Michal Studený v Umelke, alebo „Som dieťa šesťdesiatych rokov...“
Tak sme sa opäť raz dočkali. Síce po desiatich rokoch, ale predsa. V Bratislave sa predstavil svojou samostatnou výstavou maliar Michal Studený (1939). Syn národného umelca. Tiež maliara. Lenže obaja sú uhnetení takpovediac z „iného cesta“. Nie toho „superrealistického“ ani surrealistického, ktoré sa stalo príznačné napr. pre Skupinu československých surrealistov a ich aktivity v minulých rokoch. Napriek tomu, že tvorba Michala Studeného nemá k surrealizmu a surrealistom, zasa až tak ďaleko. Avšak zďaleka nie je – surrealistická. Pohybuje sa na okraji surrealistickej mystiky, aby si zachovala svoj vzťah k realite. K realizmu nového typu. Zrodeného v „zlatých“ šesťdesiatych rokoch. Všetci – teoretici, kritici a ďalší znalci hovoria o nich ako o „zlatých“ (vieme, čo sa tým myslí a čo sa pod tým skrýva), akoby tie iné roky – predtým aj potom – nemali svoju poetiku, ba ani poéziu. Odhliadnuc od excesov, ktoré každé obdobie v dejinách umenia vždy sprevádzali a sprevádzajú (či sa nám to páči, alebo nie). Tým však nechcem spochybňovať osobitosť a význam „zlatých“ šesťdesiatych rokov 20. storočia pre naše umenie, umenie sveta a pre celý náš život.
Michal Studený: Z cyklu kresťanstvo, 2000 – 2012
Michal Studený to vie. Preto nazval už svoju predchádzajúcu výstavu (ak neberieme do úvahy nasledujúcu maličkú výstavku v bratislavskej Galérii Nova v roku 2006) usporiadanú v Pálffyho paláci v Bratislave roku 2005 – „Som dieťa šesťdesiatych rokov“. Bodka. Je tam povedané všetko: kedy študoval, čo na neho a jeho tvorbu malo rozhodujúci vplyv, kedy sa formoval jeho osobný umelecký postoj a názor, čo si zobral so sebou na celý život do svojej duše ako základnú genetickú výbavu. Umeleckú. A – ľudskú. Bolo to (myslím si) presne tak, ako napísala jeho monografistka, umelecká historička Iva Mojžišová (parafrázujúc jej slová) vracajúc sa k tomuto obdobiu, ktoré v súvislosti so Studeného životnými osudmi predstavila ako – „náhodné, zvláštne stretnutie, ktoré sa odohralo na bratislavskej umelecko- priemyslovej škole, kde sa stretli budúci maliari Vladimír Popovič, Jozef Kornucik, Michal Studený, Peter Bartoš a neskorší filmový režisér Elo Havetta a Juraj Jakubisko i budúci mím Milan Sládek. Blízki si hypersenzitivitou podobného typu. Všetci mali záľubu v nezvyklom, nepravdepodobnom, grotesknom zmysle pre vnímanie zázračna, niekedy vymysleného či výmyselného, no ešte častejšie objavovaného vo veciach každodenných, skoro ako „objets trouvés“. ... Pre týchto začínajúcich výtvarníkov je stred šesťdesiatych rokov vzácne priaznivou dobou. Oni sú prví, pre ktorých obnova dialógu s domácou umeleckou tradíciou i so svetom už nebola dejinnou povinnosťou, ako to bolo o pár rokov skôr, ale právom.“
Michal Studený: Svetlo I, 1992
To mali pravdepodobne na mysli aj kurátor a usporiadatelia súčasnej umelcovej výstavy v Galérii Slovenskej výtvarnej únie Umelka v Bratislave, ktorá uviedla (v januári 2015) maliarsku tvorbu Michala Studeného vo výbere z jeho celoživotného diela. Dá sa povedať, „chvalabohu“. Teda, že k tomu došlo. Aj keď jeho dielo určite dôverne poznajú tí najbližší, priatelia a známi, na rozdiel od niektorých, najmä mladších reprezentantov súčasnej slovenskej výtvarnej scény, ktorí vo svojich experimentoch pasívne preberajú „všeličo“ z tendencií a hnutí spoluurčujúcich smerovanie umenia v minulosti, najmä v spomínaných šesťdesiatych rokoch. T. j. umenia, na ktorého zrode a formovaní sa podieľal aj Michal Studený. Ich tvorivé výsledky, sú však predsa len v prvom rade určité remake-y toho, čo tu už bolo. V porovnaní s nimi Michal Studený prináša aj po rokoch pohľad na originál – toho, čo tu bolo – nie jeho plagiát. Skrátka jeho tvorba j tým, čo bolo a čo je výsledkom jeho – Studeného zjavení na ceste hľadania pravdy, pretože Studený a jeho generácia mali ešte odvahu, chuť a talent hľadať tam, kde umenie prestalo byť „iba“ nadväzovaním na odkaz otcov. Stalo sa vlastne revolúciou, vzburou proti „odkazu otcov“, vzburou tvrdou, nevyberanou, takou , ako sme toho nie raz svedkami i dnes, ibaže v mene iných cieľov. Bola to vzbura pravdivá – bez kamufláží, na rozdiel od toho s čím sme teraz dennodenne konfrontovaní. Nikdy, pokiaľ viem a kam siaha moja pamäť, Michal Studený nepatril a nepatrí k tým, čo chceli a chcú vystavovať za každú cenu (podobne ako niektorí z jeho generácie, a tiež spomedzi súčasných tvorcov výtvarného umenia na Slovensku). Venoval sa skôr ateliérovým výskumom. Pracoval nenápadne, potichu, systematicky a postupne smeroval k cieľu. Ten, zhmotnený vo svojich obrazoch maľbách – obrazoch – objektoch predkladá, predostiera dnes pred nás. Opatrne, nenápadne, potichu (napokon maliarstvo vždy bolo umením ticha). Akoby ho konkrétne ohmatával bez toho, aby to dával najavo. Zdá sa, že necíti potrebu upozorňovať na seba za každú cenu.
Michal Studený: Priestor, 1967
Práve s jeho menom je späté u nás to, čomu sa hovorí poetický realizmus – realizmus poetickej imaginácie a tak trochu i sarkazmu v maľbe. So všetkým. S jeho smiechom aj posmechom, úctou pred prostými vecami života a ich ironizovaním, so vstupom hotových predmetov (gombíkov, skrutiek, kovových predmetov, hrebeňov, kľučiek, hodinových strojčekov, textílií a kartónov) akýchsi „ready made“ pridávajúcich obrazom hodnotu novej kvality – kvality maľovaných a súčasne asamblážových maliarskych obrazov a zároveň objektov nového realizmu. Aj vďaka tomu, výtvarnej reči založenej na kombinácii mágie farebnej hmoty a poetickej imaginácie – výpovednej hodnoty iných než tzv. umeleckých predmetov, ktoré sa stali predmetom umenia, mu prináleží u nás v rámci dimenzií výtvarného umenia jedno z aktuálnych miest. Pritom Michal Studený bol, je a ostal maliarom. Na to ho predurčila aj jeho profesionálna výbava. Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1953 – 1957), a potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1957 – 1963, prof. J. Chovan, P. Matejka). Samostatne vystavuje od roku 1973. Bol totiž, azda viac než iní, zaujatý svojou tvorbou, hľadaním „zmyslu vecí“, podstatou existencie človeka vo svete. Viac než tí, čo sa vždy dokázali rýchlo „zorientovať“ a tváriť, že všetko o všetkom, čo bolo a čo potom prišlo (v živote aj v umení) vedeli (hoci nevedeli nič /!/), a vlastne vždy „iba vyčkávali na vhodnú chvíľu…“ Na nedostatok takýchto notorických oportunistov sme sa nikdy nemuseli sťažovať a nemôžeme sa naň sťažovať ani dnes, hoci pred nami figurujú, pretŕčajú sa opuncovaní nálepkou demokracie a demokratúry (pritom pred štvrťstoročím bojovali ešte za proletársky internacionalizmus a boli ochotní prinášať obete za celosvetový mier hoci doma v kuchyni). Myslím si, že Michal Studený nevyčkával, ani nemystifikoval, pretože to nepotreboval. Maľoval, tvoril, meditoval… Vybudoval si základ, z ktorého môže ťažiť (v dobrom slova zmysle) pre seba všetko, čo potrebuje aj dnes.
Michal Studený: Manželka, 1999
O tom sú jeho obrazy prezentované na prítomnej výstave. Prináša v nich posolstvo o svete a človeku, o nás, o našej duši, o našej skutočnej, pravej ľudskej minulosti a prítomnosti. Človečenskej, so všetkými za a proti. Tak ako sa kodifikovala v povahe homo sapiens v priebehu histórie. Pripomína ich akýmisi archetypálnymi znakmi, symbolmi skutočnosti, načierajúcimi do podstaty existencie premietnutými do svojich obrazov. Sú to magické siluety jednoloďových vidieckych kostolíkov so slnkom aj mesiacom, imaginatívne zátišia s neimaginatívnymi jabĺčkami, mystické svetlo a priestory nekonečna zaznamenávané z konečného, ale ohraničeného pohľadu z okna lietadla. Osnované sú na výrazových prostriedkoch pohybujúcich sa na rozmedzí expresie a harmónie, dynamickej dramatickej reči obrazovej plochy. Studeného obrazy zďaleka nie sú sakrálne. Nemajú nič spoločné z cirkevnými dogmami. Sú to skôr filozofické meditácie o tom, kto sme, presnejšie, čo vlastne sme a kam patríme. Sú meditatívne, trochu metafyzické aj konfuciánske. Sú rozjímaním nad podstatou toho, prečo sme tu, s kým sme tu, akú úlohu zohrávame v celku vesmírneho universa ludens, kde príroda je rozhodujúcim prvkom, podmienkou nášho bytia, čo nás spoluvytvára a spoluurčuje. O tom sú jeho obrazy – asambláže a „frotáže“ kopírujúce cesty hrebeňa po vlasoch ženy – manželky či milej – vyryté do hmoty farby ako u Maxa Ernsta. Jeho olejomaľby, kombinované techniky na témy poézie všedného dňa – civilizmu, ktorý vytvára priestor na stotožnenie činu a idey na plátne – prostredníctvom ruky a duše umelca.
Raz, ale v inom prípade a súvislostiach som bol napísal slová, ktoré považujem za vhodné zopakovať na záver tohto zamyslenia (a zároveň impresie) nad doposiaľ poslednou monografickou výstavou Michala Studeného usporiadanou na úvod roku 2015 v bratislavskej Galérii Umelka. Pripadajú mi pri všetkej skromnosti presvedčivejšie než siahodlhé kunsthistorické komentáre: maliar Michal Studený touto svojou (hoci nie rekapitulačnou) výstavou presvedčil hlavne tých vnímavejších o tom, že aj v dnešnom skomercionalizovanom a uponáhľanom svete má umenie s dušou a filozofickým nábojom čo povedať a potvrdzuje dobre známu pravdu: nie je márne tvoriť z vnútra a od podstaty, pretože je to tvorba pre ľudí.
A to považujem za rozhodujúce…
Foto: Autor
