Reklama
Reklama

Militarizmus a environmentalizmus sa navzájom vylučujú

Počet zobrazení: 1601

V poslednom čase sa aj medzi odborníkmi na ochranu životného prostredia prejavuje neochota poukazovať na negatívne dôsledky militarizmu na kvalitu všetkých zložiek životného prostredia, respektíve vôbec na vzťah vojensko-priemyselných aktivít a životného prostredia. Geopolitiku vraj nemožno miešať s environmentalizmom. Zjave sa už zabudlo, že jedným z hlavných zdrojov vzniku environmentálneho hnutia koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia bolo pochopenie možných dôsledkov globálnej nukleárnej vojny na životné prostredie. Nukleárna zima – teda skoková zmena stavu planetárneho klimatického systému vyvolaná desiatkami až stovkami jadrových výbuchov – by na dlhé obdobie znemožnila produkciu potravín. Tí, čo by prežili nukleárny holokaust, by tak mali minimálne šance na prežitie v dôsledku nedostatku potravín a nekontaminovanej vody. Tento poznatok bol okrem iného aj významným podnetom pre rozvoj klimatológie. Prinajmenšom do pádu bipolárneho rozdelenia sveta na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia preto bolo ochranárske hnutie natoľko spojené s mierovým hnutím, predovšetkým s hnutím za jadrové odzbrojenie, ale aj s hnutím za občianske práva (tie militarizmus a do značnej miery aj industrializmus ohrozuje rovnako ako životné prostredie), že pre mnohých zástancov tradičného militarizmu a industrializmu boli prakticky nerozlíšiteľné.

warrior-5526777_960_720.jpg
Ilustrácia: Pixabay.com

A to nebola náhoda. Moderné vojenstvo totiž stojí a padá s priemyslom. Ich vzájomná prepojenosť a podmienenosť je natoľko zjavná, že sa bežne označuje pojmom „vojensko-priemyselný komplex“. Ten by mal byť teoreticky pod kontrolou politiky. V krajinách, ktoré sa označujú za demokratické, by ho teda mali regulovať a poverovať úlohami demokraticky volení zástupcovia občanov. Realita však vyzerá často dosť odlišne. Asi nie je náhoda, že pred vplyvom vojensko-priemyselného komplexu na ekonomický, politický i duchovný život, a teda aj na slobodu a demokratické procesy, varoval práve bývalý generál a neskôr aj prezident Spojených štátov amerických Dwight Eisenhower, a to vo svojom poslednom prejave vo funkcii prezidenta, ktorý predniesol v januári 1961. Eisenhower sa dokonca považuje za autora pojmu „vojensko-priemyselný komplex“. Ako bývalý veliteľ najväčších vojenských operácií amerických síl v Afrike a Európe (vylodenie v severnej Afrike, potom na Sicílii a napokon aj v Normandii) a neskôr aj ako najvyšší veliteľ amerických ozbrojených síl zrejme veľmi dobre vedel, o čom hovorí.

Vojensko-priemyselný komplex však nedevastuje len demokratické politické inštitúcie, ale aj životné prostredie. Vývoj, výroba i cvičné používanie zbraňových systémov a munície spotrebováva obrovské množstvo prírodných, finančných i ľudských zdrojov a zároveň produkuje len ťažko predstaviteľné množstvo skleníkových plynov a ďalších foriem znečistenia. Viacero štúdií poukazuje na to, že súčasné vojenstvo je nezanedbateľným emitentom skleníkových plynov. Lenže veľmoci si aj v dohodách, ktoré mali obmedziť produkciu skleníkových plynov presadili, že emisie produkované vojenskými aktivitami nemusia štáty vykazovať, takže presné čísla nie sú k dispozícii. Kvalifikované odhady však uvádzajú, že len ozbrojené sily USA produkujú toľko emisií ako stredne veľká industrializovaná krajina, akou je napríklad Portugalsko. Keď emisie vojenského sektoru nevykazuje veľmoc s najvyššími vojenskými výdavkami a najväčšími vojenskými kapacitami na svete, nerobia tak ani ostatné krajiny. Celkové množstvo emisií skleníkových plynov produkované ľudstvom je tak o dosť vyššie, než je sumár čísel oficiálne uvádzaných jednotlivými štátmi sveta. Niet teda divu, že rýchlosť prebiehajúcich klimatických zmien je vyššia, než predpokladajú klimatické modely. Tie totiž nemôžu zarátavať emisie produkované vojensko-priemyselným komplexom. Vzhľadom na to, že následky klimatických extrémov už teraz ročne spôsobia po celom svete smrť množstva ľudí a milióny ľudí vyženú z domovov, možno tvrdiť, že už len hromadenie a presúvanie zbraní a ich obslúh zabíja. A to ešte skôr, než sa v nejakom rozsiahlejšom konflikte začnú vo veľkom používať.

Každý štart bojového lietadla, lode či vozidla, každý výbuch granátu či rakety, každý vojenský presun či cvičenie, sú totiž zdrojom emisií skleníkových plynov a ďalšieho znečistenia. Zároveň sú plytvaním obmedzených zdrojov planéty – prírodných, ľudských i finančných. A tie chýbajú na realizáciu opatrení nevyhnutných na zmiernenie dopadov klimatických zmien na prírodné ekosystémy, ľudskú populáciu i infraštruktúru všetkého druhu, teda na zachovanie podmienok „zlučiteľných s trvaním skutočne ľudského života na Zemi“, ako znie jedna z formulácií nového kategorického imperatívu, ktorý skoncipoval Hans Jonas vo svojom Princípe zodpovednosti. Je to kniha, ktorú možno považovať za jeden z teoretických pilierov environmentalizmu, prinajmenšom toho filozofického. Vývoj, výroba a cvičné, nieto ešte bojové používanie súčasných zbraní je v priamom rozpore s týmto imperatívom.

Navyše, výdavky na vývoj, výrobu a používanie zbraní možno označiť za luxusnú spotrebu. Sú to výdavky, ktoré ukrajujú zo zdrojov potrebných pre naplnenie základných, a preto nevyhnutných ľudských potrieb, ako sú prístup k pitnej vode, dostatok potravín, bývanie alebo aspoň prístrešok pre všetkých ľudí. Viacero vedeckých štúdií pritom poukazuje na to, že ľudstvo už niekoľko rokov míňa viac obnoviteľných i neobnoviteľných zdrojov a produkuje viac odpadu a znečistenia, než je planetárny systém schopný dlhodobo uniesť. Výroba zbraní a munície patrí k tomu typu luxusnej spotreby, o ktorej environmentalisti už roky hovoria, že ju treba obmedziť, aby bolo možné zachovať na Zemi podmienky „zlučiteľné s trvaním skutočne ľudského života“ – teda života s určitou životnou úrovňou, úrovňou umožňujúcou dôstojný život. Inými slovami, podmienky umožňujúce nielen živorenie tých, čo prežijú kolaps klimatického systému, radikálne zníženie biodiverzity a všadeprítomné znečistenie. Presne k tomu však v súčasnosti prebiehajúce kolo pretekov v zbrojení vedie. Prinajmenšom urýchľuje kolízny kurz globálnej industriálnej civilizácie smerom k prekročeniu limitov udržateľnosti planetárneho systému. Možno dokonca vo vyššej miere než konzumný spôsob života nadspotrebných industriálnych spoločností. Nadspotrebu a konzumerizmus pritom ochranári a environmentalisti kritizujú úplne bežne, militarizmus len zriedka, a aj to akosi neochotne a potichu. To prinajmenšom spochybňuje dôveryhodnosť všetkých klimatických politík a zelených transformácií, s ktorými prichádzajú politické špičky v mene boja proti klimatickým zmenám či záchrany planéty. Prečo by mal bežný občan brať vážne výzvy na zníženie svojej spotreby či významné zvýšenie svojich nákladov na ekologicky udržateľné bývanie, stravu či dopravu, keď vidí, že vlády ktoré ho k tomu vyzývajú, verejné zdroje vo veľkom míňajú na nákup a prevádzku novej vojenskej techniky, pri ktorej sú emisné limity či prechod na elektromobilitu to posledné, čo sa berie do úvahy?

Samotná vojna ako štátom organizované systematické násilie je však vždy aj ničením životného prostredia. Nielen budov a infraštruktúry, ktoré sa tak menia na odpad a treba ich po vojne opäť vybudovať, čo zvyšuje celkovú spotrebu prírodných zdrojov. Niekedy je totiž vojna vedená priamo proti životnému prostrediu, respektíve, ničenie životného prostredia sa používa ako nástroj na zlomenie vôle i možnosti protivníka klásť odpor. Už Tukydides, ako si bojujúce strany peloponézskej vojny navzájom trávili studne, či rúbali alebo vypaľovali olivové háje, sady a vinice. Vedeli totiž, že tých, ktorých nedokázali zabiť zbraňami, celkom určite dorazí hlad a choroby. Od staroveku je tiež známa taktika „spálenej zeme“, teda zničenia všetkého, čo by mohol nepriateľ využiť na území, ktoré nie je ustupujúca armáda schopná udržať. Často to znamenalo skutočne spálenie nielen všetkých budov či mostov, ale aj polí a lesov. Všeobecne známe je aj zasoľovanie polí, ku ktorému sa odhodlali Rimania po zničení Kartága, či používanie defoliantov a ďalšej chémie na ničenie lesov a vodných zdrojov v oblastiach Vietnamu, kde americká armáda nebola schopná zlomiť odpor partizánov konvenčnými zbraňami či terorizovaním miestneho obyvateľstva.

Tvrdiť, že bojujeme proti zmene klímy a devastácií životného prostredia, či sa zadúšať tvrdeniami o udržateľnosti a zelenej transformácii, ktorá k nej má viesť a zároveň podporovať zvyšovanie výdavkov na zbrojenie, nákup nových zbraní, budovanie nových základní a presúvanie vojsk do nových pozícií či samotné vedenie vojny, je farizejstvo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama