Reklama
Reklama

Miroslav Tížik: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku 1

Hosť Nového slova - Miroslav Tížik
Počet zobrazení: 2678
klub_m_tizik.jpg

O tejto téme hovoril na Klube Nového slova 10. októbra 2012 Miroslav Tížik, PhD., samostatný vedecký pracovník Sociologického ústavu SAV. „Dovolím si povedať,“ uviedol moderátor stretnutia Peter Dinuš, „že Miroslav Tížik je v súčasnosti najznámejším slovenským sociológom náboženstva, je autorom niekoľkých vedeckých statí, z tých najvýznamnejších môžem menovať Vplyv právnej regulácie na rozvoj náboženstva v Slovenskej republike, ktorú publikoval v roku 2005 v časopise Sociológia, o rok neskôr mu vyšla publikácia K sociológii novej religiozity a dnes Miroslav Tížik prezentuje svoju najnovšiu monografiu s názvom Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku s podtitulom Zápasy o ideový charakter štátu a spoločnosti.

Hosť Klubu Nového slova Miroslav Tížik

V knihe sa snažím analyzovať vývoj vzťahu cirkvi a štátu po roku 1989, to je jej nosnou časťou. Prvá časť mojej publikácie je však o histórii vzťahu štátu a cirkvi na území súčasného Slovenska od vzniku prvej Československej republiky v roku 1918. Táto časť je dôležitá preto, lebo keď som skúmal, čo sa dialo na Slovensku po roku 1989, narazil som na jeden závažný problém, s ktorým som musel zápasiť a ktorý ovplyvnil aj charakter mojej knihy. Zistil som, že najmä v sociologickej literatúre sa vytvorilo niečo ako kánon písania o náboženstve, ktorý neumožňoval pochopiť dobre situáciu na Slovensku. Tento kánon vytvorili dva historické zlomy vo vývoji Slovenska, alebo vo vývoji vzťahu štátu a cirkvi: bol to rok 1948 a rok 1989.

Keď som sa potom viacej venoval historickej časti, zistil som, že tento kánon je postavený na predsudku a slúžil na legitimizáciu existujúceho modelu, ktorý sa po roku 1989 na Slovensku postupne vybudoval. A preto si myslím, že prvá časť o období od vzniku Československej republiky až do súčasnosti je dôležitá – a to pre argument, ktorý sa dosť v súčasnosti používa, nazval by som ho vysvetľovanie súčasnosti komunistickou minulosťou. Súčasná situácia sa vysvetľuje tým, že Slovensko má historickú skúsenosť s komunizmom a preto máme v súčasnosti viaceré problémy. K tomu sa však ešte dostanem viac.

Keď som vývoj po roku 1989 zasadil do širšieho rámca, do kontextu vzniku idey Československej republiky, aká sa začala formovať po roku 1918, tak som zistil, že to, čo sa dialo vo vzťahu cirkvi a štátu po roku 1948, bolo vo veľkej miere pokračovaním a rozvíjaním prvorepublikovej tradície. S tým potom aj súvisí množstvo ďalších otázok, ktoré sa na Slovensku vyvinuli, otázka reštitúcií cirkevného majetku a podobne. Pre mňa to bol dôležitý moment, skoro záblesk poznania, že je to inak, ako sa to oficiálne prezentuje. Totiž vo verejnom diskurze ako aj v odbornej spisbe sa vytvoril taký dualizmus, že sa idealizovala prvá Československá republika, ktorá sa dávala do protikladu k negatívne hodnotenému obdobiu po roku 1948. No na mnohých príkladoch som videl, že veľká časť politiky a programov komunistickej strany, keď sa dostala k moci, bolo pokračovaním a rozvinutím ešte prvorepublikovej tradície a ambícií. Tou tradíciou bolo vytvorenie sekulárneho, alebo nábožensky neutrálneho štátu.

Bolo tiež zaujímavé, že zlomovým obdobím vo vzťahu štátu a náboženstva nebol rok 1948, ako sa to prezentuje, ale dôležitejšie boli roky 1949, prípadne až ďalšie roky. Teraz možno hovorím banality, možno sú vám tieto okolnosti známe, ale pre mňa ovplyvneného literatúrou, spisbou, ktorá vychádza po roku 1989, to bolo všetko objavné. Objavné pre mňa bolo, že súčasťou nastoľovania ľudovodemokratického režimu boli aj kňazi, a že aj náboženskí aktéri sa aktívne zúčastňovali vytvárania nového režimu. Nebol to taký jednoznačný boj komunisti verzus cirkev alebo veriaci, ako sa to prezentuje dnes. Spočiatku bol nový poriadok vytváraný aj s podporou časti duchovenstva a až postupne sa až pri rôznych zápasoch, kde bola dôležitou súčasťou aj medzinárodnopolitická situácia, začali vzájomné vzťahy medzi komunistami a duchovenstvom, prípadne aj časťou veriacich vyhrocovať. Dôležitým bodom sporu totiž bola lojalita k režimu. Podobný typ sporu prebehol v roku 1918, keď dochádzalo k nutnosti aj mnohých katolíckych predstaviteľov deklarovať lojalitu voči Československej republike. To isté nastalo v roku 1948, keď časť kléru nebola ochotná akceptovať deklaráciu lojality novému režimu a nejakým spôsobom sa snažila z toho dostať, nejako to obísť alebo bojkotovať. Hodnotiť to nebudem, no čo bolo pre mňa podstatné je, že tie procesy pri budovaní nového režimu sa veľmi na seba podobali – tie z roku 1918 a tie z roku 1948.

Aj v historickej časti knihy som si ako predmet analýzy - čo býva súčasťou vizuálnej sociológie - zvolil symboly jednotlivých režimov a štátnych foriem, počínajúc štátnymi znakmi, cez známky, ktoré vydávajú jednotlivé režimu v Československu a na Slovensku alebo za takzvaného slovenského štátu, až po vyznamenania, aké to-ktoré obdobie presadzovalo. Cez túto symboliku sa nejakým spôsobom každý z režimov, ktoré tu do súčasnosti boli, definoval. A takúto optiku som potom použil pri analýze v prvej a potom aj v druhej časti, ktorá sa zoberá obdobím po roku 1989 až do súčasnosti. Jedna rovina mojej analýzy bolo teda sledovanie takýchto symbolov, ktoré ľudia môžu vnímať v každodennom živote, ktoré na nich neustále pôsobia zo všetkých strán.

obalka Tizik.jpgSústredil som sa napríklad aj na bankovky. Ak by ste si spomenuli, aké bankovky sa používali za prvej republiky, slovenského štátu, Československa, Československej socialistickej republiky až do súčasnosti, tak by ste mohli vidieť, že je to tiež jeden prejavov režimu alebo štátu, akými symbolmi prehovára ku svojim obyvateľom a akým spôsobom sa pokúša udržať symbolický rámec, s ktorým sa ľudia môžu identifikovať. V prednovembrovom vývoji bolo zaujímavé sledovať, ako sa už počas perestrojky začali prejavovať národné symboly na československých, vtedy ešte federálnych, bankovkách. Nacionalizmus teda neprišiel až po novembri, niektorí ho dokonca spájajú až s druhou polovicou roku 1990, ale určité nacionálne prvky sa začali výraznejšie objavovať už v prednovembrovom období a dalo sa to poznať práve cez bankovky. Moja práca nie je historická, nie som historik, sledoval som len to, ako štát prehovára k občanom cez bankovky – a tu už bolo vidieť, že znova vrátil ľuďom časť ich národnej identity. Federálne Československo dávalo nejaké národné symboly Čechom, nejaké posunulo Slovákom a medzitým sa objavil ešte Klement Gottwald ako zakladateľská postava režimu, no voči ktorému sa už v tom čase mnohí vymedzovali.

Okrem vizuálnej sociológie som analyzoval právo, a to právo na viacerých úrovniach, aká legislatíva bola prijímaná. Pokúšal som sa analyzovať celé obdobie od roku 1918 až do súčasnosti, kde sa ukázali zaujímavé tendencie, že práve pri vzniku nejakého symbolického sveta môžeme vidieť zvýšené množstvo zákonov, ktoré sa týkali regulovania vzťahov štátu a cirkvi, alebo potom cez množstvo takýchto zákonov môžeme vidieť určité zlomy. A preto aj v súčasnosti tým zlomom nebol rok 1989, najdôležitejší bol až rok 1993, keď začali vznikať určité dôležité zákony, ktoré začali meniť tieto vzťahy a potom rok 2000, keď bola prijatá Vatikánska zmluva. Toto bola druhá rovina, cez ktorú som identifikoval nejaké zlomové momenty vo vzťahu štátu a cirkví na Slovensku.

Ďalšou rovinou bolo analyzovanie programových vyhlásení vlád, aký význam vlády pripisovali cirkvám a kedy sa z toho stala určitá rituálna záležitosť. To bolo práve zaujímavé, že až posledná slovenská vláda pred vznikom Slovenskej republiky zadefinovala, a tak kanonizovala určitý vzťah štátu a cirkví, ktorý sa potom reprodukuje až do súčasnosti – oceňovanie významu cirkví pre verejný život na Slovensku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Zatiaľ čo prvé federálne ponovembrové programové vyhlásenia vlád iba spomenuli, že treba odškodniť predchádzajúce krivdy, a že treba zrušiť kontrolu štátu nad cirkvami, čo sa urobilo, ďalšie iné prísľuby nedávali. No potom, od roku 1992, cez všetky programové vyhlásenia vlád samostatnej Slovenskej republiky je tam deklaratívne oceňovanie významu, teda apriórne oceňovanie významu náboženských aktérov vo verejnom živote. Cez programové vyhlásenia vlády sa dajú sledovať aj určité vlny, kedy dochádzalo k výraznej podpore cirkvi, k výraznému zdôrazňovaniu dôležitosti cirkvi a kedy už iba k rituálnemu opakovaniu takýchto základov.

Všímal som si napríklad aj názvy politických strán a v ktorom období začali pribúdať medzi politickými stranami také, ktoré sa priamo deklarujú ako kresťanské. V istom období vôbec nikto neriešil túto otázku, existovalo iba KDH, ktoré sa priamo definovalo ako kresťanská strana. Postupne sa stalo, že v súčasnosti okrem jedinej nie je žiadna politická strana, ktorá by sa nedeklarovala za stranu, ktorá má kresťanský základ alebo sa pokúša narábať s agendou kresťanstva. Poukazujem aj pomery v rôznych obdobiach v parlamente, koľko poslancov bolo takých, ktorí sa nejakým spôsobom hlásili ku kresťanstvu a ktorí nie. Aj cez toto je ľahké vidieť, ako sa Slovensko kresťanským stávalo postupne, teda že nejde o nejakú esenciálnu vlastnosť spoločnosti.

Ďalším okruhom mojich analýz boli prieskumy verejnej mienky. V tejto súvislosti uvediem jeden odkaz, na ktorý ma upozornili aj recenzenti tejto knihy. Politici sa veľmi často odvolávajú ako na samozrejmosť - čo je ambíciou mojej knihy dekonštruovať -, že Slovensko je kresťanský alebo katolícky národ, kresťanská alebo katolícka spoločnosť. Tento obraz sa vybudoval v určitom období a za pomerne dôležitého vkladu mnohých aktérov, ktorí mali na tom určitý záujem. Aspekt budovania kresťanskosti sa prejavuje cez politické strany, aj cez zákony, cez jazyk štátnych inštitúcií. Ale - čo je zaujímavé - prieskumy verejnej mienky neukazujú, že by sa verejnosť stotožňovala s týmto obrazom, alebo že by sa verejnosť takto definovala. Prieskumy ukazujú určitý rozkol medzi oficiálnym jazykom štátu a medzi tým, ako sa pozerajú na spoločnosť, vnímajú svoju identitu a históriu bežní obyvatelia. A teda neplatí to, čo sa dlhodobo, v podstate dvadsať rokov reprodukovalo, keď politici rozprávali, že oni vlastne iba reagujú na požiadavku spoločnosti, že iba odzrkadľujú vôľu verejnosti. Veľakrát práve politici, ktorí boli pod vplyvom rôznych aktérov, presadzovali také opatrenia, také zákony, také symboly, ktoré v podstate ľuďom nič nehovorili. Jeden z takých príkladov môže byť význam osobností. Analyzoval som viacero prieskumov verejnej mienky, v ktorých sa sledovalo, koho považuje slovenská verejnosť za dôležitú symbolickú postavu. Ten panteón bol v posledných rokoch dokonca aj sakralizovaný cez zákony, kde boli takto kanonizované tri postavy – Štefánik, Hlinka a napokon sa tam ocitol pomerne neskoro Dubček.

2. klub P.D..JPGPeter Dinuš

Podobne to môžeme vidieť prostredníctvom bankoviek Slovenskej republiky, na ktorých najprv boli veľkomoravské postavy a potom sa tam objavil Hlinka a Štefánik. Štefánik dlhodobo v prieskumoch verejnej mienky vykazoval veľkú popularitu medzi ľuďmi, bol symbolom, ale najsilnejším symbolom bol Dubček. Dalo by sa povedať, že od roku 1989 je to patrón všetkých svätých historických postáv na Slovensku a je to najpopulárnejšia postava. A bol to prvý politický akt v súlade s verejnou mienkou, keď sa prijal zákon, ktorým parlament kanonizoval za historickú postavu Dubčeka. Bola to jediná postava, pri ktorej panoval všeobecný konsenzus vo verejnej mienke. Na rozdiel napríklad od Andreja Hlinku, ktorý je v prieskumoch počas celých deväťdesiatych rokov a aj v súčasnosti stále málo významná, skoro až bezvýznamná postava. Napriek tomu, že bol na tisíckorunovej bankovke, že o jeho zásluhách existuje zákon, verejnosť ho nepovažovala za dôležitú postavu, stále bol marginálnou postavou. Tu sa ukázalo, ako politika fungovala trochu mimo verejnej mienky a jedine postava Dubčeka zodpovedala verejnej mienke. Hoci to bolo prezentované ako výsledok politických intríg, teda, že keď vy budete mať Hlinku, my si presadíme Dubčeka, ide o postavu, pri ktorej vznikol a existuje spoločenský konsenzus. Pri vytváraní toho panteónu by sa dalo aj rekonštruovať, kto bol v ktorom období pri moci a čie záujmy reprezentovali tieto symbolické postavy. Takto by sa dalo rekonštruovať, aj som sa to pokúsil naznačiť, ako zrazu začali mnohí narábať so Svätoplukom; ak si pozrieme bankovky po vzniku Slovenskej republiky, tak sa začínali Veľkou Moravou, bankovky vlastne vytvárali príbeh oficiálnej histórie. Pre verejnosť sú Veľká Morava alebo Svätopluk symboly určitým spôsobom nie dôležité, nepovažuje ich za niečo, o čo by opierala svoju identitu alebo s čím by sa nejakým spôsobom verejnosť identifikovala. Tieto symboly sú ľuďom pomerne ľahostajné, ale stali sa dôležité pre sebaidentitu štátu. A okolo týchto symbolov sa potom točí veľká časť politického jazyka a na týchto symboloch sa dajú vidieť spory medzi rôznymi politickými prúdmi a aktérmi.

Ešte jedna paralela: je to analýza známok. Pokúsil som sa vybrať reprezentatívne známky zo všetkých období od vzniku prvej Československej republiky – od prvej známky s Hradčanmi, ktorých autorom bol Alfonz Mucha až po súčasné posledné známky. Okrem toho, že každé obdobie sakralizovalo svojich prezidentov a svoje najdôležitejšie politické a verejné postavy, objavil sa tam fenomén, ktorí sa zopakoval. Najskôr v štyridsiatom ôsmom a potom aj po osemdesiatom deviatom roku, najmä okolo roku 1993. Po roku 1948 sa prvýkrát objavila dôležitá známka, na ktorej bol zobrazovaný štátnik z iného prostredia, teda použil sa symbol, ktorý nesúvisí priamo s historickým prostredím Slovenska alebo Československa - bol to portrét Stalina. Po roku 1989 sa takto viackrát na známkach objavoval Ján Pavol II. Tam vidno, ako štát symbolicky vyjadruje, kde nachádza oporu, kto sú jeho symbolické postavy. Ján Pavol II. mal až tri zobrazenia, ešte aj za Československa, potom už aj za Slovenskej republiky a aj v čase, keď sa prijalo euro. Pápež bol v istom zmysle stálica, zatiaľ čo Stalin rýchlo spadol z tohto panteónu postav, ktoré boli v našom symbolickom prostredí v podstate zvonku.

Zaujímavé tiež bolo, ako sa na známky, ale aj na bankovky Slovenskej republiky dostali vo veľkom množstve zobrazenia kostolov. Jedinou výnimkou bola 5000-korunáčka, na ktorej bol Štefánik, no tam to sakrálne miesto reprezentovala mohyla na Bradle, teda Štefánik plus jeho svätyňa. Pri každej inej postave bol nejaký religiózny, sakrálny objekt. Podobne, napríklad keď vyšla výročná známka k 15. výročiu vzniku Slovenskej republiky, boli tam zobrazené dôležité miesta na Slovensku a väčšina z nich boli kostoly alebo sakrálne stavby. Takže základným identifikačným znakom dovnútra štátu aj navonok sa stáva zobrazovanie kresťanskej tradície. Tak sa postupne vytvorilo to, že štát sa aj jazykom politikov a štátnych symbolov začal vydávať za tradične kresťanský štát.

Vrátim sa ešte k historickej časti, keď som analyzoval existenciu Slovenska v rámci Československa. Už na štatistických údajoch vidieť, že historicky práve Česko bolo katolíckou krajinou na rozdiel od Slovenska, ktoré bolo nábožensky pluralitnou krajinou. Toto bolo východisko pri vzniku Československa. V českých krajinách bolo 95 percent ľudí katolíkov, na Slovensku to bolo iba necelých 70 percent. Zvyšných 30 percent obyvateľov Slovenska boli príslušníci iných vyznaní, predovšetkým evanjelici, pravoslávni, grekokatolíci, bola to teda nábožensky relatívne pluralitná spoločnosť. V Česku vlastne neexistovala nejaká významná menšina. Jediné delenie bolo absolútna väčšina katolíkov a maličký podiel židov. Potom pár rokov po vzniku republiky došlo k oddeleniu Československej cirkvi husitskej od katolíckej cirkvi. Ale ešte v roku 1950 bola konfesionálna štruktúra v Čechách a na Slovensku identická v tom zmysle, že asi 95 percent ľudí sa prihlásilo k náboženstvu. To bol rok 1950, druhý rok po nastolení ľudovodemokratického zriadenia a ľudia sa ešte prihlasovali k vierovyznaniu. Vtedy konfesionálna štruktúra ukazovala, že Čechy boli stále pluralitné iba vďaka tomu, že tam bola Československá cirkev husitská, ktorá vznikla za prvej republiky niečo ako národná cirkev odčlenením od katolíckej. Slovensko zostalo oficiálne rovnako pluralitné, aké bolo za prvej republiky, aké bolo pred vznikom Československa a aké je do súčasnosti. Ale v súčasnosti sa už Slovensko neprezentuje, že je to nábožensky pluralitná spoločnosť. Postupne bol aktívne vytvorený obraz Česka ako ateistickej, bezvereckej spoločnosti a slovenskej ako katolíckej. To ukazuje, že argumentácia komunistickou minulosťou je nešťastná, dalo by sa to nazvať, že je to falošná korelácia, čo sa dá ukázať práve na porovnaní týchto dvoch krajín. V Česku používajú ten istý argument, že úbytok veriacich spôsobil komunizmus, na Slovensku sa ten istý argument používal, až do súčasného sčítania obyvateľov, na zdôvodnenie, že veriacich pribúda, teda že sa dobieha to, čo za socializmu bolo potlačené. V  Česku zasa tvrdia, že ich vtedy tak ateizovali, že už nikto nechce a nevie vo viere pokračovať. Pri tomto porovnaní dvoch krajín, ktoré až do roku 1993 fungovali v rámci jednotného politického aj právneho systému, sa ukazuje, že tento argument stojí na vode, že nie je dobré sa opierať o tento typ argumentu, ktorý v podstate nevysvetľuje nič.

Zaujímavé pre moje analýzy boli rôzne politiky, ktoré sa v rôznych režimoch odohrávali a to, ako ľudia reagovali na rôzne typy opatrení, prijímané za prvej republiky alebo neskôr. Ale tu by som sa radšej oprel o historika Jana Rychlíka, ktorý sa pokúšal vysvetliť, prečo vlastne vznikol obraz stotožňovania Slovenska s katolicizmom a spájal to práve so vznikom Československej republiky. Myslím si, že je to dôležitý argument pre pochopenie ďalších období, keď sa štát alebo politici vracajú ku katolicizmu ako zdroju kolektívnej identity. Rychlík to dáva do súvislosti práve s obdobím vzniku prvej ČSR, keď došlo k zápasu o lojalitu voči štátu, a práve mnohí maďarskí a maďarónski katolícki kňazi odmietli podpísať lojalitu voči novému štátu, kvôli čomu mnohí odišli do Maďarska. Viacerí síce deklaráciu lojality podpísali, ale pre nich znamenal vznik Československej republiky, keďže mala sekulárny program, oslabenie politických a mocenských pozícií v rámci štátu. Preto práve katolícka cirkev začala v prvopočiatku najintenzívnejšie mobilizovať národnú identitu na princípe slovenskej národnej identity spojenej s katolicizmom. Katolícki kňazi boli  v tomto prvorepublikovom období najaktívnejší tvorcovia identity a práve oni najaktívnejšie stotožňovali aspekt národný s aspektom katolíckym. A tento istý aspekt sa objavil aj v roku 1993 pri vzniku republiky. Práve takéto sily najintenzívnejšie podporovali vznik Slovenskej republiky a legitimizovali existujúcu vládu. Bola to práve katolícka cirkev alebo veľká časť katolíckej cirkvi, pre ktorú to mohlo mať pri vzniku samostatného štátu rôzne dôvody. Časť sa hlásila k vojnovej Slovenskej republike, časť sa dištancovala od prvej Slovenskej republiky, no bola za samostatnú Slovenskú republiku. No dôležité bolo, že to bol najsilnejší kolektívny a pomerne vplyvný verejný aktér, ktorý legitimizoval vznik Slovenskej republiky. V podstate žiadne iné takéto kolektívne inštitúcie za novým štátom nestáli.

Tu som objavil istú historickú paralelu. Kedy dochádza k stotožňovaniu národného a náboženského princípu? Je to práve v obdobiach, ktoré by sa by dali nazvať ako kríza identity, ale kríza identity v tom význame, že sa mení politická štruktúra, mení sa režim, hľadajú sa zdroje legitimity a niekto ponúka práve takéto legitimizačné nástroje. V prvom aj druhom prípade to bola katolícka cirkev, ktorá ponúkala nejaký zdroj, na základe ktorého je možnosť mobilizovať verejnosť a daj jej možnosti sebaidentifikácie.

3. klub M. T..JPGSpomínal som, že zlomovým rokom vo vzťahu štátu a cirkvi bol rok 1993, ale ešte výraznejším, keď došlo vlastne ku kanonizácii charakteru štátu, bol rok 2000. V roku 1993, keď si pozrieme legislatívu, sa v tejto oblasti na prvý pohľad takmer nič neudialo. Jediným zákonom bol zákon o reštitúciách, prijatý ako v prvej postkomunistickej krajine - v Česku dokonca doteraz zápasia s problémom reštitúcií. Reštitučný zákon však zároveň nastolil nerovnováhu oproti dovtedajšiemu princípu, presadzovanému ešte za federácie, že štát má byť nábožensky a ideologicky neutrálny. V roku 1989 bolo základnou požiadavkou Verejnosti proti násiliu, ktorá je niekedy dezinterpretovaná, odstránenie kontroly štátu nad cirkvami, čo dnes mnohí interpretujú, že to bola požiadavka na odluku. Po osemdesiatom deviatom bola odstránená kontrola štátu nad cirkvou pri zachovaní určitých prvkov, ktoré boli ešte z roku 1949, to znamená zachovanie platov kňazom a financovanie kancelárií cirkví. Dalo by sa povedať, že to je model, rozšírený aj v niektorých západných krajinách, tu sa Československo po revolúcii priblížilo k západu, došlo k nastoleniu náboženskej slobody, skončila sa represia v oblasti náboženského života a zostal zachovaný takýto typ status quo.

