Milan Lukáč: Obrazy a sochy

17. november 2018 – 13. január 2019
Počet zobrazení: 4072

Pod týmto názvom usporiadala Danubiana Meulensteen Art Museum v Bratislave-Čunove v závere minulého roku výstavu prác predstaviteľa strednej generácie nášho výtvarného umenia Milana Lukáča (1962). Sochára, ktorý študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1981 – 1987), a na E.N.S.B.A. v Paríži (1985 – 1986). Jeho umelecká dráha sa spája s pedagogickým účinkovaním – najskôr na bratislavskej VŠVU (1987 – 1990), potom na Slovenskej technickej univerzite (Fakulta architektúry), kde pôsobí dodnes.

lukac_milan-upr.jpg

Jeho diela, zjednodušene povedané, stelesňujú úsilie o návrat k obsahu, zhmotnenie myšlienky vyjadrenej znakovými formami. Myšlienky, o ktorú umenie takpovediac skoro prišlo v záplave efektných, povrchných, málo alebo vôbec nič nehovoriacich konceptov výpovede uplatňovanej v rámci krízy umenia prítomnosti. Skrátka, Lukáčova tvorba sa vyvíja bez toho, aby slúžila samoúčelnému vyprázdňovaniu zdanlivo postmodernej umeleckej výpovede, čo je fakt, s ktorým sa dnes v tvorbe mladších umelcov a umelcov strednej generácie stretávame často. Možno si položiť otázku: kam sa dá zájsť vo svete nových hodnôt, kde neplatia jasne stanovené pravidlá, istoty a vystupuje, vynára sa na povrch eklektické vykrádanie hrobov v umení, ktorého príbeh sa – podľa niektorých – končí? Alebo ,aké sú, resp. kde jestvujú podnety na pokračovanie príbehu tohto konca, ktorý sa v  skutočnosti neskončil a s najväčšou pravdepodobnosťou ani neskončí? Sú to otázky, ktoré vyvstávajú pred nami, ktoré sa zrodili zo samotného jadra tejto doby. Z nového a osobitého pohľadu na už Gauguinom nastolenú otázku na podstatu „veci“: Odkiaľ prichádzame, kto sme, kam ideme? Otázku smerujúcu k princípom ľudskej existencie, a vôbec existencie života na tejto planéte. Na to, akým spôsobom posudzujeme náš život, či napriek sproblematizovaniu dnešnej hodnotovej orientácie človeka, ľudstva ide o to, že umenie ešte dokáže získavať vzťah k morálnym hodnotám života, jeho „poriadku, t. j. jednoty v rozmanitosti“. Alebo či je a ostane závislé na trhových vzťahoch zmanipulovaného sveta, bezmocné prinášať určité etické vzory alebo kódexy, a stane sa iba – onálepkované etiketou masovej spotreby – typickým produktom „nadvýroby“ s čisto estetickou a dekoratívnou funkciou.

lukac1.jpgVeď si len spomeňme: umenie 20. storočia bolo svojou modernosťou nielen vzburou proti odkazu otcov, ale pokusom zmeniť charakter celej kultúry, pokusom zmeniť svet. Vieme, že sa mu to nepodarilo, a po viac ako deväťdesiatich rokoch stojíme na začiatku nového návratu k tradícii. Revolučný pátos šesťdesiatych rokov minulého storočia možno považovať v tejto súvislosti za posledné gesto avantgárd moderného umenia (jeho najradikálnejšieho krídla). Je známe a ukázalo sa, že napriek svojej prítomnosti v dejinách, moderné umenie (v umelecko-historickom význame slovného spojenia), nedokázalo navzájom prepojiť zložité spoločenské vzťahy. Skrátka, osobné vlastníctvo nápadu bolo a ostalo v jeho prípade dôležitejšie ako spoločenský dosah vlastnej umeleckej výpovede. Snáď preto mal každý -izmus v rámci moderného umenia také krátke trvanie. Dokonca doba opotrebovania a znehodnocovania každého jeho nového gesta sa skracovala čoraz viac, až sa zmenila do podoby akýchsi absurdných epizód. Samotná umelecká originalita diela sa tak stala autodeštruktívnym paradoxom. V modernom umení sa potom etablovalo široké pole individuálnych záujmov, v rámci ktorých jednotlivé skupiny tvorcov bojovali proti sebe, ale zabúdalo sa na spomínanú základnú vec: hľadanie a prinášanie odpovedí na otázky, čo je to umenie, čomu má slúžiť a prečo na svete vlastne je?  

lukac6.jpgMilan Lukáč, jeden z reprezentantov nastupujúcej generácie umelcov osemdesiatych rokov 20. storočia patrí k tým, ktorí svoje umenie vyviedli z lona avantgardy a postupne prispeli k zrodu nových výtvarných tendencií na Slovensku. Tendencií smerujúcich v porovnaní s predchádzajúcimi práve naopak, k tradičným humanistickým hodnotám ľudského civilizovaného sveta. Nie náhodou sa ich predobrazom, alebo pravzorom stali diela umelcov iniciujúcich tzv. veľké metamorfózy moderného umenia (Francis Bacon, Henry Moore, Alberto Giacometti). Umenie v jeho ponímaní tak začalo znovu hľadať svoju citovosť a formovať nový program autentického priestoru, uberajúceho sa viac ku „klasickému“ , duchovnému obsahu výpovede, než k formálnym výbojom výrazovej reči neoavantgardného typu. Aj keď možno vybadať v Lukáčových výrazových postupoch a postojoch signály avizujúce príklon k formovým kreáciám podobného druhu (čo je v kontexte umelcových hľadačských ambícii prirodzený a legitímny jav), nešlo a nejde mu o samoúčelnú hru foriem a tvarov, či konštrukčných princípov, aké sochárstvo využívalo vždy v  súlade s nástupom nových technických a technologických možností, ale o ich použitie v prospech výsledného celku – hotového diela a jeho budúcej existencie.

lukac5.jpgZo širšieho hľadiska ide o jav, ktorý pramení v celkovej situácii  súčasného slovenského výtvarného umenia. S tým priamo súvisí nová skúsenosť tohto umenia na konci 20. a začiatku 21. storočia, ktorá je príznačná práve pre Lukáčove kreatívne reflexie skutočnosti. Inak povedané, v období pádu modernistických utópii a dogiem akéhokoľvek druhu, sa v kontexte nastolených otázok tlačili do popredia ďalšie pre umenie a umelcov špecifické rébusy. Napr.: dokedy sa dá ešte tvoriť? Jestvujú vôbec podnety k pokračovaniu? Čo bude, resp. aký bude onen príbeh konca (alebo koniec príbehu umenia), o ktorom bola reč vyššie? A nie je tento (terajší) príbeh, príbehom skutočného konca umenia, príbehom, ktorý sa už naozaj skončil? Odpoveď? Znie: určite nie! Pretože, vonkoncom nemožno tento problém vnímať iba z jedného uhla pohľadu, tzv. jednorozmerným spôsobom.

 

lukac7.jpgVieme, že v  priebehu posledných dvadsiatich rokov došlo vo výtvarnom umení k návratu k voľnej sochárskej a maliarskej tvorbe. K soche a obrazu potom, čo boli tieto disciplíny zavrhnuté a opustené v prospech iných výrazových foriem umenia. K tomuto návratu došlo (a začal sa jeho rozvoj) vďaka, alebo za pomoci prekonávania zaužívaného „postmodernistického konca sveta“. Aj keď, v umení tak ako v ktorejkoľvek inej oblasti ľudskej činnosti považovanej za konanie jedinca v integrite spoločnosti, došlo k vzniku nových faktov. Jedným z najdôležitejších sa stalo poznanie, že na otázky vnímané ako základné, nedostávame už také vyčerpávajúce odpovede, ako by sme chceli. Dnešné umenie nám ich neprináša, lebo nemôže. Musíme sa uspokojiť s odrobinkou, ktorú sa nám podarilo získať v jeho výpovedi a na jej základe stavať nové vnímanie skutočnosti. V rozmedzí tejto výpovede sa pritom opakuje, prerába, manierizuje a splošťuje všetko, čo vzniklo v umení 20. storočia.

lukac9.jpgStačí si zalistovať v pamäti: zistíme, že pomerne vážnym spôsobom prezentovali ešte nedávno veľkú líniu neoexpresívnych počiatkov modernizmu mladí predstavitelia hnutia Neue Wilde. A ďalší „reinštalatéri“ tohto typu vzápätí prerábali iným spôsobom nudný a nezáživný pop-artovský envirenement, kde podstatou idey sa stal útek pred skutočným významom života, k hre s jeho napodobovanými formami – teda formami života. Išlo o útek pred vlastnou precíziou k poslušným opakovaniam v novodobej histórii umenia neustále vytváraného a prezentovaného dadaizmu, povedľa ktorého sa objavovalo aj násobenie všakovakých „postmodernistických umeleckých ozdôb“ živo pripomínajúcich horror vacui ozdôb provinčných európskych fasád zo začiatku 17. storočia. Alebo sme mali možnosť stretávať sa s nahradzovaním rizika ranných happeningov, predvádzaním akýchsi prehnaných umeleckých hier bez chute a nafúknutých do obrovských rozmerov gigantického predstavenia, či schovávaných do vrecka quasi domácej zábavy. Práve v tomto čase sa formovalo a rodilo, čo dnes považujeme nie za pretváranie starého, ale tvorenie nového zmyslu a princípu umenia na základe umenia hľadaného, nájdeného a znova pripomenutého, či pripomínaného. To všetko spolu s dedičstvom minulého a nového konceptu umeleckej výpovede a reči súčasného umenia. Umenia hľadajúceho významné hodnoty a hodnoty významu zakorenené v ľudskom živote i v samotnej štruktúre umeleckého života. Ide o tendenciu, ktorá – z hľadiska umeleckej výpovede „tradičným“ spôsobom zadržiava existujúci stav – presviedča nás o tom, že vďaka nej a jej prostredníctvom sa  – „… všetky  momentálne vírenia v dejinách umenia, ktorých bolo v poslednej dobe veľmi veľa, skončia, a ono samotné sa snáď vráti ako rieka do svojho pôvodného koryta.“ S tým súvisiace premeny, vyvolané zásadnými inováciami 20. storočia, obsiahnuté v myšlienkach opierajúcich sa o náuku o absolútnom a nemennom rozume, o spätné pôsobenie vedeckých poznatkov na duchovnú štruktúru bytia človeka, o tzv. rozptýlenú filozofiu a pluralistické myslenie – to sú aspekty zásadne novej identifikácie umelca voči svetu, v ktorom žije a žijeme, identifikácie o ktorú sa snaží a ktorú reprezentuje svojou tvorbou aj slovenský výtvarník – sochár, maliar a grafik Milan Lukáč.

lukac8.jpgVýstava predstavila jeho tvorbu z posledných rokov, kde uplatňuje poetizovanie – imagináciu – námetov sochárskych symbolov, ktorých senzitívna noblesa nachádza zhmotnenie v dráždivých, pritom harmonických tvaroch, akéhosi článkoslovia. Sú to častokrát elegantné útvary z lešteného a vyhladeného kovového materiálu, bronzu, alebo predmety dennej spotreby (krompáče, šijací stroj, motyky, mosadzné kľučky, skrutky, svietniky a i.) zvárané do nových kompozícií spolu s kontrastmi brutálnejších štruktúr, využívajúc prirodzené vlastnosti kovu, ktoré hrozivo symbolizujú naše madony – i nebezpečenstvá. Beštiárium pozostávajúce z tvorov, ktoré nám pripomínajú naše chyby, ale aj myšlienkové pochody, ktoré nás sprevádzajú na našich cestách – minulosť, súčasnosť, múdrosť, radosť, strach... Autor ich v niektorých prípadoch odlieva do bronzu, ponechajúc im vizuálnu štruktúru pôvodnej hmoty, z ktorej boli vytvorené, a tým objavuje aj novú kvalitu v rámci sochárskej realizácie (socha – objekt). Jeho diela nesú viditeľné stopy opracovania ľudskou rukou, ale aj neočakávané kolorovanie farbami, prevažne v jednom tóne (tzv. Biele obrazy). Svoje vyústenie našli v ďalších umelcových sochárskych kreáciách vytváraných spravidla v kombinácii rôznych materiálov (sovy, vták-kráčavec, kohút, ryba, Vozataj z Delf, Kráľ a kráľovná etc.).

Všetky sú stelesnením umelcových životných pocitov a postojov, sú to všetko vykročenia s cieľom nájsť paralelu sochy vytváranú v sochárskom materiály dnes, s cieľom vzbudiť dojem samostatného univerzálneho objektu trojrozmerného umeleckého diela, takpovediac zhmotnenej idey. Takmer všetko, čo je v nich ukotvené, súvisí so súčasnosťou a poznaním histórie umenia. S poznatkami pripomínajúcimi nám neustále, že každá prítomnosť je v klíčiacej forme obsiahnutá v minulosti. Živočíšna sila prírody spolu s jej neskrotnosťou prináša v najnovších dielach posolstvo obsahu. Posolstvo, ktorého zmysel čnie nad významom. Áno, zmysel javov, ktoré sú obsiahnuté v pojmoch, znamená podobenstvo o večnosti, smrti a o živote, jeho plynutí v nekonečne. Napriek stratám slobody, dostatku, ľudskej dôstojnosti i presvedčenia, ktorých sme dennodennými svedkami. Napriek tomu je umelecká tvorba Milana Lukáča prísľubom a dokladom originálnych podôb umeleckej výpovede, ktoré prinášajú kladnú odpoveď na fiktívne položenú otázku, či umenie dnes je ešte schopné, resp. či dokáže získať, získavať svoj vzťah k morálnym pravidlám života, jeho poriadku a „rádu“, alebo nie. Či je rozhodné a neovplyvniteľné vo svojej výpovedi, alebo je a ostane odhodené napospas silám, čo sa zrodili z iných ambícií a ideálov…

Foto: Ľubomír Podušel

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984