Reklama
Reklama

Mestečko pod Hradovou a jeho dlhoročný primátor

Počet zobrazení: 5371


01_vyhlad_z_hradovej_na_tisovec_september_2011.jpgVýhľad z Hradovej na mestečko Tisovec.

Neveľa slovenských miest zaujme určitým faktom: na ich čele stojí už dvadsaťštyri rokov ten istý primátor. Medzi ne patrí Tisovec, mestečko v hornom Malohonte s približne 4 300 obyvateľmi, ktoré leží v malebnom podhorskom prostredí na brehoch rieky Rimavy a jej prítokov.





S Petrom Mináčom, lebo o ňom bude reč, som sa prvý raz stretol v septembri 1991. Redakcia Nového slova a Nadácia Vladimíra Clementisa vtedy zorganizovali autobusový zájazd na 10. ročník turistického pochodu Clementisovou cestou. Spolu s básnickou omladinou Vojtecha Kondróta nás ubytovali na chate Zbojská. A zdá sa mi, že už tam nás v piatok večer privítal štíhly, tmavovlasý mladý muž s fúzikmi a šibalskými očami. Vtedy bol necelý rok primátorom, zvoleným v prvých ponovembrových komunálnych voľbách za Stranu demokratickej ľavice.

Šesťnásobný víťaz volieb

02_peter_minac_vo_svojej_kancelarii_na_mestskom_urade_2013.jpgPrimátor Peter Mináč vo svojej kancelárii na mestskom úrade, 2013.

V miestnej politike však nebol úplný nováčik. Ostrohy si vyslúžil od roku 1986, keď sa ako 30-ročný stal tajomníkom mestského národného výboru. Prešiel tam z roľníckeho družstva, kde pracoval ako technik (predtým ako majster v ZŤS a učiteľ odbornej výchovy na SPŠ v Tisovci). Ako sa ukázalo, bola to pre vtedajších otcov mesta dobrá kúpa. Od roku 1990 zvíťazil v šiestich primátorských voľbách. A v podstate vždy suverénne. Teraz z politických strán navrhla protikandidáta iba tá Kotlebova, ďalší dvaja sú nezávislí.

Peter Mináč (1956) vyrastal v jednoduchých pomeroch, v rodine bez takých vymožeností, ako bol televízor, telefón či kúpeľňa. Na svoj prvý bicykel si musel ako stredoškolák sám zarobiť na brigádach v kameňolome. Takže keď vo svojich volebných programoch vždy zdôrazňuje sociálny podtext, nejde o frázy.

08_peter_minac_druhy_sprava_s_hostami_pred_mestskym_uradom_2013.jpgPeter Mináč, druhý sprava, s hosťami pred mestským úradom, 2013.

V debatách s priateľmi o tom, či by sa starostom a primátorom nemali obmedziť funkčné obdobia len na dve-tri, Mináč je mojím hlavným argumentom, že sa to nesmie paušalizovať. Už dávno nie je tým, čím bol pred 24 rokmi. Teraz nemyslím iba jeho prešedivené vlasy. Tisovský primátor neustrnul na svojom raste, stále prichádza s novými myšlienkami, dá si poradiť od iných, podporuje občianske aktivity. Pôvodné pedagogické minimum si doplnil o ekonomické bakalárske a inžinierske štúdium. Má profesionálne, pritom ľudské vystupovanie, svoje komunikatívne vlohy využíva v miestnej i regionálnej politike. Od roku 2005 je aj poslancom Banskobystrického samosprávneho kraja (za Smer-SD).

Presadzuje záujmy občanov nielen svojho mesta, ale i obcí zo širokého okolia. V súčasnosti je členom Rady Združenia miest a obcí Gemera a Malohontu, predsedom euroregiónu Slaná – Rimava a riaditeľom mikroregiónu Muránska planina. Od roku 1990 je podpredsedom Ústrednej rady ZPOZ Človek – Človeku so sídlom v Banskej Bystrici. Ako člen pôsobí vo viacerých miestnych spolkoch a organizáciách. Jeho veľkým koníčkom sú letné i zimné športy, najmä futbal, turistika a lyžovanie, a relax pri práci v záhradke.


05_hlavni_recnici_na_zhromazdeni_primator_peter_minac_a_minister_skolstva_dusan_caplovic_v_septembri_2013._2.jpgHlavní rečníci na zhromaždení venovanom 111. výročiu narodenia Vladimíra Clementisa – primátor Peter Mináč a minister školstva Dušan Čaplovič, september 2013.

Kontakty s „vysokými“ politikmi diplomaticky zúročil pri zmene rozhodnutia o zrušení železničného spojenia na trase Pohronská Polhora – Tisovec. V súčasnosti na tejto trati vypravujú aspoň tri vlaky cez pracovné dni a dva denne počas víkendu. Pred niekoľkými týždňami sa po viacerých odkladoch i jeho pričinením naplno rozbehla najväčšia investícia v regióne Rimavská dolina od roku 1990 – generálna rekonštrukcia cesty cez sedlo Zbojská. Po jej dokončení sa dočasná cesta lesom cez Bán stane príťažlivou cyklotrasou.

Mináč si totiž dobre uvedomuje, aký význam môže, či skôr musí mať rozvoj turizmu a cestovného ruchu v tomto krásnom, no dnes neoprávnene zabúdanom kúte Slovenska. V tomto smere sa spolu s nadšencami pre železničnú dopravu zaslúžil o jedno malé, ale tvrdo vybojované (aj osobne na brigádach vypracované) víťazstvo – obnovili parnú zubačku.

Európsky technický unikát    

O výstavbe železnice z Malohontu na Horehronie rozhodol už v roku 1872 Uhorský snem. Išlo o to, aby sa dopravne prepojili rudné bane so železiarňami v Hronci a Podbrezovej. Najprv sa hovorilo o tuneli, napokon horské sedlo Zbojská prekonali tzv. Abtovou ozubnicou, vďaka ktorej parný rušeň s nákladnými vagónmi dokázal od roku 1896 prekonávať stúpanie prevyšujúce i 50 promile.

09_parna_zubacka_dorazila_do_tisovca.jpgOpravená zubačka dorazila do Tisovca.

Takýto systém sa v Európe nachádzal iba na štyroch miestach: v rakúskom Eisenerze, českom Tanvalde, rumunskom Subcetate a – pri Tisovci. Tu sa od 60. rokov minulého storočia už nevyužíval, lebo motorové lokomotívy dokázali prudké stúpanie prekonať aj bez ozubnice. Trať s koľajnicami normálneho rozchodu so „zubmi“ sa však aj s dvoma impozantnými viaduktmiČertovým a Pod Dielom – našťastie zachovala.

To jej úzkorozchodnú sesternicu – Korytničku (či Korýtko) z Ružomberka do kúpeľov v Korytnici postihol krutejší osud. V roku 1974 ju ako údajne nerentabilnú definitívne zrušili s tvrdením, že predsa autobusy „napájané“ naftou sú podstatne lacnejšie. Pritom rok predtým prepukla prvá ropná kríza, za ktorou v roku 1979 nasledoval druhý energetický šok a ceny ropných výrobkov sa na svetových trhoch znásobili. Obnovenie železničky v malebnom údolí liptovskej riečky Revúca však už neprichádzalo do úvahy, lebo na slovenské pomery koľaje i podvaly mimoriadne rýchlo zlikvidovali.

V Tisovci sa pred dvanástimi rokmi občianske združenie Zubačka na čele s predsedom Jánom Spišiakom a s podporou primátora mohlo pustiť do práce. Parný rušeň, ktorý sa u nás nezachoval, odkúpil na šrotovisku v rumunskom Subcetate nadšenec pre staré železnice Bodo Hauswald, Nemec žijúci na Slovensku. Stroj síce vyrobili v roku 1908 v rakúskej lokomotívke Floridsdorf pre ozubnicovú železnicu v Sedmohradsku, ale taký istý jazdil kedysi aj cez Tisovec. V roku 2002 parný rušeň, či skôr jeho trup, prepravili z Rumunska do Vrútok, kde vyše desať rokov prebiehala náročná oprava.

10_parmy_rusen_na_ozubnicovej_zeleznicnej_trati_tisovec_-_pohronska_polhora.jpg11a_zubacka_na_historickej_fotografii.jpg












Parný rušeň na viadukte ozubnicovej železničnej trate Tisovec - Pohronská Polhora, 4. október 2014, vedľa dobová fotografia rušňa.

Podľa mnohých iba bláznivá utópia sa stala skutočnosťou na jar 2014, keď do Tisovca priviezli funkčnú ozubnicovú lokomotívu, ktorá jazdí ako jediná v Európe spoločne s dvoma dobovými osobnými vozňami, vagónom na uhlie a cisternou na vodu. Tie sem priviezli už v novembri 2012. Bez nich by vláčik nemohol jazdiť, a tak im technické zariadenia zapožičalo Múzejno-dokumentačné centrum železníc v Bratislave.

Prvá jazda pre verejnosť na trase Tisovec - Zbojská - Pohronská Polhora sa uskutočnila 4. októbra 2014. Po zimnej prestávke bude parná zubačka zase turistom k dispozícii. Občianske združenie Zubačka bude prevádzkovať parné vlaky v úseku Tisovec – Zbojská od mája do októbra vždy prvú sobotu v mesiaci. 

Náučný chodník Hradová

Klenovský Vepor, Fabova hoľa, Národný park Muránska planina zasahujúci aj do rozsiahleho chotára Tisovca sú slovenskej verejnosti dostatočne známe. Podobne ako Gotická cesta, turistická trasa vedúca od Spiša cez Malohont až do maďarskej časti Gemera, ktorá zahŕňa najvýznamnejšie gotické pamiatky regiónu. S podporou mesta vybudovali v roku 2011 v bývalom kameňolome pri sedle Burda drevenú chatku s bufetom pre turistov. O niekoľko mesiacov ju síce ktosi podpálil, ale vedľa už stojí nová.

12_skalnaty_hreben_hradovej.jpgVápencový hrebeň Hradovej je pre náročných turistov.

11_hradova_s_okruhlou_skalou_nad_tisovcom_dobova_rytina.jpgHradová s Okrúhlou skalou nad Tisovcom, dobová rytina.

Návštevníci z ostatného Slovenska však už menej poznajú Hradovú, robustnú krasovú horu (887 metrov nad morom) nad mestečkom s dosiaľ iba čiastočne prebádaným jaskynným systémom, kde sa rád zatúlal aj Hadík, teda ešte chlapec Vladík Clementis. V roku 1984 tam zriadili prírodnú rezerváciu s rozlohou 127,47 hektára so zachovalými pestrými spoločenstvami viacerých zriedkavých druhov rastlín a živočíchov, kde platí piaty, teda najvyšší stupeň ochrany.

Keď sme v roku 2002 pripravovali konferenciu a zborník venovaný storočnici narodenia Vladimíra Clementisa, zoznámil som sa aj tisovským rodákom, veľkým milovníkom tunajšej prírody a propagátorom ľudového športu Samuelom Gájerom. Presadzoval, aby sa na kopci vybudoval turistický informačný chodník. O rok na to, žiaľ, zomrel, no 26. októbra 2007 sa jeho myšlienka stala skutočnosťou, keď primátor Peter Mináč slávnostne otvoril Náučný chodník Hradová.

Projekt realizovalo mesto Tisovec v spolupráci so Správou Národného parku Muránska planina a Lesmi SR – závodom Rimavská Sobota s finančnou podporou Environmentálneho fondu Bratislava a Banskobystrického samosprávneho kraja. Trasa má dĺžku 3,12 kilometra a prevýšenie 475 metrov. Oddychové miesta spestruje tucet osadených informačných panelov a lavičky.

pohlad_z_hradovej_na_rimavsku_dolinu.jpgPohľad z Hradovej na Rimavskú dolinu.

Zdola sa to nezdá, ale pod hustými korunami stromov sa skrývajú vápencové bralá a strechu vrchu tvorí kamenný hrebeň so strmými, vyše 20-metrovými útesmi po oboch stranách. Nie formálne sa Hradová považuje za dominantu a symbol Tisovca. Početné jaskyne tu poskytovali bezpečné útočisko už ľuďom v mladšej dobe kamennej. Najstarším svedectvom o osídlení sú archeologické nálezy na vrchu z obdobia rokov 1000 až 400 pred naším letopočtom. V tejto lokalite sa našlo aj pohrebisko ľudu kyjatickej kultúry z mladšej doby bronzovej.

Predpokladá sa, že na kopci starí Slovania postavili hradisko, na ktorý, ako napovedá názov, nadviazal drevený – tzv. starý hrad. Po tatársko-mongolskom vpáde (1241/42) vyrástol o čosi západnejšie tzv. nový, kamenný hrad. Nebol veľký, mal iba jednu opevnenú vežu, no je opradený množstvom legiend. Historických prameňov sa však zachovalo pramálo.

V čase tureckého nebezpečenstva sa stal spolu s neďalekým Muráňom súčasťou pevnostného systému, ktorý mal zabrániť preniknutiu moslimského nepriateľa do stredoslovenských banských miest. Turci však mesto i hrad vyrabovali v roku 1594, evanjelického farára Juraja Mazana odvliekli do zajatia a popravili. Tisovec sa na viac ako pol storočie dostal do stredobodu záujmu jágerského pašu.

Neskôr sa hrad stal obľúbenou skrýšou lúpežných rytierov, vrátane zlopovestného Mateja Baša, ktorý tam v tajných skladoch ukrýval svoje lupy. V rámci stavovského protihabsburského povstania ho obsadili vojská „kuruckého kráľa“ Imricha Tököliho. Na konci 17. storočia, keď princ Karol Lotrinský tiahol do boja proti Muráňu, polospustnutú pevnosť na Hradovej, hoci už nemala veľký strategický význam, úplne zničil.

Dnes tam po archeologickom prieskumu z rokov 1997 až 2001 možno vidieť zakonzervované základy brány a ruiny pôvodne 200 metrov dlhého opevnenia. Z vyčnievajúceho brala Okrúhla skala a z iných partií sa ponúkajú nádherné výhľady na mesto a do celej Rimavskej doliny.

Z dejín severného Malohontu

O dejinách samotného Tisovca sa návštevník dozvie aj v Mestskom múzeu v radnici. Budova bola pôvodne prízemným traktírom – pojazdným hostincom z roku 1797, na ktorú v rokoch 1835 až 1845 nadstavili poschodie v klasicistickom slohu. Za Petra Mináča tu zriadili dve expozície: Odkazy histórie a Železiarstvo a remeslá. Názov mestečka sa odvodzuje od stromu tis (taxus baccata, latinský názov mesta Taxovia), ktorý sa tu vraj v minulosti vyskytoval v oveľa väčšej miere ako dnes.

Starý Tisovec na začiatku 20. storočia. Z objektov sa zachoval iba evanjelický kostol.

stary_tisovec.jpgPrvá známa písomná zmienka pochádza z 26. júna 1334 (koncom júna sa tu každoročne organizujú Dni mesta s jarmokom a kultúrnym i športovým programom). Túto listinu vydal uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou na Vyšehrade nad Dunajom kaločskému arcibiskupovi Ladislavovi a sedmohradskému vojvodovi Tomášovi pri ich vzájomnej výmene majetkov. V nej sa Tisovec uvádza v maďarčine ako Tyzolc, no pôvod obyvateľstva bolo dokázateľne slovenský. Na prelome 14. a 15. storočia sa v historických dokumentoch spomína ešte iba ako dedina.

19_evanjelicky_kostol_v_tisovci_dobovy_obrazok.jpgEvanjelický kostol v Tisovci, dobový obrázok.

Koniec 16. storočia predstavuje pre Tisovec prelomové obdobie. Okrem šírenia reformácie došlo k zmene vlastníckych vzťahov, keď tunajšie majetky dostali do svojich rúk tri rody: Kubíniovci, Forgáčovci a Náriovci (z prvkov ich rodových erbov vznikol mestský znak). V roku 1596 sa uvádza ako oppidum metalicum, teda banské mesto. Už vtedy sa tu ťažilo striebro a železo, o čom svedčia názvy chotárov Strieborná a Hrdzavô. V tom roku tu registrovali 38 usadlostí, z toho tri železiarske, a mesto získalo prvé  trhové privilégium. V roku 1663 založili Kubíniovci papiereň. V roku 1675 dostal Tisovec mýtne právo. Piateho augusta 1678 mu udelil cisár Leopold I. v poradí druhé právo konať trhy a tak sa stal dôležitým strediskom tovarovo-peňažnej výmeny v oblasti horného Malohontu.

Nasledujúce obdobie nebolo priaznivé pre rozvoj mesta, nastáva celkový úpadok. Doslova sedem rán egyptských. Po stavovských vojnách a násilnej rekatolizácii prišla roku 1687 invázia kobyliek, ktorá spustošila celú úrodu, a v roku 1710 morová epidémia, ktorá si vyžiadala život polovice obyvateľstva. Naopak, v tzv. zmrzlý rok 1716 sa sem prisťahovali vyhladnutí ľudia zo severných stolíc Slovenska, kde v auguste zmrzla úroda.

20_radnica_v_tisovci_s_ukazovatelmi_smeru_do_druzobnych_miest.jpgRadnica v Tisovci s ukazovateľmi smeru do družobných miest.

V roku 1705 František II. Rákoci odkúpil tisovské železiarne za 14-tisíc zlatých, aby mu vyrábali vojnový materiál pre posledné protihabsburské povstanie. Tisovec sa pridal na jeho stranu, čo prinieslo nemalé obete na poľnohospodárstve, potravinách a železiarskej výrobe.

Po satmarskom mieri nastalo obdobie postupnej rekonštrukcie a hospodárskeho rozvoja. V roku 1765 Pavel Kramer založil mlyn na výrobu papiera, v roku 1800 otvorili novú papiereň. Rozšírilo sa krajčírske, kováčske, kolárske, sudárske, garbiarske, súkennícke a čižmárske cechovníctvo. V roku 1788 tu pracovalo 53 remeselníkov, vrátane čiričiarov, krajčírov šijúcich sedliacke kepene z bieleho nefarbeného súkna.

Opäť 26. júna, ale v roku 1786, podpísala panovníčka Mária Terézia Tisovcu resolventné jarmočné privilégiá, podľa ktorých sa trhy mohli konať každý týždeň v pondelok a výročné trhy štyrikrát do roka. Vtedy tu napočítali 1 803 „duší“, 365 rodín a 242 domov, zväčša drevených. Na začiatku 19. storočia v meste žilo 2 170 obyvateľov, z toho 1 920 protestantov a 250 katolíkov. V roku 1832 postavili nový, skutočne reprezentačný evanjelický chrám v klasicistickom štýle a o čosi neskôr na predmestí Hámre podstatne menší rímsko-katolícky empírový kostol.

07_bazen_v_areali_zakladnej_skoly_uviedli_do_prevadzky_zaciastkom_augusta_2010.jpgBazén v areáli základnej školy uviedli do prevádzky začiatkom augusta 2010.

V roku 1783 v Tisovci vybudovali vysokú pec veľkých rozmerov. Začiatkom 19. storočia pribudli dva väčšie a jeden menší hámor, vznikla osada Tisovské Hámre (dnes súčasť mesta). Tisovec sa v 40. rokoch 19. storočia stal najväčším producentom surového železa v Uhorsku. Starú pec nahradila v roku 1855 nová. Piateho septembra 1874 začala premávka na železnici Tisovec - Feleď (Jesenské).

Žiaľ, po sľubnom rozbehu miestnej ekonomiky pomery v prvej polovici minulého storočia neboli priaznivé v dôsledku opakujúcich sa hospodárskych kríz. Vysoká pec nepracovala pre nedostatok surovín. Okrem železiarní a vápenky tu však poskytoval prácu kameňolom, elektráreň, píla a bryndziareň, ktorá vyvážala bryndzu aj do USA.

Za čierny rok Tisovca sa považuje rok 1965, keď pražská vláda svojím uznesením zrušila vysokú pec (hutnícka výroba sa sústredila do Košíc). Ako náhradu pre zamestnanosť v regióne dala vybudovať nový závod Strojstav, neskôr Závody ťažkého strojárstva, dodnes najväčší priemyselný podnik s názvom Cestné a stavebné mechanizmy, ktorý zamestnáva 520 ľudí. Pokračujúce sankcie EÚ voči Ruskej federácii by však mohli vážne ohroziť jeho ďalší rozvoj.

Dôležité spoločenské centrum

Vzhľadom na to, že Tisovec bol vždy pomerne malým mestom, rozvíjal sa v ňom  mimoriadne bohatý kultúrny a spoločenský život. Za štúrovcov bol jedným z centier národnej osvetovej činnosti a Tisovčania sa nedali zlomiť ani počas najtvrdšieho maďarizačného útlaku. Zakladali tu spolky miernosti, knižnice, nedeľnú školu i viaceré hospodársky združenia.

15_tisovec_busta_stefana_marka_daxnera_pred_zs_v._clementisa_2013.jpgBusta Štefana Marka Daxnera pred ZŠ Dr. V. Clementisa v Tisovci.

Pôsobil tu farár Dr. Pavol Jozeffy (má pamätnú tabuľu na budove starej evanjelickej fary). V roku 1842 stál na čele posolstva, ktoré evanjelici adresovali panovníkovi do Viedne s úmyslom upozorniť na snahy násilného zavedenia maďarčiny do škôl a kostolov (Prestolný prosbopis). Ďalšími významnými národovcami boli August Horislav Škultéty, Samuel Hojč, Daniel Lichard, Jonatan Dobroslav Čipka, básnici Gustáv Lojko-Hostivít Tisovský, Bohuslav Nosák Nezabudov a Daniel Záboj Lauček, hudobný skladateľ, pedagóg a zberateľ ľudových piesní Ľudovít Vansa.

S Tisovcom sú spojené také osobnosti, ako bol kolportér slovenských kníh Matej Hrebenda, spisovateľka Terézia Vansová, ktorá tu založila spolok žien Živena a vydávala časopis Dennica (má pamätník pri evanjelickom kostole v miestnej časti Rimavská Píla), jej manžel Ján Vansa, evanjelický kňaz, ľudovýchovný pracovník, básnik a publicista, či doktor Samuel Daxner, zakladateľ ochotníckeho divadla, spevokolu (v súčasnosti existuje pod jeho menom), hasičského i ľudového rybárskeho spolku. V roku 1903 sa v Tisovci po prvýkrát na Slovensku nacvičilo v slovenskom jazyku prvé dejstvo Smetanovej Predanej nevesty a o štyri roky neskôr opera V studni. V roku 1918 Daxnera československá vláda vymenovala za župana Gemersko-malohontskej župy.

Treba spomenúť aj generála Júliusa Noska, v roku 1944 náčelníka štábu vojenského ústredia ilegálnej SNR a po vyhlásení Povstania náčelníka štábu Veliteľstva 1. Československej armády na Slovensku, a z tých najnovších klavírneho virtuóza Mariána Lapšanského.

17_pomnik_a_zs_dr._v._clementisa_vpravo_je_vlozena_urna_s_popollom_clementisovej_manzelky_lidy.jpgPomník a ZŠ Dr. V. Clementisa, vpravo je vložená urna s popolom jeho manželky Lídy.

Na dve osobnosti sú Tisovčania mimoriadne hrdí: na Štefana Marka Daxnera a Vladimíra Clementisa. Prvý sa svojou politicko-organizátorskou a publicistickou prácou zaradil medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej politiky druhej polovice 19. storočia. Bol spoluorganizátorom prvého celonárodného programu – marcových liptovských Žiadostí slovenského národa v roku 1848. Za aktivitu v meruôsmych rokoch ho zatkli a štatariálny súd v Plešivci ho odsúdili na trest smrti. V januári 1849 ho však z väzenia vyslobodili a stal sa jedným z kapitánov dobrovoľníckeho zboru hurbanovcov.

Neskôr sformoval Memorandum národa slovenského prijaté 7. júna 1861 na veľkom zhromaždení v Martine. Z jeho iniciatívy 30-tisíc obyvateľov Malohontu žiadalo viedenské ministerstvo o zriadenie slovenského gymnázia v Tisovci, po odmietnutí podporovali založenie takejto inštitúcie v Revúcej, ktorú potom neustále finančne a materiálne podporoval. Pred Základnou školou Dr. V. Clementisa stojí Daxnerova busta od Petra Balogha (1992).

clementis_rodny_dom.jpgclementis_busta.jpgClementisov rodný dom, busta na rodnom dome.

Druhá osobnosť už nemala také šťastie po vynesení hrdelného rozsudku. Vladimíra Clementisa popravili v Prahe 3. decembra 1952 na základe verdiktu vykonštruovaného politického monsterprocesu. Čitateľom Slova netreba tohto tisovského rodáka bližšie predstavovať. V jeho rodnom dome na Jozeffskej ulici zriadili špeciálnu expozíciu mestského múzea, ktorej obnovu z iniciatívy Petra Mináča v polovici 90. rokov spolufinancoval klub poslancov za SDĽ.

Na dome je tabuľa s Clementisovou bustou, no hlavný pamätník z roku 1972 (autor akademický sochár Jozef Horváth) sa nachádza na Námestí Dr. Vladimíra Clementisa pred evanjelickým kostolom. Tu sa vždy tretiu septembrovú sobotu ľudovým zhromaždením končí spomínaný pochod Clementisovou cestou, ktorého hlavným organizátorom je mestský úrad. Na ňom sa každoročne zúčastňujú aj predstavitelia družobných miest: maďarského Putnoku, moravsko-sliezskych Ludgeřovíc a poľského Nowého Žmigróda. Partnerské vzťahy nadviazali Tisovčania aj s mestečkom Shenandoah v Iowe (USA).

Aký má Peter Mináč vzťah k Tisovcu? V rozhovore pre regionálny časopis MY Novohradské noviny povedal:

„Tisovec je nielen mojím rodiskom, ale aj srdcovou záležitosťou. Nepochybne som veľký lokálpatriot, ktorý na svoje mesto nedá dopustiť a o ktorom všade a za každých okolností hovorí len v dobrom. Môžu za to najmä ľudia, na ktorých som mal po celý život šťastie. Ľudia, ktorí ma tvarovali a pozitívne viedli k životu. Počas detstva to boli moji rodičia, súrodenci a učitelia. Potom ľudia, ktorých som spoznal v práci a vo voľnom čase. A je to hlavne moja rodina – moje deti (dve dcéry) a manželka, ktorá mi dáva pocit bezpečia a podporuje ma vo všetkých rozhodnutiach. Nesmiem zabudnúť ani na priateľov, spolupracovníkov a mojich spoluobčanov, ktorí stoja za mnou.“

Medzi priateľov sa nesporne počítame aj my z Klubu Nového slova. Preto Petrovi 15. novembra opäť budeme držať palce.

Foto: Martin Krno a archív MsÚ v Tisovci

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama