Reklama
Reklama

Môj poltucet slovenských štátnikov 20. storočia

Počet zobrazení: 5307

Na Slove začiatkom roka F. Vrábel upriamil pozornosť na storočnicu rozpútania prvej svetovej vojny. Pred pár dňami uverejnil J. Jánošovský „poctu“ G. Husákovi. Odozvy čitateľov sa mi zdali veľmi mdlé. Pritom v tomto roku okrem vojnovej storočnice si pripomíname aj 70 rokov od SNP. A mnohí obdivovatelia „našej prvej hlavy po Svätoplukovi“ a „prvej štátnosti“ sa chystajú v marci na veľké oslavy jej 75. výročia. Aj v súvise s výsledkami banskobystrických krajských volieb mám „nutkanie“ povedať svoje slovo k veci a nielen na Slove. Z pohľadu hodnôt, ktoré ctím a vyznávam, pridávam polienko do tlejúcej slovenskej pahreby. Azda nám trochu posvieti na ďalšiu cestu.

Osobnosti Slovenska na slovenskej roli štátnosti mali neľahký životný osud a nielen ten. Neprijateľným faktom z celospoločenského hľadiska, ako aj z hľadiska pamäti národa je znevažovanie ich vkladu (osobitého a význačného) pri zrode a formovaní slovenskej štátnosti, ktoré pokračovalo aj po skončení ich kariéry, ale tiež po smrti. A je prítomné aj dnes – viac ako 20 rokov od riadneho kresla členstva Slovenskej republiky v OSN. Pochybovanie o oprávnenosti existencie suverénneho slovenského štátu a legálnej cesty k nemu, zatracovanie fungovania vlastnej slovenskej politiky a štandardnej normálnosti slovenského jazyka a jeho používania, či kultúry a života v slovenčine, je každodenné. Na rozdiel od (aby sme nešli ďaleko) okolitých susedov. V Česku, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, kde to nenapadne azda nikoho a v prípade ukrajinskej štátnosti my (Európania) prepáčime pri je zdôrazňovaní aj „malé neonacistické excesy“.

kolaz_politici.jpg

Pritom skutočných slovenských štátnikov sme v minulom storočí, storočí, ktoré počalo a zrodilo slovenskú štátnosť mali len pol tucta. Teda štátnikov prvej triedy. Za takých považujem osobnosti, ktorých politika programovo a predovšetkým konkrétnymi štátnickými činmi presadila slovenskú štátnosť ako skutočnosť medzi ostatné štáty sveta. Neznamená to, že napriek ich štátnickej nadpriemernosti neboli to len ľudia so svojimi muchami. Rozhodujúce pre zaradenie do môjho výberu bola skutočnosť, že svojou činnosťou vytvárali príhodné podmienky pre zrod našej štátnosti, jej vyklíčenie, jej udržanie i rozvoj. Môj vrcholový poltucet tvoria: Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár, Milan Hodža, Gustáv Husák, Alexander Dubček a Vladimír Mečiar. Ako som k uvedenému súboru došiel?

Slovenská štátnosť sa začala premietať do možnej reality až s vypuknutím a krvavým priebehom prvej svetovej vojny. S úctou a pochopením si treba pripomínať vývoj slovenskej národno-štátnej myšlienky v 19. storočí, avšak neprekročila medze autonómie v rámci podunajskej monarchie. Platilo to pre slovenských povstalcov z rokov meruôsmych, pre memorandistov či slovenských prívržencov belvederskej politiky následníka trónu. Opakujem, až Veľká vojna prelomila obsahovú a teritoriálnu uzavretosť myšlienky slovenskej zvrchovanosti. Slovenská otázka sa stala svetovou otázkou. Nepopieram obrovský český prínos pre jej realizáciu, je to neodškriepiteľné a bez českého vkladu skoro nemožné (aspoň v jej výslednej versaillskej podobe), avšak bratia Česi to robili aj pre seba a predovšetkým pre seba! V tomto texte sa preto sústredím len na slovenskú polovicu dejinného ihriska.

Nedemokratické domáce uhorské prostredie plné maďarského spôsobu života tlmilo až potláčalo zárodky slovenskej myšlienky národnoštátnej nezávislosti. Virvar vojny však priviedol do pohybu zahraničné slovenské sily. Početné, dobre organizované, ale predovšetkým  s určitým vplyvom slovenské politické sily boli sústredené v USA a Rusku, menšie či jednotlivci v ostatnej Európe, z ktorých prečnieval M. R. Štefánik. (Všetko v úzkej súčinnosti s Čechmi.)

1_stefanik_2.jpgMilan Rastislav Štefánik

Prichádza rok 1915: aktívny vstup Štefánika do tvorby neskoršej Národnej rady československej, vytváranie vojenských jednotiek, budúcich légií na Rusi  a najmä Clevelandská dohoda. Hľa, Slovensko je už kdesi na obzore! Slovensko je v týchto prvých náčrtoch (najmä americkom) plánované ako rovnoprávna súčasť spoločného štátu Čechov a Slovákov. Žiadny prívesok, žiadna autonómia! Mamatey s Ivanom Daxnerom dohodli s americkými Čechmi: „Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom svazku štátov, s úplnou národnou autonomiou Slovenska, vlastným snemom. Vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, tedy i s plným používaním jazyka slovenského, s vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“. Všimnite si i štvrtý bod: „Forma vlády: personálna únia s demokratickým sriadením štátu, podobne ako v Anglii.“ Aby nám bolo jasné, aj pre českú časť budúcej federácie platilo: vlastná česká správa štátu, plné používanie českého jazyka ako štátneho jazyka, český snem s českou správou finančnou a politickou na českých územiach. A nad nimi spoločná hlava štátu a potrebný výkonný aparát. Všetky nasledujúce (autonomistické) pokusy a návrhy na česko-slovenské štátoprávne usporiadanie boli zo slovenskej strany nedostatočné a niesli v sebe zárodok neúspechu. V tomto duchu, bohužiaľ, bola koncipovaná aj Pittsburská dohoda, jej velebenie na rozdiel od Clevelandskej nie je na mieste. A nevhodná, nielen z hľadiska použitia prostriedkov, ale aj z pohľadu vytýčeného cieľa bola misia A. Hlinku do Paríža v roku 1919.

Samotný zrod Česko-Slovenska v rokoch 1918 až 1920 a jeho konkrétnu štátoprávnu podobu poznačili najmä veľmocenské konštelácie. Uvedomme si, že vydelenie nášho štátu z podunajskej monarchie rozviazal až skoro v poslednom mesiaci vojny zmenený jeden zo štrnástich bodov amerického prezidenta. Dovtedy sme mohli chcieť, ale sme nesmeli... Hraničnotvorné prekážky spôsoboval aj mnohonárodnostný štrukturálny pletenec monarchie a jej šachovnicová územná národnostná mozaika. Preto všetky novovzniknuté štáty sa vyznačovali „národnostnou nečistotou“. Poľsko so silnou ukrajinskou, bieloruskou  a rusínskou menšinou. Južní Slovania okrem troch štátotvorných „nesvorných“ slovanských národov mali k štátnej dispozícii aj budúcich Macedóncov, Albáncov, niečo Maďarov. Pre náš vznikajúci štát a jeho dobré česko-slovenské usporiadanie bola najväčšia prekážka trojmiliónová domovská príslušnosť Nemcov. Ani prvý v histórii skutočne maďarský štát sa nevyznačoval maďarskou jednoliatosťou (o sto rokov už áno!). Jedine Rakúsko bolo azda skoro čisto jazykovo nemecké, ak odhliadame (ako vždy) od našich slovinských súkmeňovcov. A aj prvopovojnové Rumunsko a Taliansko (čiastoční dedičia habsburskej ríše) si tiež nakládli ohníky národnostnej neznášanlivosti (Maďari v Rumunsku, rakúski Nemci a južní Slovania v Taliansku).

Preto je priam zázrak, že v spleti množstva skupinových a individuálnych záujmov sa objavilo na mapách sveta Česko-Slovensko. Štátnickú úlohu z domácich slovenských zdrojov pri jeho pôrode zohrali M. R. Štefánik, V. Šrobár a M. Hodža. Prvý z nich, napriek prístupu k slovenskej otázke „pod obojím“ bude mať aj po smrti veľký vplyv na zdôvodnenie našej národnej a štátnej existencie a v akýchkoľvek slovenských očiach jeho zástoj ostane nespochybniteľný. Azda nikto nepochybuje o jeho pro(česko)slovenských štátnických činoch počas vojny vo Francúzsku, Taliansku, Rusku či v USA. Štefánik bol prvý slovenský štátnik a jedinečný. Svojimi politickými, vojenskými a diplomatickými činmi má ako Slovák najväčší podiel na objavení sa Slovenska v podobe Česko-Slovenska na svetových mapách.

2_srobar.jpgVavro Šrobár

Druhí dvaja štátnici tohto obdobia (V. Šrobár a M. Hodža) vlastným výkonom politiky potvrdili a obhájili slovenskú štátnosť v spoločných farbách s Čechmi. Ich súpútnici, ale i mnohí dnešní kritici im však vyčítajú, že nie v krištáľovo čistej, rýdzo slovenskej, podtatranskej podobe. Ako by nebolo dosť, že slovenskú štátnosť presadili do slovenskej pôdy a zvyšovali postupne jej vážnosť a svojskosť. V každom prípade urobili všetko pre to aby slovenská štátnosť už nemohla vymiznúť z mapy sveta.

Určite, štátnická hviezda Vavra Šrobára nedosahuje žiarivosť predošlého. Čo však neznižuje jeho štátotvornosť. Bol skutočne praktikom štátnosti. Niektorí považujú jeho prítomnosť 28. októbra 1918 v Prahe za náhodnú. Náhoda však praje pripraveným. A Šrobár bol pripravený. Hlasom, segedínskym väzením s Hlinkom, 1. májom 1918 v Liptovskom Mikuláši. Jedna vec bolo Česko-Slovensko vyhlásiť a 30. októbra sa k nemu v Martine prihlásiť. Druhá vec, a veľmi náročná, bola Slovensko vykolíkovať a obsadiť. Slovensko stvoriť ako územný celok, naplniť toto územie národno-štátnym obsahom. Šrobár to dokázal! A ubránil pred Maďarmi. Prostriedky a formy neboli podľa dnešných kritérií úplne vzorové, boli ale účinné. Napriek jeho vraj čechoslovakizmu ho vtedajší pražskí vládcovia po obhájení Slovenska v dnešných hraniciach politicky „odložia“ už koncom roka 1919. Záblesky Šrobárových hviezdnych štátnických chvíľok sa zjavia ešte raz. V rokoch 1944 až 1948. Podieľa sa na práci povstaleckej SNR, či neobvyklými spôsobmi hľadá priestor v novej politickej konštelácii Národného frontu. Nie všetkým sa páči jeho politika, ale nemožno mu uprieť cit pre dôležitosť politického momentu, stále rozmýšľa ako proslovenský štátnik.

3_hodza.jpgMilan Hodža

Na toľkú dlhovekosť nemal šťastie Milan Hodža. Nemožno mu uprieť štátnické zásluhy v napätých chvíľach prvého slovenského pôrodu, ale predovšetkým síce vo veľmi pomalom, ale dôslednom pohybe k budúcej samobytnej slovenskej štátnosti: prvý Slovák predseda československej vlády, odmietnutie Mníchova a následné emigračné úvahy na novej úrovni slovenského postavenia.

Mníchov potvrdil nekvalitu štátoprávnej formy československého štátu. Slovenskí autonomisti dosiahli svoj cieľ vo veľmi mizernej podobe. Bez tretiny územia okupovaného Maďarskom a z milosti Hitlera. Dokonca sa ani nepokúsili ledva polročné pomníchovské druhé Česko-Slovensko pretvoriť na federáciu. To čo vzniklo 14. marca 1939, nebola akceptovateľná štátnosť. Bolo treba začať  znova. A začať doma, na Slovensku. Zahraničná štátnická emigrácia v Londýne (ani v Moskve) nemala záujem na zmene predmníchovskej česko-slovenskej vzájomnosti postavenej na nerovnoprávnych vzťahoch. Vianočná dohoda z roku 1943 a predovšetkým SNP v roku 1944 sú dokladom úspešnosti nového štátoprávneho prístupu. V zozname politikov tohto obdobia je viacero takých mien, ktoré ašpirujú na štátnickú kvalitu.

4_husak3.bmp_.jpgGustáv Husák

Avšak nová povojnová situácia charakterizovaná nástupom komunistických, radikálnych prejavov zaštítených rastom popularity a vojenskej sily Sovietskeho zväzu dostala dlhodobo na štátnický piedestál iba jedno meno – Gustáv Husák. SNP umožnilo slovenskej strane do určitej miery prinútiť českú stranu na zmenu uhla pohľadu. Bolo to ťažké a následne pražské ústredie využívalo každú možnosť na obmedzovanie štátotvorných slovenských výdobytkov (tri pražské dohody, nová socialistická ústava a pod.). Práve Husák sa stal skoro štvrťstoročia tlejúcim uhlíkom slovenskej štátnosti. A skoro vyhasnutým – doživotné odsúdenie ako buržoázneho nacionalistu. Trochu irónia, Slovensko takmer nemalo svojej buržoázie! 

5_dubcek.bmp_.jpgAlexander Dubček

Oživeniu slovenskej myšlienky napomohol ďalší Slovák Alexander Dubček. V pofebruárovom čase vlády jednej strany ako jej šéf sa stal prakticky najprv len slovenským, v januári 1968 vrcholovým štátnikom ČSSR. V krátkom čase jedného roku (1968) symbolizoval nielen významné celospoločenské zmeny nazývané Pražská jar, ale vytvoril priestor a umožnil predovšetkým tímu Gustáva Husáka „porodiť“ československú federáciu. A práve Gustáv Husák vymenil Alexandra Dubčeka na čele vedenia štátu, neskôr sa stal aj prvým a jediným Slovákom vo funkcii československého prezidenta (14 rokov!). Z českej strany po roku 1969 sa prejavovala silná snaha federáciu aspoň oklieštiť. Zničiť ju sa však už nepodarilo. (Vďaka Husákovi?!) Možno mať výhrady k politickému a demokratickému napĺňaniu našej socialistickej federácie, jedno je však isté, práve jej inštitúty (dvojkomorový parlament, národné vlády) umožnili fyzicky bezbolestne, nekrvavo dať zaniknúť spoločnému štátu a vytvoriť samostatnú Slovenskú a samostatnú Českú republiku. V ponovembrových rokoch federácie zohral opäť pozitívnu štátnickú úlohu Alexander Dubček. A do ringu štátotvornosti vstupuje nová a posledná postava tvorby slovenskej samostatnosti – Vladimír Mečiar.

6_meciar.bmp_.jpgVladimír Mečiar

Opakujem, môžeme mať a máme rozličné názory na komplikovanú osobnosť tohto ponovembrového politika. Na ceste k slovenskej zvrchovanosti a slovenskej štátnosti zohral rozhodujúcu úlohu. Práve on prevzal zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré priniesli Slovensku samostatnú hviezdičku na európskej vlajke. Vyčítame mu, že nerozhodlo referendum (ale ani v Česku!) alebo, že sa nechal obabrať Čechmi o majetky. Ale rozhodnutie o zániku Česko-Slovenska nebolo len na slovenskej strane, za takéto rozhodnutie hlasovali aj na strane českej. Dokonca menovú rozluku pripravovali dávno pred takýmto verdiktom. Mierový proces zániku spoločného štátu a vzniku samostatných republík považujem za veľmi dobrý až vynikajúci štátnicky čin V. M. Mier stojí aj za hospodársky a finančne nevyváženú deľbu majetku. Vladimír Mečiar sa rozhodne pričinil nielen o vznik Slovenskej republiky, on ju dokázal aj „rozbehnúť“. Opäť sa môžeme sporiť o jeho spôsoboch, miere demokracie a kultúrnosti. Pre mňa sa štátnická činnosť V.  Mečiara končí na jar 1994 jeho odvolaním z funkcie predsedu vlády. Ďalej pokračuje V. Mečiar už ako jeden z mnohých slovenských politikov.

Žijeme v roku 2014. Slovenská republika je už vyše 21 rokov rovnoprávnym členom svetového spoločenstva štátov. V lete tohto roku uplynie 100 rokov od vypuknutia Veľkej vojny. Kto vtedy chyroval o Slovensku a Slovákoch?

Foto: Archív, I. Dubovský – G. Husák, A. Dubček, V. Mečiar

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama