Michal Záleta: Sen a soľ

Z knižnej poličky
Počet zobrazení: 2349

m._zaleta_sen_obalka.jpgPred niekoľkými dňami mi poštár doniesol novú zbierku Michala Záletu Sen a soľ. Rád ňou otváram novú rubriku Slova Z knižnej poličky. No, novú, ona je to vlastne vnučka rovnomennej rubriky, ktorú v Novom slove onoho času pestovala Helenka Dvořáková. V nej predstavovala spisovateľov a básnikov cez ich knižnú poličku: čo práve čítajú a čo majú na poličke ako takpovediac trvalky.

V našej rubrike by sme chceli (obaja editori) predstavovať knihy, ktoré pristanú na našich poličkách tak, že čosi povieme o ich autoroch a vyberieme ukážku z nich. Budeme radi, ak sa do tejto knižnej poličkárne zapoja aj naši autori a čitatelia.

Takže späť ku knihe priateľa, novinára, spisovateľa a básnika Michala Záletu Sen a soľ.Je to jeho tretia kniha z roku 2021 a zároveň tretia básnická zbierka, prvú, Pamäť dvora, vydal v roku 2018. V tomto roku už jednu zbierku vydal, o čom je, jasne hovorí jej titul a podtitul: Súkromné vnučkoviny (Miesto určenia: krajina vnúčat a starých rodičov). Od roku 1973, kedy vydal zbierku poviedok, mu celkovo vyšlo sedem prozaických kníh, doteraz poslednou je román Tohoročné slnko vás už nezahreje, ktorý vyšiel v tomto roku. A ako nám prezrádza v aktuálnej zbierke, pokračuje v práci na románe Dodatočné priznanie.

Môj dnešný výber je ovplyvnený aj tým, že niektoré básne sme v Slove uverejnili už počas vznikania zbierky. Jednu z nich - Bol taký muž (Pamiatke zakladateľa Nového slova) - pripomeniem: odznela na slávnostnej akadémii k 75. výročiu Nového slova.

Michal Záleta: Sen a soľ, IRIS, Bratislava 2021, 146 strán


Voľba
 

Ja taká voľba: odletieť hoci na Seychely
a časom vrátiť sa celý
                               omámený
a potom zvestovať:
                                víno,
                                       spev
                                               a ženy!
A podchvíľou to zopakovať:
v pravidelnom rytme,
pokým nezaklope neľútostné prítmie.
A po ňom večná noc, prázdnota –
až na dno života.
 

Alebo: dôjsť až ta – k prameňom človeka,
pod všetky jeho vrstvy,
kde vlastne ústi,
a noriť sa jak podzemná rieka
a nestratiť sa,
nezutekať,
hoci púť
bola by nebezpečná i neistá.
 

Akoby bezodná.
 

A zvládnuť ju až do dna:
až na krištáľ.

 

S údelom človečím

(Jozefovi Dvorskému)
 

Odkiaľsi, spod Choča,
doprostred storočia
vstúpil rovno,
vzpriamene –
a spoznáte aj po mene
na čí dvor.
Nebol to vánok,
ani meteor,
ba ani výdych strážnych hôr.
 

A bolo mu súdené
vidieť šíry svet,
a najmä ľudí:
spoznávať,
vnímať
a časom cúdiť.
 

A my sme spoznávali jeho,
chlapca od vážskych brehov
a liptovskej vravy,
dotýkal sa často
lišiackej svetskej slávy,
no nikdy jej nepodľahol.
 

Stále v sebe nosí
hlahol
liskovských zvonov,
svedomie stálosti:
domov.



Rieka
 

Nosím ju v sebe vyše sedem
desaťročí,
ako si nosím vlastnú
krv,
vlieva sa do mňa z vrchov,
spod úbočí,
aj z detských šľapají,
ako prv.
 

Má svoje večné meno, svoje
kamene
a moje detské nohy si pamätajú každý
po mene.
 

Má svoj vlastný čas, v ktorom chystá pokrm
pre pstruhy,
Aj teraz počujem jej hlas, ako v nej
v podvečernej ruji dozrievajú vody
na kruhy:
pre seba i pre druhých.
 

Naozaj teda panta rhei,
naozaj všetko plynie,
pane?
V mojej večnej rieke, v nej,
na svätú vernosť upísanej?!
Veď ktože by ju zotrel z mojej mokrej
dlane...

 

Vo vetre času

(Priateľom)
 

Keď padá noc na sídliská
a uvoľňuje vášňam opraty,
vietor si roztopašne píska
a vo zvyšku číchsi vlasov íska,
 

keď sa však prizrieš zblízka,
zistíš, že si to vlastne ty,
kto oprašuje svoje kabáty.
 

A všetky sú také rovnaké,
akoby si mal iba jeden.
 

Potešíš sa vlastnej biede
ako Španiel sieste po obede
či ako výhre dvojakej,
že aj v pustej nočnej tôni
iba svojím zvoncom zvoníš,
 

že stále trvá táto chvíľa –
a s nikým si ťa nepomýlia,
nepomýlia, nezamenia,
 

hoc mizerne znie tvoja cena.
 

Ako sme išli hlučnou cestou,
zvrátením času zaviati,
mnohí si vynovené kabáty
doplnili sviežou vestou
podľa najnovšieho strihu.
(A zrazu v nich čítaš inú knihu.)
 

Nuž čo by robil medzi nimi,
uprostred antarktickej zimy,
už z diaľky obnosený, teda tvoj,
veď iba blatom bahrov dymí,
svedectvom ošúchaných špíc
a sťaby čerstvý včelí roj
skrz-naskrz je posiaty
svedomiami starých dreveníc.
 

Napokon sa ukázalo –
súputníkov bolo málo,
povedzme jemne – neveľa:
nealexandrovovská kapela.
 

A predsa to všetko stálo zato:
nemusíš hľadať lovnú sieť,
stačí na nich len pomyslieť –
 

a opäť je u vás doma sviatok.

 

V osamení
 

Nenariekaj!
V osamení kráčať nie je zlý osud.
 

Veď posúď:
 

tisíce myšlienok a roje pobádaní
zo všetkých strán – a takmer na dlani.
Tu les a tam rieka,
a nik z nich nezuteká
hoci pred chimérou,
čaká ťa na obed, čaká ťa s večerou –
a najmä s dôverou,
že predstava sa lieni
práve v osamení,
že predovšetkým v ňom
vyhneš sa v sebe žralokom.
 

Ba naopak.
Veď ako vták
putuješ svojím svetom,
zimou, jeseňou či letom,
na výšiny i pády nie si sám,
pocit osamenia je totiž číry klam,
veď s tebou kráčajú všetky pokolenia,
aj mŕtvi na živých sa v takej chvíli menia
a ponúkajú ti svoje skúsenosti
bezplatne a bez licencií,
v bezčasí zbavení vášní živých zmijí,
bez pofidérnych hostí,
len tak, z dobrej vôle –
a pri tvojom stole
zídu sa zrazu celé dejiny:
vinní aj bez viny,
zjednotení
v utrpení
i v prostom ľudskom šťastí.
 

Aj svieži, aj po súboji.
 

A všetci sú tvoji:
vlastní.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984