Reklama
Reklama

Michal Záleta: Súkromné vnučkoviny

(Miesto určenia: krajina vnúčat a starých rodičov)
Počet zobrazení: 1896

Túto básnickú zbierku Michala Záletu mám na knižnej poličke od vlaňajšieho septembra. Myslel som si, že ju čitateľom priblížim cez Sviatok novej knihy, o ktorom uvažoval jej vydavateľ Rudolf Belan: privítať ju aspoň v úzkom kruhu tých, čo sa na jej vydaní podieľali... Žiaľ, neprajné okolnosti neumožnili ani takýto malý sviatok.

zaletu_vnuckoviny.jpgMichal Záleta: Súkromné vučkoviny
(Miesto určenia: krajina vnúčat a starých rodičov)


Vydalo Vydavateľstvo EDIPOSS,
člen spoločnosti B3B, s. r. o., Bratislava 2021.
Na príprave a vydaní knihy spolupracovali:
Martin Belan, Rudolf Belan, Katarína Czuczová
a Jozef Košo Dvorský.
Doslov Jaroslav Rezník, ilustrácie Stanislav Harangozó.

Namiesto preslovov, ktoré by odzneliodzneli na Sviatku novej knihy
uvediem časť doslovu básnika Jaroslava Rezníka:


„Je to netradičná zbierka. Snúbi sa v nej životná múdrosť a skúsenosť človeka-tvorcu so slnkom jeho života tesne nad chrbtom obzoru, s vitálnou poetikou detskej hravosti, dynamickej nespútanosti a spontánneho humoru, čo sa prejavilo v charaktere lexiky i v netradičnej a troška i experimentálnej stavbe jednotlivých básní.

Prozaik a básnik Michal Záleta sa v tomto opuse vybral hľadať tajomstvo krásy ľudského života medzi svojich potomkov, konkrétne medzi svoje vnúčatá. Jeho prirodzená životná skúsenosť nenápadne vkĺzla doprostred hravého života svojich vnúčat rôzneho veku a ich živelná radosť z nádhery objavovania sveta ho už nepustila z kola von. Im a ich videniu života a sveta venoval svoje verše a prihovoril sa im slovníkom i melodikou sviatočnej slovenčiny Jedným dychom však dodajme, že tento prístup a postoj viditeľne prekročil konkrétne územie jeho rodinného priestoru a stal sa univerzálnym a všeobecne platným pre státisíce slovenských detí, vrstovníkov jeho vnúčat a – ktovie, možno aj inde vo svete. Očarili ho zdanlivo naivné, no prekvapujúce a v podstate nekonečne múdre otázky vnúčeniec, uchvátila ho ich fantázia, zápas o významy slov a obraznosť ich vyjadrovania, teda metaforika.

No nielen to. S úžasom si uvedomil, že týmto počinom sa priblížil k tajomstvu krásy ľudského života; Pochopil, že práve ony, jeho vnúčatá, sú pokračovaním jeho života. A to odkazuje aj nám, starším dospelým, čo sme sa stotožnili s našou slovenskou vlasťou. A odkazuje nám to už v podtitule zbierky: „Miesto určenia: krajina vnúčat a starých rodičov.“ Nehľadajme krásu a tajomstvo ľudského života za storakými vrchmi, dolinami, riekami a morami, keď oboje šantí pri našich nohách a pozerá sa na nás nebeskými očami. V tom je múdrosť i krása tejto nevšednej knižky, ktorá – zdá sa, zaklopala na dvere trinástej komnaty, za ktorými býva tajomstvo ľudského života.“
Ale aby sme nezostali iba pri rečiach, na sviatku sa zvyknú aj zarecitovať ukážky zo zbierky, na našich sviatkoch recitúva Hanka Gallová. Tu však jej prednes, žiaľ, nezaznie.


Dobré ránko,

Dobrý deň vám, Kajka, Inka,
dobrý deň vám dievčatá,
ak by vesmír ešte spinkal,
nech ho váš sen pohladká.

Úsmevom, čo nosievate,
a vždy v inom, novom šate,
čo aj ľady roztápa,
a netreba vás oň prosiť.

Keďže nie je zo zlata,
ale z čerstvej rannej rosy,
pri ktorej sa dobre kosí,
a tiež z krásnej ľudskej duše:
pohladí nás ešte tuhšie.


Kdeže smietka!

Do oka mi padla smietka.
Ale kdeže, to je Peťka!

Nepobežím ku potoku,
nechám si ja vnučku v oku.

Ak aj zájde hocikam,
neostanem veru sám.

Ak aj pôjdem kade-tade,
bude som mnou Peťka všade.

Ak sám pôjdem hore-dolu,
vždy budeme s Peťkou spolu.

No jednako, predsa len
ešte čosi dopoviem:

Teším sa, keď rozpráva –
nikdy nie je otrava.
 

Čo netušia ranní vtáci:
z vnúčeniec sú dospeláci

(Kajke a Peťovi)

Nech váš čas spoločný,
i prostred zimných nocí,
i sparných letných dní,
plynie ako rieka:
aj z horských bystrín,
 aj z nížinných polí
krištáľovo čistý,
a nech spoľahlivo vteká
do človečích morí,
ľudských oceánov,
podľa veľmi prísnych,
hoc nepísaných stanov,
z ktorých k vám ústrety,
ako presnosť vety
či šepot chrústích kroviek,
aj v tomto storočí
zakaždým vykročí
bytosť menom Človek.
 

A na koniec...

A na koniec
navrhujem prostú vec:
ozaj všetci, ako sme,
nedočasne,
jednohlasne
vyhlásme
Deň vnúčat či vnúčeniec

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama