Reklama
Reklama

Mníchov: naozaj nás zradili?

Počet zobrazení: 1180

Slovenské médiá uplynulých sedem až desať dní sa iba veľmi skromne vrátili o osemdesiat rokov naspäť, aby si pripomenuli udalosti, ktoré viedli k zániku tzv. prvej československej republiky. V českých sa o Mníchove písalo, hovorilo a ukazovalo oveľa viac a bolo zaujímavé sledovať, ako sa niektorí novinári a historici vyhýbali slovu zrada, ba podaktorí ho vyslovene spojili s komunistickou propagandistickou historiografiou. Keďže však Mníchovská konferencia bola dielom našich nielen vtedajších, ale aj dnešných spojencov, hľadanie odpovede na otázku, či išlo o zradu, alebo nie, obsahuje dôležitý aktualizačný moment.

Čitateľom Slova dozaista netreba pripomínať známe historické fakty o vývoji v Československu od jari 1938 v pohraničných oblastiach, v ktorých žili Nemci. Od začiatku sa ťažko zžívali s novou republikou a s postavením menšiny, hoci ich v roku 1918 bolo o milión viac než Slovákov. Počas celých dvadsať rokov vzťahy neboli idylické, ale povojnová konjunktúra priniesla aj im postupné zlepšovanie sociálnej situácie a aj menšinová politika ČSR bola ústretová. A tak spory a vzájomné napätie (ani česká politická reprezentácia neprekypovala voči Nemcom dôverou) boli skôr latentné.

mnichov_1938.jpg
Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody.
Foto: Bundesarchiv, Bild 183-R69173 / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 de, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=5368502

Samozrejme, že nástup nacizmu, a to najmä po roku 1933, musel na československých Nemcov pôsobiť. Ak predtým ťažili z hospodárskej konjunktúry, tak to bolo najmä vďaka koncentrácii priemyselnej výroby v ich regiónoch. Takže, prirodzene, po roku 1929 patrili naopak medzi hlavné obete hospodárskej krízy. „Heim ins Reich“ pre nich nebolo len nacionalistickým heslom, ale tiež prísľubom sociálneho vzostupu, ktorý sledovali v Nemecku cez tamojšiu každodennú propagandu.

A tak sa ľahko stali nástrojom Hitlerovho „Drang nach Osten“, čo bolo jasné najneskôr od parlamentných volieb v roku 1935, kedy Sudetendeutsche partei (SdP) porazila ostatné nemecké strany, hoci s ešte umiernenejším programom. Najneskôr od roku 1937 však už bolo jasné, že sa v plnej miere podieľa na realizácii expanzívnych plánov Adolfa Hitlera.

 

Španielska trauma Francúzov
 

Ak však chceme odpoveď na otázku, či bola Mníchovská konferencia zradou, musíme sa pozrieť, či toto všetko bolo, alebo aspoň mohlo byť zrejmé našim európskym spojencom. Isteže, okyptenie a potom rozbitie ČSR bolo zradou aj zo strany jej nemeckých občanov, ale oni v Mníchove na konci septembra nič nepodpisovali. A navyše možno konštatovať, že Nemci v ČSR sa v tridsiatych rokoch v podstate správali očakávane. Pravý opak však platí o vedúcich politikoch Francúzska a V. Británie.

Hoci, ani to celkom nemusí byť pravda. Vo filme Českej televízie Den po Mnichovu, o ktorom jeho autori zdôrazňujú, že sa usilovali byť historicky čo najpresnejší, prezident Beneš svojej manželke hovorí, že francúzskym záväzkom prestal veriť už po vojne v Španielsku. A keďže bol skúseným politikom a rozhľadeným diplomatom, je to veľmi pravdepodobné. Španielska občianska vojna sa stala veľkou vnútropolitickou traumou Francúzov, osobitne francúzskej ľavice. Prvý socialistický premiér Francúzska Léon Blum odmietol podporiť republikánov, ba dokonca aj jeho zásluhou vznikla zmluva vyše 25 krajín o nezasahovaní do španielskej občianskej vojny. Pritom republikáni boli ideologickými spojencami francúzskej vládnej koalície Ľavicový front, ktorá sa pre Blumov postoj rozpadla. Silní komunisti viedli otvorenú kampaň za pomoc republikánom a ako ich súdruhovia z celej Európy tisíce ich odišli do Španielska bojovať. Blumov minister letectva dokonca tajne predal Madridu bojové lietadlá.

Léon Blum bol nielen zarytý pacifista, ale citlivo vnímal hlboké rozdelenie francúzskej verejnosti v otázke španielskej vojny (pravica podporovala Franca). Úzkostlivo sa sústredil na sociálne otázky, ktoré riešil rýchlo a prevratnými opatreniami. V úpornom úsilí obnoviť sociálne a hospodársky krízou zničenú krajinu zatváral oči pred šokujúcou vojnou v susednej krajine, vedenou nečakane brutálne proti ideologickým spojencom a precenil odpor ľavicových voličov k (akejkoľvek) vojne. Preto jeho vláda vydržala iba rok. Jeho návrat k moci v marci 1938, ktorý však vydržal iba mesiac, len podčiarkuje katastrofálnu vnútropolitickú situáciu, v ktorej sa Francúzsko koncom tridsiatych rokov minulého storočia nachádzalo.

 

Chamberlainov strach z bombardovania
 

Španielska občianska vojna však mala silný vplyv aj na Nevilla Chamberlaina. Britským premiérom sa stal len pár dní po apokalyptickom zbombardovaní Guernicy. Táto udalosť musela Chamberlaina silne ovplyvniť. Pripomeňme si, že na bezmála sedemtisícové mesto bez akéhokoľvek vojenského významu zhodila nemecká Luftwafe 26. apríla 1937 až 40 ton bômb, ktoré zabili vyše tisíc ľudí. Okrem toho, že letecké bombardovanie bolo v tom čase takmer neznámou vojenskou taktikou, takáto brutalita voči civilom šokovala celý svet. Už krátko po nálete ho obletela reportáž britského novinára George Steera, ktorý do Guernicy prišiel na druhý deň. Sugestívny opis udalosti, v ktorom nechýbali presné údaje o typoch nemeckých lietadiel a tonáži zhodených bômb, rozzúril Hitlera, takže nemecká propaganda okamžite zaplnila mediálny priestor tvrdením, že za útok môžu „bolševické lietadlá“.

Chamberlain bol už ako člen vlády Stanleyho Baldwina stúpencom politiky „appeasementu“ (ústupkov a uzmierovania) voči Hitlerovi. A španielska občianska vojna ho v tom len utvrdila. Rýchlo vyšlo najavo, že nálet na Guernicu Nemci plánovali ako skúšku novej vojenskej taktiky i leteckej techniky. Britský premiér mal hrôzu z predstavy, že by takto Nemci bombardovali aj Ostrovy, keďže bolo jasné, že po zemi by na ne zaútočiť nemohli. A keď sa v kinách v roku 1936 objavil katastrofický sci-fi film Veci, ktoré prídu, rovnaká hrôza zachvátila verejnosť. Vo filme podľa scenára H. G. Wellsa sú hrôzostrašné scény všetko ničiaceho bombardovania, ktoré dokonca ľudí donúti trvalo žiť v podzemí. A ústredným miestom filmu je mesto Everytown – Mesto Kdekoľvek. N. Chamberlain dokonca aj  po páde štátov Beneluxu, Škandinávie a Francúzska ako člen vojnového kabinetu Winstona Churchila stále podporoval uzavretie porazeneckého mieru s Hitlerom, sprostredkovaným Benitom Mussolinim.

Édouard Daladier a Neville Chamberlain ako premiéri dobre poznali Hitlerove plány. A v lete 1938 aj to ako dôsledne postupuje pri ich plnení. Nikto súdny nepochyboval, že po anšluse Rakúska chystá rovnaký osud pre Československo. V jeho Nemcami obývanom pohraničí už vládol otvorený teror a SdP odmietala ďalšie a ďalšie ústupky československej vlády. Francúzi a Briti dobre poznali našu vojenskú obrannú stratégiu, postavenú na silnom pozemnom opevnení hraníc a vedeli, že na jeho dobudovanie potrebujeme po anšluse Rakúska ešte aspoň 3 roky. Keď 29. septembra 1938 prišli do Mníchova, muselo im byť jasné, že po odstúpení Sudet bude ČSR úplne bezbranná, takže Hitlerom navrhnutá dohoda je rozsudkom smrti pre našu republiku

 

ČSR – vedomá obeť
 

Zároveň si uvedomovali, že na vojnu s Nemeckom nie sú ich krajiny pripravené ani vojensky, ani spoločensky. Verejnosť v oboch štátoch žiadala vyhnúť sa vojne a obaja politici ju utvrdzovali v presvedčení, že Československo nestojí za to, aby kvôli nemu do nej vstúpili. A hoci dozaista nepochybovali, že ani táto obeť Hitlera nezastaví, falošne verili, že pokračovať bude ďalej na východ. Túto domnienku potvrdzuje aj vlažná reakcia na napadnutie Poľska o necelý rok neskôr. Naopak existencia kritiky politiky „appeasementu“ i samotnej Mníchovskej dohody (síce ojedinelá, ale W. Churchil zasa nebol len tak niekto) dosvedčuje, že Daladier i Chamberlain vedome obetovali svojich stredoeurópskych spojencov za záchranu mieru vo vlastných krajinách.

Pre toto všetko musíme na otázku z titulu tohto článku odpovedať jednoznačne: Mníchovská dohoda bola dovŕšením vedomej zrady Československa zo strany Británie a vari o čosi viac Francúzska, keďže s ním sme mali platnú spojeneckú zmluvu so záväzkom vzájomnej vojenskej pomoci. Potvrdzuje to absolútne ticho Londýna a Paríža v marci 1939, keď ju Hitler porušil, ako predtým iné svoje medzinárodné záväzky. To mlčanie tiež dokazuje, že ani Daladier, ani Chamberlain neboli takýmto vývojom prekvapený. Už 30. septembra 1938 vedeli, že ČSR zradne obetovali. Pravicoví lídri najsilnejších európskych štátov uprednostnili vlastné záujmy pred obranou demokracie, medzinárodného práva a slobody stredoeurópskych národov. Varovná realita aj po osemdesiatich rokoch.

Priemer: 1 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama