Migranti na pláži a dary
streda 09. september 2015
Počet zobrazení: 4424
Riešim Budhov obraz, komu patrí dar, ktorý neprijmeš, a odrazu bum, cvaknú mi zuby a ležím horeznačky na zemi. Vrazila som do orientačnej tabule, ukazovala, kam kráčať na WC. Pohýbem hlavou, rukami, nohami, nič ma nebolí, padla som dobre, na poddajnú zem. Nie na hlavu, ale rozjasnilo sa mi:).
Čo s darom, ktorý neprijmete? Kam sa má podieť? Patrí darcovi, alebo vám?
Dostali sme vraj dar slobody. Niektorí. A niektorí?
Sedím pri „slovenskom mori“ v Chorvátsku, okolo mňa Nemci, Rakúšania, Taliani, Rusi, Poliaci. Prevezú sa v autách tisícky kilometrov, aby niekoľko dní preležali (tak ako ja) pod Vidovou gorou v „turističkom prvaku“ na Zlatnom rate. Dostali sme ten dar a migrujeme za zážitkami.
Na inej pláži leží trojročný Ajlan. Tiež migroval s rodičmi, ale do nebytia si odniesol neznesiteľný zážitok. Dostal dar vojny, o ktorý nikdy nikto nestojí. Ale kam s ním? A kto mu ten dar prisúdil? Bomby, čo Ajlanovi a jeho rodičom vzali domov, padli z neba, ale nepadli z neba. A padajú ďalej. A domy horia ďalej. A ľudia z nich utekajú, aby si zachránili holý život. Niekto na ich strašnej tragédii strašne dobre zarába. A ľudia umierajú. Bezmenní. Iba občas, keď napríklad na pláži leží malé krásne dieťa bez života, nami otrasie súcit. Ale tých detí v Sýrii, ale aj na ukrajinskom Donbase a v Luhansku, v Palestíne, v Líbyi alebo aj v subsaharskej Afrike je predsa nespočítané množstvo...
V konzume malého mestečka Bol na ostrove Brač vidím obálku časopisu s obrázkom svätého otca a titulkom: Prečo chorvátski biskupi nepočujú pápeža? Zdá sa, že táto hluchota voči pápežovým výzvam sa rozšírila po celom katolíckom svete. Akoby nejestvoval.
Politická trieda EÚ a USA sa vyjadruje k utečencom. Z podajedných sa stávajú hrdinovia, z podajedných darebáci. Pripomínajú mi vraha, ktorý zabije rodičov a potom žiada sudcu (ľud, ktorý videl, kto je vrahom), aby ho oslobodil, lebo je sirotou. Čisté chucpe.
Ale ani sudca (teda ten ľud) nie je bez masla (vrátane mňa, samozrejme). Namiesto organizovania akcií proti vojnám a za mier sa po FB predbiehame v tom, kto krajšie vie vyjadrovať svoj humanizmus a piecť koláče a nosiť deky utečencom z horiaceho domu. No a ešte ponadávať tým, čo deky nenosia... Ale ten dom stále horí a deky ho nezahasia!
O pomoci ľuďom v núdzi nepochybujem, iba o tom, či treba riešiť príčiny, alebo hasiť dôsledky. A akým spôsobom. Politická trieda ešte aj tie následky chce využiť na svoje ciele (zobchodovať ich) a my energiu venujeme ich politickým hrám: kvóty, nekvóty, blé. Chucpe, chucpe.
Kresba: Twitter / #kiyiyavuraninsanlik
Čo s darom, ktorý neprijmete? Kam sa má podieť? Patrí darcovi, alebo vám?
Dostali sme vraj dar slobody. Niektorí. A niektorí?
Sedím pri „slovenskom mori“ v Chorvátsku, okolo mňa Nemci, Rakúšania, Taliani, Rusi, Poliaci. Prevezú sa v autách tisícky kilometrov, aby niekoľko dní preležali (tak ako ja) pod Vidovou gorou v „turističkom prvaku“ na Zlatnom rate. Dostali sme ten dar a migrujeme za zážitkami.
Na inej pláži leží trojročný Ajlan. Tiež migroval s rodičmi, ale do nebytia si odniesol neznesiteľný zážitok. Dostal dar vojny, o ktorý nikdy nikto nestojí. Ale kam s ním? A kto mu ten dar prisúdil? Bomby, čo Ajlanovi a jeho rodičom vzali domov, padli z neba, ale nepadli z neba. A padajú ďalej. A domy horia ďalej. A ľudia z nich utekajú, aby si zachránili holý život. Niekto na ich strašnej tragédii strašne dobre zarába. A ľudia umierajú. Bezmenní. Iba občas, keď napríklad na pláži leží malé krásne dieťa bez života, nami otrasie súcit. Ale tých detí v Sýrii, ale aj na ukrajinskom Donbase a v Luhansku, v Palestíne, v Líbyi alebo aj v subsaharskej Afrike je predsa nespočítané množstvo...
V konzume malého mestečka Bol na ostrove Brač vidím obálku časopisu s obrázkom svätého otca a titulkom: Prečo chorvátski biskupi nepočujú pápeža? Zdá sa, že táto hluchota voči pápežovým výzvam sa rozšírila po celom katolíckom svete. Akoby nejestvoval.
Politická trieda EÚ a USA sa vyjadruje k utečencom. Z podajedných sa stávajú hrdinovia, z podajedných darebáci. Pripomínajú mi vraha, ktorý zabije rodičov a potom žiada sudcu (ľud, ktorý videl, kto je vrahom), aby ho oslobodil, lebo je sirotou. Čisté chucpe.
Ale ani sudca (teda ten ľud) nie je bez masla (vrátane mňa, samozrejme). Namiesto organizovania akcií proti vojnám a za mier sa po FB predbiehame v tom, kto krajšie vie vyjadrovať svoj humanizmus a piecť koláče a nosiť deky utečencom z horiaceho domu. No a ešte ponadávať tým, čo deky nenosia... Ale ten dom stále horí a deky ho nezahasia!
O pomoci ľuďom v núdzi nepochybujem, iba o tom, či treba riešiť príčiny, alebo hasiť dôsledky. A akým spôsobom. Politická trieda ešte aj tie následky chce využiť na svoje ciele (zobchodovať ich) a my energiu venujeme ich politickým hrám: kvóty, nekvóty, blé. Chucpe, chucpe.
Kresba: Twitter / #kiyiyavuraninsanlik
Reagujte na článok
Blogy a statusy
Najčítanejšie
Odporúčame
Brigita Schmögnerová:
Navždy v Hegerovom Kocúrkove?
Roberto Savio:
Úvahy proti proudu
Jan Keller:
Proč to táhnou Piráti se Starosty
Jan Campbell:
Vznešeně ke svému konci
Jaroslav Daniška:
Litva by mala pri Kaliningrade rýchlo otočiť
P.C. Roberts:
Jaká je budoucnost Ukrajiny
Ivan Hoffman:
Rozum z núdze. Pokrok ako luxus