Modrý bicykel a slintanie po majetkoch iných

Počet zobrazení: 3764

Régine Deforgesová (15. august 1935 – 3. apríl 2014) je prekladanou spisovateľkou po celom svete a svojím talentom a príbehmi zaujala nejedného čitateľa aj v našich končinách. Pri čítaní jej románov človek zisťuje, že neponúka iba napínavý príbeh. Nabáda, aby sa čitateľ po jej prečítaní obzrel aj na ľudí okolo seba a začal aspoň na chvíľu uvažovať, ako by sa on sám zachoval v situáciách, keď sa ocitne v ohrození života, v mučiarňach gestapa, pred popravnou čatou. Práve o takýchto ľuďoch a ich osudoch v rokoch 1939 – 1945 vo Francúzsku autorka píše vo svojej ságe Modrý bicykel, ktorej tri diely vydala Euromedia Grup v Prahe v roku 2001.

modry_bicykl.jpgNie je to iba príbeh o mladučkej a krásnej Ley Delmasovej a jej láskach, ale predovšetkým o Francúzsku, ktoré vojna rozdelila na prívržencov maršala Pétaina a generála de Gaulla. Je to však aj o tom, ako sa ani v tých najťažších časoch neprestalo kolaborovať, udávať, šmelinovať a slintať po majetkoch iných. Vlastne to slintanie po majetkoch a vybavovanie si účtov bolo pre mnohých ľudí dôležitejšou motiváciou ako všetko ostatné. Aj takýmto charakterom autorka knihy venovala veľký priestor. Možno s ňou iba súhlasiť, keď opovrhuje každým, kto sa pokúšal získať majetok aj za cenu udávania, po ktorom nasledovali výsluchy, mučenie a smrť. Človeku sa nechce veriť, akého hyenizmu sa dopúšťali niektorí podnikavci, keď Nemci obsadzovali Paríž. Tisíce ľudí vtedy opúšťali mesto, v dlhých kolónach putovali hladní a smädní po celej krajine a hľadávali bezpečie, kde sa len dalo. Ostreľovali ich nemecké lietadla... no v dedinách, cez ktoré prechádzali, na nich čakali šmelinári s vodou. – Pohár  vody za desať sou, fľaša za dva franky, pokrikovali po vysmädnutých utečencoch a privolávali ich k vode klepkaním na hlinené hrnčeky.

Nielen vo Francúzsku sa odohrávali podobné scénky. Ani Slovensko nebolo v tomto smere výnimkou a v pamäti ľudí sa zachovalo nejedno svedectvo zo života našich predkov, na ktoré nemôžeme byť hrdí. Aj z nášho národa, tak ako všade inde vo svete, sa zrazu vynorili ľudia, ktorí začali slintať po peniazoch a majetkoch iných. Nebol to teda, iba „modrý bicykel“, na ktorom dcéra starého vinára rozvážala letáky a ilegálne odkazy, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe, ale aj nedávna spomienka Júliusa Lomenčíka na Alexandra Matušku zverejnená v Slove. Pripomenulo mi to, ako ostro Alexander Matuška vystúpil v jednej svojej úvahe voči tým, ktorí využili vojnové časy na vyrovnávanie si účtov. Podľa mňa to neboli kolaboranti z presvedčenia, oni ochoreli na „slintanie“. Samotní gestapáci, ktorých po vojne súdili za ich zločiny, sa vraj čudovali, koľko udaní im prichádzalo, hoci už každý vedel, že sa blíži koniec vojny. Sused udával suseda za kus chleba, ktorý dal partizánom, za to, čo povedal v krčme ... hoci veľmi dobre vedel, ako to dopadne. Nebolo už času na prešetrovanie, gestapáci sa s nikým nehrali a udavač si mohol odviesť do svojho chlieva susedovu kozu. Aj Régine Deforgesová si spomenula na prípad jednej udavačky, pre zmenu zasa po oslobodení Paríža. Udala svoju susedu za kolaboráciu s Nemcami, hoci iba jediný raz počas celej okupácie prehovorila s nemeckým vojakom. Trocha poblúdil a nevedel nájsť cestu do kasární. To stačilo k tomu, aby sa jej zmocnil rozvášnený dav, vláčil ju po uliciach; ponižovali ju, urážali, opľuvali... a potom dohola ostrihali. Mohla byť rada, že ju nezlynčovali.

Môžeme mať rôzne pohľady na život našich predkov, no zdôrazňujem, že som nikdy zapochyboval o ich odvahe, statočnosti a obetavosti, ani o tom, čo pre nás vybojovali, vybudovali a vytrpeli si. Nikto nemá právo im to upierať. Hlavne sa však nepresviedčajme, že sme múdrejší, šikovnejší a šľachetnejší, ako boli oni. Nepresviedčajme sa ani o tom, že keď sa zo Slovenska vysťahúvali Česi, potom Židia, po vojne zasa „nespoľahlivé rodiny“ z pohraničia, počas akcie B, že sa to všetko robilo iba kvôli predpisom a vyhláškam platným v tých časoch. Vždy tam bolo niekde za tým aj vybavovanie si účtov a povestná diagnóza – slintanie po majetkoch iných. Vždy sa našiel niekto, kto veľmi rád arizoval, kto si dopredu brúsil zuby na majetok Čecha, Žida, niekoho, kto sa dostal na čiernu listinu ako nespoľahlivý. Takáto možnosť zalomcovala predovšetkým ľuďmi, čo ochoreli na slintanie.

Teraz by mali nasledovať svedectvá o tom, ako táto epidémia zasiahla celú po novembrovú politickú a ekonomickú elitu. Ešte nikdy sa tak na Slovensku nerozkrádalo, nerozpredávalo a... neslintalo. Samozrejme, pod značkou – slobodného podnikania. To by však bola príliš dlhá štúdia. Priznajme si aspoň, že ak by sa niečo zomlelo, zasa by tu boli aj udavači, kolaboranti..., – o ktorých písala Régine Deforgesová, ale aj Alexander Matuška.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984