Ale potom, pri vzniku Slovenskej republiky došlo práve k prijatiu reštitučného zákona, ktorý spôsobil zmenu základov štátu. Teraz by som aj špekuloval, či boli reštitúcie legitímne – lebo sa pri nich odvolávalo na to, že sa vráti cirkvi majetok, no ako som pri štúdiu, ani za slovenského štátu cirkev nebola vlastníkom mnohých majetkov, ktoré sa jej potom „vrátili“, lebo cirkev ich iba dlhodobo spravovala, mala ich v správe. Tak ako ich spravovala za prvej Československej republiky, keď tiež nebola vlastníkom ale len správcom mnohých majetkov. Ale preto, lebo to bolo zapísané, že sú v správe katolíckej cirkvi, katolícka cirkev ich zreštituovala. Dostala do súkromného vlastníctva niečo, čo predtým v jej vlastníctve ani nebolo. No pre vzťahy štátu a náboženstva je dôležité, že katolícka cirkev začala disponovať pomerne dôležitým ekonomickým bohatstvom, ktoré, samozrejme, interpretovala, že je bezcenné, lebo bolo zničené. Ale to už by bolo na iné diskusie. Dôležité podľa mňa je, že došlo k nastoleniu nerovnováhy. Na jednej strane štát pokračoval v uplatňovaní neutrálneho modelu, to znamená, že financoval platy kňazom ako určitým spôsobom verejným činiteľom, no na druhej strane už nad nimi nemal kontrolu a cirkvi sa stali autonómnejšie, ako boli do roku deväťdesiattri, teda za federácie. A vďaka reštituovaným majetkom sa stali vplyvnejšími.

Toto bol jeden z dôležitých zákonov, ktorý v tom čase ešte nikto neproblematizoval, no odvíjali sa od neho ďalšie nerovnosti voči iným reštituentom. Žiadna iná kategória reštituentov nemala takú podporu štátu, ako mali práve cirkvi. Napríklad pri zabezpečovaní katastrálnych máp, ktoré vypracovával štát v prospech cirkvi cez rôzne úľavy a podobne. Ostatní reštituenti, ak dostali naspäť zbúranú budovu, nedostali žiadne odškodné. Cirkvi dostávali rôzne kompenzácie, či už na výstavbu kostolov a podobne, čo bolo zdôvodnené, že ide za nápravu starých krívd. Takáto nerovnováha sa posilnila v roku 2000 prijatím Vatikánskej zmluvy, teda Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Zmluva narušila viaceré princípy dovtedajšieho ešte stále relatívne nábožensky neutrálneho štátu a došlo k privilegovaniu jednej cirkvi nad ostatnými cirkvami, čiže k nastoleniu náboženskej nerovnosti. Explicitne to síce trvalo iba rok a pol, no implicitne to trvá do súčasnosti. Explicitne rok a pol preto, že po roku a pol bol prijatý ďalší zákon, ktorým bola zmluva s ďalšími registrovanými cirkvami. Nerovnosť zostáva dodnes preto, že zmluva s Vatikánom (Svätou stolicou) je medzinárodná, teda je za určitých okolností parlamentom nevypovedateľná, zatiaľ čo druhá zmluva je prijatá iba na národnej úrovni, má teda inú právnu silu.

Vatikánska zmluva nastolila na Slovensku určitý model, podľa ktorého neskôr začal štát definovať, kto je preňho legitímny partner v oblasti náboženského života, lebo nasledujúca zmluva bola urobená iba ako kopia Vatikánskej zmluvy. Náboženským vzorom sa stala katolícka cirkev, jej organizácia a princípy učenia. Zmluva bola pripravená Vatikánom, bola prispôsobená katolíckej cirkvi a obsahovala záväzky pre štát, aké sú pre ďalšie cirkvi irelevantné. Takým je napríklad záväzok prijať zmluvu o výhrade svedomia. Žiadna iná cirkev nerieši túto agendu, žiadna iná cirkev to nemá ako súčasť svojho učenia. Ide teda o vnesenie princípu, ktorý rieši záujmy iba jedného náboženského aktéra. Takto došlo prijatím Vatikánskej zmluvy k zavedeniu viacerých typov nerovností.

(Pokračovanie)

(Autorizovaný prepis záznamu podstatnej časti vystúpenia)

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama