neboli chudobný príbuzný a už vôbec nie len do počtu. Napriek tomuto potenciálu nás francúzski a anglickí spojenci v Mníchove obetovali Nemecku. A pokračovalo to ešte rôznymi odporúčaniami o odstúpení územia bez akéhokoľvek vzdoru. V povojnových časoch sa pritom mnohí historici zhodli, že s prekonaním obranných postavení Československa, ktoré boli predĺženou súčasťou Maginotovej línie, by sa Nemci trápili prinajmenšom tri mesiace. Ako to celé dopadlo, vieme veľmi dobre všetci, hádam až na mladú generáciu. Tú to, aj našou vinou, nie veľmi zaujíma.

Chýba nám sebaúcta, spoločenské sebavedomie, patriotizmus. 

Vôbec nemusíme väzbami patriť k žiadnej zo strán a v niektorých otázkach bezpečnosti alebo ekonomických záležitostí sa môžeme prikloniť doľava či doprava s ohľadom na vlastný strategický záujem, to je neutralita.  

Keď sa bombardovala bývalá Juhoslávia, isté vojenské zoskupenie muselo formálne žiadať Slovenskú republiku o povolenie preletov cez náš vzdušný koridor. Odkedy sme členom,  namiesto žiadosti príde len oznámenie, často po udalosti a niekedy vôbec – chápete ten hlavný rozdiel? Prečo sa máme podpísať na ďalšom prípadnom vojenskom konflikte hoci len logisticky? Aj keď sa tu vehementne vykresľuje východná hrozba, pokiaľ viem v Mexiku, Kanade, na Kube či vo  Venezuele neexistujú žiadne cudzie základne, ktoré by mohli, z hľadiska ich dosahu, „suseda” znepokojovať. Prečo má teda niekto potrebu počuť buchot vojnových bubnov na východe ? Jevgenij Jevtušenko alebo Sergej Michalkov napísali svojho času poému „Opýtajte sa Rusov či vojnu chcú... Z nej sa dá mnohému porozumieť.

V konečnom dôsledku by nikto nemal od politika očakávať rozhodnutie, zvýhodňujúce cudzí štát na úkor vlastného obyvateľstva – to sa nekvalifikuje inak, ako čin vlastizrady. Tu padá princíp zvrchovanosti, suverenity a nezávislosti tvrdo „na hubu”. 

Možno ma fackuje naivita, no viem si predstaviť „pytačky” z oboch svetových strán, kde by nie kolaboranti, ale skutoční vlastenci, potomkovia Štúra a Štefánika vyjednávali na báze rovnocenného partnerstva, čo je pre národ pod Tatrami najlepšie nielen momentálne, ale aj s ohľadom na našich potomkov. 

Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984